Bola jar, vo výklade maličkého butiku v takom socialistickom polorozpadnutom obchoďáku som videla jemnú česanú bavlnu. Zašla som do obchodu, pozdravila, ohmatala.
„Na šáty?“ opýtala sa pani v strednom veku. Jej ruský prízvuk som rozoznala okamžite, i keď po slovensky už vedela celkom dobre. Bola z Odesy, ale odišla aj s mužom a synčekom ešte predtým, ako sa tam, na Ukrajine, začalo „eto bezabrazje“.
Často si na ňu spomeniem. Dozvedela som sa od nej viac, ako z hory tzv. informácií valiacich sa zo všetkých hlavných prúdov celého sveta.
Nemyslím si, že by tí, čo cestujú na Ukrajinu, cieľavedome klamali. Proste sa stretávajú s názorovo podobnými a iba si chodia utvrdiť svoju pravdu. Tú potom šíria. Ak by sem prišiel niekto z Marsu a opýtal by sa svojho „marťana“ (dosaďme si kohokoľvek z hlavného prúdu), odchádzal by s „pravdivým obrazom“ Slovenska. Samozrejme, z pohľadu onoho „marťana“.
A predsa by sme mali hľadať pramene, čo sa to v našej susednej krajine udialo, pretože názorová vojna sa tam začala ešte predtým, ako tiekla krv. Ponúknem dnes výber z knihy prvého ľudového gubernátora Luhanskej ľudovej republiky Pavla Gubareva s názvom Fakľa Novoruska. Nie preto, že by som s ním súhlasila, mojou úlohou nie je súdiť. Udalosti, ktoré sa začali na kyjevskom Majdane a potom pokračovali vzplanutím vojny na Donbase, nazýva Ruskou jarou. Mal tridsať rokov, keď sa to všetko začalo. Pochádza z prostých pomerov, jeho rodičia boli robotníci v Severodonecku, mal troch mladších súrodencov.
* * *
„Pamätám si, ako sme si po rozpade ZSSR písali domáce úlohy pri sviečkach,“ (narodil sa roku 1983), „lebo elektrina bola len pár hodín cez deň.“ Od pätnástich rokov musel pracovať, zároveň ako vynikajúci žiak pokračoval v štúdiu histórie s najvyšším prospechovým štipendiom. Potom vyštudoval ešte dve vysoké školy, keď si založil rodinu, začal podnikať a celkom sa mu darilo, vo svojej reklamke mal miliónový obrat. A videl, čo sa v jeho vlasti deje:
„To, že Janukovyč je prisluhovačom primitívnych banditov, to sme vedeli lepšie ako všetci ostatní. Ešte z čias jeho gubernátorstva. Nečudujem sa, prečo toto zajakavé, intelektom práve neoplývajúce indivíduum doviedlo všetko do krachu a napokon aj prišlo o moc. Nič, okrem vášne pre dva hriechy – láska k bohatstvu a láska k moci, ním nepohlo. Obmedzený a krátkozraký Janukovyč nemal žiadne veľké idey. Ak by sme len tak naslepo vybrali z húfu Regionálov (aktivistov Strany regiónov) hociktorého, bol by možno lepší než Janukovyč. Lenže on bol plodom hrozivého systémového javu, keď si moc uzurpovali hotoví zbojníci. Tí, pre ktorých bola moc len spôsobom delenia majetku a presmerovania finančných tokov k sebe a svojim obľúbencom. Netreba sa čudovať, že táto oligarchická skupina zaostávala dokonca aj za ideologicky chudobnou Haličou. Veď všetci títo janukovyčovia a achmetovovia doslova zadupávali ruské organizácie na juhovýchode, ale zato, ako sa neskôr ukázalo, napomáhali vzniku a rozletu agresívnych neobanderovských síl (financovali tiagnibokovskú nacionalistickú Slobodu). Samé organizované sily. S vojakmi a prípravnými tábormi.
Takto hrešil nielen klan Semji (Janukovič, jeho syn, Arbuzov, Kurčenko a i.), ale aj klan Achmetova-Kolesnikova a ešte niektorí ďalší banditi starého razenia. Veď u nich aj vo vlastných korporáciách panovala rovnaká korupcia a zlodejčina. Tendre v korporáciách Achmetova boli často nemenej skorumpované než tie štátne. V štáte boli aspoň rôzne centrá moci a navzájom si konkurujúce politické zoskupenia, na štátnych výberových konaniach sa ešte dalo s niečím počítať. Ale u „Donbasanov“ vládol úplný rozvrat. Dokonca aj v ich vlastných korporáciách kradli všetci. Od radového manažéra až po generálneho riaditeľa. Viem to z prvej ruky.
A títo preniesli celú svoju negatívnu prax do riadenia štátu, len čo sa ich kandidát stal prezidentom Ukrajiny.“
Podobné hodnotenie sme si mohli prečítať v rozhovore ukrajinského sociológa Volodymyra Iščenka – Smerom k priepasti
„Otázka národnostnej ideológie vyvstala pred Ukrajinou v roku 1991. A na miesto a úlohu štátnej ukrajinskej ideológie v postsovietskej ére existoval iba jeden kandidát – ukrajinský integrálny nacionalizmus. Tento čisto haličský jav je nacionalizmom roľníckeho agrárneho systému hospodárenia mnohých regiónov západnej Ukrajiny. Podstata tejto ideológie spočíva v niekoľkých postulátoch. Po prvé: Ukrajinci sú veľký európsky národ s tisícročnou históriou boja za nezávislosť od moskovskej ázijskej nadvlády a za znovuzjednotenie so svojou rodnou kultúrnou kolískou – Európou. Po druhé: Ukrajincov spája veľká ukrajinská európska kultúra a nenávisť k Moskaľom – Aziatom a k Sovku (pejoratívne označenie ZSSR, sovietskeho človeka a celej sovietskej éry). Po tretie: Tisícročná vojna s Moskaľmi o právo na opätovné pripojenie k Európe ani na minútu neustáva a dnes dospela do fázy ozbrojenej vojny. Po štvrté: My Ukrajinci jednoducho musíme zvíťaziť a napokon sa opäť pripojiť k Európe, aby sme konečne mohli žiť šťastne v lone veľkej európskej civilizácie.
Iná ideológia v postsovietskej Ukrajine jednoducho nebola. A keď vonkajšie sily zorganizovali Euromajdan proti doneckým kriminálnikom, ktorí si uzurpovali moc v krajine, dnepropetrovský oligarchický klan (Porošenko, Kolomojskij a i.) nenašli nič lepšie, než sa vyzbrojiť ideológiou haličského nacionalizmu s cieľom využiť ju na boj o moc a zdroje. Elity Donbasu i celého Novoruska žiadnu politickú ideológiu vytvoriť nemohli a ani sa o to nesnažili. Súlad záujmov ukrajinskej oligarchie (od čias Bogdana Chmeľnického až do Porošenka) so záujmami samostijnikov a nacionalistov svidomitov pramení v spojení so Západom a s ochranou ľudí kapitálu na Západe. Samostijna ideológia pre oligarchov, to je talizman od konkurencie z Ruska. Oligarchia sa predsa opiera o uzavretosť elít (o to, že neexistujú sociálne výťahy, že platí nerovnosť možností, podporuje nenormálne rozdiely medzi životnou úrovňou elít a plebsu, beztrestnosť a svojvôľu elity voči národu). Ako napríklad nacionalistické batalióny, ktoré sa v podstate stali nájomnými armádami, psami, poslúchajúcimi svojich pánov- oligarchov.
Preto aj boli Haličania faktickou ideovo-politickou elitou (nositeľmi národnej ideológie) Ukrajiny po roku 1991, nech by tam bol prezidentom alebo premiérom ktokoľvek. Oni vládli nad rozumami i dušami. Donbasania, (Janukovyčova Strana regiónov, pozn. G. R.) mimochodom, boli úprimne presvedčení, že vládnu Ukrajine. Oni vládnutie chápali jednoducho na základe svojej primitívnej psychológie. Mysleli si, že vlastnia finančné toky a rozpočty. Že na ne majú aj administratívne páky. Že si môžu kúpiť súdy a vôbec, že si môžu kúpiť každého. Akéže tam ešte nápady s ideológiou? Je to nanič. To si všetko vymyslela iba tá holota a žobrota, ale v skutočnosti sú nejaké idey zbytočné. Luskneme prstami a ukážu nám hocijakú ideológiu! No a tak aj dovládli! Vlastnú politickú elitu Donbasania ani nevytvorili. Podarila sa im iba akási kriminálno-oligarchická trieda. Všetci výrazní publicisti a ideológovia práve ruského sveta pred rokom 2014 sa na Ukrajine stali vydedencami, Donbasania si ich totiž ani nevšimli. A tak sa stalo, že Strana regiónov je iba jedna nevýrazná šedosť na šedosť. A Majdan mal tých najvýraznejších a najagilnejších. Moc banditov doslova zadusila v Donbase všetko živé.
Ako pôsobil Západ Ukrajine
Myslím na to, ako Západ celé roky tú vojnu pripravoval, ako si privlastnil moc nad rozumom Ukrajiny. V Kremli sa radi sťažujú: Vraj – my sme od roku 1991 investovali do nezávislosti Ukrajiny takmer 200 miliárd dolárov. Takpovediac na sekeru sme ich zásobovali plynom, majetok sme im dali a nepomohlo! A Západ, chápeš, minul 5 miliárd (štyridsaťkrát menej) a získal oveľa viac.
Západ investoval šikovne, cielene, do najaktívnejších ľudí. A nie do hnilých a hlúpych banditov, pseudohospodárov života. A najdôležitejšie – Západ cieľavedome pracoval s ľuďmi, snoval si z nich potrebné siete, podporoval ich. Takže v momente, keď vypukol Majdan, mal západ k dispozícii 150-tisíc „vojakov“ v nekomerčných organizáciách.
Ako pracovali? Najprv hľadali ľudí, ktorí prejavujú aktivitu bez akéhokoľvek financovania, ktorí pracujú s nadšením. Niečo tam zbierajú, vydávajú, píšu spôsobom, ktorý Západu vyhovuje. Do takýchto aktivistov začali investovať peniaze, dávali im granty. A zakaždým sledovali, ako sa vyvíja ich aktivita, ako rozširujú myšlienky. ktoré Západ potrebuje, koľko ľudí dokázali zaujať a pritiahnuť. A ešte im prihodia nejaké peniaze. Okrem toho dokážu ešte preškoliť prozápadný aktív, organizujú pre nich výlety do Európy a Ameriky, letné prípravné tábory. Pritom aktivistov hľadali a podporovali v najširšom spektre – od otvorených neobanderovcov až po bojovníkov za práva zvierat a sexuálnych menšín. Američania neštartovali činnosť iba peniazmi. Najprv hľadali činnosť, ktorá sa zaobišla aj bez nich a pomocou peňazí ju potom rozširovali a rozširovali. Hľadali svojich presvedčených spojencov, skutočných ukrajinských nacionalistov a priaznivcov demokracie na západný obraz a do tých potom investovali.
Výsledok sa dostavil.
A čo robilo Rusko? Rusko stavilo všetko na „bablo“ (v žargóne – peniaze, prachy, bubáky). Najprv sa vyčlenili nejaké peniaze na podujatia. Disponovať však nimi mali chlapi – preukázaní podvodníci, ktorí tam čosi aj robili (so žalostným efektom) a peniaze jednoducho pomíňali, ešte sa aj podelili. V momente prevratu v Kyjeve 21. februára 2014 prakticky žiaden ruský vplyv v Donbase jednoducho neexistoval! Na Kryme niečo bolo, ale v Donecku prakticky nič. V podstate nepoznali ani ľudí, ani organizácie. Na rozdiel od Američanov, ktorí mali, len si to predstavte, celú kartotéku. Preverenú časom i prácou.
My sme si na Doneckej univerzite v rokoch 2000 – 2005 založili Klub milovníkov histórie Novoruska. Ale bol to iba úzky krúžok, kvapka v mori. Ruskí úradníci námnedávali žiadne granty, nikto našu činnosť nepodporoval a nerozširoval. A tak tí, ktorí hlásali ukropskú históriu o tom, že veľký, ale nešťastný európsky národ slávnych Ukrajincov celý svoj život bojoval s monštrami – moskovitmi, temnou aziatčinou, tak tí granty dostávali. Naši oponenti na fakulte histórie dostávali pozvánky a lístky na okrúhle stoly a sympóziá, chodievali na služobné cesty do Poľska, do Pobaltská i USA. Ich názorový systém sa utvrdzoval ako kánon, ako pravidlo aj vďaka štátu, aj vďaka zahraničným grantom. Systém sa menil na mainstream. A naše názory sa považovali za nesprávne, nás s naším krúžkom vytlačili na periférium záujmu. Kapacita pôsobenia kánonických Ukropov bola tisíckrát väčšia. Čo sa potom prejavilo aj na Majdane.
Takže v boji o Ukrajinu sa stretol pružný, múdry, dravý americký systém so skostnateným byrokratickým ruským systémom.
Na tamtej strane stáli motivovaní, zaplatení a aktívni fanatici. A na rane Ruska – prázdnota. Vopred určení „adresáti“ bubákov, peňazí, ktoré okamžite zmizli, len čo sa objavil nepriateľ.
Ani teraz nie je Rusko pripravené na sieťovú hybridnú vojnu. Je to vojna, ktorá sa vedie pomocou sieťových štruktúr, fungujúcich na informačnom poli a na poli dobročinnosti, občianskej aktivity. Je to súťaž v takzvanej kreativite! Preto tam, kde môže Moskva bez úžitku strkať miliardy dolárov, tam sa Američania zaobídu aj s desiatkami miliónov, pritom s nepomerne väčším efektom. Tým viac to mrzí, že v Donbase Američania skúšali uplatniť svoje technológie, ale nepodarilo sa im rozptýliť proruské nálady. Oni mali od začiatku v tejto hre pešiakov, ale Rusko postavilo dámy. Západ mal v Donbase pätnásť projektov, ktoré išli cez USAID (agentúra federálnej vlády USA), cez Adenauerov fond a celý rad ďalších západných fondov. A predstavte si, v RF neexistoval ani jeden živý projekt! Američania využili dokonca aj projekt boja proti fajčeniu. Ťahali k sebe do USA aktivistov, aby ich okúzlili obrazmi prekrásneho Západu, ideálmi tamojšej demokracie. Západ pracoval na všetkých možných frontoch, len aby získal aktívnych ľudí. Aby do nich zasial svoju doktrínu a ideály. Aby im „vymyli“ mozgy. A pritom Amerika nezískava iba takých ledajakých aktivistov, sú to vzdelaní, úspešní ľudia s dobrými bytmi i autami, ktorí chodia do elitných spolkov. Pritom úprimne veriaci v svetlo, ktoré prichádza zo Západu.
Nepriateľ dosiahol to hlavné – idey ruského sveta sú prijímané ako ten nešťastný ,Sovok‘, ako nejaký archaizmus, ako niečo nemoderné i zatuchnuté. Ale byť prozápadným, to je moderné, súčasné, cool! To, čo to Rusko nerobilo, to sa potom vrátilo v potokoch ruskej krvi…“
* * *
Knihu písal Pavel Gubarev v roku 2015, po tom, ako zakúsil väzenie a prvé krvavé obete vzbury, ktorú začali na Donbase. Netušili, aká tragédia sa začala pre ľudí, ťažko pracujúcich v baniach, netušili, že z ich krásnych miest zostanú ruiny.
Gubarev je ruský nacionalista a jeho ideológiu nezdieľam, no myslím si, že je nanajvýš vhodné poznať tú Ukrajinu z jej východnej strany od ľudí, ku ktorým sa žiaden zahraničný novinár či aktivista nedostane. Napráva svojím videním sveta úplne krivé zrkadlo. Pre nás môže by mal byť zbúraný a strašne týraný Donbas mementom. Im, ľuďom Donbasu, treba za každú cenu pomôcť. Pre nich je po toľkých rokoch mier jedinou možnou odmenou.
