Jedinečnosť Číny a v súvislosti s Taiwanom jej nerozkúskovateľnosť

To, že Číňania myslia inak než Západ, je dané už historicky a geopolitické danosti toho sa vyvíjali už dlhé tisícročia. Na dvoch protiľahlých koncoch euroázijského kontinentu sa už od praveku vyvíjali nielen dve úplne odlišné kultúry, ale dlho už aj samostatné civilizácie. Svetonázorovo sa pritom Číňania vyhranili v omnoho racionálnejší ľudský archetyp než Európania, lebo na rozdiel od našich kresťanských predsudkov, ktoré tvoria už vyše dve tisícročia európsku svetonázorovú chrbticu, a vďaka ktorým tu dodnes mnohí ľudia veria, že pôvodne bolo len božie transcendentno a Veľkým treskom Boh stvoril vesmír, ktorý raz zanikne a naša planéta je len dočasným miestom, ktoré sme od Boha dostali, kým nás prijme do večného raja svojho nehmotného transcendentna existujúceho potom, Číňania sú už od staroveku ateisti.

Vďaka ich najprv pravekým šamanom a potom ich klasickej čínskej filozofii odjakživa zastávali svetonázor, že (Multivesmír bytia =) Nebesia sú nekonečnou Veľkou Zmenou (Ta Yi) anonymnej Energie (Te) Cestou (Tao) večných jin-jangových premien v nábojovom poli jej večných protipólov, v ktorom z Nej všetko ustavične vzniká postupnými procesmi vesmírnych i pozemských prírodných zákonitosti a nič tu nie je stvorené nijakým subjektívnym stvoriteľským zázrakom. Táto anonymná Energia je zároveň nositeľkou všetkých na to potrebných informácií (múdrostí), čo dnes už potvrdzujú aj moderné prírodné vedy, najmä astrofyzika, i kvantová teória častíc, akceptujúce fakt, že existujúci nekonečný multivesmír obsahuje vyše 70 % tzv. Temnej Energie (ktorú moderná veda ešte stále nevie definovať), a iba necelých jeho 30 % v ňom predstavuje hmota, i tzv. temná hmota. V tomto večnom a nekonečnom multivesmíre veľkými treskami ustavične vznikajú, potom trvajú i a do čiernych dier či „supernov“ zanikajú všetky jeho jednotlivé vesmíry, galaxie, hviezdy i planéty. A jedine čínski myslitelia postrehli, že v tej Temnej Energii, ktorá všetkým preniká, je všetko v ustavičnom pohybe, a teda len pohyb je v tom všetkom absolútny, nekonečný a neprestávajúci, a to vďaka Jej jin-jangovému nábojovému poľu, v ktorom sa to neustále deje. A túto Energiu filozoficky zatiaľ dokázal definovať len staroveký čínsky Starý Majster (Lao c´).

Na jednej a tej istej planéte veríme teda v dve úplne protikladné pravdy, no skutočná Pravda o tom môže byť len jedna, a tak skôr-neskôr sa ľudstvo bude musieť racionálne rozhodnúť, ktorá je to Pravda!

Čínsky svetonázor sa po tisícročia utváral ako predstava v odpradávna kultúrne veľmi vyspelej Ríši Stredu, ktorú zo všetkých strán obklopovali kočovní barbari, často do nej vtrhávajúci a odnášajúci si z nej bohatý lup. Číňania preto svoje armády udržiavali len na obranné účely, a keďže územia kočovníkov neboli vhodné pre ich životný štýl, nemali potrebu zväčšovať si svoje územie útočnými vojnami. („Najlepšia vojna je tá, ktorá nikdy nezačala!“ tvrdil generál Sun v 3. stor. pred n. l. vo svojom slávnom traktáte O vojenskom umení!) Pritom príliš útočných kočovníkov obvykle vždy vojensky spacifikovali a postupne sinifikovali, dovoliac im pripojiť sa k čínskej ríši. Touto politikou sa Ríša Stredu rozšírila nakoniec na obrovské územie od Pamíru cez Vnútorné Mongolsko a Mandžusko až po Žlté more a smerom dole až po ostrovy Chajnan a Taiwan, ktoré boli pôvodne obývané tiež len barbarmi.  

Konfuciánska etika (obohatená o  taoistickú metafyziku) sa od 2. stor. pred n. l. stala v Ríši Stredu štátnou ideológiou, vychádzajúcou z jin-jangovej dialektickej predstavy dvoch funkčne rovnocenných protipólov bytia a uznávajúca tým nie „boj dobra so zlom“, ale funkčnú súčinnosť oboch protipólov spoločenského bytia, ktoré sú v živote rovnako nezastupiteľné a vo všetkom potrebné. Jej myslitelia to po tisícročia odpozorovávali zo všetkých okolitých prírodných i vesmírnych (nebeských) procesov a dejov. Vďaka tejto osvojenej si nimi pravde, akou vesmír aj naša planéta Zem funguje, nepodľahli falošnej predstave, že život je pevný stav Kýmsi stvorený a určovaný. Žijú a správajú sa preto omnoho racionálnejšie než my a bez strachu z „božieho hnevu“ sa riadia svojimi vlastnými etickými princípmi! Pravdepodobne aj preto vedia hospodársky i technický pokrok vytvárať v súčasnosti omnoho progresívnejšie, bez falošných náboženských bŕzd, ktorými si tu na Západe ľudstvo komplikuje život.

Čo sa týka čínskeho názoru na nás, Európanov, vlastne až do 14. storočia o nás veľa nevedeli a výraznejšie sa o európskej kultúre dozvedeli až v 17. storočí po príchode kresťanských misionárov. Mali nás však len za dosť vyspelých barbarov, s ktorými sa dá udržiavať Hodvábnou cestou výborný obchodný styk. Až v 19. storočí, v dôsledku tzv. ópiových vojen (1838 – 1852), kedy ich Európania hospodársky katastrofálne zničili a zároveň potupnými zmluvami územne strašne okyptili, nás Číňania začali považovať za tých najnebezpečnejších barbarov, s akými nikdy predtým nemali skúsenosti a dlho nám preto nevedeli čeliť.

Našťastie dnes nás už dokonale poznajú, aj vďaka generáciám svojej inteligencie, ktorej Čína finančne umožnila najmä v 90. rokoch minulého storočia študovať na tých najprestížnejších amerických i európskych univerzitách, a pritom si na nás dokonale zvyknúť. Nuž a dnes už aj ich obchodníci, ktorí sa v 20. storočí stihli porozchádzať do celého sveta, vedia, že s nami vôbec nie je treba bojovať, stačí sa na naše územia úplne mierumilovne infiltrovať, a potom sa tu dá podnikať a žiť celkom blahobytne bez toho, aby na svojom životnom štýle museli niečo zmeniť. V každom prostredí zostávajú sami sebou a nami-barbarmi môžu tak nanajvýš pre našu inakosť v duchu pohŕdať, ale nie nás vojensky ohrozovať, či chcieť si nás mocensky podmaniť. Veď tým by si vo svete zničili aj svoje výhodné podnikateľské prostredie, v ktorom sa stávajú ako podnikatelia neprekonateľnými majstrami.

Nuž hoci mnohí z nich už na Západe žijú od začiatku minulého storočia, svoju čínskosť si vedia všade udržať a neasimilovať sa. (Príkladmi toho sú aj Chinatowns uprostred New Yorku či San Franciska, ktoré vôbec nie sú nejaké pauperizované getá, ale kompaktné ostrovčeky súdržného čínskeho obyvateľstva, ktoré si takýmto spôsobom aj v zahraničí uchováva svoj vlastný čínsky svet a jeho kultúrne zvyky.)

Vďaka ideografickému písmu (vyše 38 tisíc základných znakov) si v priebehu tisícročí Číňania perfektne vytrénovali nielen zvukovo-rečovú, ale aj vizuálnu pamäť. Na rozdiel od nás myslia preto oboma mozgovými hemisférami naraz, a teda asi aj výkonnejšie. Ukázalo sa to napríklad aj v tom, že napriek tomu že po skončení tzv. kultúrnej revolúcie (1965 – 1976) boli hospodársky i čo sa týka životnej úrovne úplne na dne, odvtedy už v hospodárskom i technickom vývoji za tých necelých päťdesiat rokov stihli predbehnúť nielen Nemecko a Japonsko – (Japonci z čínskeho znakového písma používajú len okolo 5 tisíc znakov, nuž asi nemajú svoju pamäť až tak dobre vytrénovanú ako Číňania, ale aj tak sú na tom v tom lepšie než Európania!) – a predbiehajú už aj USA. Dnešná Čína sa stáva ekonomickou veľmocou číslo jeden a pomaly civilizáciou na 7, na rozdiel od ostatného sveta, ktorý je horko-ťažko ešte stále len civilizáciou na 5-6.

Novoveké dejiny Číny sa však pre jej Ríšu Stredu začali veľmi tragicky. Najprv si ju, vysilenú obrovským roľníckym povstaním v roku 1644 podmanili armády severných nomádov – Mandžuov, nastoliac v nej svoju moc, známu ako vláda dynastie Čching (1644 – 1911). Títo noví vládcovia sa tam síce veľmi rýchlo sinifikovali a stali sa nadšenými konzervátormi klasickej čínskej kultúry, avšak živý organizmus spoločenského vývoja Číny sa premenil v nemenný skanzen, ktorý oni sami nedokázali uchrániť od nových ohrození. A práve vtedy západoeurópski obchodníci zneužili slabosť fajčenia ópia, rozmáhajúcu sa v čínskom obyvateľstve a v obrovských množstvách začali ópium do Číny dovážať a za export tovaru z nej začali namiesto striebrom platiť ópiom, čím sa bilancia jej zahraničného obchodu veľmi rýchlo dostala do obrovského deficitu. Nuž a pretože napokon zvyšovaním jeho dovozu Britskou východoindickou spoločnosťou sa dostupnosť ópia stala v Číne takou masovou neresťou, že to už veľmi tragicky ohrozilo nielen jej každodenný život, ale aj chod jej hospodárstva, vládnuci cisár zo všetkých týchto dôvodov vládnym ediktom jeho dovoz zakázal a jeho množstvá dal zhabať a spáliť.  

Západní interventi na to zareagovali tzv. ópiovými vojnami (1838 – 1852), ktoré bezmocná mandžuská cisárska moc nakoniec katastrofálne prehrala, čoho dôsledkom sa stali v rámci vojnových reparácií veľké územné straty a následný vznik v Číne tzv. zahraničných koncesií. A keď cisárovná-vdova Cch´si svojimi absolútne neprofesionálnymi rozhodnutiami agóniu ríše urýchlila ešte aj tým, že jej armáda prehrala čínsko-japonskú vojnu v Kórei, podobnú územnú koncesiu si v rámci vojnových reparácií nárokovalo od Číny aj Japonsko. Pôvodne si nárokovalo úrodné územia na severe Číny, ale namiesto týchto severných území dostalo v roku 1895 dohodou v Šimonoseki Taiwan, ktorý predstavitelia Číny okupovanej mandžuskou dynastiou Čching pokladali za najmenej zaujímavý, a preto ho Japonsku prepustili, spolu s 200 miliónmi liangov striebra radšej než to severné územie. A preto, že to bol ostrov až do stredoveku obývaný nie Číňanmi, ale len domorodými kmeňmi austronézskeho pôvodu, jeho obyvateľstvo predstavovalo v čínskych očiach v tých časoch len pohraničných barbarov, ktorých sa dalo oželieť.

Taiwan bol totiž geopoliticky inkorporovaný do Ríše Stredu až v 18. storočí, a aj keď bol v úrodnejších častiach už od 16. storočia obývaný aj Číňanmi, dovtedy bol podobne ako všetky ostatné tamojšie ostrovy (z ktorých viaceré dnes ležia už pri takých čínskych veľkomestách, ako je Hongkong či Kanton) považovaný len za úplne bezvýznamné pohraničné územie ich Ríše Stredu. Ešte aj Móric Beňovský, keď v 1771 prišiel na Taiwan, zaznamenal si do denníka, že celý východ a sever Taiwanu nie je obývaný Číňanmi, ale pôvodným domácim obyvateľstvom, ktoré dokonca aj on vojensky podporil v odboji proti prisťahovanými sa tam Číňanom. Vyplýva to z jeho memoárov publikovaných v Londýne v roku 1776.  

Japonskí okupanti priniesli však neskôr na ostrov veľký technický i hospodársky pokrok, za čo sa tam postupne stali aj u tamojších Číňanov dosť obľúbení. Avšak po porážke Japonska v 2. svetovej vojne bola zmluva zo Šimonoseki anulovaná nielen Čínou, ale aj USA, a Taiwan sa vrátil späť do Číny ako územie obnovenej Čínskej republiky, založenej v roku 1912 po páde mandžuskej dynastie Čching prezidentom Sunjatsenom.

Občianska vojna, zúriaca v tých časoch v Číne, sa 1. októbra 1949 skončila víťazstvom Mao Ce-tungovej Červenej armády nad kuomintanskou armádou vedenou Čankajškom, a ten i so zvyškom svojho vojska ustúpil na Taiwan, vyhlásiac sa tam za pokračovateľa Sunjatsenovej Čínskej republiky, zatiaľ čo v Pekingu Mao Ce-tung vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky, čím začal existovať fenomén dvoch Čín. Z nich podľa tradície mala byť za oficiálnu reprezentantku Číny uznaná Čínska ľudová republika, pretože za čínsku Ríšu Stredu sa odjakživa považovalo vždy to územie, kde žil čínsky ľud a každá vládna moc, ktorá z jej hlavného mesta utiekla kamsi do okrajového exilu, prestala tým byť „de jure“ jej mocenskou reprezentantkou.

Nuž a keby bol Čankajšek po svojej porážke zakotvil na ostrove Chajnan, a nie na Taiwane – (hoci po svojom úteku z Pekingu obsadil aj Chajnan, ale Kuomintang sa v apríli roku 1950 Chajnanu vzdal, pretože USA Čankajškovi odmietli ten ostrov brániť) – dnes by mal západný svet snahu zastávať sa možno osamostatnenia Chajnanu a Taiwancov by si asi vôbec nevšímal!

Koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia sa vďaka významnému predstaviteľovi ČĽR Teng Siao-pchingovi začala kontinentálna Čína hospodársky tak rapídne rozvíjať, že sa ČĽR postupne stala významnou svetovou mocnosťou a na pôde Organizácie Spojených národov si „Konsenzom z roku 1992 medzi ČĽR a Taiwanom“ presadila aj na medzinárodnej úrovni uznanie existencie jednej Číny (s dvomi rôznymi spoločenskými systémami), čo až do roku 2016 akceptovala aj dovtedy pri moci kuomintanská vláda na Taiwane. Čínu tým na diplomatickej medzinárodnej úrovni začala reprezentovať už len ČĽR a Taiwan sa tým stal „de jure“ opäť len jej provinciou, akou bol aj pred japonskou anexiou až do roku 1895. Teraz však so zachovaním vlastného politického systému vlády v nej.

Tento „status quo“ potom znovu potvrdili ajvýsledky stretnutia hlavných predstaviteľov ČĽR a Taiwanu v novembri 2015v Singapure, kde sa prezident Čínskej ľudovej republiky Si Ťin-pching stretol s vtedajším taiwanským prezidentom Ma, ktorý bol zároveň predsedom na Taiwane vtedy vládnucej strany Kuomintang. Lenže v roku 2016 voľby na Taiwane vyhrala pro-americká Demokratická strana a taiwanskou prezidentkou sa stala pani Cchaj (Tsai), ktorá všetko okamžite anulovala. A napriek tomu, že sa obyvatelia Taiwanu hlásia k rovnakej čínskej národnosti Chan ako obyvatelia pevninskej Číny, jej Demokratická strana odmietla uznať „Konsenzus z roku 1992“ a podľa nej existuje síce len jedna Čína, ale obe strany si to majú právo vysvetľovať podľa seba. Podľa prezidentky Cchajtú jednu Čínu predstavuje „Čínska republika na Taiwane“, ktorá už tým nepotrebuje vyhlasovať nezávislosť, lebo podľa nej je aj „de iure“ nezávislou! A to, že naše európske krajiny ako EÚ, ale aj USA od roku 1971 Taiwan za nezávislý štát neuznávajú, jej nevadí, lebo tvrdí, že oni sú kontinuitou Sunjatsenom v roku 1912 založenej Čínskej republiky. Lenže tej historickej kontinuity sa už vzdali tým, že utiekli z hlavného mesta Číny do exilu, a čínsky ľud si v hlavnom meste Ríše Stredu, ako už aj za tých päťtisíc rokov svojej existencie, nastolil novú moc. Útekom jedného cisára tam vždy prichádzala na trón nová dynastia. A že Mao Ce-tungovým nástupom sa tá nová dynastia moci v Číne nastolila, to už koncom 80. rokov skonštatovali aj tajné služby USA! A dodnes je hospodársky až neuveriteľne úspešná!

Svojou zahraničnou politikou však taiwanská prezidentka robí všetko pre to, aby čoraz viac vyhrocovala vojenské napätie medzi ČĽR a Taiwanom, napríklad aj svojou oficiálnou návštevou v USA v apríli tohto roku, a to provokatívne presne v rovnaký deň, keď sa v Moskve stretol prezident Si Ťin-pching s prezidentom Putinom. Počas svojej návštevy v Bielom dome požiadala prezidenta USA o dodávky Taiwanu tých najmodernejších zbraní. ČĽR na túto provokáciu zareagovala vojenskými manévrami v okolí Taiwanu a USA do blízkosti ostrova okamžite vyslali svoje vojenské námorníctvo, čo hrozilo vznikom nového vojnového ohniska vo svete.

Čo sa týka verejnej mienky taiwanského obyvateľstva, ako to ukazujú posledné prieskumy, vôbec sa nestotožňuje so snahou súčasnej taiwanskej politickej moci odtrhnúť sa od Číny. Pre Taiwan by bolo odstrihnutie sa od kontinentálnej Číny z ekonomického hľadiska veľmi fatálne, pretože jeho podnikatelia, a teda i taiwanský kapitál, prosperujú v dosť značnej miere z investícií, ktoré realizujú v prudko sa modernizujúcej ČĽR. To predstavuje vyše 40 % celkového taiwanského ekonomického obratu, a keďže ČĽR sa vo svojom rozvoji nezaobíde bez moderných technológií, vyvíjaných práve na Taiwane, je aj z jej strany nepravdepodobné, že by chcela túto svoju provinciu nejakým vojenským útokom zmeniť v zhorenisko. Obe strany verejnej mienky sú preto za súčasný „status quo“ jednej Číny s dvoma odlišnými politickými systémami, no pritom so skrytou vierou obyvateľstva, že sa prirodzenou cestou v Číne nakoniec presadí systém Sunjatsenových „piatich demokratických princípov“, ktoré by zabezpečili ľuďom ten najideálnejší systém slobody a blahobytu, o akom všetci snívajú. Podľa čínskych tradičných predstáv prirodzený spoločenský vývoj netreba násilne meniť nijakými vojenskými zásahmi, veď on sa vyvíja vždy tak, ako sa má a ako je to pre krajinu najprínosnejšie!

A ak vo voľbách v roku 2024 na Taiwane zvíťazí sunjatsenovská strana Kuomintang, čo sa zdá vysoko pravdepodobné, mierové spolužitie týchto dvoch odlišných systémov v jednej a geopoliticky spoločnej Ríši Stredu bude asi pokračovať jej ďalším rapídnym technickým i hospodárskym rastom na oboch stranách a v medzinárodnom meradle Čínu mocensky vynesie vo svete na vrchol, ktorého sa netreba obávať. Čína nikdy nepotrebovala a ani dnes nepotrebuje dobýjať svet vojensky! Naopak, svojimi obyvateľmi sa doň vie bez problémov infiltrovať a konečne ho môže priviesť svojou racionálnou inakosťou k rozumu!

(Celkovo 572 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Odpovede

  1. Ako vysvetlenie doterajšieho a súčasného vývoja výborné. Neodpustím si však otázku. Čo je za horizontom vrcholu, po ktorého dosiahnutí sa nemusíme Číny obávať ? Zahľadenosť Číny samej do seba sa rozprestrie po svete a bude popierať európsky vývoj aj bez vojny. Naše spoločné dedičstvo, kultúrno-civilizačné nastavenie je iné a v prípade, že sa nebudeme krátkozrako ničiť vojenskými konfliktami, o nič horšie ako čínske. Nech to tak aj ostane. Ako jing a jang. Mne osobne je a zostane Aristoteles bližší ako Lao Tse.

  2. Je to o rozumnej kontinuite vývoja (histórie) sveta. Materialistický egoizmus (lupičského typu) Západu je (v súčasnosti) už nebezpečný a spôsobuje vážne riziko pre prežitie celej planéty Zem.
    Inak povedané: Ľudstvo potrebuje inú alternatívu (než drastický kapitalizmus).
    A to hľadáme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter