Za Vierou Hegerovou | 9. októbra 1933 – 6. apríla 2026
Nedávno slovenskú kultúrnu obec obletela správa, že vo vysokom veku nedožitých 93 rokov zomrela nestorka spoločenstva prekladateľov ruskej literatúry Viera Hegerová. Tí, čo ju poznali a mali radi, postáli, v duchu si pripomenuli „veľkú“ Vieru (lebo bola aj „malá“ Viera, dcéra, prekladateľka s rovnakým menom), vyslovili obdiv k jej dlhému, naplnenému životu a poklonili sa jej pamiatke. Bez akéhokoľvek pátosu poviem, že Vierka bola súčasťou epochy utvárania novodobej kultúry Slovenska a svojím profesionálnym nasadením spájala niekoľko jej vážnych etáp. Prejavovala sa znaleckým a vrúcnym vzťahom k ruskej literatúre a k tomu, čo bolo pre ňu v jej vlastenectve asi najpodstatnejšie, k slovenskému jazyku.
Narodila sa v Banskej Bystrici a detstvo strávila v Hornej Mičinej. Vierin otec bol učiteľ, ale ona sa po absolvovaní štúdia nevydala v jeho šľapajach. Bola jej blízka umelecká literatúra, zaujímala sa o preklad. Toto smerovanie „zasiala“ do študijných osnov výnimočná slovenská prekladateľka Zora Jesenská, ktorá v prvej polovici 50. rokov na rusistike založila a viedla seminár umeleckého prekladu. Viera vyštudovala na FFUK ruštinu v kombinácii so slovenčinou, ale nebola jej žiačkou. Až neskôr, už v čase jej redaktorského pôsobenia, sa zblížili a ona po celý život pokladala Jesenskú za svoju učiteľku a vzor. Od nej si osvojila pravidlo vyberať si na preklad to najlepšie, čo v ruskej literatúre vznikalo. Na špičkových dielach ruskej literatúry sa vypracovala na skvelú prekladateľku s vycibreným citom pre slovenčinu. Začínala klasikou, keď ešte pod menom Viera Kapasná v roku 1959 preložila novelu L. N. Tolstého Smrť Ivana Iľjiča, no neskôr sa zamerala na tvorbu ďalšieho ruského klasika, jedného z predchodcov svetovej modernej literatúry 20. storočia, F. M. Dostojevského. Asi najznámejším sa aj vďaka dramatickým okolnostiam (po roku 1968 bola kniha stiahnutá z predaja) stal jej preklad románu Besy ‒ Diablom posadnutí. Najvyššie prekladateľské ocenenie, Cenu Jána Hollého, však získala až v roku 2007 za preklad Zločinu a trestu z pera toho istého spisovateľa. V rámci literárnej tvorby 20. storočia ju oslovovali kvalitní ruskí autori realistickej školy, no aj kritici režimu alebo nezávislí tvorcovia, ktorí sa tvorbou stavali proti neslobode a neľudskosti politického systému. Bol to Alexander Solženicyn, ale v inej línii napríklad Bulat Okudžava, ktorému v tomto boji ako zbraň poslúžila irónia. V 80. rokoch minulého storočia Viera preložila niekoľko jeho kníh, medzi nimi aj môj obľúbený román Stretnutie s Bonapartom. Nemožno obísť ani Vierin preklad románu Doktor Živago nositeľa Nobelovej ceny Borisa Pasternaka z roku 1991, o ktorom sme sa v tom období neraz rozprávali, keďže som pracovala na štúdii porovnávajúcej ňou preložené dielo s predošlým prekladom Zory Jesenskej z roku 1969. Román som vnímala dvojpólovo, čo sa prejavilo aj v prekladoch. Kým Jesenská vychádzala z jeho modernistického kódu, Viera sa odrážala od kódu realizmu, ktorý bol v ňom prítomný.
Pre nás, čo sme v 80. rokoch začínali prenikať do sveta literatúry a umeleckého prekladu, bola Viera Hegerová skúsenou a priaznivo naklonenou redaktorkou vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Predtým pôsobila v Tatrane. Iste som nebola jediná, komu otvorila dvere edície NST (Nová sovietska tvorba), kde vyšla v mojom preklade antológia osetskej prózy Veže rozprávajú. Samotný projekt zapadal do koncepcie odkrývania sovietskej literatúry ako mnohojazyčného, multikultúrneho fenoménu s množstvom talentovaných ruských i neruských autorov a bohatými literárnymi tradíciami, ktorý od konca 70. rokov razili odborníci ako Ivan Slimák, Milan Tokár či Dušan Slobodník. Vtedy sme sa vlastne s Vierkou skamarátili. Nezabudnuteľným spoločným zážitkom bolo, keď sme aj s ďalšou redaktorkou NST, prekladateľkou Ikou Hulmanovou a básnikom Jankom Majerníkom absolvovali cestu do Severného Osetska a v hlavnom meste Vladikaukaz prezentovali knihy tvorby osetských spisovateľov vydané na Slovensku. Ešte dlho sme potom na toto veselé dobrodružstvo v spoločnosti osetských vrchárov spomínali…
Vierka bola inšpirujúca bytosť. Obdivovala som jej neúnavnú pracovitosť, s akou dokázala sedieť nad prekladom či redigovať rukopis, doslova vo dne v noci, ak bolo treba. Uznávala som aj jej živelnosť, s akou sa ponárala do víru družných posedení v Klube slovenských spisovateľov, pri ktorých často spievala zvučným hlasom krásne stredoslovenské ľudovky. Rada sa chválila, že v mladosti doma pod horami jazdievala na koňoch bez sedla. A oceňovala som jej charakterné gesto, keď sa v istom bode stiahla z profesionálneho i spoločenského života a odišla na vidiek, do Mičinej, aby sa celých desať rokov starala o dožívajúcu mamu. Potom, už v starobe, tu v Bratislave nanovo spracovávala kroniku mičinskej školy, ktorú zostavoval ešte jej „tatík“ učiteľ. Možno v tom bola aj Vierina evanjelická podstata (hoci driemajúca), ale mne sa zdalo, že vždy vie, čo a ako treba spraviť, čo je v tej chvíli zmysluplné…
Nech je jej ľahká slovenská zem!
Snímky: wikipedia.commons a www.hornamicina.eu
