Štvrtiny storočí sa za medzníky vo vývoji sveta príliš nepovažujú. Po mrzkom, šokujúcom začiatku druhej štvrtiny 21. storočia, keď došlo k zločinnému únosu prezidenta Venezuelskej bolívarovskej republiky Nicolása Madura, sa treba zamyslieť nad tým, v akých časových a predmetných súvislostiach sa stal. Arogantné konanie prezidenta USA Donalda Trumpa sa stupňuje a „America first“ sa začína vymykať už aj z toho, čo poznáme z americkej agresivity v tomto storočí.
Trumpova „America first“ ako zdroj zhoršenia bezpečnostnej situácie
Bezohľadné kroky Trumpa priniesli nečakané zvýšenie napätia a zhoršenie bezpečnostnej situácie vo svete. Zopakujeme, že od nástupu do druhého funkčného obdobia mali jeho aktivity okrem rozpútania obchodných vojen s clami a prijatia nových sankcií a embárg aj vojensky agresívny charakter. Nechal bombardovať Irán, Nigériu a Somálsko. Vyhrážky adresoval najmä Kanade (rád by ju videl ako 51. štát USA), Paname (obsadenie Panamského prieplavu) ako aj Mexiku a Kolumbii (vojenské napadnutie). Gangsterským spôsobom dal uniesť Madura a chváli sa tým ako veľkým úspechom.
Na tomto pozadí stupňuje Trump svoje nároky na Grónsko, čo je bezprecedentne nepriateľský postoj voči Dánsku ako starému spojencovi, ale aj voči EÚ. Najväčším paradoxom je, že ide aj o člena NATO. Pokoj Trumpovi nedá ani Kuba, ktorá vraj bez venezuelskej pomoci „visí už len na vlásku“. No a samozrejme, hlúpe odkazy posiela aj Iránu a ČĽR.
Najhorším výsledkom Trumpovej zvrhlej túžby ukázať „silu Ameriky“ a ešte na tom aj zarobiť, sa stal únos Madura, ktorý je neospravedlniteľným medzinárodným teroristickým zločinom non plus ultra. Akcia nebola náhodným alebo ojedinelým činom, ktorý by pripravil „vlk-samotár“ zo dňa na deň. Sú za ním aj záujmy rôznych síl, ktoré v politike USA vystupujú nielen otvorene, ale aj skryte a pôsobia bez ohľadu na Trumpove veľkohubé vyhlásenia. Médiá upozorňujú na to, že Trumpa ovplyvňujú rôzni ľudia i sily a vedú neraz k zmene jeho názorov a hodnotení, čo zvyšuje jeho nevypočítateľnosť.
Všetky slovné alebo aj praktické bezočivosti zatiaľ Trumpovi prešli bez väčšieho odporu medzinárodného spoločenstva, čo využíva na stupňovanie svojich „nárokov“. EÚ len trpne znáša, čo si voči nej Trump dovoľuje a nemá guráž postaviť sa proti nemu. RF kvôli vojne s Ukrajinou nemá kapacity na to, aby sa postavila Trumpovi na odpor vo svete. Ten má však k nej iný vzťah ako „neamerický“ Západ, čo Rusov tiež „zdržiava“.
ČĽR je asi jediný protivník, ktorý voči USA dôsledne vystupuje najmä v ekonomickej oblasti. K súčasnej politike ani k tradíciám ČĽR nepatrí zasahovať do diania v iných častiach sveta. Zopakujeme, že Čína nikdy neviedla vojny okrem území v jej susedstve. Trump sa ju snaží znepokojovať regionálnymi aktivitami v Juhovýchodnej Ázii, pričom hrá taiwanskou kartou.
O oslabení pozícii a vplyvu USA vo svete po rozpade bipolarity
Spojené štáty americké kvôli svojej nenásytnosti a neochote (neschopnosti) reálne hodnotiť svoju pozíciu vo svete a nedostatočnému riešeniu svojich vnútorných problémov, sa v tomto storočí oslabili doma i vo svete. Viedlo to však aj k tomu, že na čelo USA sa dostal neštandardný politik typu Trumpa, ktorý chce za každú cenu obnoviť „veľkosť Ameriky“. Doma má pomerne silnú podporu, lebo po prehre vo voľbách v roku 2020, sa dokázal v ďalších voľbách vrátiť do Bieleho domu.
Necháme bokom úvahy o falšovaní volieb, ktoré je pri ich systéme v USA možné viacerými spôsobmi. Nepripúšťa sa však, že by výsledky volieb niekedy ovplyvnili a tak to nebudeme rozoberať. Viac varovná je narastajúca polarizácia americkej spoločnosti a zvyšovanie napätia v nej. Tie sa prejavujú aj v zmenách vo volebnej atmosfére a konaní voličov. Volebná kampaň sa stáva drahšou, zákernejšou, ale aj „špinavšou“, čo pokračuje aj v politike po voľbách, ako to vidieť dnes na stave americkej spoločnosti a jej vnútornej politike.
Trumpove predstavy o riešení politických, ekonomických i ďalších problémov sveta, ktoré sú spojené s vyhrážkami a dehonestáciou protivníkov, ale aj spojencov (! – pozn. autora), sú neželaným výsledkom narastajúcej protirečivosti politiky i ekonomiky USA. Ide, žiaľ, o jednu z výrazných tendencií 21. storočia, v ktorej slabnúca jediná superveľmoc prestala rešpektovať medzinárodné právo. Vyjadrenia Trumpa o tom, že len jeho morálka a um ho môžu zastaviť a medzinárodné právo nepotrebuje, sú prehnané i nebezpečné, ale majú svoje príčiny.
V 21. storočí sa nevídane rozšírila surovosť, hrubosť a násilie vo vnútri štátov (cítime to aj na pôsobení slovenskej opozície a mená najväčších výtržníkov nebudeme ani spomínať) i vo vzťahoch medzi nimi. Sprevádza ich mediálna manipulácia, „hecovanie“ na sociálnych sieťach, klamstvo a používanie dvojakého metra pri hodnotení protivníkov a spojencov.
Tieto javy sa vyskytujú na celom svete, ale vietor fúka z „kúta“ Západu, vedeného stále USA, ktoré sú aj na čele NATO. Iracionálne a na vlastnú škodu sa dostala do ich vleku aj EÚ a čoraz viac sa im, žiaľ, podriaďuje. K veľmi negatívnym prvkom pôsobenia Západu patrí protiprávne a bezhlavé „hádzanie“ sankcií na všetky strany. EÚ ich uvaľuje dokonca aj na vlastných členov. Napriek formálnemu pôsobeniu multilateralizmu (záľuba vodcov v samitoch, pôsobenie mnohých medzinárodných organizácií a fór a pod.) vo svete v 21. storočí narastá chaos a nestabilita, zvyšuje sa agresivita, rozširuje sa násilie a prehlbujú sa krízové procesy.
Veľké vítanie príchodu 21. storočia, ktoré však zatiaľ prinieslo málo dobrého
Pre poriadkumilovných ľudí bolo divné, že kruhy, ktoré chceli zarobiť, vo veľkom oslavovali príchod nové storočie už 1. januára 2000, hoci podľa kalendára sa začalo až 1. januára 2001. Nuž čo, oslavovať treba vtedy, keď sú veľké show, kdejaké iné príťažlivé, zábavné akcie, predávajú sa suveníry a ľudia sa považujú za účastníkov veľkej udalosti. Marketingovo i psychologicky predsa len lepšie pôsobí na mnohých ľudí na suveníroch číslo 2000, ako keby tam bolo 2001. A oslavy v mnohých štátoch sveta boli skutočne bombastické.
Skutočný začiatok 21. storočia sa potom vítal už omnoho menej. Situácia vo svete však ani nebola príliš na oslavovanie. Napriek koncu bipolarity (i studenej vojny) sa vývoj vo svete neuberal potešujúcim smerom. Mnoho vecí bolo „účtovnícky“ vo formálnom poriadku a „rástli“, ale o rozvoji či už ekonomickom, sociálnom alebo kultúrnom sa akosi nedalo hovoriť. Po prechodnom zosilnení USA a Západu sa na konci 20. storočia začalo objavovať mnoho nových problémov, ktorým sa v eufórii z „víťazstva“ v studenej vojne nevenovala pozornosť a začalo sa to vypomsťovať.
O protirečivých dopadoch významných udalostí v rokoch 1999 a 2000
Vývoj sveta sa neriadi kalendárom. Hoci celé 90. roky boli dramatické, v rokoch 1999 – 2000 sa akoby dynamizovali udalosti, ktoré mali na ďalší chod sveta veľmi protirečivý dopad. Rozbehli sa viaceré negatívne procesy, ktoré trvajú až do súčasnosti.
Západ začal v týchto rokoch zrýchľovať európsku i atlantickú integráciu. V roku 1999 sa rozšírilo NATO o ČR, Maďarsko a Poľsko. V EÚ sa zaviedlo euro. Na začiatku druhej štvrtiny nášho storočia sa zdá, že obe integrácie narazili na svoje hranice.
Bezpečnostno-politickú oblasť zlovestne poznačilo bombardovanie Juhoslávie na jar 1999. NATO arogantne zobralo problém Kosova do svojich rúk, obišlo OSN a v protiklade k medzinárodnému právu sa rozhodlo zaútočiť zo vzduchu proti Juhoslávii. Bola mnohonásobne menšia a oslabená bojmi i sankciami, ale „hrdinské“ NATO sa na pozemnú operáciu neodvážilo. Zato však donútilo nové členské štáty na podporu operácie, aby dokázalo silu diktátu svojej jednoty. Aktivisticky vypočítavo sa k NATO pridala aj vláda SR vedená Mikulášom Dzurindom a povolila prelet lietadiel NATO na bombardovanie nad našim územím. Len dvaja ministri, Ján Čarnogurský (KDH ako súčasť Slovenskej demokratickej koalície) a Pavel Koncoš (SDĽ), sa zdržali hlasovania. Už vtedy vznikol na Slovensku „vládny syndróm NATO“, ktorým doteraz trpeli všetky ďalšie vlády.
Bombardovanie Juhoslávie odsúdila väčšina nezápadného sveta. Porušovanie medzinárodného práva a obchádzanie OSN však odvtedy pokračuje.
Smutným „šlágrom“ medzinárodnej bezpečnosti sa stal boj s medzinárodným terorizmom, na ktorý sa doslova vrhli bezpečnostné zložky väčšiny štátov sveta. Zabudlo sa na to, že jedným zo zdrojov terorizmu bola aj bezohľadná politika Západu. Hneď v prvom roku 21. storočia, 11. septembra, došlo k prekvapujúcemu teroristickému úderu na USA, v ktorom sú dodnes viaceré nedostatočne vysvetlené otázky (záhady). George Bush, jr. potom rozpútal globálnu vojnu proti terorizmu, ktorá skončila fiaskom.
Ukazovateľom rastu napätia sa stal rast celosvetových vojenských výdavkov. V roku 1996 sa skončilo celosvetové znižovanie vojenských výdavkov, ktoré sa začalo v roku 1988. Po krátkej stagnácii od roku 1999 tieto výdavky začali rásť, čo s malými prestávkami trvá doteraz.
Začal rásť aj počet vojen. V roku 1997 bolo podľa metodiky v ročenkách SIPRI len 19 veľkých ozbrojených konfliktov (vojen), čo bol najnižší počet po skončení studenej vojny. V roku 1999 bolo už 27 veľkých ozbrojených konfliktov a v roku 2000 sa ich počet mierne znížil na 25. Konflikty boli najmä v Afrike a Ázii, väčšina z nich mala dlhodobý charakter a boli vnútri štátov. Len tri z nich mali medzištátny charakter. Okrem bombardovania Juhoslávie (ktoré v ročenke SIPRI nebolo!), išlo o eritrejsko-etiópsku vojnu (máj 1998 – jún 2000) a kargilskú vojnu medzi Indiou a Pakistanom (máj – júl 1999), ktorú ročenka SIPRI evidovala aj v roku 2000. Vojen neubúda a v ich dôsledku narastá počet utečencov, čo sa stalo vleklým globálnym problémom.
V posledný deň roku 1999 došlo k prekvapujúcej zmene na čele RF. Abdikoval prezident Boris Jeľcin a nahradil ho v zahraničí málo známy predseda vlády Vladimir Putin. Rástla ekonomická sila ČĽR, ktorej zatiaľ Západ nevenoval pozornosť. Nikto vtedy ešte netušil, že oba štáty sa stanú v 21. storočí nočnou morou Západu, najmä USA. Vytvorilo sa nové špecifické medzinárodné združenie s nezápadným zameraním – BRICS.
V 90. rokoch v Latinskej Amerike po predchádzajúcom nepriaznivom ekonomickom vývoji začali ekonomické i politické zmeny. Nástup Huga Cháveza vo februári 1999 do kresla prezidenta Venezuely sa považuje za začiatok procesu „ružovenia“, ľavicového obratu vo viacerých štátoch Latinskej Ameriky a ich rastúceho odporu voči USA.
Účtovnícky optimistický bol rast svetového HDP. Podľa Svetovej banky v roku 1991 dosiahol len 1,2 % a s menšími prestávkami stúpal. V roku 1999 sa zvýšil na 3,6 % a v roku 2000 stúpol až na 4,6 %. Nasledujúci rok klesol na 2,0 %. Problémom, okrem samotného chápania HDP ako zbožšťovaného ekonomického ukazovateľa, sa stalo narastanie nerovností vo vývoji, ktoré sa pociťovalo nielen v rozvojových, ale aj v postsocialistických štátoch (opäť len smutne dodáme, že ho cítia aj obyvatelia Slovenska).
Nakoniec uvedieme rast počtu obyvateľov Zeme. Podľa údajov na webovej stránke Worldometer to bolo v roku 1991 necelých 5,420 miliárd ľudí. Hranica 6 miliárd obyvateľov sa prekročila v roku 1998. V roku 2000 žilo na Zemi už vyše 6,170 miliárd ľudí. V roku 2020 klesol ročný prírastok pod 1,00 %. Na konci prvej štvrtiny 21. storočia žilo na svete vyše 8,230 miliardy osôb.
Stručne o vybraných problémoch globálneho vývoja v prvej štvrtine 21. storočia
Nebudeme to preháňať s Trumpom, ktorý bol v texte najviac spomínaný. Hoci po opätovnom príchode do Bieleho domu sa zdá, že výrazne prispieva k tomu, akoby sa svet v poslednom čase zbláznil. V politike USA je vlastne už od roku 2016, keď prvýkrát vyhral voľby. Robí však len to, čo mu umožňujú pomery v medzinárodných vzťahoch, ktoré sa vytvárali a pôsobia dávnejšie. Treba uznať, že Trump sa v nich dokáže z hľadiska svojich plánov a záujmov pohybovať dobre, ale bezohľadne. Je však len jednou z mnohých postáv svetovej politiky, ktorá navyše šíri okolo seba nafúknutý obraz a ten môže aj spľasnúť… Dejiny sú plné smutných osudov nadutých politikov, ktorí sa považovali za všemocných, mesiášov a pod.
Prvá štvrtina 21. storočia bola bohatá na udalosti, ktoré vývoj sveta komplikovali. Iste sú sily, ktoré sa snažia o zlepšenie situácie vo svete. Ťažko nájsť globálny proces, ktorý by mal jednoznačne pozitívny charakter, ale svetová politika ani ekonomika nie sú prednostne o dobre. Koniec-koncov v nich ide o záujmy štátov (a ich spojenectiev) a existuje veľká nerovnováha.
Z množstva problémov najvýraznejšie pôsobiacich v prvej štvrtine 21. storočia zdôrazníme, za cenu určitého zúženia, štyri, ktoré majú globálny (nadnárodný) charakter:
- Zmena rozloženia síl vo svetovom poriadku.
- Rozvíjanie európskej a atlantickej integrácie.
- Krízové ekonomické procesy najmä v dôsledku charakteru neoliberálnej globalizácie.
- Zhoršovanie bezpečnostnej situácie vo svete (rast agresivity a násilia).
Každému z týchto problémov treba vzhľadom na ich zložitosť a rozsiahlosť venovať samostatný príspevok.
Záverom
Osudovou otázkou takmer hamletovského charakteru sa stáva, či sa príliš nenaruší atlantizmus, ktorý je prinajmenšom od vzniku NATO nosným pilierom jednoty Západu.
Napriek Trumpovmu sebavedomiu je jeho pôsobenie spojené s tromi háčikmi. Prvý je v tom, že sa príliš prehnane snaží zvrátiť niektoré procesy, čo sa v dejinách nestáva. Druhý spočíva v tom, že má gusto a zobral si príliš veľké sústo, na ktoré môže doplatiť, na čo sa už poukazuje. Tretí je spojený s tým, že Trump sa neohliada na nikoho, dokonca ani na spojencov a nespokojnosť s ním rastie. Aj v USA sú sily, ktoré proti nemu vystupujú i konajú. Okrem toho podiel USA na globálnej ekonomike klesá a majú aj priveľa sociálno-ekonomických ťažkostí. A napokon, hoci medzinárodné spoločenstvo zatiaľ reaguje na Trumpove výčiny len málo a opatrne, neznamená to, že sa nemôže pripravovať na ráznejšie kroky proti nim. Najmä ČĽR už viackrát ukázala Trumpovi, že niektoré jeho kroky narazia. Chaos a nestabilita vyhovujú len málo štátom, lebo sťažujú riešenie ich domácich i zahraničných problémov.
Jedna odpoveď
Veľmi dobrý článok, František. Ako vždy. Žiada sa mi však pripomenúť, že svet sa nezbláznil v ostatnom čase. On sa dlhodobo vyvíja podľa určitých zákonitosti. Respektíve, na základe praxe, života, správania sa a vývoja štátov i civilizácii sa dajú vypracovať zákonitosti, ktoré sú základom pre hodnotenie súčasnosti, ale aj pre prognózy budúcnosti. Viď charakteristiky imperializmu v prácach teoretikov /i politikov/ socialistického zamerania.
Prezident Trump nie je prvým, ani jediným prezidentom USA, ktorý teraz konal arogantne. Podobných prezidentov a podobných arogantných správaní sa by sa dalo opísať na ďalších najmenej desiatich stránkach formátu A4. Aj to len povrchne. Správanie sa Trumpa i jeho „vyhlásenia“ to nie je len „chorá myseľ“ jednotlivca, ale svojim spôsobom aj prejav „zahnivajúceho kapitalizmu“. Predtým sa niektorí vysmievali tomuto výrazu, pretože veď ONi mali farebné televízory, Oni mali počítače, ONI mali lepšie auta, ONI mali CD-čka, ONI mali rifle… Ako môžu byť „zahnívajúci?
Ale už samotný fakt, že sa do čela krajiny ako sú USA môžr dostať človek ako Trump, ako bol predtým Biden, ako bol kedysi Reagan, či Clinton sú dôsledkom zahnívania spoločnosti, štátu, morálky, hodnôt…
Pokračovanie takéhoto vývoja bude aj naďalej sprevádzané bojom imperialistických síl, mocnosti o delenie sveta, územia, prírodných zdrojov, vrátane energetických. A to bez ohľadu na dopady na ľudstvo a civilizáciu.
Zastaviť, alebo zvrátiť takýto vývoj môže len samotné ľudstvo. Ak na to bude mať dostatok rozumu, síl, trpezlivosti, vynaliezavosti. Ale aj odvahy a rozhodnosti.