Ruský prezident je splnomocnený použiť vojenskú silu na Ukrajine – zaznelo z ruskej Štátnej dumy v marci 2014. Zapísala som si do denníka otázku českého komentátora – asi najlepšieho vtedajších čias – Martina Hekrdlu: Začala sa tretia svetová vojna?
A požiadala som o rozhovor vtedajšieho veľvyslanca RF Pavla Kuznecova v Bratislave. (Otázky prikladám na záver – bez odpovede, napriek tomu, že veľvyslanec prisľúbil odpovedať na všetko…)
Všetky televízie sveta sa vtedy zišli na kyjevskom námestí a prinášali zábery dymu, vatier, horiacich áut, pneumatík, polície, na ktorú lietali molotovove koktaily. A rokovania, ktoré mali menšiu cenu ako papier, na ktorom boli podpisy. Vraj diplomatov.
Ukrajinský prezident Janukovyč si zachránil život, ušiel do Ruska, ale zanechal napospas svoju stranu a svoj ľud. Nebol to Salvador Allende, ktorý s automatom v ruke bránil prezidentský palác a v boji zahynul. Janukovyč tiež utrpel ťažkú stratu, zahynul mu syn – ale v pretekoch s kumpánmi na drahých autách na zľadovatenom Bajkalskom jazere…
Kyjev mal svoje víťazstvo. A Moskva utŕžila prvú veľkú porážku.
Ako sa skončí dobrodružstvo, do ktorého sa Moskva pustila svojou špeciálnou vojenskou operáciou, to dnes nemôže vedieť nik. Isté je, že RF v jadrovom veku siahla po zbrani z devätnásteho storočia: vojenskou silou prinútiť protivníka, aby sa vzdal svojich ambícií. Protivníkom sú USA a koalícia ochotných, obeťou, kde sa táto šialená hra spustila, Ukrajina. Celý západný svet denne kŕmi svojich konzumentov hrdinským príbehom, ako sa malý odhodlaný národ postavil Goliášovi. Internet sa hmýri žlto-modrými vlajočkami. Kto ju má, patrí na dobrú stranu dejín. Patrí pod tú vlajočku aj vzbúrený Donbas?
A kto nenosí označenie?
Buď si za Ameriku, alebo si za Rusko! Tak dnes vo verejnom priestore vyzerá názorové rozdelenie.
A tí, čo sú za Ameriku, trpia pri počítačoch a pred kamerami za úbohý ťažko skúšaný ukrajinský ľud. Zároveň napádajú tých, ktorí tiež pri počítačoch (ale zriedka pred kamerami, lebo tam ich nikto nepozve), naozaj cítia ľútosť pri pohľade na Ukrajinu a pomáhajú, ako vedia ľuďom utekajúcim z tejto krvavej zrážky.
Kto a prečo sa tam vlastne zrazil?
Čo je to Rusko, čo je to Ukrajina?
Postsovietsky priestor, vyplienený cynickými boháčmi s najmenej dvoma pasmi, jachtami, vilami na pobrežiach západných morí, deťmi v elitných západných univerzitách, so šampanským Dom Perignon a fois gras, husacími pečienkami. Plný boháčov, ktorí sa ruvú medzi sebou, ibaže ich krv pritom netečie. Tí z Ruska po začiatku vojny zakotvili v arabských emirátoch, mnohí v Pobaltí alebo Strednej Ázii, mnohí v Izraeli. Sú proti Putinovi, ale ich vlastenectvo spočíva v ich bohatstve – nechcú oň prísť. Hoci je nazbíjané presne rovnako ako to ukrajinské.
Jiří Just: 15 let v Rusku. Zápisník zpravodaje, Bizbooks 2022, 216 strán
V knižnici som si požičala knihu Jiřího Justa 15 let v Rusku. Jiří Just podáva Rusko autenticky, ako ho za tých 15 rokov každodenne prežíval. Ruštinu sa naučil v Moskve, predtým vyštudoval politológiu v Hradci Králové, a ako novinár začal pracovať v Rusku pre české Aktualně.cz. Precestoval Ruskú federáciu a žil nejaký čas aj na Ukrajine a v Donbase.
Vídavam ho v ruskej televízii na Pervom kanale v diskusnom programe Vremia pakažet – Čas ukáže. Jiří Just je drobného vzrastu, s vtáčou hlavičkou, hovorí dobre po rusky, má štýl, na košeli, hoci aj károvanej flanelovej, vždy uviazaného motýlika. Býval vždy v diskusii mierny, na rozdiel od poľského kolegu a ukrajinských a amerických kolegov, ktorým ruskí moderátori Arťom Šejnin (veterán z Afganistanu) a kultivovaný Anatolij Kuzyčov takmer nedovolili dopovedať vetu. Nedávno, keď sa v USA (a EÚ) dostali na rokovací stôl ako požiadavka stíhačky, prišiel do štúdia ako vždy v motýliku pod krkom, ale košeľa nebola károvaná – mal na nej akoby vtipnú provokáciu – lietadielka. Pritvrdil aj v rétorike, Poliaka Jakuba Korejbu už do relácie nepozývajú, z Ukrajincov zostala iba novinárka Nina Sokolovská a z Američanov stály Michael Buhm. Z ruskej strany sa tam striedajú akademici, poslanci Dumy, bojovníci z Donbasu, štátni činovníci. A napriek tomu, že vojenskou agresiou na Ukrajinu roztrhali putá s Európu a Amerikou, stále sa Amerikou a Európou v tom programe zapodievajú.
Just sa v predslove ku knihe ospravedlňuje dopredu za kapitolu Anatolij. V roku 2014 bol Anatolij jeho sprievodcom po vzbúrenom Donbase. Porozprával mu svoj životný príbeh. Študoval na technickej univerzite a v deväťdesiatych rokoch ich tam chceli učiť v ukrajinčine, lenže celá záležitosť skrachovala, lebo sa ukázalo, že ukrajinčina nemá technické termíny. Študenti však museli urobiť skúšku z ukrajinčiny, ale na škole nebolo učiteľa s dobrou znalosťou tohto jazyka. Ukrajinčinu robila katedra cudzích jazykov a pri skúške sa ukázalo, že skúšajúci vedia po ukrajinsky len o málo lepšie ako študenti, a tak Anatolij začal odpovedať – na ich radosť – po anglicky…
Anatolij tvrdí, že k erózii ukrajinského štátu nemuselo dôjsť, ale oligarchovia, vrátane Rinata Achmetova, sa snažili destabilizovať situáciu na Donbase – ako odpoveď oligarchovi s politickou mocou Janukovyčovi. „Správali sa ako opica s granátom v ruke, ktorý im padol na zem…“ hovorí Anatolij českému novinárovi.
„Na jar 2014 Achmetov prišiel k budove oblastného zastupiteľstva v Donecku, aby presvedčil demonštrantov za nezávislosť, aby sa rozišli. A teraz si predstav: Achmetov bol v Doneckej oblasti cár a boh. Časť oblasti pracovala pre neho, časť pre neho pracovať chcela. A on bol nútený prísť k baníkom a luze a jednať s nimi. To je, ako keby cár Mikuláš II. išiel jednať s nejakou holotou. Boli nikto, bolo to dno, a Achmetov musel s nimi vyjednávať. Vtedy bolo jasné, že stráca kontrolu nad Doneckom. Stále dochádzalo k tlaku na rusky hovoriace obyvateľstvo krajiny. Vnucovali nám ideológiu, ktorá je v absolútnom rozpore s tým, čo ma učili moji predkovia.“
Jazyk bol iba inštrument, cieľ celého toho ukrajinského nešťastia bol politický.
Aj ja sa zapodievam otázkou, čo sa to vlastne stalo a ako nás, občanov Slovenskej republiky, ktorí si neželajú byť vtiahnutí do vojny, môže zasiahnuť. Pretože memorandum, ktoré predložila RF Západu v decembri 2021 a na ktoré USA odpovedali pohŕdaním, viedlo k vojne na Ukrajine a k vojne v našich ľudských vzťahoch. A netreba zabúdať na veľmi podstatnú požiadavku, obsiahnutú v memorande: vrátiť usporiadanie v Európe do stavu v roku 1997. Slovensko vtedy nebolo v NATO… Tá požiadavka vyzerá z nášho pohľadu drzo a neprijateľne, lenže kto sa dal na cestu vojenského dobýjania, ten sa nás asi pýtať nebude. Preto ho treba zastaviť! Otázkou zostáva – ako?!
Aj preto by nás malo zaujímať, ako a prečo povstali ľudia na Donbase. Napokon, aj v Kyjeve – pretože je pravda, že USA situáciu vo svoj prospech a vo svojom záujme využili. Ale prevrat uskutočnili Ukrajinci. Pretože už nechceli znášať útlak zlodejov, ktorí im ukradli nielen majetok, ale aj nádej na lepšiu budúcnosť. Tak si ju chceli vydobyť.
Stručná rekapitulácia: V Donbase od rozpadu ZSSR z večera do rána niekoľko málo ľudí neuveriteľne zbohatne, majiteľom Donbasu sa stane Rinat Achmetov, postaví v Donecku olympijský štadión, v roku 2023 má majetok 5,7 miliardy dolárov. Ukrajinský novinár Dmitrij Gordon urobil niekoľko skvelých rozhovorov, z ktorých možno vidieť, ako sa z priemyselne bohatého východu Ukrajiny stane eldorádo týchto zbohatlíkov. Keď donbaský oligarcha Janukovyč založil Stranu regiónov, „regionáli“ ovládli aj ukrajinský politický život. Podľa rodáka zo Severedonecka Pavla Gubareva kradli neuveriteľne. Kyjev sa vzbúril proti tejto vláde. Vtedy sa na Majdan vybrali aj 25 – 35 roční rodáci z východu Ukrajiny. Boli to muži rôzni, aj s dobrým vzdelaním, aj s dobrým spoločenským postavením, aj dobrodruhovia, túžiaci po boji. Schádzali sa v Mariinskom parku, sledovali, ako sa to celé ľudové povstanie postupne mení. Ozbrojení ľudia okupovali štátne orgány, vyháňali z nich predajných úradníkov, ale postupne sa vyjavovalo, že to nie je prevrat, o akom oni snívali. Že je to dobre pripravená akcia, v ktorej sa s nimi neráta. A tak sa začali organizovať, vracali sa domov, na východ, s odhodlaním urobiť to tak ako v Kyjeve, ale s iným koncom. Ich cieľom bolo z priemyselného východu vyhnať tých, čo ich roky okrádali. Znárodniť. „Novorusko sa musí stať krištáľovo čistým územím sociálnej spravodlivosti. Kolosálne sociálne rozvrstvenie, rozdiely medzi chudobnými a bohatými musíme zotrieť. Princíp rozdeľovania spoločenských statkov sa musí zmeniť v prospech nemajetných. Samozrejme, v Novorusku budú zakázané všetky druhy schránkového biznisu, musíme kardinálne zjednodušiť a znížiť daňový systém. Musíme zaviesť desaťpercentnú daň z príjmu, to je ten ruský desiatok, (daň na Rusi) Povinným bude nielen deklarovanie príjmov, ale aj výdavkov úradníkov a členov ich rodín. Taktiež potrebujeme daňovú amnestiu pre malý a stredný biznis. Nevyhnutná je lustrácia osôb, poprepájaných kontaktmi s kyjevskými zločineckými poriadkami.“ (Pavel Gubarev Fakľa Novoruska: Mier ľuďom Donbasu)
A ako to vyzeralo naozaj?
„V DĽR sa okamžite začala rozmáhať kriminalita. Poľní velitelia začali brať od bohatých ľudí drahé autá. Jednoducho zastavili také auto a majiteľovi oznámili: „Toto auto sa stáva majetkom republiky!“ Ale v skutočnosti sa stalo osobným majetkom samotného atamana oddielu. Jasná vec, že kradli majetným ľuďom. Reku, ide boháč na veľmi drahom aute, to znamená, že je podliak a upír. Pritom však ti najbohatší, ako napríklad oligarcha Achmetov, v skutočnosti o majetok ani neprišli. A v Donecku zavládlo niečo, čo bolestne pripomínalo nekontrolovateľné rabovanie v Petrohrade koncom roku 1917 a začiatkom 1918.
Snívali sme o tom, že naše Novorusko sa stane krajinou s najpokrokovejším spoločenským zriadením, bez jarma nenásytných oligarchov, s novými, našimi vlastnými, národnými výbormi. Že sa staneme reálnou alternatívou tmárstva novej európsko-integračnej banderovštine. S hrdou, vysoko rozvinutou ekonomikou, moderným priemyslom a aplikovanou vedou svetovej triedy. Videli sme Novorusko ako krajinu s technickým parkom, ako jedno z vedecko-priemyselných sŕdc ruského sveta. Ako oporu industrializácie Ruska. Ako krajinu, v ktorej sa žije oveľa lepšie než na Ukrajine, zasiahnutej ťažkou psychopatológiou európskej integrácie. Mysleli sme si, že Donbas, ktorý sa tak rýchlo oddelil od načisto a beznádejne pobláznenej Ukrajiny už nebude zásobovať parazitujúce, zdegradované, centrálne a západné regióny samostijnoj (samostatnej) Ukrajiny, ktoré si sami zničili svoj reálny sektor, že prestane posielať prostriedky jej nenásytným oligarchom, a tým prudko zlepší svoju vlastnú ekonomickú situáciu.
Ako sa to dialo? Predstavte si takého účastníka Ruskej jari, ktorý sa tam „prikmotril“. Pred týmito udalosťami mal dve benzínové čerpacie stanice. Len čo sa zorientoval v tom, čo sa deje, taký podnikavec rýchlo pozbieral peniaze a sformoval svoj ozbrojený oddiel. Asi veľkosti čaty. A potom obrátil svoju pozornosť na konkurenta s tridsiatimi pumpami. Rozchýril, že je verný junte a že je to Ukrop. A už bral jeho biznis, jeho čerpacie stanice. Teraz sú moje. A ak by sa tu niekto tlačil vyšetrovať, tak taký rýchlokvasený veliteľ ozbrojeného oddielu si trhal na hrudi košeľu, vraj: „Ja nič neviem! Ja som hrdina donbaskej domobrany! Nič vám nedám!“ Boli takí ľudia a nebolo ich málo.“ (pozri tiež Pavel Gubarev Fakľa Novoruska)
Spočiatku nevedeli, že miestna oligarchia ich zámer tiež pochopila a začala si budovať svoje vlastné armády. A tak začali proti sebe bojovať Ukrajinci s Ukrajincami. Prvý zvolený gubernátor DĽR Zacharčenko (dnes už zabitý) spomínal, ako na druhej strane barikády bojoval za kyjevskú Ukrajinu jeho kmotor, krstný otec jeho detí. A padol v hrdinskom boji s jeho bratom, ktorý stál na strane opolčencov – povstalcov. (Pozri Zachar Prilepin … ) Ukrajinský prezident Janukovyč, nezákonne zosadený, ušiel do Ruska a na Ukrajine nezaplakal za ním nikto. Jeho Strana regiónov sa ukázala byť len ako deravá sieť, ktorá sa okamžite zosypala. Ani za tou nikto nezaplakal. V Kyjeve nová vláda prijala drakonický jazykový zákon, ktorým z občanov Ukrajiny s ruským pôvodom urobila druhoradých ľudí. Na východnej Ukrajine, kde ukrajinsku movu (reč) neovláda takmer nikto, to zovrelo. Európa trochu nadvihla obočie, ale to, čo by bolo absolútne neprijateľné napríklad vo Švajčiarsku, Rakúsku alebo u nás voči slovenským Maďarom, sa potichu tolerovalo.
Podľa ukrajinskej (zmiznutej) novinárky Jeleny Bondarenko, ktorá bola v tom čase spíkerkou vo Verchovnej rade za Janukovyčovu stranu, Krym noví vládcovia v Kyjeve „pustili“, lebo tam bol sústredený voličský elektorát, ktorý by nikdy nehlasoval za kyjevskú chuntu. A podľa jej svedectva napriek tomu, že Porošenko a spol. stále tvrdili, že Krym je ukrajinský, od roku 2014 nebola v ukrajinskom rozpočte vyčlenená ani hrivna na vraj ukrajinský Krym. To sú platy pre školy, zdravotníctvo, to sú penzie, to sú všetky prostriedky vyčlenené na infraštruktúru. „Tak ak je Krym náš, ako sa o občanov tam postaráme?“ pýtala sa Jelena Bondarenko v interview s ukrajinským novinárom Dmitrijom Gordonom.
Na Donbase chceli na jar 2014 po vzore Krymu usporiadať referendum o začlenení dvoch vzbúrených republík do Ruskej federácie a očakávali, že to celé bude mať podobný priebeh. Lenže desať dní pred oznámeným termínom Putin požiadal Donbas, aby referendum odložili. Ľudia, nabudení udalosťami a zmätení heslami z Ruska, že Rossija svojich neopúšťa, chodili na veľké mítingy, na kartónoch niesli nápisy Referendum a Rossija. Podľa svedectiev miestnych ľudí, zapojených do Ruskej jari, mítingy boli spočiatku spontánne, proste valila sa revolučná vlna. Tak sa na vzbúrenom námestí ocitol Pavel Gubarev, ktorý si však svoje vodcovstvo užil len niekoľko málo dní. Ukrajinská tajná služba prišla po neho v noci, vzali ho v tričku s krátkym rukávom, zlomili mu ruku, nasadili putá, odviezli s vrecom na hlave do šatlavy v Kyjeve, hodili do miestnosti s jednou posteľou bez matraca, a keď si chcel na tom železnom lôžku, trasúc sa od chladu a bolesti ľahnúť, vytiahli ho na chodbu, kde ho do krvi mlátili. Niekoľkokrát. Také pomery vládli asi vo všetkých väzniciach. Tak sa v ľuďoch hromadil hnev, nenávisť a túžba po pomste. Ukrajincov proti Ukrajincom. (Na to nezabúdajme!)
Pavel Gubarev skľúčene hovorí, ako opolčenci čakali, čo urobí Moskva. A Moskva po referendách mlčala. Moskva uznala voľby na Ukrajine a blahoželala Porošenkovi. Moskva s pomocou otáľala. Gubarev po roku už vie, že ruskí zbohatlíci nechceli padnúť pod sankcie a odmietli podporiť separatistov – pre Moskvu by to bolo nevýhodné. A Moskva si chráni svoj záujem.
Z Moskvy do Donecka vyslali svojho gubernátora Alexandra Borodaja. Novinár Jegor Prosvirin zarazene sleduje, ako sa chráni majetok Achmetova a v rozhovore povie Borodajovi, že v takom prípade bola vojna v Donbase zbytočná. „Všetko ostane presne tak, ako bolo, akurát zmenia smerovú tabuľu a rozbijú polovicu mesta. Vy môžete byť proti fašizmu, za fašizmus, byť antifašistom alebo fašistom, kým len chcete, ale hlavné je, že výsledky privatizácie 90. rokov sú sväté…“ Borodaj mu odvetil, že nikto nesľuboval Donbasu sociálnu revolúciu a hlavným cieľom vojny bola revolúcia impéria a národná revolúcia v mene veľkého Ruska. „Áno, v mene veľkého Ruska,“ konštatuje Gubarev, „no s predchádzajúcimi pánmi. Treba vari výstižnejšie dôkazy o tom, že sa nikto v Rusku ani len nechystal na udalosti na Ukrajine?“
Keď vidím svojich priateľov a priateľky s ukrajinskými modro-žltými vlajočkami, vždy sa v duchu pýtam, za ktorú Ukrajinu ich bolí srdce. Lebo aj mňa bolí – za ten utýraný Donbas, aj to je Ukrajina! Moskva si ju privlastnila, ale zatiaľ toto privlastnenie nikto neuznáva.
Ruská federácia si rieši svoj záujem, svoju bezpečnosť. Zachar Prilepin vo svojej knihe cituje mnohých predstaviteľov neuznaných republík, ako čakali na pomoc z Ruska. Prišiel Igor Strelkov, bývalý študent histórie, biely monarchista, s 52 bojovníkmi. A potom, omnoho neskôr, vojaci „na dovolenke“. Antiteroristická operácia, ktorú vyhlásil Kyjev proti vzbúrencom, mala už stovky, čoskoro tisíce ľudských obetí. Biden sa o Rinatovi Achmetovovi vyjadril vcelku pochvalne. Napriek tomu, že z Donbasu sa stalo strašné miesto pre život obyčajných ľudí, on a jeho majetok to nepocítili.
Možno sa prvotná vzbura partizánov na Donbase skončí aj pre nás tragicky, ale možno by sme ako občania ešte mohli nahlas povedať: nie vojne! A mali by sme mať na pamäti, že v tom konflikte na východe Európy, to nie je boj úbohého ľudu za svoju vlasť a jej oslobodenie. Úbohí ľudia na bojiskách, kde sa preháňajú tučné mačky a psy, ktoré vyžierajú padlým vnútornosti, umierajú za zisky oligarchov. Pravdu má pápež František!
Chceme mier a kto nás podozrieva, že sme za Putina, mal by si spomenúť na Putinov prejav pred „specoperaciou“ a jeho heslo: Naše delo pravo, pabeda budet za nami! Toľka pabeda! V preklade: Pravda je na našej strane, zvíťazíme! Iba víťazstvo!
Lenže aj USA a Západ majú také isté heslo.
Ako môžu zvíťaziť dvaja?
Iba ak neostane kameň na kameni a zavládne chladná nukleárna noc…
P. S.
Otázky vtedajšiemu veľvyslancovi RF Pavlovi Kuznecovovi z marca 2014:
– Ruský prezident je splnomocnený použiť vojenskú silu na Ukrajine, ruské vojská, mierne povedané, dnes „kontrolujú“ Krym. Povedané otvorene, ide o porušenie medzinárodného práva. V posledných rokoch sa k sa použitiu sily proti „neposlušným“ uchýlili mnohé krajiny – a vždy to prinieslo nešťastie ľudu krajiny, do ktorej vtrhli ich vojská. Pri týchto porušeniach medzinárodného práva sa Ruská federácia nahlas v Bezpečnostnej rade OSN ozvala. V súčasnosti je sama na lavici obžalovaného…
– Prezident Vladimir Putin na tlačovej konferencii vyhlásil, že Rusko nechce Krym, chce iba chrániť svojich obyvateľov. O tri dni už všetko bolo inak – krymský parlament sa obrátil na Rusko so žiadosťou o pričlenenie. A Ruská federácia sa chystá prijať zákon, ktorý to umožní… Existuje aj iné riešenie, prijateľné pre všetky strany, ako pričlenenie (anexia) Krymu?
– Mnohým situácia na Kryme pripomína Kosovo. Ján Čarnogurský na Valdajskom klube položil prezidentovi Putinovi otázku: ak by problém samostatnosti Kosova prišiel do Bezpečnostnej rady OSN, použije Rusko právo veta? Putin vtedy pripustil, že áno. Potom to ani nešlo do Bezpečnostnej rady, lebo vedeli, že Rusko by samostatnosť Kosova vetovalo. No a teraz tu máme problém Krym. V čom je podobný a v čom iný ako Kosovo?
– Ruský premiér Vadim Medvedev v súvislosti s prisľúbenou pôžičkou Ukrajine povedal, že Ruská federácia je pripravená svoje záväzky plniť, len nemá s kým rokovať, keďže súčasnú vládu na Ukrajine neuznáva. Ale Ukrajina vládu má – prečo by suverénnej krajine mal iný štát určovať, či je alebo nie je legitímna?
– A ak to tak je, že Ukrajina svoju vládu má, ale Rusko ju nechce uznať, nemal by byť prizvaný na riešenie sporu „tretí“ – nezúčastnený? Ako sa inak dá nájsť riešenie patovej situácie?
– Krízu na Kryme chce Rusko riešiť preto, lebo tam žije nadpolovičná väčšina etnických Rusov. Ale neotvára sa tým Pandorina skrinka? V mnohých krajinách, ktorých hranice nakreslili stratégovia po vojnách, je obyvateľstvo zmiešané – to teraz budú väčšie krajiny dávať „svojim“ pasy, aby ich potom mohli ísť ochrániť? Samozrejme, vieme, že Krym má svoju ruskú históriu a schematicky porovnávať nemožno, ale predsa…
– Západ obviňuje Rusko, že sa na „ukrajinský“ konflikt dlhodobo pripravovalo. V archíve Slova máme rozhovor s vtedajším ruským veľvyslancom na Ukrajine V. Černomyrdinom (tu), ktorý v roku 2009 povedal: „Jedno viem bezpečne: Ukrajinu Spojené štáty americké nepustia…“
– Henry Kissinger sa vyjadril, že zaobchádzať s Ukrajinou ako súčasťou konfrontácie medzi Východom a Západom zničí na desiatky rokov dopredu akékoľvek nádeje, že by sa Rusko a Západ – predovšetkým Rusko a Európa – mohli stať súčasťou kooperatívneho medzinárodného systému… Komu by to mohlo vyhovovať, Rusku, Európe?
– Napriek ohlásenému „koncu dejín“ sme svedkami rozmrazenia starých sporov. A veľmocenských ambícií. Zbygniew Brzezinski vo svojej strategickej štúdii Veľká šachovnica pomenoval príčinu konfliktu, ktorého sme práve svedkami: Ukrajina je v centre strategického záujmu ako USA, tak Ruska. Vzhľadom na súčasnú situáciu sa natíska priama otázka: bude o túto „korisť“ vojna
Ilustračné úvodné foto: Wikimedia.org
