V súvislosti s kontroverzným zámerom Donalda Trumpa získať Grónsko do „vlastníctva“ USA, pripomenieme staršiu nebezpečnú udalosť, na ktorú si možno spomenú pamätníci blížiaci sa k 75 rokom a starší. V januári 1968 došlo neďaleko leteckej základne USA Thule v Grónsku k nehode smutne presláveného bombardéra B-52 s jadrovými bombami na palube. Niektoré pramene dodnes tvrdia, že jedna z nich sa nenašla. Išlo o jeden z málo prípadov, keď sa v studenej vojne stratila jadrová bomba. V marci 2009 tento pád lietadla časopis Time zaradil medzi najväčšie jadrové aféry.
Ak si pozrieme aj ďalšie zdroje o tom, čo robili ozbrojené sily USA v Grónsku, nájdeme informácie o málo známych škandáloch, ktoré ukazujú na obludnosť ich tamojších vojenských plánov. Ako v desiatkach iných prípadov, ani v Grónsku nešlo a ani nepôjde o obranu USA. Je to len agresívna snaha vojenskou silou si „poistiť“ vedúce postavenie vo svete, ktoré sa má využiť na rast bohatstva.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Stručne o Grónsku a jeho dejinách
Grónsko je ďaleko nielen od nás, ale aj takmer na kraji sveta, mimo hlavných námorných dopravných tepien. Jeho poloha však po vzniku bipolarity v medzinárodných vzťahoch vyvolala zvýšený koristnícky záujem USA.
Charakteristika Grónska sa spravidla začína tým, že ide o najväčší ostrov na svete s rozlohou 2 175 600 km². Nachádza sa na severovýchode Severnej Ameriky, kde sú zložité klimatické pomery a tak iba 15 % jeho územia je trvalo bez ľadu (v súčasnosti). Žije tam necelých 57 000 obyvateľov, z ktorých je vyše 80 % domorodých Inuitov (Eskimákov). Hlavným mestom je Nuuk (dánsky Godthåb) s necelými 20 000 obyvateľmi.
Ostrov objavili Vikingovia v 9. storočí. V roku 1814 sa dostal úplne pod vládu Dánskeho kráľovstva, ktoré ho dlho držalo v izolácii, najmä kvôli hospodárskym dôvodom.
Dánska ústava z roku 1953 ukončila koloniálne postavenie Grónska a udelila mu status kraja. Napriek tomu, najmä z ekonomických dôvodov, vzniklo hnutie za samostatnosť, ktoré vyvrcholilo v 70. rokoch minulého storočia. V júni 1979 dostalo Grónsko obmedzenú autonómiu. V referende vo februári 1982 jeho obyvatelia zahlasovali za odchod z Európskych spoločenstiev, ku ktorému došlo v roku 1985.
Grónsko je v súčasnosti autonómnym územím Dánska s vlastnou vládou a parlamentom. Jeho formálnou hlavou je dánsky kráľ. V júni 2009 sa právomoci grónskej vlády rozšírili. Vzhľadom na svoje spojenie s Dánskom je najväčšou zámorskou krajinou a územím EÚ.
O nápadoch USA získať Grónsko
USA už dávno pred kontroverznými nápadmi Donalda Trumpa chceli kúpiť (získať) Grónsko. Prvýkrát to bolo v roku 1867 (po kúpe Aljašky od ruského cára), ale rokovania v roku 1868 stroskotali. V roku 1910 chceli vymeniť Grónsko za iné územia. V roku 1946 zaň ponúkli 100 miliónov dolárov. D. Trump ho chcel získať už v roku 2019 a zopakoval to v decembri 2024, ešte pred novým nástupom do kresla prezidenta.
Zmenou v politike USA voči Grónsku bolo, že v júni 2020 tam znovu otvorili konzulát (po súhlase dánskej vlády). Pôsobil už po druhej svetovej vojne, ale v roku 1953 ho zatvorili.
Tieto pokusy USA, ktoré sú v príkrom protiklade k prázdnym rečiam o rešpektovaní suverenity iných štátov, vyvolávajú oprávnenú kritiku. Ktovie, čo by robili sinofóbovia vo Washingtone, keby ČĽR ponúkla peniaze Taiwanu za pripojenie. A to tam žijú Číňania.
Vzniká nová, takmer šalamúnska otázka, ako sa EÚ bude správať, ak dôjde k zvýšenému tlaku nevyspytateľného D. Trumpa. Za dva týždne od inaugurácie sa správa medzinárodno-politicky i ekonomicky bezohľadne a kadečím sa vyhráža aj EÚ.
Generálny tajomník NATO Mark Rutte znovu otvorene preukázal lokajskú poslušnosť západnému vojensko-priemyslovému komplexu a s ním spojeným finančným kruhom. 13. januára pri besede v Európskom parlamente uviedol, že nepochybuje o spoľahlivosti D. Trumpa, keď hovorí o potrebe stratégie pre Arktídu. Pre M. Rutteho nie je problémom Grónsko, ale stratégia pre Arktídu. Dá sa z toho predpokladať, že nápad D. Trumpa by bol z pozície svojej funkcie, najmä v rámci posadnutosti bojom proti ruskej a čínskej hrozbe, ochotný podporiť.
USA de facto už počas druhej svetovej vojny „vojensko-spojenecky“ obsadili Grónsko
Vojenská prítomnosť USA v Grónsku ma vyše 80-ročnú históriu. Po nemeckej okupácii Dánska v apríli 1940 jeho veľvyslanec vo Washingtone Henrik Kauffmann uzavrel v mene kráľa, ale bez súhlasu kolaborantskej vlády dohodu, ktorá oprávňovala USA brániť Grónsko pred nacistami. Spojené štáty ostrov obsadili v apríli 1941 a zriadili tam aj niekoľko meteorologických a rádiových staníc na letiskách. A už tam zostali dodnes.
Po oslobodení Dánsko ratifikovalo dohodu, ktorú uzavrel H. Kauffmann, a snažilo sa získať pod svoju kontrolu americké zariadenia v Grónsku. V lete 1946 bola rádiová a meteorologická stanica v Thule rozšírená o štrkovú pristávaciu dráhu a pozorovacie zariadenia. Objekt sa stal súčasťou americko-kanadskej iniciatívy na vybudovanie spoločných meteorologických staníc v Arktíde a bol v spoločnej americko-dánskej prevádzke.
Po vstupe do NATO sa Dánsko vzdalo snáh o prevzatie objektov USA v Grónsku. V projekte budovania vojenských základní USA po celom svete získal objekt v Thule vďaka svojej polohe na severozápade Grónska mimoriadny význam. Stal sa dôležitým pre washingtonskú jadrovú odvetnú stratégiu. Išlo o najsevernejšie dislokovaný vojenský objekt USA za severným polárnym kruhom, o niečo viac ako 1 500 km od Severného pólu a bol tam aj fungujúci prístav.
Pentagon začal spriadať zlovestné plány na využitie tohto objektu. V júni 1951 vstúpila do platnosti nová dohoda medzi USA a Dánskom, ktorá sa týkala Grónska. Na žiadosť NATO sa dohoda stala súčasťou jeho obranného programu.
Od júla 1951 začali prichádzať do prístavu v Thule lode vojenského námorníctva USA. Bolo to 120 lodí na palube s 12 000 mužmi a desiatkami tisíc ton stavebného materiálu. Utajene sa začala budovať nová veľká základňa. Stavalo sa nepretržite a práce sa dokončili v roku 1953. Stavbu základne vraj náhodne pre svet odhalil francúzsky geograf, ktorý sa s iniutským sprievodcom vracal z geomagnetického Severného pólu.
Po uvedení do prevádzky letecká základňa slúžila aj na testovanie prevádzkyschopnosti zbraní, najmä lietadiel, v extrémne studených poveternostných podmienkach. V roku 1954 postavili 378 m vysokú vežu Globecom Tower pre vojenské rádiové spojenie. V čase svojho dokončenia bola najvyššou stavbou severne od polárneho kruhu na západnej pologuli.
USA vybudovali aj ďalšie letecké základne i iné objekty. V 50. rokoch dali do prevádzky 4 stanice vzdialenej línie včasného varovania (The Distant Early Warning Line). Zriadili ich s cieľom poskytnúť varovanie pred príletom bombardérov ZSSR. Oficiálne sa však označovali za meteorologické stanice.
Na význam leteckej základne Thule, ktorá bola priebežne modernizovaná a zostala v Grónsku jediným americkým vojenským objektom, poukazuje aj to, že postupne patrila do rôznych zložiek vojenského letectva (vzdušných a kozmických síl) USA. Do apríla 1957 bola súčasťou Severovýchodného velenia vzdušných síl (Northeast Air Command). Potom do júla 1960 patrila pod 8. leteckú armádu. V júli 1960 prešla pod velenie protivzdušnej obrany. Od decembra 1979 do septembra 1992 bola zaradená do Strategického velenia vzdušných síl. V septembri 1992 sa stala súčasťou Kozmického velenia vzdušných síl. Poslednou zmenou bolo v decembri 2020 jej zaradenie do novovytvorených Kozmických síl. Administratíva Joea Bidena vyčlenila na modernizáciu základe 4 miliardy dolárov.
Okolo názvu miesta leteckej základne je „etnografický“ chaos, lebo sa miešajú dokopy miestne (inuitské) názvy s dánskymi. Nebudeme to rozoberať, len uvedieme, že dnes je oficiálny názov základne kozmická základňa Pituffik (Pituffik Space Base).
Experimentálne projekty ozbrojených síl USA v Grónsku Tábor storočia a Ľadový červ
V ošiali studenej vojny, ktorý zachvátil USA, sa neľutovali peniaze na rôzne megalomanské vojenské projekty. Niektoré s nich sa uskutočnili aj v Grónsku. V roku 1959 zhruba 240 km od základne v Thule vybudovali v ľade Tábor storočia (Camp Century), ktorý pozostával z tunelov v celkovej dĺžke takmer 3 km. V tuneloch bolo všetko potrebné pre prevádzku – kancelárske priestory, laboratória, knižnica, kino, telocvičňa, kuchyňa, sklady a pod. Mohlo tam pôsobiť do 200 osôb. Vzhľadom na energetickú náročnosť tábora sa dopravili malý skladateľný jadrový reaktor PM-2A.
Oficiálne bol Tábor storočia vedecko-výskumnou základňou, ktorá mala testovať vlastností ľadu a možnosti prežívania pod ním. V skutočnosti išlo o súčasť prísne tajného projektu Ľadový červ (Iceworm).
Spočiatku „výskum“ išiel dobre, robili sa vrty i iné vedecké aktivity. Zistilo sa však, že ľad pracuje a správa sa „elasticky“, niekde klesá, inde stúpa. Vzhľadom na to vzniklo nebezpečenstvo poškodenia a zrútenia tunelov. Počet osôb v tábore sa znižoval a v roku 1967 prestal fungovať.
Atómový reaktor odviezli, ale v tábore zostalo veľa odpadu vrátane rádioaktívneho. Jeho tvorcovia dúfali, že stopy po ňom zostanú navždy ukryté pod ľadom. Vedecké štúdie v posledných rokoch dospeli k záveru, že zvyšky tábora by sa mohli v podmienkach topiaceho sa ľadu pozvoľna začať odkrývať už od roku 2090.
Podľa niektorých prameňov sa údajne uvažovalo aj o vybudovaní obrovskej základne s tunelmi v dĺžke vyše 4 000 km pre ukrytie mobilných odpaľovacích rámp balistických rakiet s jadrovými hlavicami. Niekedy sa uvádza až 600 rakiet. Mali sa nasadiť na odvetný úder v prípade, že ZSSR v potencionálnom jadrovom konflikte zistí, odkiaľ USA odpaľovali rakety. Vraj sa pripravoval aj „arktizovaný“ (upravený na mrazivé podmienky) variant rakety Minuteman, nazvaný Iceman. Od projektu sa definitívne odstúpilo v roku 1966.
„Šialení“ vynálezcovia megalomanských projektov sú vo všeobecnosti nebezpeční. Avšak najväčšiu hrozbu prinášajú, ak ich „projekty“ začne sponzorovať vojsko a chce ich využiť na upevnenie pozície (moci) svojho štátu vo svete.
O havárii bombardéra B-52
V roku 1960 začalo strategické velenie vzdušných síl USA jednu z mnohých nákladných operácií v studenej vojne – Chrómová kupola (Chrome Dome). Podľa neho malo byť vo vzduchu stále 12 bombardérov. Neskôr sa ich počet znížil na štyri. Mali úlohu zasiahnuť, ak by došlo k prvému sovietskemu jadrovému úderu. Od roku 1961 bombardéry B-52 tajne lietali v rámci misie Tvrdá hlava (Hard Head), ktorá sa označovala aj za monitorovaciu misiu nad základňou Thule. Cieľom misie bolo zisťovať podmienky udržiavania vizuálneho kontaktu s miestom včasného varovania na nej. Úloha sa vykonávala v rozsahu, ktorý udávali body vstupu a výstupu na letovej trase.
Napriek následkom, ktoré mala havária B-52G Stratofortress pri Palomares pri dopĺňaní paliva za letu v januári 1966 (zahynulo pri nej 7 letcov), tiež so 4 jadrovými bombami na palube, Strategické velenie vzdušných síl USA pokračovalo v Chrómovej kupole i monitorovacej misii nad Thule. Civilné orgány o nich neboli detailne informované, lebo podľa vojakov nemali „potrebu vedieť“ o konkrétnych operačných akciách.
Lietadlo B-52G Stratofortress z 380. strategického bombardovacieho krídla z leteckej základne Plattsburgh lietalo 21. januára 1968 nad Baffinovym zálivom a malo vykonať aj monitorovaciu misiu nad Thule. Na palube malo „štandardne“ 4 nukleárne 1,1 megatonové bomby B28FI a aj rádioaktívny materiál.
V posádke bombardéra boli okrem 5 riadnych členov aj „povinný“ tretí pilot a náhradný navigátor. Lietadlo však malo len 6 katapultovacích sedadiel(!).
Let prebiehal v poriadku. Problémy však nastali kvôli chybe autopilota B-52G pri plánovanom tankovaní vo vzduchu z KC-135 Stratotanker, ale nakoniec sa vykonalo manuálne. Neskôr v kabíne, kde sa ochladilo, otvorili nasávanie horúceho vzduchu z motora do ohrievača. Kvôli poruche ohrievača však išiel do vykurovacích kanálov kabíny príliš horúci vzduch, ktorý spôsobil vznietenie horľavých prvkov a následný požiar. Nepodarilo sa ho uhasiť hasiacimi prístrojmi na palube. Dym zaplnil kabínu a veliteľ lietadla požiadal o núdzové pristátie na základni Thule. V rýchlo sa zhoršujúcej situácii v kabíne si uvedomil, že s lietadlom sa nebude dať pristáť a posádku vyzval, aby sa pripravila na jeho opustenie.
Šiesti členovia posádky sa katapultovali. Pilot, ktorý prepustil svoje katapultovacie sedadlo kolegovi, zahynul pri pokuse vyjsť z lietadla cez jeden zo spodných poklopov.
Neriadené lietadlo spadlo na morský ľad v zálive North Star Bay, zhruba 12 km západne od základne Thule. Konvenčné komponenty bômb pri dopade vybuchli a zamorili rozsiahlu oblasť. Konštrukcia bomby zabezpečila, že nedošlo k jadrovému výbuchu. Teplo, ktoré vzniklo pri horení leteckého paliva asi 5 až 6 hodín po havárii, roztopilo ľad a trosky lietadla aj s nákladom klesli na dno oceánu.
Dvaja členovia posádky dopadli do areálu základne. V zlých poveternostných podmienkach na pátranie po ostatných nasadili aj psie záprahy. Troch našli do 2 hodín. Posledný strávil 21 hodín na kryhe, bol podchladený, ale prežil.
Následky nehody
Nehoda označili ako Zlomený šíp (Broken Arrow), teda ako nehodu s jadrovou zbraňou, ktorá však nepredstavuje riziko vojny. Po nehode bola operácia Chrómová kupola zastavená, čo dokazovalo riziká takýchto akcií. Boli prehodnotené aj bezpečnostné postupy a vyvinuli sa stabilnejšie výbušniny na použitie v jadrových bombách.
USA a Dánsko spustili intenzívnu operáciu Chocholatý ľad (Crested Ice) na odstránenie trosiek a zabránenie poškodeniu životného prostredia. Na uskutočnenie operácie vytvorili samostatný tábor. Dáni žiadali, aby kontaminovaný ľad a trosky odviezli na likvidáciu do USA. Podľa veliteľa operácie, bolo z miesta nehody odstránených 93 % kontaminovaného materiálu.
Na operácii, ktorá v zložitých klimatických pomeroch trvala dva mesiace, sa podieľalo asi tisíc osôb. Neskôr predčasne zomrelo 118 účastníkov operácie, z toho zhruba polovica na rakovinu. Ďalších 150 ľudí malo zdravotné komplikácie. Na konci 80. rokov asi 200 osôb z operácie podalo žalobu proti USA. Americké úrady prítomnosť rádioaktívnych látok na mieste nehody popreli a nároky žalobcov odmietli.
Niečo z vyšetrovania havárie a aktivít USA v Grónsku
V Grónsku ako súčasti Dánska platil od roku 1957 zákaz umiestňovania jadrových zbraní. Nehoda vyvolala nespokojnosť určitých kruhov a obvinenie USA z opakovaného porušovania tohto zákazu. Predstavitelia americkej i dánskej vlády obvinenie oficiálne popreli s tým, že lietadlo nesmerovalo do vzdušného priestoru Grónska, ale dostalo sa do ťažkostí a v Thule sa neúspešne pokúsilo o núdzové pristanie.
Detaily, o ktorých píšeme, vyšli najavo až po odtajnení dokumentov v roku 1993. Podľa nich bombardéry USA s jadrovými zbraňami na palube lietali v 60. rokoch nad Grónskom najmenej dvakrát denne.
Dánska vláda začala interné vyšetrovanie a v júni 1995 predložila štvorstránkovú správu parlamentu. Potvrdili sa v nej informácie o preletoch. Dánsko (tradične antikomunistické a rusofóbne na jednej strane a na strane druhej príliš submisívne k USA) v snahe vyhnúť sa ťažkostiam vo vzťahoch s Washingtonom, označilo za pôvodcu problémov bývalého predsedu vlády (od februára 1955 do februára 1960) H. C. Hansena. Na schôdzke s veľvyslancom USA v roku 1957 vraj nejasne odpovedal na jeho otázku, či si Dánsko praje byť informované v prípade, že by sa rozhodli umiestniť v Grónsku jadrové zbrane.
Po zverejnení správy sa stretol vtedajší dánsky minister zahraničných vecí Niels Helveg Petersen s ministrom obrany USA Williamom Perrym a na tlačovej konferencii uisťovali verejnosť, že napriek preletom nad Grónskom na jeho území nikdy jadrové zbrane umiestnené neboli. Za niekoľko dní neskôr však dánska vláda oznámila, že podľa informácií, ktoré sa zistili až po Petersenovom vystúpení, sa jadrové zbrane na grónskom území nachádzali v dvoch obdobiach v súhrnnej dĺžke takmer 7 rokov. Najavo vyšli aj podrobnosti o projekte Tábor storočia.
Neskôr sa uskutočnilo ďalšie vyšetrovanie kauzy. Nešlo však o oficiálnu vládnu akciu a tak neboli k dispozícii relevantné dokumenty z USA ani Dánska. Konštatovalo sa, že dánska vláda v 60. rokoch vedela o porušovaní zákazu o umiestňovaní jadrových zbraní v Grónsku (dokonca sa uviedlo podozrenie, že aj v dánskych prístavoch kotvili lode USA s jadrovými zbraňami), ale nič proti tomu nepodnikla.
Záver
Sústo, ktoré chce Washington v posledných rokoch prehltnúť, bez ohľadu na to, kto je pánom v Bielom dome, je príliš veľké. Čoraz viac sa pri tom využíva EÚ, ktorej nekompetentné vedenie sa z nepochopiteľných dôvodov lokajsky podriaďuje záujmom USA, pričom únii veľmi škodí. Dnes sa EÚ chveje obavami z toho, ako sa voči nej zachová D. Trump, ale nedá sa od nej očakávať nijaká reakcia dôrazného charakteru. A Dánsko, hoci je členom EÚ i NATO, nemá dostatočný potenciál na ubránenie sa, najmä ak sa pozrieme na jeho dlhodobú politiku. Ursula von der Leyenová ani Mark Rutte sa Dánska nezastanú, lebo im ide len o kreslá a možnosti ich využitia pre určité sily, ktoré ich do nich vyniesli.
Donald Trump chce zo všetkého vytĺcť pre USA peniaze (zisk). Čo by nasledovalo, keby získal Grónsko, by iste prinieslo veľa prekvapujúceho. Môže sa to však skončiť aj tak, že D. Trump sa zamoce do svojich dnešných výmyslov a predstáv a zakrátko príde s niečím novým. Vyjadrenia o Grónsku (a Panamskom prieplave) sú však v každom prípade nielen neštandardné, ale aj nebezpečné a vo svete len zvyšujú napätie a chaos. Globálnemu trhovníkovi D. Trumpovi sa však páči lovenie v mútnych vodách a chce pri tom využiť aj vzájomné rozoštvávanie svojich konkurentov.