Rok sa s rokom zišiel a my sme boli opäť na Malom Slavíne. Uctili sme si pamiatku dvoch sovietskych letcov, ktorí zahynuli 4. 4. 1944 pri oslobodzovaní Bratislavy. Už po dvadsiaty prvý raz. Tradíciu založil klub Nového slova, okrem mnohých iných Braňo Ondruš, Milan Ftáčnik, Jozef Lysý a Martin Krno. Tento rok tam bolo – odhadom – 200 ľudí: deti, stredná generácia i veteráni. Medzi nimi aj dvaja bývalí (85-ročný a 87-ročný) červenoarmejci, ktorí prišli medzi nás z Klubu moskovských veteránov.
„Na Malom Slavíne sa stretávame už dvadsiaty prvý raz. Oslavujeme víťazstvo vo vojne, ktorá bola najstrašnejšou vojnou v dejinách ľudstva. Takto sa to ľahko povie, ale zopakujem čísla: v druhej svetovej vojne bojovalo 110 miliónov vojakov, v tejto vojne zahynulo 55 miliónov ľudí, vojakov i civilov, 35 miliónov ľudí bolo zmrzačených. To sú obrovské obete, ktoré je nutné si pripomínať, treba si každú jednu obeť, pretože aj títo dvaja vojaci Červenej armády prispeli k tomu, že k nám prišla sloboda.
Vždy sa pýtam, nielen proti čomu, ale za čo bojovali vojaci v druhej svetovej vojne. Som presvedčený, že bojovali za to, aby svet bol lepší, aby sa svet zmenil a prišla lepšia a spravodlivejšia spoločnosť. Som naozaj presvedčený o tom, že chceli, aby svet fungoval lepšie, aby bola úcta človeka k človeku, aby v spoločnosti vládla solidarita, rovnosť, aby prevládla spolupráca, a nie spoločnosť taká, aká sa vyvíjala, žiaľ, aj po druhej svetovej vojne. Nie všetky tie ideály sa podarilo naplniť a myslím si, že aj to je odkaz tých dní k nám, ktorí žijeme dnes, ako dospieť k tej sociálne spravodlivejšej spoločnosti, ako zvoliť kroky, aby sme tie nerovnosti, ktoré prináša dnešná doba, nerovnosti medzi bohatými a chudobnými, kde 
bohatí sú stále bohatší a z toho spoločenského koláča si berú čoraz väčší diel a ostatným nechávajú stále menej. A myslím si, že to je výzva pre nás, aby sme ten odkaz obetí druhej svetovej vojny preniesli do konkrétnych krokov k lepšej, rovnejšej a spravodlivejšej spoločnosti.“
( Z príhovoru Milana Ftáčnika, primátora Bratislavy)
„Už dvadsiaty prvý rok sa stretávajú obyvatelia Bratislavy na mieste, kde v apríli štyridsať štyri zahynuli dvaja naši letci, aby si uctením ich pamiatky pripomenuli desiatky tisíc padlých sovietskych vojakov a vojakov mnohých iných krajín a národov, slovenských partizánov, ktorí položili svoje životy 
za oslobodenie Slovenska, za oslobodenie Európy a celého sveta od fašizmu. Táto tradícia sa zrodila vďaka iniciatíve mnohých nadšencov, našich priateľov Milana Ftáčnika, Braňa Ondruša, Martina Krna a mnohých iných; patrí im zato naše veľké ďakujem. Som presvedčený, že táto tradícia nezanikne ani po mnohých ďalších rokoch od skončenia druhej svetovej vojny, že na toto miesto budú každoročne 
prichádzať Bratislavčania, pretože je dôležité, aby sme nezabúdali na druhú svetovú vojnu, na jej príčiny a výsledky, aby sa taká tragédia nikdy viac neopakovala. Historická pamäť je zárukou a garantom našej i svetovej budúcnosti. Sme povinní nezabúdať na obete vojny, nezabúdať na to, že len spoločným, kolektívnym úsilím európske národy 
mohli zvíťaziť nad fašizmom. Sme povinní poučenie z druhej svetovej vojny odovzdávať mladým ľuďom. Nemôžeme sa ľahostajne pozerať na to, ako sa dnes niektorí pokúšajú prepisovať históriu, postaviť na jednu úroveň zločincov a obete, okupantov a víťazov. Je to nielen urážka padlých v tejto vojne, no vytvára to živnú pôdu pre 
ľudstvu také nebezpečné ideológie, ako bol práve fašizmus.“
(Z príhovoru Pavla Maratoviča Kuznecova, veľvyslanca Ruskej federácie v SR)
„Pre mladého človeka je zložité hodnotiť niečo, čo nezažil, pre nášho mladého človeka je však dôležité vedieť o tom čo najviac – najmä nezabudnúť. Pretože naša 
spoločnosť, ktorá žije akýmsi rýchlym životom, často zabúda, zabúda na to, čo sa stalo pred takmer sedemdesiatimi rokmi, zabúda na to, prečo a ako vznikol takýto najstrašnejší konflikt v dejinách ľudstva a zabúda, žiaľ, aj na to, komu vďačíme za to, že tento mor sa podarilo zastaviť. Preto som veľmi rád, že tu vidím veľa mladých ľudí, ľudí mojej 
generácie, a obraciam sa k vám, rovesníci: nie je dôležité iba vedieť, dôležité je nezabudnúť!“
(Z príhovoru Andreja Kolesíka, poslanca NR SR)
„Chcel by som povedať dôležité posolstvo mladým ľuďom. O dva roky bude sedemdesiat rokov, čo sa skončila druhá svetová vojna. To je obrovský časový úsek. Ľudia zabúdajú po oveľa 
kratšom čase. Na Slovensku špeciálne treba povedať, že plány nacistických Nemcov boli namierené aj proti Slovákom. Je pomerne ľahké oslovovať mladú generáciu tým, že počas vojny sme mali svoj prvý samostatný slovenský štát. Oslobodenie Bratislavy, Slovenska bolo faktickým zánikom vojnového slovenského štátu. 
Je veľmi jednoduché zneužiť tento fakt a obrátiť vnímanie druhej svetovej vojny, z vrahov urobiť spravodlivých a z osloboditeľov vrahov. Práve preto je dôležité povedať, že plánom nemeckého nacizmu nebolo vyhladiť len Židov a Cigánov, ale postupne vyhladiť všetky neárijské národnosti, to znamená aj Slovákov a všetky 
slovanské národy… Slovenský štát v skutočnosti bol iba bábkovou republikou, ktorý mal zalepiť oči v čase, kedy si ešte nacistickí Nemci nemohli dovoliť bojovať proti všetkým, kedy potrebovali mať niektorých na pokoji a niektorých ako spojencov, ale skôr čo neskôr v prípade víťazstva nemeckých 
nacistov by aj Slovákov čakal rovnaký osud, vyhladzovanie… Teda koniec druhej svetovej vojny, oslobodenie Slovenska bola aj záchrana nás, Slovákov, bez toho by sme tu ako samostatný národ dnes neboli…
(Z príhovoru Braňa Ondruša, štátneho tajomníka MPSVR)
„Mŕtvi sa nevrátia. Kto sčíta čísla strát? / Mŕtvi sa nevrátia, lež umučených rad / ovinie planétu a ešte mnohý spáč / zo sna sa vydesí na srdcervúci plač.
…
Zavrime knihu hrôz, ten strašidelný snár, / Slniečko, polievaj! Rab, oplákni si tvár! / Bola to skutočnosť či iba hrozný sen? / Bola to skutočnosť jak najhroznejší sen!“
(Zaslúžilá umelkyňa Terézia Szabová Kornošová predniesla Báseň Jána Kostru zo zbierky Presila smútku.)
Kak teželo, kagda pročťoš, on pal geroskej smerti…
(A ešte jedna báseň, tentoraz v ruštine)
Tovarišči, druzia, chcem vám odovzdať pozdrav od ruského ľudu. Spomínam si teraz na tie vojnové časy, na štyridsiaty štvrtý rok. V tomto roku, keď sa partizánske rozhorelo tak u vás ako aj Juhoslávii a nám na front napokon prišli tieto správy, tešili sme sa, ako sa vraví – náš pluk dostal posily, a boli sme za to veľmi vďační. Nebola tu už len veľká koalícia, ale aj naše bratské národy začali pomáhať. Spasiba!
(Z príhovoru člena Klubu moskovských veteránov)
Foto: Zlatica Beňová, Emil Polák
