Len nestrácať humor

Je známe, že umelci vždy s obľubou šokovali, hádzali rukavicu zaužívanému vkusu. Ak im išlo naozaj o umelecké výboje, milovníci umenia ich poväčšine časom pochopili, na čo máme v dejinách množstvo príkladov. A diela, ktoré súčasníci zatracovali, neskôr nadobúdali obrovskú hodnotu. Ale obyvatelia Bratislavy, ktorých sa v týchto dňoch rozhodli šokovať divadelníci z mestského Divadla Pavla Országha Hviezdoslava svojím aktuálnym plagátom novej divadelnej sezóny, na škodu veci nežasli nad umeleckými výkonmi. Rukavica bratislavských divadelníkov v našom spoločenskom prostredí vyznela celkom ináč. Pre bežných Bratislavčanov sa v období, schyľujúcom sa k parlamentným voľbám, stala skôr poburujúcim stretom s priamočiarym a násilným pretláčaním – poprekrúcanej ideológie liberalizmu, s akou prichádzajú tunajšie neoliberálne strany a či presnejšie, jedna strana. Hoci nás aj riaditeľka divadla chce presvedčiť, že plagát obyvatelia nepochopili a že bol iba snahou o komerčný ťah (sic!), ktorý mal pritiahnuť divákov, realita, bez nasadzovania ružových okuliarov, svedčí o inom. Ťažko odtajiť politický kontext tohto dielka odkazujúci práve na túto jednu stranu, honosiacu sa svojou mladosťou a tolerantnosťou  ku každej inakosti. Avšak mladí a tolerantní členovia i prívrženci sú zároveň schopní úplne netolerantne zhodiť všetko, čo je iné než sú oni a hlavne iný názor. Na plagáte najviac pohoršila absurdná dehonestácia slovenských kultúrnych a štátnych symbolov, čo je asi hlavný neuralgický bod celej záležitosti. V súvislosti s týmto vyznieva vykrúcanie riaditeľky veľmi hlúpo. Veď len tak „odboku odstreliť“ symboly svojej kultúry a krajiny môže naozaj iba hlupák.

No ale prejdime k plagátu konkrétnejšie. Máme pred sebou štylizovane realistický mozaikový obraz, ktorý, ako sa vyjadrila riaditeľka, vychádza z ducha vitráží Janka Alexyho zdobiacich foyer divadla. Popravde však okrem tejto informácie ani po dlhšom pátraní nenájdeme na ňom nič lákavé, čo by súviselo s DPOH alebo celkovo s divadlom. Namiesto toho je tu priam polopatistický výklad ideológie dnešných našich neoliberálov, hemžiaci sa ich ideovou symbolikou. Na obraze vidieť oslavný sprievod rozradostenej mládeže, na čele pochodujú  mladíci; tí, ak použijeme známy výrok česko-moravského herca Bolka Polívku – „mávajú jako na prvního mája“, a to nie hocičím, ale ukrajinskou štátnou zástavou a dúhovou vlajkou, najdôležitejšími symbolmi tejto politickej línie. Za nimi idú mladí muži a ženy ladení multi-kulti, napohľad akoby odrážajúci dávne tradície hnutia slobodných „detí kvetov“. No z plagátu cítiť, že tradície „kvetnodetskej“ slobody sú len druhoradé pre spomínanú stranu, ktorá je napriek zdôrazňovaniu svojho liberalizmu úplne vzdialená fenoménu slobody už len tým, ako je pestovaná a chránená patronátom najvyšších západných elít. Sprievod uzatvára niekoľko záhadných postáv – dievčina nesie na dlani hlavu zakladateľa modernej slovenskej poézie P. O. Hviezdoslava, tá je celá sivá a vyzerá ako mŕtva, no pravdepodobne je iba „useknutá“ zo známej sochy na Hviezdoslavovom námestí… A ďalej, to už na pozadí nepatrného výrezu bratislavského hradu, vzniesol akýsi mladík zástavu bielej farby so slovenským dvojkrížom, na dvojkríž je prenesená zákazová značka. Prečo je zástava biela a či má odkazovať na stranu Republika, ktorú chce niekto zakázať alebo či by chceli zakázať Slovensko ako také, nie je jasné… No nemá zmysel kaziť si náladu odkrývaním symbolov či priehľadných inotajov a náznakov na tomto „programovom“ plagáte, jeho vonkajší i vnútorný zámer je jasný. Veď skutočne nejde o dobrú vec a vieme si domyslieť, že predstavuje iba máčne zrnko v desivo dravej kampani tzv. progresívcov.

Hoci – istú fantazijnú nadreálnosť obrazu treba priznať. Mám na mysli pocity, ktoré z neho sršia, akože títo mladí, neskúsení a nezrelí politici to tu už skutočne celé ovládli a sú pánmi tejto krajiny. Možnože sa tak vidia vo svojich snoch a úletoch… V realite však bije do očí len arogantná povýšenosť, s akou nám podávajú nedomyslené nápady budúcej zázračnej premeny Slovenska. Odmieta ich drvivá väčšina obyvateľstva. A divadelníci, prepožičiavajúci sa k prezentácii nafúkaného velikášstva, už asi celkom prišli o povestnú pokoru pred tými, čo ich milujú, svojimi divákmi.

No ale každý asi vie, čo a prečo robí. 

A ešte čosi. Kto sa trochu zaujímal o novodobé dejiny Slovenska alebo sa zameral na otázky totalitných režimov, vie si predstaviť, aké podoby máva nástup totality. U nás sa udial po roku 1948 až do začiatkov 50. rokov, s tragickými dôsledkami, aké totalita prináša, hoci sa tiež vo veľkom vtĺkali ľuďom do hláv nezmysly o krásnych zajtrajškoch. Aj vtedy sa mávalo cudzími štátnymi zástavami, pamätáme si, čo to boli za zástavy, chystali sa tu nad nami bdieť „na večné časy a nikdy inak“. Pod tými zástavami sa spokojne vyhrievali vysokí predstavitelia strany a vlády na svojich teplých stoličkách… Áno, z istého pohľadu je to vlastne aj smiešne, už len preto, že o všetkom vieme, všetko poznáme, sme za tie roky dejinne skúsení. No otvorene povedané, je to smiech cez slzy. História násilia a chaosu sa u nás viac nesmie zopakovať. Ale aby sme nestrácali humor, treba sa aj zasmiať, veď mladí politickí predátori sú na smiech, ináč by nerobili takéto hlúpe chyby a nestrelili by si do vlastnej nohy. Napokon, odvetu na toto všetko možno vyjadriť tiež s úsmevom. To, že sa pomocou humoru najlepšie bojuje s hlúposťou, nám odkázal iný výborný český herec, Jan Werich, ktorý veru o hlúposti povedal všeličo múdre.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka