Často sa zamýšľam nad hodnotami, ktoré dnes skutočne potrebujeme znovu vedome pestovať. Politici v prvom rade, ale i kultúrna obec opustili hodnoty, na ktorých sa budujú národy. Veľmi významnou hodnotou je v tomto prípade hrdosť.
Skutočná hrdosť nevychádza zo slov, ale z konkrétnych činov a osobného prínosu. Či už to bude predstaviteľ štátu alebo jednotlivec vo svojom mikrosvete.
Nie je to asi niečo povinné. Vnímam to ako prejav lásky k svojmu kraju, k vlasti. Len, bohužiaľ, teraz asi nie je doba na obrodenie národa z rôznych dôvodov, pretože geopolitika je v napätí a rodný jazyk je čoraz viac pretkávaný cudzími výrazmi nielen v reklamách, názvoch firiem, ale aj v masovokomunikačných prostriedkoch.
Mrzí ma, že hrdosť na vlastný národ vyprcháva aj s inými miznúcimi hodnotami.
Človek predsa nevznikol vo vzduchoprázdne, nevznikol sám a nevznikol iba pre seba. Práve jeho kolektívne určenie mu pomohlo dostať sa až na úroveň označovanú ako „koruna tvorstva“. Aby mohol naďalej rásť a rozvíjať sa, potrebuje nielen subjektívne schopnosti, ale aj priaznivé, objektívne okolnosti. K nim na popredné miesto určite patrí vlasť ako optimálne prostredie na rozvoj všetkých pozitív, ktorými subjekt disponuje.
Naše národné povedomie často kazia najmä tzv. národní politici, ale zďaleka nie len oni. Málokto pestuje vzťah k vlasti a premýšľajúci hľadajú, na čom to postaviť. Možno by to chcelo silnejšie načrieť do Milana Rúfusa, ale niet takých bádateľov.
Na čom, na akých myšlienkach, ľuďoch teda postaviť svoju hrdosť? Myslím si, že problém nedostatočnej hrdosti nie je len v malej početnosti národa, ale v nedostatočnej angažovanosti občanov. V sledovaní vlastných záujmov aj na úkor druhých. A priemerní až podpriemerní verejní činitelia (politici), ktorí ideu malosti a škodenia živia v záujme vlastných pozícií. Napríklad tzv. veľkí národovci boli aj veľkí privatizéri, karieristi. Česť výnimkám.
Myslím si, že hrdosť je cnosť, no často sa zamieňa s pýchou a namyslenosťou a pocitom vlastnej dôležitosti. Hrdý človek by mal byť rozvážny, citlivý, vnímavý, radostný, otvorený. Mal by si stáť za svojimi názormi a nemeniť ich, nepodliehať vonkajším tlakom, a to aj za cenu nepohodlného života a neprijatia, zrieknutia sa kariéry, slávy a vonkajších pôct.
Namiesto toho, aby sme sa zapojili do „boja“ za hodnotovú občiansku spoločnosť, sa vybíjame v prízemných problémoch a Slovensko sa stáva „kolóniou“ mocných tohto sveta.
Treba sa nám spamätať. Pestovať si našu slovenčinu. Zjednotiť sa ako národ a štát. Žiť podľa vzoru našich vzdelaných predkov. Predovšetkým nehanobiť svoj národ a vyznávať heslo jedného z nich: „Ani zisk, ani sláva, je len jedna česť, pre život budúcich pokolení svoj vlastný život viesť.“
Jazyk treba pestovať a vkladať do neho energiu – ak národ do svojho jazyka energiu nevkladá, potom človek musí rozprávať jazykom národov, ktoré do neho energiu vkladajú.
Svoju hrdosť by sme mali stavať na svojich vlastných, rozumej osobných činoch, a nie na činoch niekoho iného alebo nejakých skupín, na práci ktorých sa nepodieľame. Na to, že naši športovci dosahujú nejaké úspechy osobne nemám dôvod byť hrdý– môžem byť rád, že uspeli, môžem im držať palce, ale hrdosť za výsledok patrí im. Ja som k tomu neprispel.
Ale u mňa je teda v každom prípade ten pocit hrdosti vždy spojený s vlastným prispením k úspechu.
Ja som hrdý na to, že odborný personál v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím kvalifikovane formou komplexnej rehabilitácie pomáha žiakom a klientom v ťažkých životných situáciách a ponúka im pozitívnu víziu, v ktorej sa zvyšuje ich index životnej spokojnosti.
Mojím najväčším prianím je, aby sa zvýšil počet tých, ktorých posiela náš Inštitút do života s chladnou hlavou, horúcim srdcom a s nádejou. Mojím cieľom je manažovať Inštitút tak, aby sme boli aj do budúcnosti zdrojom mravného rozvoja a dôstojnosti človeka. Toto želanie je aj mojím verejným záväzkom.
Niet predsa väčšej hrdosti, než je tá, ktorá vychádza z toho, kto som. Človek.
Záverom zdôrazním všeobecne uznávanú pravdu, že – najlepšou investíciou je investovanie do vlastnej budúcnosti. K nemu na čestné miesto patrí aj výchova k vlastenectvu a národnému sebavedomiu. Pretože šancu byť úspešný má iba sebavedomý subjekt s pozitívnym vzťahom k svojej vlasti a k hodnotám vlastného národného dedičstva.
Láska k národu je totiž v mnohom podobná vzťahu k našim najbližším. Láska je však rozhodnutie srdca. Robí z vecí obyčajných veci neobyčajné, nedokonalé smeruje k dokonalému.
(Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)
