Podobne ako tí, čo prežili holokaust, mnohé obete gulagu písali svoje pamäti, aby „sa toto už nikdy neopakovalo“. Tak nazval svoje osobné spomienky Suren Gazarijan a podobne písali Eugenia Ginzburgová, Lev Kopelev, Lev Razgon a Michail Bajtalskij. A samozrejme, na všeobecnú žiadosť napísal Alexander Solženicyn svoje monumentálne Súostrovie Gulag. Zverejnenie zločinov vlády dalo morálny rozmer aj iným Chruščovovým opatreniam, získalo mu podporu inteligencie a urýchlilo pokrokové zmeny, vrátane sociálnych a legislatívnych reforiem toho obdobia. Ale tieto odhalenia, ktoré znamenali, že obete režimu „boli v móde“, vyvolali aj mocnú opozíciu.
Kaganovič protestoval, že „Nikita Chruščov nás chce nechať súdiť bývalými odsúdencami“. V nebezpečenstve sa ocitli nielen Stalinove kohorty tých, ktorí podpisovali zoznamy odsúdených, ale aj légie menších figúrok s krvavými škvrnami na svojej minulosti, napríklad Ivan Serov, prvý poststalinovský šéf KGB, a Michail Suslov, nastávajúci ideológ strany za Brežnevovej vlády. Poniektorí z tých, ktorým sa darilo za Stalina, nasledovali Chruščovov príklad ľutovania, ale veľká väčšina sa nepoddala, trasúc sa, ako vtedy napísala Anna Achmatovová, „o svoje meno, postavenie, byt a daču“.
Berijova banda
Starší členovia vodcovstva, krytí chránencami v úradoch, sa pokúšali sabotovať Chruščovove reformy a neutralizovať jeho historické odhalenia. Keď sa im to nedarilo, zbierali doklady, ktoré svedčili o jeho vine a zmenšovali váhu vlastných zločinov. Nakoniec sa v roku 1957 Molotov, Kaganovič a Malenkov rozhodli Chruščova odstrániť a takmer sa im to podarilo. Ich strach pred „súdnym dňom“ bol odôvodnený. Rozpory pri posudzovaní minulosti silneli a vynárala sa otázka kriminálnej zodpovednosti vysoko postavených zločincov, ako ju pred desaťročím vyslovil Norimberský tribunál. Ťažko bolo nevidieť analógiu. V Norimbergu bol Sovietsky zväz žalujúcou vládou. No s takým veľkým počtom ľudí, ktorí prežili gulag a boli tu, aby svedčili o svojich zážitkoch, sa vynárala dimenzia „útlaku“ za stalinskej éry, podobná holokaustu. Keď Nikita Chruščov a iní nástupcovia Stalina súdili a odsúdili „Berijovu bandu“ v rokoch 1953 až 1955, pokúšali sa utajiť širšie súvislostí. Pojednávania sa skončili, Berija bol falošne obžalovaný zo zrady a špionáže, no s jeho zlými skutkami nemali ostatní Stalinovi dedičia nič spoločné. Aj tak však bola aspoň v jednom prípade vznesená obžaloba za „zločiny proti ľudskosti“. Reakcie na Chruščovove odhalenia na zjazde roku 1956 naznačovali, že podobné snahy už kolovali pod povrchom. Na mítingoch nižších straníckych úrovní sa kládli otázky (a boli rýchlo umlčané) o zodpovednosti celého vedenia strany za to, čo sa udialo. Ale Chruščov čoskoro prekročil iný rubikon, a opäť za zatvorenými dverami. Na schôdzi Ústredného výboru strany v júni 1957 predviedol so svojimi spojencami určitý druh súdu nad Molotovom, Kaganovičom a Malenkovom, ktorí boli stále členmi výboru a aj teraz boli prítomní. Poukazujúc na hrozné doklady, vyhrabané Šatunovskou a inými zo zekov obžaloval Molotova a Kaganoviča spolu so Stalinom za zodpovednosť za viac ako 1,5 milióna zatknutí v rokoch 1937 a 1938; za to, že v tom období osobne podpísali 38 679 rozsudkov smrti; že jedného dňa ich dokonca podpísali 3 167. Nahlas sa čítali ich krvilačné rukopisné poznámky na okrajoch listín: „Bi ho, bi, a znova bi… Zlosyn, špinavá pena … Len jeden trest – smrť.“
Sovietsky Norimberg
Zdalo sa, že z procesu sa vyvinie sovietsky Norimberg. Keď sa obžalovaní bránili tak, že svoje činy vydávali za „omyly“, opravovali ich výkriky: „Nie, boli to zločiny!“ Jeden prívrženec Chruščova hrozil staršiemu stalinistovi slovami, ktoré museli zmraziť dlhoročných bosov v sále: „Keby ľudia vedeli, že vaše ruky sú poškvrnené nevinnou krvou, nebudú vás vítať potleskom, ale kameňmi.“ Každému bolo jasné, čo sa tým myslelo, lebo jeden člen ÚV „veľkomyseľne“ zaprotestoval: „Ľudia, ktorí toľké dlhé roky viedli našu stranu, sa tu predstavujú ako vrahovia, ktorých treba postaviť pred súd.“ Nakoniec boli všetci traja, Molotov, Kaganovič aj Malenkov len vylúčení z ÚV, z vedenia strany a odsunutí na bezvýznamné posty ďaleko od Moskvy. Bola to vrcholná chvíľa drámy, ale zločiny ešte stále prevyšovali trest. Po Stalinovej smrti bolo súdených 50 až 100 tajných policajtov, najmä brutálnych vyšetrovateľov; dvadsaťosem ich bolo odsúdených na trest smrti, zvyšok na roky žalára. Dvetisíc tristo sedemdesiat policajtov postihli administratívne sankcie počnúc stratami hodnosti, vyznamenaní a členstva v strane až po penzionovanie. Okolo tucta vysokých funkcionárov bezpečnosti a tajnej polície spáchalo samovraždu. Chruščovovi zekovia považovali tieto epizódy spravodlivosti za prvé kroky a žiadali ho, by potrestal oveľa viac ľudí. Odolával však volaniu po „masakre Bartolomejskej noci“, ako to nazýval, a to z viacerých príčin. Aj on podpisoval zoznamy trestov smrti a mal krv na rukách, ako neskoršie zistil jeho obdivovateľ Gorbačov. A hoci bol teraz hlavným vodcom, ostával zraniteľný, pretože nemal dosť podpory na najvyšších miestach. Ozývali sa pripomienky: „Oveľa viac bolo predsa uväznených, ako bolo rehabilitovaných a prepustených.“ V októbri 1961 uskutočnil Chruščov svoj najradikálnejší a najdôslednejší útok na stalinskú minulosť a jej početných obrancov. Na 22. zjazde strany spolu so svojimi prívržencami podstatne rozšíril obžaloby z rokov 1956 a 1957 – a teraz to urobil verejne. Po prvý raz informovali noviny a rozhlasové správy o jednaniach zjazdu s detailmi o „monštruóznych zločinoch“ a potrebe „historickej spravodlivosti“; okorenené to bolo líčením hromadných zatýkaní, mučení a vraždení, ktoré sa za Stalina diali po celej zemi. Alexander Solženicyn, ktorého romány o týchto udalostiach ešte neboli uverejnené, sa neprestával čudovať.
Veľká destalinizácia
Prišlo toho ešte viac. Nikita Chruščov tentoraz neobmedzil obžalobu zo zločinov na členov komunistickej strany, ako to robil pri predošlých príležitostiach. Rezolúcia zjazdu, ktorá odstraňovala Stalinovo telo z mauzólea, spomínala jednoducho len „hromadný útlak čestného sovietskeho ľudu“. Po prvýkrát verejne oslovil Molotova, Kaganoviča a Malenkova, obžalujúc ich menovite z „priamej osobnej zodpovednosti“ za tieto „ilegálne“ činy. Žiadal, aby boli vylúčení zo strany (čo sa krátko nato stalo), čo naznačovalo, že budú môcť byť postavení pred súd. Prízrak súdov, nafúknutý Chruščovovým volaním po „podrobnom vyšetrení všetkých prípadov zneužitia moci“ roztriasol strachom tisíce jednotlivcov, ktorí tiež niesli priamu osobnú zodpovednosť. Zjazd znamenal víťazstvo Chruščovových zekov, ale bolo len dočasné. Radikalizoval antistalinizmus a bolo to ich dielo. Zavážilo, že pri príprave zjazdu Chruščov ustanovil Švernikovovu vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala ako prvá preskúmať temné udalosti 30-tych rokov, vrátane zavraždenia šéfa strany v Leningrade Sergeja Kirova v roku 1934, čo roznietilo Veľký teror; vrátane súdu a popravy zakladateľov sovietskeho štátu. Vyšetrovanie komisie viedli navrátilci, najmä Šatunovskaja; prišli k záveru, že tento osudný vývoj osnoval Stalin, aby rozpútal masový teror. V predvečer zjazdu odovzdala Šatunovskaja Chruščovovi predbežnú správu, založenú na „početných dokumentoch“, ktoré mal citovať. Povedala, že keď ich čítal, „plakal“. Chruščovove iniciatívy na zjazdoch v roku 1961 rozpútali nebývalý trojročný boj medzi „priateľmi a nepriateľmi“ destalinizácie. Uvoľnená cenzúra dovolila historikom kritizovať celú Stalinovu éru, a to aj dosiaľ sväto-svätú kolektivizáciu a vedenie vojny. Najviac zapôsobil príval literárnych opisov dvadsaťročného teroru. Keď sa to všetko dá dohromady, bol to neskreslený obraz osudu, ktorý postihol milióny ľudí a ich rodiny. Medzi publikovanými dielami navrátilcov (a o nich) bola aj báseň Leva Ozerova: Mŕtvi hovoria … / z koncentračných táborov … / zo samotiek … /život, kým trval, zanechával svoje podpisy/krvavou škvrnou na podlahe väzenskej cely.“
„Povstanie proti Nikitovi“
Povzbudení Chruščovovým príkladom začali tí, ktorí prežili prenasledovať tých, ktorí boli zodpovední za ich zatknutia. V cenzurovanej tlači sa začali opatrne objavovať prípady podobné norimberským. Dali sa čítať medzi riadkami v často protikladných recenziách Solženicynovho Ivana Denisoviča a inej literatúry o terore, no postupne sa písalo aj otvorenejšie. Zmienku si zaslúži prípad, ktorý sa dotkol aj Chruščova: chýrny spisovateľ Ilja Ehrenburg verejne priznal, že za Stalina musel žiť „so zaťatými zubmi“, pretože vedel, že jeho zatknutí priatelia sú nevinní. Jeho spoveď, nazvaná „teóriou sprisahania mlčanlivosti“, vyvolala zúrivé reakcie, pretože ak on poznal pravdu, museli ju poznať aj mnohí vyšší činitelia ako on. Ešte horšie bolo, že začiatok 60-tych rokov priniesol záplavu sovietskych diel o Nemecku za Hitlera. Dedukcia viedla k záveru, že niektoré komentáre sa týkali sovietskeho systému za Stalina. V opisoch kultu osobnosti Adolfa Hitlera, gestapa, nacistických koncentračných táborov, informátorov a udavačov, v spolupráci toľkých nemeckých úradníkov čitatelia inštinktívne cítili opis svojich nedávnych skúseností. Keď sa v Moskve v roku 1963 premietal pôsobivý americký film Norimberský súd, reakcie boli ešte konkrétnejšie. Ak vezmeme do úvahy tieto očividné analógie, stúpajúcu krivku opisov Stalinovho teroru a čoraz hlasnejšie volanie po spravodlivosti, je ľahko pochopiteľné, že medzi sovietskym úradníctvom sa šíril „strach, že sa bude treba zodpovedať za zločiny“; objavili sa správy o „mentálnom zrútení“ mnohých. V určitom bode usúdili aj mladší ľudia, ktorých Chruščov prizval do svojho vládnuceho krúžku, že jeho iniciatívy ohrozujú príliš veľa osôb, možno aj celý systém ako taký. Po zjazde v roku 1961 za kulisami rástla rezistencia voči Chruščovovej destalinizácii. V roku 1962 boli odstránení zo svojich miest Snegov a Šatunovskaja; správa Švernikovej komisie sa nezverejnila, ba čoskoro sa spálila; skončili sa rehabilitácie, ktorých bolo za Chruščova 700- až 800-tisíc. Nasledovali aj ďalšie neúspechy. Napriek Chruščovovej podpore nedostal Alexander Solženicyn Leninovu cenu za literatúru, čo Solženicyn považoval za „generálnu skúšku ‘povstania’ proti Nikitovi“. A v roku 1964 bol zamietnutý veľký úvodník do Pravdy, schválený Chruščovom, o „Stalinovi a jeho dedičoch“, ako aj jeho návrh ústavnej zmeny na zabránenie opakovaní minulých nešvárov. Navrhnutý pamätník Stalinových obetí sa nepostavil.
