Kráľovský manželský pár holandský a prezidentskí nemanželskí partneri slovenskí

Úvod 

Návšteva holandského kráľovského manželského páru v Slovenskej republike bola príležitosťou aj pre pozorovanie reflektovania úlohy manželky/manžela hlavy štátu pri zahraničných politických návštevách vo vzťahu k cudzím krajinám. Miesto kráľovnej po boku manžela pri týchto štátnických cestách nie je iste prioritné, nie je však ani zatlačené do úplného pozadia. Reprezentuje svoj štát, svoju krajinu, tvorí integrujúcu jednotku so svojím kráľovským manželom. Jej úloha je možno iba reprezentatívna, možno je symbolická. Neprijíma rozhodnutia, nepodpisuje zmluvy, dohovory ani deklarácie, nevedie rozhovory či rokovania s hostiteľmi, s ich štátnym vedením, ale spoluvytvára atmosféru týchto rozhovorov, a širšie verejnú atmosféru medzi občanmi krajiny, kde sú kráľovskí manželia na návšteve. Tlmočí verejnosti hodnoty svojej krajiny, vlasti, nielen v ceremoniálnom zmysle, ale aj v ľudských dimenziách. Manželský pár z Holandska s kráľovskými prerogatívami vystupoval na stretnutiach s občanmi, našou verejnosťou ľudsky a občiansky prijateľný štýlom, možno povedať, jednoduchým prístupom. Zapísal sa tak do vedomia Sloveniek a Slovákov aj svojím nie monarchisticky ceremoniálnym spôsobom, ale srdečným civilným posolstvom.

Dovoľte niekoľko poznámok na túto tému, a to, hlava štátu Slovenskej republiky, súčasná, ale aj budúca, a jej možnosti reprezentovať nás pri oficiálnych návštevách v zahraničí nie iba ako jednotlivec, in solitudo, ale v partnerskom a ešte lepšie v trvalom manželskom vzťahu.

1.

Holandský kráľ Viliam-Alexander s Maximou Zorreguietou Cerruti, súčasnou kráľovnou Maximou, uzavrel manželský zväzok v roku 2002. Sú manželmi už 21 rokov. Môžeme sa zmieniť aj o ďalšom už  historickom manželskom kráľovskom zväzku. V septembri 2022 sme so smútočným pohnutím sledovali pohreb anglickej kráľovnej Alžbety. Manžel kráľovnej princ Filip vojvoda z Edinburgu zomrel v roku 2021. Jeho smrťou sa skončilo aj ich manželstvo, ktoré uzavreli v roku 1947 a v tomto manželskom zväzku žili 74 rokov. Predstavuje to temer trištvrte storočia. Oboch týchto vzácnych hostí Slovensko privítalo a srdečne hostilo v roku 2008. Reprezentovali vždy spolu svoju krajinu, svoj štát, v dvojici manželov na svojich početných štátnických návštevách po všetkých kontinentoch ako hlava Anglicka a Veľkej Británie.

Oba tieto kráľovské páry, z anglického kráľovstva a z holandského kráľovstva, predstavujú pre nás príklad, motiváciu ako manželský pár ako hlava štátu reprezentuje, môže reprezentovať svoj štát, ako prináša v rámci svojej zahraničnej misie posolstvo zo svojej vlasti. Pod dojmom týchto udalostí možno povedať, že sa ukázalo vhodné aj potrebné, aby aj naša hlava štátu mala pri sebe takúto osobu iného pohlavia, ako je ona, heterosexuálneho rodového typu, s ktorou by tvorila tandem. Vytvorila by tak partnerskú protiváhu, analógiu a ekvivalenciu s manželským párom, ktorý predstavuje hlavu štátu, ktorá nás poctila svojou návštevou. Kvarteto osôb, s dvomi dvojicami rôzneho pohlavia je recipročné a rovnovážne. Aj naša pani prezidentka to spozorovala, uvedomila si to a zariadila sa tak, aby pri týchto návštevách medzinárodného typu nebola osamelou, iba sólo hráčkou, postavou. Možno by vo vzťahu k návštevníkom, alebo hostiteľom bola akoby v sparringpartnerskom pomere, v relácii s kráľom, alebo prezidentom iného štátu, ktorý prichádza aj so svojou manželkou. Vyrovnávajú sa tak jej handicapy s nimi, aj keď nie s ich kráľovskou urodzenosťou a pôvodom. V prípade republikánskych hláv štátov je legitimita prezidentov zastupovať svoj štát, reprezentovať svoj národ, resp. ľud daná ich mandátom, ktorý získal (a) vo voľbách a to buď tak, že ho zvolil za hlavu štátu ľud (národ) vo všeobecných voľbách, alebo ho zvolil parlament jeho štátu. Manželka (manželský partner, druh) získava legitimitu vystupovať aj za daný štát nepriamo, asi odvodene od svojho manžela (-ky) – prezidenta (-ky). V týchto súvislostiach potom obstojí aj pomenovanie, že ide o „prvú dámu“. V realite volieb hlavy štátu v Slovenskej republike to tak nie je, pretože do volieb kandidovala iba jedna osoba, a zvolená hlava štátu nebola vydatá, nebola v manželskom vzťahu, nevystupoval popri kandidujúcej osobe jej partner. Kandidátka za prezidenta aj zvolená prezidentka nemala napísané v kolónke stav – vydatá, ale bol to osobný stav rozvedená. Kandidátka za prezidenta a potom zvolená prezidentka tak nemala vedľa seba osobu, ktorá by mala akoby od nej odvodenú legitimitu, možno povedať sekundárnu legitimitu. Inými slovami nemala a nemá takúto osobu, ktorá by mala akoby sekundárne oprávnenie vystupovať spolu s ňou a popri nej ako predstaviteľ (odvodený, sekundárny) za Slovenskú republiku.

V historickom vývoji sa vytvorilo a uvádza sa viacero foriem vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý mal právnu relevanciu a predstavoval spoločnosťou uznanú formu takéhoto zväzku, v ktorom by mohli vystupovať spoločne.

2.

Veľká osobnosť slovenskej právnej vedy profesor Štefan Luby (1910 – 1976) vo svojom životnom a excelentnom diele „Dejiny súkromného práva na Slovensku“ (vydanom 1946) uviedol, že prvou historickou formou manželstva je polygamia. Manželstvo polygamické spočívalo v trvalom pohlavnom zväzku muža s viacerými ženami. Polygamický zväzok býval trvalý, pravda, jeho trvalosť závisela od vôle muža, ktorý mohol ženu odohnať, zabiť, predať, darovať a pod., lebo mal nad ňou absolútnu moc (manus). Takéto vzťahy boli u našich prapredkov v hĺbke našej minulosti. Ale takéto vzťahy so ženami jestvovali dlhodobo na úrovni života vtedajších kniežat či panovníkov. V súčasnosti popis a znaky tejto situácie evokujú vzťahy predsedu Národnej rady Slovenskej republiky so ženami, matkami tuctu jeho detí. Inou ilustráciou môže byť aj život expremiéra Veľkej Británie Borisa Johnsona, ktorý podľa médií má šesť detí s tromi ženami. Anglický Boris už nemá šancu vyrovnať sa slovenskému Borisovi. Je neprekonateľný. Polygamické manželstvo tohto historicky prekonaného typu, ktoré spočíva v trvalom pohlavnom zväzku muža s viacerými ženami, teda ešte existuje. Nie je to však pomer podľa platného práva Slovenskej republiky, ani Veľkej Británie. Už uzavretie bigamického zväzku (sobáša s druhým a ďalším partnerom) sa trestá podľa slovenského trestného práva väzením na dva roky. Takže bigamia a polygamia môže byť u nás nie právnym, ale výlučne faktickým vzťahom a v tejto podobe nie sú zakázané a trestané štátom. Môžu priniesť pozitíva pre populáciu danej krajiny.

Úspešná christianizácia vďaka náboženskej misii našich vierozvestcov Konštantína a Metoda (svätých Cyrila a Metoda) v druhej polovici deviateho storočia umožnila, aby cirkev na teritóriu dnešného Slovenska prevzala vtedy do svojej výlučnej právomoci úpravu manželskoprávnych pomerov. Odvolávala sa na ich sakrálnu povahu vzhľadom na učenie o sviatostnej povahe manželstva. Cirkev mala výlučnú a úplnú právomoc v tejto otázke, rozhodovala o vzniku manželstva, úprave práv a povinností manželov, riešila spory medzi nimi a mohla rozhodovať o neplatnosti manželstva. Za manželstvo kvalifikovala spojenie muža a ženy obsahujúce nerozlučný spôsob život. Na vznik a na jestvovanie manželstva (coniugium, matrimonium) boli potrebné dva úkony. Podľa cirkevného práva sa rozoznávalo manželstvom uzavreté a manželstvo konzumované. Uzavreté manželstvo (matrimonium ratum) vzniklo aktom uzavretia konsenzuálnej manželskej zmluvy. Konzumované manželstvo bolo také, ktoré po uzavretí bolo zavŕšené manželskou súložou (copula carnalis). Takéto manželstvo vyhlasovala cirkev za sviatočné, a preto rozlučiteľné jedine zmluvou. Ďalší či neskorší pohlavný styk medzi manželmi v konzumovanom manželstve sa nepovažoval za hriech cudzoložstva, t.j. porušenie šiesteho Božieho prikázania (nezosmilníš), ako to bolo v prípade súlože iných osôb. A výlučne deti, ktoré sa splodili a narodili v takomto manželstvo, mali status manželských (zákonných) detí. Až od osvietenského absolutizmu (1740 a neskôr) sa svetské zákonodarstvo odvážilo zasiahnuť do tejto domény cirkvi. Najskôr to bola úprava manželstva protestantov a od roku 1894 všetkých občanov v Uhorsku, teda aj na Slovensku. Na istý čas prišlo vtedy k zosvetšteniu inštitúcie manželstva (desakralizácii). Uzákonil sa  zaviedol obligatórny občiansky sobáš do vzniku ČSR. A až prijatím zákona z roku 1919 sa táto forma sobáša stala fakultatívnou, t. j. snúbenci si mohli zvoliť, ktorou formou (cirkevne či civilne) uzatvoria svoje manželstvo. Po uplynutí už poldruha storočia od prijatia tohto zákona do súčasnosti možno pozorovať, a sociológovia to potvrdzujú, že je tu (u nás a vo svete) ústup od vzniku manželstva cirkevným, ako aj občianskym sobášom, ako keby manželstvo založené sobášom (cirkevným či občianskym) odumieralo. Narastá, zvýšil počet nezaregistrovaných, nezosobášených vzťahov medzi mužom a ženou. Vzťahy nezosobášených osôb sú vzťahmi bez právnej relevancie, pretože pre absenciu sobáša nespĺňajú znaky a atribúty manželstva. Podľa cirkevného kánonického práva sa takéto spolužitie kvalifikuje ako konanie a stav a života týchto nezosobášených osôb v hriechu cudzoložstva a ich deti majú postavenie nemanželských detí. Aj zánik manželstva uzavretého a konzumovaného rozvodom bol hriešnym konaním, aj keď k rozlúčeniu došlo podľa príslušného zákona svetského. Tridentský koncil cirkvi, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563, dovolil uskutočniť rozvod pre skutočnosti prekážajúce dosiahnutiu cieľa manželstva, ale takýto rozvod nezrušoval manželský zväzok. Uvoľňoval ho zo stránky osobno-právnej v tom, že zrušil manželské spolužitie a zo stránky majetkovo-právnej v tom, že zrušoval manželskoprávne majetkové spoločenstvo. Inak manželia zostali manželmi, a preto sa nesmeli znova oženiť alebo vydať. Manželstvo príslušníkov katolíckej cirkvi zostalo naďalej trvalým (celoživotným) zväzok a nezrušiteľným spoločenstvom. Vo svojej komunite mali akoby stigmu (poznačenie) a v cirkevnom živote boli vylúčení prijímať eucharistiu, resp. inak boli cirkevnoprávne penalizovaní.

V starovekom Ríme sa manželstvo podľa rímskeho súkromného práva považovalo za „zväzok muža a ženy a celoživotné spoločenstvo, spoločenstvo podľa božského i ľudského práva“. Menovalo sa termínom „matrimonium“ (alebo nuptiae). Nepovažovalo sa iba či výlučne za zmluvný vzťah – „sobášnu zmluvu“, ako sa to kvalifikovalo v občianskych zákonníkoch v období ranného kapitalizmu. Podľa francúzskeho a nemeckého zákonníka z 19. storočia vzniká manželstvo zmluvou medzi sobášiacimi sa osobami. Vyjadruje sa to francúzsky slovom „kontrakt“ a nemecky „Geschäft“, pričom v slovenskom jazyku sa tento termín modifikoval do podoby „kšeft“, t. j. obchod, obchodný či finančný, teda majetkový vzťah. Ako občianske zákonníky, ktoré odmietli sakralizáciu a boli dôsledne desakralizačné, inštitúcia manželstva sa podľa týchto zákonníkov nepovažovala ani za „sviatosť“. Neprijali, ale odmietli toto učenie katolíckej cirkvi.

Na rozdiel od tejto situácie v moderných občianskych zákonníkoch (ako výslovne svetského a zmluvného typu), s právom zrušiť manželstvom súdnym rozvodom, rímske právo malo v tomto zmysle slávnostnejšie a osobne emocionálne parametre. V rímskom práve súkromnom sa takýto zväzok muža a ženy pokladal za právnu skutočnosť, jednoznačne svetského typu. Inštitútu matrimonium sa v súlade s tým priznávali právne účinky (záväznosť, vymáhateľnosť práv a povinností, právo odvolať sa na úrady, atď.). Osobne emocionálne parametre či dimenzie manželstva v starovekom Ríme vyplývali z toho, že za podmienku vzniku manželstva, presnejšie za trvalú podmienku existencie manželstva vôbec sa považoval postoj oboch partnerov, a to „vôľa byť si navzájom manželom a manželkou.

Aj pre súčasnosť tento rozmer manželstva vyžadujúci, aby postoj týchto osôb a vzťah k svojmu manželstvu sa vyznačoval postojom, životným stanoviskom, vôľou byť si navzájom manželom a manželkou.

Okrem manželstva (matrimonium) staroveká rímska spoločnosť poznala inštitút s názvom „konkubinát“ – ako trvalé životné a pohlavné spoločenstvo muža a ženy (konkubína mala postavenie súložnice). Od manželstva sa konkubinát kvalitatívne odlišoval absenciou jeho podstatného znaku – povedomia považovať sa navzájom za manželov. Konkubíni (súložníci) samotní sa navzájom nepovažovali za svojich. Muž nepovažoval svoju ženu za manželku, a žena nepovažovala daného muža za svojho manžela. Vo svojom spolužití videli najmä trvalé pohlavné (sexuálne) spoločenstvo muža a ženy. Deti z konkubinátu mali status nemanželských detí s viacerými znevýhodneniami v porovnaní s manželskými deťmi.

Po tretie a napokon v starovekom Ríme poznali aj ďalší inštitút upravujúci vzťah medzi mužom a ženou s názvom „contubernium“. Za také sa považovalo trvalé spolužitie medzi mužom a ženou, ktorí boli otrokmi. Vzťah s takýmito znakmi sa však výslovne a výlučne považoval iba za objektívnu realitu, za faktický vzťah. Bol teda bez právnych účinkov (nikto ich nepovažoval za manželov, ich faktické spolužitie (pohlavné) nemalo osobno-právne dôsledky, ani sa nemohli považovať za rodičov s ich právami a povinnosťami, ani z toho nevyplývali žiadne ďalšie  konzekvencie, a ani rezultáty majetkové medzi takýmito osobami). 

Možno práve spomenuté právne inštitúty – ktoré sa v rímskom práve volali ako konkubinát a kontubernium – jestvujú aj v súčasnosti, resp. sa vyskytujú ako reálne vzťahy bez úpravy v zákonodarstve, v platnom práve. Nie sú výnimočnými vzťahmi a javmi aj v prítomnosti, a to ako na Slovensku aj v iných krajinách. Na rozdiel od starovekého Ríma nie sú to vzťahy medzi osobami bez právnej subjektivity (otrokmi), ale sú to vzťahy medzi mužom a ženou ako z hľadiska platného práva svojprávnymi osobami, plne spôsobilými k právnym úkonom (teda aj s právom uzavrieť manželstvo). Sú to vzťahy medzi osobami, ktoré nielen začínajú žiť, ale už žijú, sú v dlhodobom a trvalom spoločenstve, ale – nepovažujú sa za manželov. Svoj vzťah považujú iba za faktické spolužitie v danom čase. Vo svojom vzťahu vidia najmä záležitosť telesnej lásky (milovania), resp. ako sa to už v archaickej podobe menovalo – nepovažujú svoj vzťah nielen za trvalé životné spolužitie (zväzok) ani za trvalý pohlavných zväzok.

Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorého autorstvo sa spája s dielom kardinála Ratzingera (neskôr pápeža Benedikta XVI.) a pápeža Jána Pavla II., ktorý bol vyhlásený za svätého, knižne vydaný u nás v roku 2004, obsahuje aj ustanovenia a pojednania o týchto otázkach. Navyše popri už vyššie uvedených a charakterizovaných formách spolužitia muža a ženy v katechizme cirkevní hodnostári popísali aj vzťahy podľa súčasných, a to „voľný zväzok“ (voľná láska) a „spolužitie na skúšku“. Podľa nich jestvuje „voľný zväzok“ vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu a verejnú formu svojmu vzťahu, ktorý zahŕňa v sebe aj sexuálnu intímnosť. Ako ďalšiu možnosť vzťahov medzi mužom a ženou uvádzajú „právo spolužitia na skúšku“. Uviedli, že sa takejto možnosti dnes mnohí dovolávajú ako akéhosi „práva manželstva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo, ale kandidáti naň nie sú si jeho stabilitou a trvalosťou istí. „Voľný zväzok“ sa vzťahuje podľa menovaných autorov na rozličné situácie a inštitúty, ktoré poznala legislatíva v minulosti, ktorých znaky aj dnes spĺňajú, alebo sa im podobajú a to: a) konkubinát, a ďalej b) odmietanie manželstva ako takého, či c) neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami. Všetky tieto situácie – podľa katechizmu – urážajú dôstojnosť manželstva, ničia samu ideu rodiny a oslabujú zmysel pre vernosť. Ďalej dodávajú, že sú v rozpore s morálnym zákonom, pretože pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom. V závere rezumovali, že „ľudská láska“ nepripúšťa manželský vzťah na „skúšku“. Vyžaduje úplne definitívne vzájomné darovanie osôb. Toľko slová pápežov.

3.

Rezumujúco, resp. syntetizujúco možno uviesť, ako sa forma vzťahov muža a ženy historicky vyvíjala, aké znaky príslušné formy mali, a aké znaky dosiahli v prítomnom čase.  

a) Manželstvo (matrimonium) – trvalé a úplné spoločenstvo. Trvalé (nerozlučiteľné) až do fyzického skonu jedného z manželov. Úplným spoločenstvom sa manželstvo rozumie v zmysle osobného spoločenstva, intímnych (pohlavných) vzťahov, vrátane relácii rodičovských ako aj  v zmysle ich majetkových vzťahov. Okolnosťou významu conditio sine qua non je subjektívny vzťah medzi nimi – považujú sa za manželov (!). V našich právnych dejinách a v právnej kultúre sa vyžadovalo a aj vyžaduje, aby za manželstvo mohol kvalifikovať iba vzťah, ktorý vznikol uzavretím manželstva (cirkevným alebo občianskym sobášom).

b) Konkubinát – je to trvalé, ale nie úplné spoločenstvo (osobné a majetkové). Subjektívne sa konkubíni nepovažujú za manželov. Základným znakom konkubinátu je, že v tejto forme vzťahov muža a ženy dominuje, či je to výlučne zväzok vyznačujúci sa intímnym (sexuálnym) pohlavným atribútom. Nie je to spolužitie začínajúce sobášom a na ňom jestvujúce.  

c) Kontubernium – v čase starovekého otrokárskeho Ríma bolo bez účinkov vo verejnosti, nebolo to spoločenstvo, zväzok (osôb ani majetku), samotné osoby v tejto inštitúcii sa nepovažovali za manželov, a ani nikto ich nepovažoval za manželov. Podľa dnešnej terminológie by sme mohli povedať, že by to mohol byť vzťah označovaný ako „voľná láska“, resp. „zväzok na skúšku“.

Inštitúty zo staroveku a zo stredoveku sa preniesli v modifikovanej podobe nielen do modernej doby (19. storočie), ale aj do postmoderného obdobia (prelom 20. a začiatok 21. storočia. Najmä v súčasnosti má bývalý inštitút známy ako konkubinát, ale aj označovaný za konturbernium, svoje varianty či modifikácie. V  hovorovom jazyku sa sú to: a) vzťahy, ktoré sú obdobou relácií – „voľnej lásky“, b), vzťahy ktoré sú pravdepodobne obdobou – manželstva „na skúšku“.

Veda a výskum prináša čas od času poznatky o nových formách vzťahov, pokúšajú sa ich zhodnotiť či kategorizovať. Nemecký bádateľ Peter Wipperman prišiel s novými poznatkami o vzťahoch muža a ženy v dvoch desaťročia predchádzajúceho storočia a dvoch desaťročiach dvadsiateho prvého storočia. K doterajšiemu vzťahu voľnej lásky či manželstva na skúšku, ktoré pomenoval termínom partnerstvo, pridal novú formu týchto vzťahov, ktoré nazval slovom – mingle. Podľa neho vzťahy medzi mužom a ženou s názvom mingle sú čoraz častejšie. Definoval ich ako zmes – single života a partnerstva. Mingles z angličtiny sa deklaruje ako novodobý fenomén vzťahu medzi modernými partnermi. Označenie tohto novodobého vzťahu je z anglického „married, but single“, čiže „ženatý/vydatá, ale slobodný/á“. Je to partnerský alebo manželský vzťah, kedy sú ľudia spolu, ale nežijú spolu. Sú spolu, a predsa každý sám. Vzťahový trend mingle se údajne hodí pre rozvedených. Má to byť kompromis medzi partnerstvom (v minulosti nazývanom konkubinát), a single životom (individuálnym či sólovým, ktorému sa v minulosti pridávala hanlivé pomenovanie – ako „stará panna“, menej hanlivé pomenovanie „starý mladenec“). Bez partnera (mimo manželského zväzku, konkubinátu, kontubernia) žije v súčasnej dobe vraj polovica ľudí v celom svete. Uvádza sa, že tento trend súvisí so socioekonomickým vývojom, emancipáciou, kariérou a sústredením sa na vlastné záujmy. Má určite prvky odcudzenia, vynulovania, či redukovania schopnosti emocionálneho života k inej osobe, teda stratu spôsobilosti považovať muža, ženu za svojho manžela, manželku. Podľa uvedeného partnerstvo podľa týchto znakov je vzťah na úrovni konkubinátu, resp. zredukovaného konkubinátu, kde nie je prítomný atribút trvalý vzťah (spoločenstvo, zväzok). Aj pohlavný zväzok, sexuálny život je príležitostný, i keď žiadaný a oceňovaný. Oddelený život prevláda vo všetkých atribútoch, až na príležitostné pohlavné spolužitie. Sólo život tohto druhu je všeobecným, úplným javom, až na výnimky.

Ako z toho hľadiska vyzerá – žiaduca či optimálna forma spolužitia muža a ženy, v ktorom jeden z nich plní právomoci – hlavy štátu?

4.

Celkove asi obdobie, keď na štátnu návštevu odchádzal prezident Slovenskej republiky osamote, sólovo (M. Kováč, R. Schuster, I. Gašparovič) – je už temer isto za zenitom. Všetci títo prezidenti právoplatne uzatvorili manželstvo a žili v ňom v ich prezidentskom funkčnom období. Na zahraničné návštevy odchádzali a reprezentantov cudzích štátov prijímali podľa protokolu aj so svojimi manželkami, aj keď nie v každom prípade.

Pokúsme sa uviesť niekoľko poznámok k otázke, aké sú naše možnosti v súčasnom funkčnom období hlavy štátu a aké sú perspektívy v tejto otázke. Predtým si pripomeňme, aké nálady a atmosféra bola v roku 2019 pri voľbe a nástupe Zuzany Čaputovej na post prezidentky Slovenskej republiky, a to vzhľadom na možnosť novej prezidentky v tandeme, v párovom spojení cestovať na štátnickej cesty do zahraničia a takto prijímať hosťujúcich štátnikov.

Pripomeňme si, že po oznámení výsledkov prezidentských volieb v roku 2019 zvolenú prezidentku jej priaznivci vítali, pozdravovali a oslavovali v Bratislave v Starej tržnici. Pozdravovali ju aj s jej mužským druhom¸ konkubínom či priateľom. Pomenovali ho vtedy menom „prvý frajer republiky“. Nepoužili pomenovanie partner, ani konkubín, druh či družka (ako to zakotvil ešte socialistický zákon o rodine roku 1965 a platí to aj dnes), ale dali mu meno z bohatej slovnej zásoby slovenského jazyka, pomenovanie zodpovedajúce danej situácie, a preto s modifikáciou ako „prvý frajer“. Akoby spontánne, v radostnom vzrušení sa našlo pomenovanie, ktoré možno použiť, pretože sa výnimočne a vydarene vzťahovalo na danú situáciu. Meno „prvý frajer“ bolo v úplnej komplementarite s dvomi okolnosťami, a to: slovom „prvá dáma“, ako titulujú v USA manželku prezidenta, a po druhé, korigovalo so slovenským (poslovenčeným) slovom „frajer“ a bolo v súlade s tým, že daný muž nebol v právoplatnom manželskom vzťahu, ani nespĺňal kritériá pre použitie iného názvu, napríklad konkubín. 

Muž s Pezinka, pán Peter Konečný, hudobník, fotograf a textár, nežil s novozvolenou prezidentkou v spoločnej domácnosti (termín slovenského občianskeho zákonníka) a podľa tohto znaku nebol medzi nimi vzťah rovnajúci sa vzťahu „druh a družka“ podľa našej legislatívy. Pán Peter Konečný, ktorého oslavujúci fanúšikovia prezidentky vyznamenali týmto novotvarom hodným P. O. Hviezdoslava a jeho básnických novotvarov, však dlho nevydržal vystupovať na tomto poste. Stresovali ho situácie spojené s touto pozíciou, postom stáť na červenom koberci pri lietadle so vzácnou zahraničnou návštevou a po ďalšie, nelákal, skôr odstrašoval ho aj post hostiteľa na recepciách, banketoch, slávnostných obedoch či večeriach poriadaných na počesť cudzích politikov a štátnikov. Vrátil sa akoby späť do miesta svojho trvalého pobytu a k svojmu povolaniu. Bulvárne médiá verejnosti čoskoro ukazovali fotografie z  jeho nového spolužitia so známou speváčkou Dorotou Nvotovou. Podľa novinárov ich spolužitie s prezidentkou nebolo iba kamarátske, ale možno povedať, že to bol krátkodobý mingle vzťah, boli spolu, ale nežili spolu, trvale a úplne.

Zdalo sa vtedy na okamih, že pani prezidentka zostane nielen bez „prvého frajera“, ale aj gavaliera. Nestalo sa. Topky čokoro priniesli exkluzívnu informáciu o tom, že Zuzana Čaputová (46) tvorí pár s aktivistom Jurajom Rizmanom. Pracoval v jej Prezidentskej kancelárii. Vzhľadom na zákonné ustanovenie o konflikte záujmov, v novom postavení partnera, druha či konkubína odišiel pracovať k poslancovi J. Šeligovi. Vzťah s Jurajom Rizmarom sa rozvíjal. Nadobudol aj znaky spoločného bývania a spoločného životného zväzku. Podľa rímsko-právnej terminológie nadobudol znaky inštitútu, ktorý sa volal konkubinát, prípadne kontubernium. Podľa novej klasifikácie novodobých expertov na vzťahy pohlaví mohol by to byť vzťah, ktorý sa volá mingles. Je to vzťah, keď sú ľudia spolu, ale nežijú spolu. Sú spolu, a predsa každý sám. Vzťahový trend mingle se údajne hodí pre rozvedených. Má to byť kompromis medzi partnerstvom (v minulosti nazývanom konkubinát), a single životom (individuálnym či sólovým). Obaja sa nepovažujú za manželov ani vo vzťahu k verejnosti, neprezentujú sa ako manželia. Možno povedať, že vo forme tohto spolužitia – vzťahový trend mingle – sa môže nájsť viacero inšpiráciu pre riešenie vzťahu prezidentky Slovenskej republiky.

Medzitým už uplynuli asi tri roky spolužitia oboch v tomto vzťahu, rodinnoprávne ťažko pomenovateľnom. Nedávno sa partner (druh či konkubín) prezidentky vyslovil o tomto vzťahu v časopise Život č. 10/2023. Celkove možno z jeho vyjadrení usudzovať, že nie je spokojný nie so spolužitím s prezidentkou SR, ale so svojím právnym postavením. Byť partnerom prezidentky (podľa nášho pomenovania byť „mingle“ v tomto vzťahu je „pracovná pozícia“ (právnicky: pracovnoprávne zamestnanie), pretože nemá od štátu žiadnu rentu, kanceláriu, auto ani ochranku. Musí sa živiť sám a pracuje pritom na plný úväzok. Podľa jeho analýz, podľa jeho rozborov patriacich do odvetvia ústavného práva, nemá šancu, nemá nádej na zlepšenie tohto stavu, ani keby si prezidentku zobral za manželku, zosobášil sa s ňou. Je vraj úplne jedno z hľadiska platného zákona, či je manželom alebo iba partnerom prezidentky. Slovenská legislatíva vôbec nepočíta s postavením „prvej dámy“ alebo prvého pána. Naše zákonodarstvo tieto záležitosti vôbec neupravilo, ani neupravuje. Z toho vyplývajú komplikácie pre osobu v takomto postavení. Ako uviedol mingle partner, na celodenné či viacdňové protokolárne akcie, kde sa očakáva účasť prezidentky s partnerom, si musí brať v robote dovolenku. Väčšina programu pani prezidentky je bez partnera. Ale aj tak to za rok robí niekoľko desiatok pracovných dní. Táto situácia potom vyvoláva komplikácie v práci, ale aj z hľadiska bezpečnosti či logistiky. Pritom, ako dodal pán Juraj Rizman, sú krajiny, kde je to oficiálna funkcia s plným servisom 24/7 a oficiálnym programom.

Zmierlivo môžeme povedať, že to sú boľačky prvého štátu v našich dejinách, trampoty mladej Slovenskej republiky bez skúseností diplomatických a štátnických, a to za podmienky nepredvídaného javu, že hlavou štátu sa stala žena. Ukazuje sa, že aj v tejto pre náš štát dôležitej pozícii má Slovenská republika tzv. legislatívne diery, medzery či vákuum, ako sme to zistili v minulosti už veľakrát. Alebo môžeme povedať, že túto situáciu nemáme „právne (legislatívne) ošetrenú“, ak použijeme obľúbenú terminológiu z medicíny či lekárskej vedy a praxe. Je to úloha a príležitosť pre našich legislatívcov – pre Úrad vlády SR, jeho legislatívny odbor, ako aj a primárne pre Národnú radu SR, pre jej príslušný výbor. Veľkú hrivnu v prospech riešenia ústavnoprávneho, pracovnoprávneho, ako aj medzinárodného postavenia partnera prezidentky Slovenskej republiky v čase, keď je našou hlavou štátu žena, ale aj v budúcnosti, keď bude hlavou štátu muž, zosobášený alebo nezosobášený, môže vykonať predseda Národnej rady Slovenskej republiky, pán Boris Kollár.

Pri riešení tejto legislatívnej diery, pri dodatočnom právnom ošetrení tejto diagnózy, môže sa nájsť aj riešenie jeho polygamického zväzku a spoločenstva. Znakom, atribútom takéhoto spoločenstva (jedenásť žien, matiek jeho dvanástich detí), je, že musí spočívať na trvalom pohlavnom zväzku muža so všetkými týmito ženami. Slovenská legislatíva nájde riešenie pre obe tieto záležitosti – pre mingle partnera prezidentky Slovenskej republiky, ako aj  pre polygamistu, predsedu slovenského parlamentu. Využiť treba ešte túto situáciu pre vyriešenie problematiky „registrovaného partnerstva“ osôb s homosexuálnou orientáciou. Paradoxne v tomto vývoji pohlavných vzťahov je, že záujem heterosexuálov o manželstvo klesá, až sa stráca a homosexuáli doslova s nasadením životov bojujú za právo na manželských zväzok. Vývoj pohlavný je teda protichodný, nekoordinovaný a vzájomne nekooperujúci. Zastavíme ho, bratia!? Na to máme vládu, ministerstvá a najmä Národnú radu Slovenskej republiky.

(Koniec)

Úvodné foto: Michal Majtán

(Celkovo 689 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Kráľovský manželský pár holandský a prezidentskí nemanželskí partneri slovenskí

  • 7. februára 2024 at 16:37
    Permalink

    Záujemcov o hlbšie poznanie tejto problematiky možno odkázať na dielo:
    Karol Rebro:
    Konkubinát v práve rímskom od Augusta do Justiniána
    Právnická fakulta Slov. univerzity, 1940

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter