Fareed Zakaria: Kríza viery v demokraciu

Keď v inštitúciách cítiť zaujatosť, mnohí ľudia začnú uprednostňovať zúrivých zástancov pred neutrálnymi arbitrami.

Ak v týchto dňoch sledujete správy a máte pocit, že popri každodennom chaose niečo v našej politike sa zdá byť nalomené, nie ste sami. Nedávny prieskum Pew Research Center v 23 krajinách zistil, že v priemere 58 percent dospelých je nespokojných s fungovaním ich demokracie. V Spojených štátoch zdieľa tento názor viac ako 60 percent; v Taliansku a Francúzsku takmer 7 z 10-tich. Ľudia stále uprednostňujú demokraciu pred autokraciou, ale nespokojnosť a zúfalstvo sa rozširujú.

Keď o tom hovorím s ľuďmi určitého veku, často spomenú sedemdesiate roky. Aj vtedy západné demokracie vyzerali vyčerpane. Inflácia v USA, Vietnam a Watergate narušili dôveru verejnosti. Samuel Huntington varoval pred „ovládateľnosťou“ demokracie. Daniel Bell videl, ako kapitalizmus nahlodáva cnosti, ktoré ho udržiavali.

V 80. rokoch však nastal obrat. Hospodárske reformy a technologický dynamizmus obnovili vyznanie viery. V priebehu desaťročia sa komunizmus zrútil a liberálna demokracia zvíťazila. Kríza sedemdesiatych rokov sa ukázala byť predohrou obnovy.

Dnešnú nepohodu však pociťujeme odlišne – a je hlbšia. Predošlá kríza bola manažérska. Vlády si viedli zle, ale ľudia stále verili v systém. Najvyšší súd mal rešpekt, Kongres fungoval a tlač mala autoritu. Ľudia chceli, aby pravidlá boli vynucované; teraz pravidlám neveria.

Dnes sú ústredné americké inštitúcie – súdy, médiá, univerzity, dokonca aj voľby – všeobecne vnímané ako zaujaté. Dôvera vo vládu klesla na približne 20 percent; akceptovanie Kongresu sa často pohybuje okolo 10 percent. Médiám dôveruje menej ako tretina Američanov, čo je pokles oproti takmer trom štvrtinám v 70. rokoch. Problémom nie je kompetencia, ale súdržnosť a dôvera.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Inštitúcie si kedysi vyžadovali rešpekt, pretože sa zdali byť neosobné a viazané pravidlami. Dnes sú vnímané ako politickí aktéri.

V prvej epizóde skvelého podcastu „Against the Rules“ Michael Lewis hovoril o tom, ako pri športe fanúšikovia kričia „Rozhodca, si h….!“, hoci stále rozhoduje objektívne. Problém nie je vo výkone, ale vo vnímaní. Keď sa ľudia rozhodnú, že rozhodca je zaujatý, žiadna objektívnosť neobnoví dôveru. Rovnaký príbeh sa odohráva v práve, žurnalistike a politike. Keď sú rozhodcovia netransparentní alebo im nedôverujeme, celá súťaž sa zdá byť nelegitímna.

Lewisov argument vysvetľuje, prečo zodpovednosť sama osebe nenapraví demokraciu. Viac transparentnosti môže zviditeľniť zaujatosť, cynizmus tým skôr podnecuje, než ho lieči.

Toto pomáha vysvetliť zvláštnu príťažlivosť Donalda Trumpa. Ako prezident úplne opustil predstieranie neutrality. Koná osobne, politicky, dokonca aj tresce – a robí to otvorene. Pre jeho podporovateľov je táto úprimnosť odzbrojujúca. Ak sú všetky inštitúcie zaujaté, je lepší byť zarytým straníkom ako pokrytcom, ktorý tvrdí, že je neutrálny.

Štúdia Sunga In Kima a Petra A. Halla z roku 2023 potvrdzuje tento vzorec: Keď občania vnímajú systém ako nespravodlivý alebo zaujatý, presúvajú preferencie z neutrálneho procesu na priamu personalizovanú vládu. Vodcovia, ktorí sa prezentujú skôr ako bojovníci než ako rozhodcovia – ktorí útočia na súdy, médiá a byrokraciu – získavajú dôveryhodnosť práve preto, že odmietajú predstieranie systému na spravodlivosť.

Trumpov vzostup tiež odhaľuje hlbšiu priepasť medzi ľavicovým a pravicovým populizmom. Kim a Hall zistili, že keď ľudia vnímajú nespravodlivosť ako osobnú – moja práca, môj príjem, moja budúcnosť sú nespravodlivé – obracajú sa k pravicovým populistom, ktorých rétorika vykresľuje ich bolesť ako zradu zo strany elít a outsiderov. Keď vnímajú nespravodlivosť ako sociálnu – spoločnosť sa k ostatným správa nespravodlivo – inklinujú k ľavicovým populistom, ktorí sľubujú prerozdeľovanie.

V ostatných rokoch šoky, ktoré ľudí najviac znepokojujú – deindustrializácia, automatizácia, migrácia, sekularizácia – vytvárajú skôr pocit osobnej ako sociálnej nespravodlivosti. Pracujúci sa obávajú, že ich nahradia, nielen toho, že ostatní sú chudobní. Tento strach vyvoláva hnev a prirodzene zapadá do naratívu pravice proti migrantom a v prospech ochrany, hraníc a národného obrodenia. Ľavicoví populisti volajú po solidarite; pravicoví populisti sľubujú pomstu. Vo vystrašených spoločnostiach je pomsta ľahším lákadlom. Pridajte k tomu desaťročia trvajúcu kampaň pravice za zdiskreditovanie základných amerických inštitúcií – od byrokracie až po tlač – a došlo k narušeniu dôvery presne tak, ako zamýšľali.

Kríza 70. rokov sa skončila, keď sa lídri pustili do toho, aby demokracia fungovala. Ľudia pochybovali o kompetencii vlády, ale nie o jej legitimite. Dnešná výzva je morálna, nie manažérska. Inštitúcie stále fungujú, ale stratili auru spravodlivosti. Keď občania už nedôverujú rozhodcom, prestávajú dodržiavať pravidlá. Každé voľby sa inými prostriedkami menia na občiansku vojnu. Sama pravda sa stáva kmeňovou.

Vstúpili sme do post-rozhodcovskej éry demokracie: sveta, kde sa inštitúciám neverí, nestrannosti sa vysmievajú a občania si vyberajú strany nie na základe politiky, ale na základe identity. Kríza 70. rokov 20. storočia priniesla obnovu, keď sa ľudia rozhodli, že sa oplatí  obnoviť demokraciu. Naša kríza sa skončí, až keď sa rozhodneme, že sa jej opäť oplatí veriť.

Pred päťdesiatimi rokmi ľudia pochybovali o svojich vládach. Dnes pochybujú jeden o druhom. Ďalšie demokratická obnova nepríde od šikovných manažérov ani prostredníctvom technokratických reforiem. Nastane zo znovuobjavenia dôvery – neviditeľného pravidla, ktoré umožňuje všetky ostatné pravidlá. Kým opäť nebudeme veriť, že rozhodca sa snaží byť spravodlivý, budeme na našu vlastnú demokraciu kričať „Rozhodca, si na h….!“ – a potom sa čudovať, prečo sa nám túto hru už nechce hrať.

Zdroj: https://www.washingtonpost.com/opinions/2025/10/24/democracy-trust-populism-institutions-politics/    October 24, 2025

Preložil Ladislav Hohoš

Dôvetok prekladateľa

Po analytickom článku ruského odborníka R. Iščenka videnie situácie spoza oceánu od jedného z najpovolanejších. Fareed Zakaria zdôvodnil termín „neliberálna demokracia“ v roku 1997, dnes hovorí o obnove (v orig. revival) vyznania viery v demokraciu.

Ako východisko zvolil sedemdesiate roky. V zásade až na „malú nehodu“ (očami Západu) v auguste 68 v Československu bolo uvoľňovanie medzinárodného napätia úspešné, styky so Západom boli v obmedzenej miere možné. O dvoch ropných šokoch sme sa síce dozvedeli, ale my sme sa spoliehali na Sovietsky zväz. Neskôr nám síce prestali dodávať ropu za dumpingové ceny, ale to sa prejavilo iba obmedzením vnútroštátnej leteckej dopravy.

Lenže na Západe sa začala systémová kríza, ktorú sa podarilo zažehnať aj technokraticko-manažerskými opatreniami (Zakaria). V skutočnosti došlo k rozpadu socialistického tábora, ktorý bol integrovaný do kapitalistickej ekonomiky a tým sa svetovú hospodársku krízu na základe akumulácie nových teritórií podarilo oddialiť do roku 2008. V skutočnosti ZSSR na čele s M. Gorbačovom ukončil stalinský nekapitalistický experiment a vzdal sa svojej sféry vplyvu v stredovýchodnej Európe.

Východiskové predpoklady pre sovietsky blok boli podobné ako ich opísal Zakaria pre Západ. S odstupom času a na základe vlastného štúdia za príčinu krízy socialistického tábora považujem nezvládnutú destalinizáciu. Po Stalinovej smrti boli v sovietskej vládnucej elite zásadné rozpory, ktoré sa prehlbovali v rôznych modifikáciách. To by si vyžadovalo samostatný článok.

 V skratke, nezvládnuté reformy počnúc od Chruščova po pripravovanú Kosyginovu reformu, ktorá bola pozastavená po roku 1968 a neskôr stagnácia, strach pred zmenou. Ilustráciou boli pohreby pri Kremeľskom múre v prvej polovici 80-tych rokov. A určitú úlohu nepochybne zohrala aj ťažká choroba a prakticky indispozícia posledného sovietskeho cára. S nástupom M. Gorbačova v ZSSR a neskôr Jeľcina v RF vyhrali „zapadniki“. Lenže po roku 2007 sa opäť presadili „narodniki“, a to v dôsledku zahraničnej politiky USA. USA počnúc Clintonom až po Obamu dospeli k záveru, že oslabené Rusko už nie je veľmocou a jeho záujmy môžu jednoducho ignorovať. Výsledkom krátkozrakého presadzovania US geopolitickej hegemónie je strategická os Peking-Moskva.

F. Zakaria hovorí o obnovení vyznania viery v demokraciu. V prekliku je odkaz na známu expertízu Trilaterálnej komisie pod vedením S. P. Huntigtona The Crisis of Democracy: On the Governability of Democracies (1975). Táto správa v podstate nastavuje mantinely, kedy funguje demokracia v spojení s kapitalizmom. Zjednodušene povedané, ide o hodnoty, ktorých nositeľom je stredná trieda. Pokiaľ tento mechanizmus prestane fungovať, demokracia upadá a bude vystriedaná inou alternatívou. Už Platón vedel, že tou je tyrania. Strednú triedu nadvláda finančnej oligarchie diskriminuje a ničí. Takže Lenin mal pravdu, že kapitalizmus likviduje aj „maloburžoáziu“.

Samozrejme, v novinovom stĺpčeku nie je priestor na rozbor hlbinných príčin, prečo zlyháva velebená americká demokracia. Nejde predsa iba o vyznanie viery. Ja by som otázku sformuloval takto: do akej miery sú zmeny vyvolané nástupom trumpistov nezvratné? Či je možný nejaký „revival“, ako podľa Zakariu nastal v 80. rokoch, je otázne. Skeptický postoj je namieste.