Historiografia skresľovaná geopolitickou mocou

          1.

Dňa 7. mája 2023 uverejnil v denníku Pravda Rastislav Káčer príspevok s názvom: Kto šliape po odkaze hrdinov protifašistického boja? Vyšiel dva dni po tom, ako zaslal žiadosť o zrušenie svojho poverenia ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Pridal tým poslednú kvapku, ktorou pretiekol pohár marazmu a chaosu, ako aj údajnej zdržanlivosti hlavy štátu nad jestvovaním ňou poverenej vlády. Držala ju pri vesle od jej pádu, od vyslovenia nedôvery v parlamente dňa 15. decembra 2022 až do 15. mája 2023. Bolo to päť mesiacov, takmer polrok, poloústavného, resp. neústavného exekutívneho provizória. Vláda, exekutíva, ktorej odhlasovali v parlamente nedôveru a teda ju povalili, odňali jej právomoc, ktorú je delegovala Národná rada SR, tým stratila atribúty skutočnej ústavnej vlády, vlády štátu, ktorá môže a je oprávnená vykonávať svoju právomoc vo vzťahu k občanom – stratila legalitu aj legitimitu. A takúto nelegálnu a nelegitímnu vládu pod názvom – dočasne poverená a kedykoľvek odvolateľná vláda, takémuto zboru, ktorý ústavne prepadol, stroskotal, dala pani prezidentka právomoc odvodenú iba od svojich ústavných kompetencií, nie odvodenú (delegovanú) od nositeľa štátnej moci, zákonodarného orgánu zvoleného vo všeobecných parlamentných voľbách. A držala ju v tomto provizórnom, nelegitímnom postavení ako exekutívu päť mesiacov. A že tento ansámbel skrachoval, je aj jej dielo, jej spoluzodpovednosť primárneho významu, temer deliktuálnej sily. Naplnilo to horkosťou, nevôľou aj R. Káčera. Abdikácia tejto osoby v súvislostiach s ďalšími blamážami a škandálmi poverených ministrov, „služobníkov ľudu“, Samuela Vlčana, asi aj v tandeme s ďalším ministrom Jánom Budajom (človekom s minulosťou, étosom „lásky a pravdy“, predákom „nežnej“, ktorej odkaz takto hanebne pošliapal, nepriamo skorumpoval) a skončil po „babráckom prejave“ povereného premiéra E. Hegera, v ktorom sa doprosoval o zachovanie svojho kresla. Abdikačný scan(!) listu R. Káčera sa tak objektívne stal energiou pre domino efekt, pre pád domčeka z karát poverenej vlády, ktorá bola zostavená a udržiavaná proti vôli a záujmom slovenského ľudu – prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou. Napokon uvedená dáma oznámila utekajúcim ministrom, že ich úkony rozviazať svoje poverenie sú právne irelevantné a musia vydržať vo svojich rezortoch, aj keď to nechcú, až do dňa, kedy ona rozhodne o ich konci a vymenuje vládu odborníkov (úradníkov). Minister R. Káčer tak v tomto kontexte nie je Herostratom, ktorý povalil hegerovsko-čaputovský výtvor, súbor provizórnych poverencov len preto, aby sa jeho meno dostalo do histórie. Možno bude mať aj pani prezidentka prácu s vysvetľovaním svojho nekonania trvajúceho dva týždne po tom, ako sa dozvedela o korupcii vo fondoch, financujúcich smetisko firmy S. Vlčana. Financuje sa tak hora odpadu, z istého pohľadu blízka jej srdcu, vďaka ktorej sa odštartovala jej progresivistická kariéra, s logom od pezinského hnoja až po vrchol slovenských politických exkrementov.

Približne takýto je kontext žiadosti o rozviazanie poverenia ministra zahraničia, ako aj kontext uverejnenia jeho článku. V novinárskom príspevku v úvodných dvoch vetách sa zmienil o historickom význame víťazstva nad fašizmom, zložil tu ďalej úctu bojovníkom proti nemu na Slovensku, bojovníkom SNP, vojakom sovietskej a rumunskej armády. Pri tomto výpočte opomenul, či zabudol na vojakov československého armádneho zboru a ich heroizmus na Dukle a pri Liptovskom Mikuláši. Môže sa to stať aj profesionálovi tiežhistorikovi, nie iba rozlietanému diplomatovi. Za odkaz minulosti uviedol s dôrazom – že je to v prvom rade potreba vzoprieť sa zlu, neprehliadať jeho rozpínanie. Čo považuje za zlo pán poverený exekutívec, sa dá spoznať z ďalšej časti článku.

Fotografia zhotovená v Lofoten War Memorial Museum, najväčšej nórskej výstave uniforiem a menších predmetov súvisiacich s druhou svetovou vojnou a nemeckou okupáciou Nórska v rokoch 1940 – 1945. Zdroj: Wikimedia.org | Wolfmann

Historizujúce odseky článku sa venujú dvom obdobiam – po prvé II. svetovej vojne a tomu, čo jej predchádzalo (Mníchovská dohoda a údajné Stalinovo spojenectvo s Hitlerom) a po druhé heslovite sa zaoberá súčasným konfliktom na Ukrajine. Potom napísal konštatovanie typu notoriety, „že sme ju (vojnu) vyhrali vďaka protifašistickej koalícii“ (samozrejme pritom uviedol štáty koalície v abecednom geografickom poradí, nie podľa toho, aký skutočný podiel a váhu mali na víťazstve nad fašizmom, ale podľa svojej lásky a nelásky k nim, t. j. na prvom mieste menuje USA, potom Veľkú Britániu a na poslednom mieste významovo ZSSR). V článku sa dožaduje pravdy o vojne, a odmieta jej potláčanie a prekrývanie nánosmi propagandy, čo považuje za urážku hrdinov protifašistického boja. Podčiarkol, že iba snahou poctivo preskúmať historické udalosti a poučiť sa z nich môžeme hrdinom tohto zápasu najlepším spôsobom prejaviť úctu.

Pán poverený minister nie je v tomto originálny. Zažili sme to a vieme to rozpoznať. Uznávanou pravdou je, že každý spoločensko-politický režim si mení a prispôsobuje dejiny vo svojej historiografii (dejepisectve) podľa svojho obrazu, na svoj spôsob, aby tento režim vyšiel z neho ako najlepší, aby mal historické oprávnenie, legitimitu pre svoje súčasné počínanie, aby bol vlastníkom a držiteľom pravdy. U nás je týmto uznávaným a vychvaľovaným režimom euroatlantické spoločenstvo. Ešte viac ako na európsky západ sme orientovaní či vazalsky viazaní na Atlantik, na severnú Ameriku, na USA. Uzavreli sme so Spojenými štátmi obrannú zmluvu (DCADefense Cooperation Agreement) a vďaka rýchlopodpisu hlavy štátu sme ju aj ratifikovali. A to v zreteľnom zameraní protivýchodnom. Aj preto naši potentáti a ideologickí predátori majú starosti, ako popísať a ako zhodnotiť skutočnosť, že podľa ich dnešného pohľadu a želania náš „smrteľný nepriateľ“ Rusko je náš osloboditeľ. Ešte v prvých rokoch prvého prezidenta SR Michala Kováča nebolo jasné, ale skôr sa uprednostňovalo hodnotenie, že Červená armáda zlikvidovala a okupovala náš prvý historicky údajne samostatný slovenský štát s prezidentom Dr. Tisom, prvou hlavou štátu po Svätoplukovi. Až potom, keď M. Kováča korunované a pomazané hlavy západnej hemisféry a ich prezidenti a premiéri na lodi v Atlantiku v roku 1995 privítali ako prezidenta a predstaviteľa národa, ktorý viedol druhé najväčšie antifašistické povstanie v Európe, teda SNP, naši ústavní činitelia konvertovali. Odpadli od viery k spomínanému vazalskému a klérofašistickému útvaru a jeho samostatnosti. Už sa im ani Rusi, ZSSR, nezdali byť nepriateľom, ale v podstate si ho priblížili, vtedy iba v tomto čase, do postavenia osloboditeľa.

Modifikácia tejto tézy, tohto hodnotenia, nastúpila až po tom, ako Slovenská republika vstúpila do EÚ a najmä do NATO a ako minulý rok uzavrela DCA. Išlo to postupne, temer evolučne, skoro nebadane, v niekoľkých etapách. V máji roku 2020 putovali traja slovenskí ústavní činitelia (Čaputová, Kollár, Matovič), od východu na západ po pamätníkoch a cintorínoch od Dukly cez Svidník, Liptovský Mikuláš, Zvolen, pričom svoju misiu pútnikov slobody a oslobodenia zavŕšili na Slavíne v Bratislave. V tom istom období iný hodnostár, minister zahraničných vecí I. Korčok, bol splnomocnený podpísať spoločné vyhlásenie USA a deviatich štátov údajne novej Európy (Česka, Slovenska, Maďarska, Poľska, Bulharska, Rumunska, Litvy, Lotyška a Estónska). Podstata tohto vyhlásenia spočívala v téze, že koniec druhej svetovej vojny pre týchto deväť štátov znamenal „nie oslobodenie, pretože im nepriniesol slobodu“. Dôvodom údajne bolo, že tu bola nastolená vláda, panstvo komunistických režimov. Sloboda je podľa tohto kréda viery len vtedy a len tam, kde je zavedená súkromnokapitalistická trhová ekonomika s pluralistickým systémom politických strán rujúcich sa o moc a bohatstvo, balamutiacich občanov o svetlých zajtrajškoch pred voľbami. Takto opatrne, temer nebadane sa upravovala pravda o konci vojny – signatári tohto vyhlásenia (USA plus deväť) nepopreli, že tieto štáty boli oslobodené, ale v druhej časti tézy dodali, že víťazstvo nad fašizmom týmto národom neprinieslo slobodu. V Poľskej republike, ako v nástupníckom štáte Rzeczpospolitej s krajne nacionalistickými režimami Piłsudského a potom Becka v porovnaní s predchádzajúcou tézou, urobili krok ďalej v hodnotení konca druhej svetovej vojny. Povedali, že to bol koniec vojny, ale nebolo to ani oslobodenie a naozaj to neprinieslo slobodu, ale Červená armáda Poľsko obsadila, okupovala ho a držala ho v tomto stave neslobody až do roku 1989. To je ten krok – nie zmeny dejín, nie zmeny histórie, tieto reality sú nezmeniteľné –, ale je to krok, ktorým sa zmenila historiografia, dejepis, hodnotenie histórie s ideologickým zámerom, cieľom a smerovaním. Kto ovláda historiografiu a ňou hlásanú pravdu o minulosti, ovláda aj pravdu o súčasnosti.

Dnes, t. j. v roku 2023, takáto zmena, modifikácia historiografie, historickej pravdy sa deje a natláča sa do prejavov, rečí prominentov, hodnostárov typu doterajšieho premiéra, predsedu parlamentu, hlavy štátu a osobitne arogantne vo verejných vystúpeniach doterajšieho slovenského ministra obrany. Menia tieto hodnotenia podľa toho, ako to potrebujú, ako im to káže „starší brat“, ako majú pranierovať a biľagovať dnešné Rusko, Ruskú federáciu. Národ, verejnosť si zvykne a zmení sa, urobí hodnotový kotrmelec, ideologickú konverziu, zmenu historického vierovyznania (myslia si). Dočasne nominovaní ministri Hegerovej vlády (tej, ktorá padla vyslovením nedôvery) provizórne a na čas neurčitý reinkarnovaní z politickej kómy prezidentkou namiesto konečného odvolania poverení hlavou štátu, nevzdávali v tomto roku v Deň víťazstva úctu a pietu hrdinom boja proti svetovému fašizmu na Slavíne (tam sú väčšinou Rusi a v menšine aj Ukrajinci, Bielorusi a iní), ale pri nedávno zhotovenom hrobe neznámeho vojaka na nábreží Dunaja (pri mieste, kde skonal Propeler). Neslávili oslobodenie, ale „víťazstvo nad fašizmom“. Slovo oslobodenie nie je ideologicky vhodným slovom, nie je kóšer, ani „o. k“.

Ďalší kreatívni intelektuáli, „hráči“ na čele štátov a vlád v stredoeurópskom priestore rozlišujú príslušnosť padlých vojakov k národom. Vynikol v tom nositeľ mien dvoch apoštolov Petr Pavel, prezident Českej republiky, ktorý výsledok svojho bádania rozviedčika (špiónom bol aj Putin) a generála vyjadril asi týmito slovami: Hlavné sily, ktoré sa podieľali na oslobodzovaní Československa, boli prvý, druhý a štvrtý ukrajinský zbor… Z toho by asi malo vyplývať, že Československo oslobodili predkovia prezidenta V. Zelenského, nie Červená armáda, nie Rusi a Rusko. Možno to však považovať iba za duchaplný esprit hlavy štátu, ktorá pôsobí v krajine dobrého vojaka Josefa Švejka. Iste sa táto autentická informácia rozšíri po internete a vyvráti od základu dezinformácie so sociálnych sietí.

Pán minister R. Káčer sa dožaduje (ako na súde v USA) pravdy a ničoho iného len pravdy v traktovaní histórie. Domáha a volá po tom, aby sme historiografiu zbavili nánosov propagandy. Vo svete, kde panujú médiá a o ich obsahu rozhodujú ich majitelia, teda v mediokracii, je to iluzórne, prakticky nemožné. Môžeme sa o tejto realite presvedčiť aj z rozboru jeho článku podľa toho, ako on sa drží pravdy a ničoho iného len pravdy pri traktovaní histórie, ďalej podľa toho, ako likviduje v historiografii nánosy propagandy.

          2.

Pozitívne v článku povereného ministra je, že neprebral anomáliu z uznesenia parlamentu EÚ z roku 2019, že vojna vypukla ako dôsledok Paktu o neútočení uzavretého Molotovom a Ribentropom 23. augusta 1939. Údajne to vyplýva najmä z tajných protokolov o vymedzení sfér vplyvu – pobaltské krajiny, časť Bieloruska a západnej Ukrajiny. (Písal som o tom v článku Europarlament, Poľsko a začiatok druhej svetovej vojny 1, 2 Slovo 15. a 19. február 2020.) Prišiel však s tvrdením, že príčinou vojny bolo spojenectvo medzi Hitlerom a Stalinom. Ako sa vyjadriť k ďalšiemu výroku R. Káčera, že to bola Mníchovská zmluva 1938 a potom spojenectvo Stalina s Hitlerom (1939 – 1940), ktoré bolo predohrou a dokonca dôvodom, príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny?

A viacerí predstavitelia medzivojnovej veľmocenskej, imperiálnej politiky západných demokracií (Francúzsko, Anglicko) boli a priori proti akémukoľvek rozhodnému alebo dokonca vojnovému odporu proti Hitlerovej expanzii. To, čo by boli radi videli, by bol a mal byť vojnový konflikt medzi nacizmom a boľševizmom, teda vojna Nemecka so ZSSR. Usilovali sa svojím politickým postupom usmerniť, až kanalizovať agresiu Hitlera na krajinu vedenú autokraticky, diktátorsky a tyransky J. V. Stalinom. Na to bolo treba do roku 1938 počkať. Po Rakúsku nasledovalo Československo a potom bolo na rade Poľsko. ZSSR presadzoval, najmä od r. 1934, politiku kolektívnej bezpečnosti, vytvorenia sústavy medzinárodnoprávnych zväzkov medzi štátmi Európy, ktoré by sa postavili proti hitlerovskej agresii, zastavili ju, zarazili jej rozpínavosť. Sovietsky zväz sa vzdal napokon tejto politiky, keď poznal, že postup európskych veľmocí je neúprimný, predstieraný. Od kolektívnej bezpečnosti prešiel, vynútene diktátom situácie, k politike svojej individuálnej bezpečnosti. Spoznal pravdu príslovia, že kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť a správať sa egoisticky až macchiavelisticky. R. Káčer napísal pravdivo, že predhistóriou druhej vojny bola Mníchovská dohoda, ktorá amputovala československé pohraničie, Sudety, potom aj južné Slovensko (horthyovským Maďarskom), ale aj časť Oravy a Spiša panským Poľskom.

Spojenci ČSR si absolútne neželali, aby sa tento štát vojensky bránil. Francúzsko by vtedy podľa zmluvy o vzájomnej pomoci z r. 1935 Československu muselo prísť na pomoc. A tomu malo podľa vzájomnej zmluvy západných veľmocí prísť na pomoc Anglicko. A vo vojne by boli obidve. Západné demokratické veľmoci samotné nechceli ísť do vojny s hitlerovským Nemeckom, hoci išlo o mier európsky, svetový, o suverenitu štátov, nielen o základné ľudské práva, ale o elementárne právo ľudí na život vôbec (rasové zákonodarstvo, holocaust). Obetovali iné štáty menovite preto, že oni nebudú krvácať za nejaké Československo, o ktorom údajne britská verejnosť ani nevedela, čo to je a kde to je. Tak sa vyfarbili, tak flagrantne nedodržali medzinárodné zmluvy, o ktorých v týchto pyšných právnych štátoch učili a učia študentov, že zmluvy, ich dodržiavanie je posvätné (pacta sund servanta). Napokon ich vierolomnosť vytrestal nemilosrdný súd dejín. Obetovali iný štát za dočasné prímerie pre seba. Napokon sa stali sami obeťami Hitlerovej agresie, Francúzsko aj nacistickej okupácie. Aké je poznanie, aké sú závery z tejto situácie? Veľká Británia dosiahla uzavretím zmluvy v Mníchove (29. 9. 1938) spolu s Francúzskom, s podpismi N. Chamberlaina a E. Daladiera asi len to, čo dosiahol Stalin o rok neskôr uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom (23. 9. 1939). Západné demokratické veľmoci aj stalinistický Sovietsky zväz si v tomto prípade nemajú čo vyčítať. Konali obdobne, v zmenených pomeroch. Získali čas, oddialili svoje zapojenie do vojny s Nemeckom, mohli pokračovať v príprave na túto vojnu. Ktorý z týchto štátnikov bol väčším delikventom proti medzinárodnému právu, proti verejnej morálke a väčším macchiavelistom? Boli ním N. Chamberlain s E. Daladierom, alebo Stalin s Molotovom? Rozdiel je v tom, že V. Británia a Francúzsko viedli takúto politiku od nástupu A. Hitlera k moci, od roku 1933. Rokovali s ním, stískali si s ním ruky, uzatvárali dohody, aj keď vedeli, o koho ide. Stalin konal až po Mníchove, keď ho neprivolali, ale vylúčili z rozhodovania o Československu, teda v čase, keď už iba územie Poľska oddeľovalo Hitlera od sovietskych hraníc. A keď bolo jasné, že ani Francúzsko, ani Veľká Británia, ani Poľsko nechce uzatvoriť so ZSSR trojstrannú zmluvu o vojenskej pomoci a vojenskú konvenciu o spoločnej vojenskej obrane proti hitlerovskému Nemecku. Takýto je asi rozdiel medzi konaním Chamberlaina, Daladiera, Becka a Stalina a takáto je aj rozdielna zodpovednosť za vypuknutie svetovej vojny. Britský premiér N. Chamberlain deň po tom, ako podpísal Mníchovskú dohodu, bežal za A. Hitlerom s prosbou, aby s ním podpísal zmluvu o neútočení. Vtedy sa písal 30. september 1938. Molotov s Ribentropom uzatvorili obdobný pakt o rok neskôr, 23. augusta 1939.

To, čo vyvolalo medzinárodný škandál odsudzujúceho významu, boli tajné protokoly o sférach vplyvu, ktoré si určili. Nacistickému Nemecku pripadli do sféry záujmov Lublinské vojvodstvo a časti Varšavského vojvodstva. Zo zostávajúcej časti poľského územia zriadilo Nemecko tzv. Generálny governement. ZSSR tieto protokoly, prílohy Paktu o neútočení, húževnato zatajoval až do roku 1989, keď ich vyhlásil a uznal od začiatku za neplatné vtedajší najvyšší orgán obdobia perestrojky, druhý zjazd ľudových poslancov. Protokoly, tajné prílohy boli využité pri postupe voči Estónsku, Lotyšsku a Litve, ktoré ZSSR vojensky obsadil a pri obsadení dovtedajšieho územia západnej Ukrajiny a Bieloruska, ktoré v rozpore s Curzonovou líniou prijatou na parížskych mierových rokovaniach v rokoch 1919 – 1920 obsadilo Piłsudského panské Poľsko, po víťaznej vojne so sovietskym Ruskom. Popri a spolu s Paktom o neútočení Nemecko so ZSSR uzatvorilo aj Dohodu o priateľstve a o štátnej hranici medzi nimi, ktorú podpísali Molotov s Ribbbentropom 28. septembra v Moskve. Stalo sa tak už po zániku poľského štátu rozpadom, po agresii Nemecka a po odchode poľskej vlády do emigrácie. Bolo to po tom, ako sovietske vojská postúpili od 17. septembra 1939 na východné územie zaniknutého poľského štátu (alebo podľa sovietskej terminológie, oslobodili západnú Ukrajinu) až po Curzonovu líniu a tu sa stretli s vojskami Wehrmachtu. Ako vyplýva už z názvu dohody, ZSSR a Nemecko v nej potvrdili zámer udržiavať priateľské vzťahy. Zmluvy a dohody medzi Molotovom a Ribenntropom majú odióznu konotáciu a netreba ich iste prikrášľovať ani podporovať. Svet, medzinárodné vzťahy však už vtedy úplne prepadli do trasoviska vojnovej konflagrácie, intríg a zrady. Dalo sa z nej uniknúť? Odvrátiť to nebolo určite možné. Apokalypsa totálnej svetovej vojny práve odštartovala. O týždeň po podpise Paktu o neútočení v Moskve zaútočil Wehrmacht v Gdansku na Westerplate, zaútočil na Poľsko zo západu, severu a juhu a v krátkom čase obsadil Varšavu. Dňa 3. septembra 1939 spojenci Poľska – Veľká Británia a Francúzsko – vyhlásili vojnu Nemeckej ríši. Spolu s agresorom a obeťou vo vojnovom stave boli štyri štáty, dva štáty strednej Európy a dva štáty západnej Európy. Týmto sa začala druhá svetová vojna. Nie ako priamy či nepriamy dôsledok paktu o neútočení podpísaným v Moskve. Ale ako dôsledok – z dlhšieho historického pohľadu – politiky západných demokratických veľmocí zmierovania dvoch diktátorských štátov (Nemecka a Talianska), appeasementom. Konkrétne v dôsledku toho, že nevyužili ustanovenia medzinárodného práva v roku 1934 pri obsadení ľavého brehu Rýna Nemeckom, že viedli politiku neintervencie v občianskej vojne v Španielsku [ktorú rozpútal generál F. Franco za pomoci Nemecka a Talianska (1936 – 1938)], pre podpisy zmlúv o neútočení s Nemeckom, ktoré uzavreli okrem ČSR všetky štáty strednej Európy, a potom pre nekonanie v prípade anšlusu Rakúska (ktorým sa porušila Versailleská aj Saintgermainská mierová zmluva), a pošliapanie suverenity štátu, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti ČSR pri Mníchovskej dohode (1938), a asi napokon aj pri sabotovaní uzavretia vojenskej konvencie a trojstrannej zmluvy medzi V. Britániou, Francúzskom a ZSSR.

          3.

Článok pána R. Káčera v súlade s historickými faktami hodnotí negatívny význam Mníchovskej dohody pre začatie vojny. Nezmieňuje sa však o skutočnej motivácii Francúzska a V. Británie a ich doslova zradnej úlohe pri jej uzavretí. A následne pri otvorení ďalšej agresie pre Hitlera, na západ i na východ, teda pre začatie svetovej vojny. O tom R. Káčer pomlčal. Pustil sa radšej hneď do Stalina o jeho údajného spojenectva s Hitlerom. Pakt o neútočení ani dohoda o priateľstve a štátnych hraniciach neznamenala nadviazanie spojenectva. Takže minister zreprodukoval, aj keď modifikovane, tézy o ZSSR ako príčine vojny. Odmietol ďalej dôrazne tzv. moskovskú interpretáciu o výlučnej zásluhe ZSSR na porážke fašizmu. V tejto otázke možno jednoducho polemicky poukázať, že tu bolo a doteraz je zdôrazňovanie rozhodujúcej, ťažiskovej zásluhy ZSSR na tomto víťazstve, nikdy nie výlučnej zásluhy. Prínos spojencov pre víťazstvo si vážili, aj keď pripomínali a kritizovali oneskorené otvorenie druhého frontu v Európe až v júni 1944. Červená armáda potrebovala začať inváziu spojencov oveľa skôr, niekedy v roku 1942, resp. 1943, v dobe, keď ťažko a možno najviac krvácala. Veta o zamlčiavaní, ignorovaní a potláčaní historických faktov, týkajúca sa bojov a víťazstiev spojencov, tiež nie je  pravdivá. Z článku pána R. Káčera ako keby vyznievalo, že za rozhodujúcu silu porážky fašizmu považuje USA a V. Britániu. Logika je asi jednoduchá. Keď nie ZSSR, tak rozhodujúcou silou víťazstva boli západní spojenci. Nie je to v súlade so starostlivým skúmaním faktov, udalostí, po ktorom volá a ku ktorému vyzýva R. Káčer.

Usiluje sa toto hodnotenie preukázať do istej miery aj výpočtom pomoci západných spojencov ZSSR (Rusku). Temer komické je tvrdenie v článku, že sovietski falzifikátori utajovali jestvovanie a prínos protihitlerovskej koalície pre spoločné víťazstvo. A dvojičkou v týchto úsmevných výrokoch je údajný Stalinov výrok o tom, že pomoc USA zabránila porážke ZSSR. Politicky korektná verzia by mala znieť asi tak, že ich pomoc pomohla k ich spoločnému víťazstvu nad fašizmom. Údaje o hroziacej porážke ZSSR a jeho záchrane vďaka dodávkam západných spojencov zneli ešte kedysi v propagande, ktorú prinášali Rádio Slobodná Európa či Hlas Amerika v hlbokom socializme. Pravdou je, že široko a rozsiahle nehovorila o nich oficiálna historiografia a o to menej  ideologická propaganda v čase studenej vojny u nás.

To všetko patrí do nánosov politickej propagandy z obdobia studenej vojny a jej prvého obdobia v 50. rokoch. Či bola reakcia na žiadosť ZSSR o pomoc pri dodávkach zbraní a vojenského materiálu okamžitá a či bola robustná, ako uvádza v článku R. Káčer, môže byť predmetom diskusie aj polemiky. Uviedol, že USA dodali 370-tisíc nákladných áut, 50-tisíc džípov, 38-tisíc motocyklov, 8 000 protilietadlových kanónov, 7 500 tankov, 5 000 lietadiel, 1 900 lokomotív a 11 tisíc železničných vagónov. Každý tretí bombardér bojujúci proti Nemcom na východnom fronte bol americký, každé piate stíhacie lietadlo bolo americké alebo britské. Iste to bola veľká a významná pomoc. Ale realizovala sa nie ako dar, ale v právnej forme zmluvy medzi USA a ZSSR s názvom Lend-Lease, t. j. dávať do nájmu či do árendy. A druhým ustanovením bolo, neskôr dodávky treba uhradiť, zaplatiť. Autorom idey Lend-Lease bol prezident USA F. D. Roosevelt. V sovietskej aj v súčasnej ruskej literatúre sa tento prezident USA hodnotí ako veľký priateľ ZSSR. Pričom britskému premiérovi W. Churchillovi sa pripisuje úmysel sťažiť či poškodiť vojenské úsilie ZSSR. Pomôcť mu tak, aby po skončení vojny nebol silný, ale oslabený, doráňaný, devastovaný (keď sa mu to nepodarilo, ohlásil odštartovanie studenej vojny v r. 1946). Zmluva o dodávkach ZSSR podľa Lend-Lease bola podpísaná 11. júna 1942, jednako faktické dodávky sa začali už v novembri 1941 a trvali do 31. decembra 1945; ich hodnota (cena) predstavovala viac ako 11,1 miliardy dolárov (Boľšaja rossijska enciklopedia –  https://bigenc.ru/). Recipročné dodávky zo ZSSR do USA sa oceňujú sumou 2,2 miliardy dolárov. Významná pomoc bola zaplatená, uhradená a hradila sa až do 90. rokoch minulého storočia. Pomoc USA na základe Lend-Lease a tiež britské a kanadské dodávky do ZSSR v celkovom množstve predstavovali 4 percentá sovietskej priemyslovej výroby zbraní a vojenských zariadení v rokoch vojny. Neboli teda rozhodujúce a nemožno ani tvrdiť, že výlučne vďaka ním ZSSR zvíťazil vo Veľkej vlasteneckej vojne.

V Boľšoj rossijskoj enciklopedii sa oceňuje táto veľkú pomoc, ktorá sa začala už na jeseň 1941, po víťaznej bitke Červenej armády pri Moskve. Teda prvú veľkú vojenskú porážku Nemecko utrpelo ešte pred dodávkami zbraní a materiálu z USA. Najväčšie dodávky sa uskutočnili v rokoch 1942 – 1943, približne po Stalingrade a Kursku, kedy už bol dosiahnutý prelom vo vojne. To už hnali Wehrmacht z územia Ruska a Ukrajiny. Dodávky z USA sa oceňujú nielen ako materiálna pomoc, ale aj ako politická, morálna podpora ZSSR vo vojne s Nemeckom. Netreba však zabúdať na recipročné sovietske dodávky, ktoré pri peňažnom hodnotení prevyšovali objem amerických dodávok.

Tak je to s argumentmi a faktami pri riešení otázky, ktorý spojenec v antifašistickej koalícii dal, poskytol, investoval rozhodujúce penzum do porážky svetového fašizmu. A tak je to aj v otázke informovanosti o koaličných spojencoch, o ich dodávkach a pomoci ZSSR. Nie je to zamlčané, ani zatajené. Skôr, ako sa zdá z textu článku povereného pána ministra, je dlhodobo a aktuálne v súčasnosti znižovaná, redukovaná miera, stupeň prínosu, príspevku ZSSR k víťazstvu na fašizmom. Nie je to iste nová informácia, ale staronová a nerešpektuje sa pritom historická pravda, jej absolutórium pri skúmaní dejín druhej svetovej vojny. Asi to tak musia robiť nielen historici, ale aj ministerstvo zahraničných vecí. A článok R. Káčera je v tomto smere preukázateľným príspevkom. Pravda je najväčším prejavom úcty voči hrdinstvu a obetiam bojovníkov proti fašizmu, je text v medzititulku článku. Piesok a prach propagandy zastierajúci pravdu – je však evidentný aj v článku R. Káčera.

          4.

A od zmocnení sa pravdy o minulosti pokračuje autor v smere zmocnenia sa jej v súčasnosti. Vrchol sypania piesku do očí verejnosti je v článku v jeho tretej časti o konflikte na Ukrajine. Popisuje a hodnotí Putinov režim v Rusku ako režim a systém autokratickejší, diktátorskejší ako Stalinov systém, hroznejší ako stalinská tyrania. Treba to tak robiť vo vojnovej propagande, diabolizujúcej protivníka za nepriateľa.

Z búrky ideologických, negatívnych, aj cholerických a žlčovitých, doslova kakafonických emócií, nešetriacich nikoho a nič,
a) napadol a terorizuje svojho suseda;
b) obnovuje kolonizačnú ideológiu;
c) militarizuje a ideologizuje svoju spoločnosť;
d) zatvára a zabíja nepohodlných občanov doma i v zahraničí;
e) spája sa s najkrvavejšími diktátormi;
f) je to režim, ktorého vodca je obvinený z vojnových zločinov;
g) obviňuje USA zo snahy zničiť ZSSR, pritom sa súčasne usiluje zničiť Ukrajinu;
h) obviňuje z fašizmu všetkých navôkol, pričom hákový kríž v súčasnom Rusku je preoblečený za písmeno „Z“)

ZSSR bol ríšou zla, tak je ním aj dnešné Rusko. Pokiaľ je na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí takto do nebotyčných výšok a šírok vymedzené zlo, o ktorom napísal pán poverený minister, že proti nemu musíme bojovať a zlikvidovať ho, môžeme sa čoskoro, alebo v najbližšej budúcnosti, tešiť na nebeský raj na zemi. Prinesú nám ho asi anjeli a archanjeli z tohto rezortu a z jeho spojeneckých ambasád.

Vyjadrime sa k primárnej, skutočne prioritnej otázke. Má vojenská invázia Ruskej federácie proti Ukrajine právne opodstatnenie a akú má medzinárodnoprávnu povahu, ktorej prezident RF dal pomenovanie „Špeciálna vojenská operácia“. R. Káčer nám prezentoval stanovisko a hodnotenie tzv. kolektívneho západu (t.j. USA, NATO a EÚ). Podľa zásad spravodlivého súdneho procesu sa žiada „vypočuť si aj druhú stranu“ (audiatur altera pars). Vyjadril ju V. Putin v Prevolaní ruskému ľudu z 24. februára 2022 pri začatí tejto vojenskej operácie. Právnicky asi najexponovanejšia a najmeritórnejšie je vyjadrenie V. Putina v rozhovore s generálnym tajomníkom A. Guteressom z 26. apríla 2023 v Kremli, po dvoch mesiacov od začatia konfliktu.

Pri právnom zdôvodnení osamostatnenia Doneckej a Luhanskej republiky prezident RF V. Putin argumentoval rozhodnutím medzinárodného súdneho dvora v záležitosti Kosova. Tvorí do určitej miery precedens aj pre tieto prípady či kauzy. Medzinárodný súdny dvor vo výroku a v odôvodnení uviedol, že pri realizácii práva na sebaurčenie toho alebo iného územia má príslušný národ, ľud konať, realizovať svoje sebaurčovacie právo bez ohľadu o to, aký by to bol štát, pritom nie je povinný obracať sa a žiadať kladné rozhodnutie ústredných orgánov krajiny (štátu), ktorého je súčasťou, pri vyhlásení svojej suverenity.

V. Putin v tejto súvislosti povedal: Keď sme my (t. j. Ruská federácia) uznali ich nezávislosť (Doneckej a Luhanskej republiky), oni sa obrátili na nás so žiadosťou poskytnúť im vojenskú pomoc, a to preto a v súvislosti s tým, že sa stali obeťami vojenského napadnutia, vojenskej agresie. A my sme v súlade s článkom 51 Charty OSN, jej siedmej kapitoly, boli nútení to, o čo nás žiadali, urobiť, a to tým a tak, že sme začali Špeciálnu vojenskú operáciu.

Pri použití a využití podstatného procesného pravidla okrem žaloby či obžaloby – ktorú predkladá žalobca (prokurátor) , je súd povinný vypočuť aj argumenty druhej strany právneho sporu. Dve strany právneho sporu v tomto prípade majú diametrálne rozdielne stanovisko. Kolektívny západ (USA, NATO, EÚ) tvrdí, že Špeciálna vojenská operácia RF na Ukrajine je vtrhnutím, inváziou, je to agresia na územie iného suverénneho štátu. A svoje tvrdenie dokladá ustanoveniami Charty OSN, že je to porušenie (hrubé porušenie) noriem OSN. Druhá strana tohto medzinárodného sporu, Ruská federácia, tvrdí že jej postup zodpovedá atribútom Špeciálnej vojenskej operácie, že je to nutná obrana podľa Charty OSN.

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky doteraz, už po viac ako roku od začatia konfliktu na Ukrajine, neprezentovalo pred slovenskou verejnosťou, že ide meritórne o tento spor. Po článku ministra R. Káčera sa môžeme nádejať, že ministerstvo, aj keď už nie pod jeho vedením, vysvetlí našej verejnosti rozličnosť týchto postojov, stanovísk dvoch susedných štátov, ktoré sú vo vojenskom konflikte. Máme na to právo! Týmto spôsobom môžeme vyriešiť šírenie dezinformácií, hoaxov, aj šírenia ruskej propagandy, o ktorých intenzívne, kvalitatívne často a s prudkým odmietaním hovoria naši ústavní činitelia – hlava štátu, predseda vlády a celkove najmenej predseda parlamentu (ktorý, ako sa, zdá o nich ani nevie alebo len málo).

Ako je s ďalšou informáciou R. Káčera o údajnej klamlivej propagande RF, že USA chce tento štát zničiť? Možno sa z tohto tvrdenia vysmievať ako z hoaxu?

Obdobne už v apríli 2022 odzneli výpovede a argumenty na túto tému. Pripomeňme, že v tom čase sa konali medzi stranami, štátmi, ktoré sú vo vojenskom konflikte, rokovania o prímerí, možno aj o mieri. Jedna skupina diplomatov rokovala aspoň trikrát na stretnutiach v Bielorusku. Ďalšie významnejšie fórum, za účasti aj ministrov zahraničných vecí S. Lavrova a D. Kulebu, sa uskutočnila v Ankare a potom v Istanbule, teda v Turecku. Ďalšie rozhovory sa už bez vysvetlenia neuskutočnili, rokovania boli zastavené. Rusko uvádza, že nedostalo doteraz od prezidenta Ukrajiny V. Zelenského odpoveď, ani akúkoľvek inú reakciu na ruské návrhy ako riešiť situáciu, že ich projekt ignoruje. Slová a vety ruských predstaviteľov, najmä S. Lavrova, poskytujú vysvetlenie príčin tohto stavu, samozrejme, z jednej strany.

Minister RF konkrétne uviedol, že rokovania o prímerí sa pre rozhodnutie Ukrajiny, alebo pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote pre rozhodnutie niekoho iného (inej veľmoci, iných mocností) ako štátu participujúcom na vojenskom konflikte zastavili a prerušili. Ako dôvod zastavenia dohovorov o prímerí uviedol tieto skutočnosti, pre ktoré tak urobili: a) nedovoliť Rusku zvíťaziť, ale b) Rusko poraziť a deštruovať.

A ak toto Ukrajina urobí (nebude rokovať s Ruskom o prímerí) dostane nekonečné množstvo zbraní a vojenských prostriedkov. Tak jej to mocnosti sľúbili, k tomu sa zaviazali. Dostane tieto zbrane a prostriedky, ak bude pokračovať vo vojne proti Rusku „do posledného Ukrajinca“, ak s ním bude bojovať aj za cenu zničenia celej Ukrajiny. A to s argumentom, že potom vás obnovíme.

Špeciálnou vojenskou operáciou Ruska, vojenským konfliktom na Ukrajine, sa vytvorila pre západné mocnosti a superveľmoc obrovská príležitosť, šanca, ktorá sa nemusí zopakovať. A to – dosiahnuť porážku Ruska a jeho oslabenie, možno devastáciu, zničenie. Pritom Ukrajina sa môže tváriť a vyhlasovať, že my sa bránime, my sme napadnutou krajinou a štátom. Vojensky bude vystupovať a viesť ozbrojený boj Ukrajina. A kolektívny západ bude dodávať zbrane, zbraňové systémy, aby oni mohli bojovať za nás.  

Takto je prešpekulovaný vojenský konflikt na Ukrajine, využitie ruskej Špeciálnej vojenskej operácie na vlastnú porážku Ruskej federácie, jej deštrukciu. Za autora tejto koncepcie budú bojovať a umierať Ukrajinci až dovtedy, kým posledný Ukrajinec bude držať zbraň USA a EÚ, ovládať zbraňový systém. Tak vyzerá medzinárodné vojnové právo, ktoré po druhej svetovej vojne vzhľadom na prijatie komplexu noriem za poľudštenie vojny, sa premenovalo na medzinárodné humanitárne právo. Aj zhumanizované medzinárodné vojnové právo môže spôsobiť apokalypsu – na Ukrajine, v Rusku, ale aj v Európe.

Áno, Slovenská republika je na strane geopolitických síl, ktoré nie sú priamymi účastníkmi konflagrácie. Dodávkami zbraní, tankov, stíhačiek, protiraketového systému máme status štátu, poskytujúceho vojenskú pomoc. Nie je to však predstieraná pozícia? Participujeme na faktickom vedení vojny, pri rigidnom pohľade naša pomoc a podpora znamená aj faktickú, ilegálnu, či nezákonnú účasť na vojenskom konflikte, aspoň sa k nej približuje, pretože už sme na červenej čiare vstupu do tejto konflagrácie. Zúčastňujeme sa na decimovaní dvoch bratských slovanských národov v záujmoch cudzej veľmoci, cudzích mocností. Sme v obdobnom postavení ako naši predkovia v druhej svetovej vojne, ktorí boli vyhnaní na Ukrajinu, Bielorusko, Krym, na brehy Azovského mora, na Kaukaz klérofašistickým slovenským štátom v záujmoch hitlerovského Nemecka. Šliapeme, chtiac či nechtiac, po odkaze a hroboch hrdinov protifašistického boja.

(Celkovo 492 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Vynikajúci článok presne charakterizujúci desivú povahu osôb, ktoré nám bezprostredne vládnu a ktorých sa asi v najbližších rokoch legálnymi prostriedkami nezbavíme. Jednoznačne to naznačujú posledné kroky prezidentky a vodcov viacerých strán. Zároveň autor veľmi presne porovnáva postavenie, v ktorom sme sa nachádzali počas 2. svetovej vojny a v ktorom sa nachádzame dnes. Je to k plaču.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter