Od obdobia, keď bol prerušený vývoj a fungovanie predchádzajúceho ekonomického a politického systému, sa stalo „nemoderným“, ba až trestným, využívanie či len pripomínanie jeho teoretických postulátov i praktických skúsenosti. To, o čom našu generáciu, dnes už „výbehovú“, učili, informovali a varovali, sa stalo najprv objektom výsmechu a popierania, a potom pre mladšie generácie už len predmetom kritiky, odsudzovania a jednoducho zabudnutia. Akoby tie teoretické postuláty a praktické skúsenosti ani neexistovali. A história sa nestala…
A zrazu náš súčasný život v šťastnejšom, dokonalejšom, slobodnejšom, demokratickejšom a prosperujúcejšom spoločenstve takýchto krajín narušil „úder“ politickej, vojenskej a ekonomickej svojvôle jednej z mocnosti sveta. Z rozhodnutia prezidenta tejto imperialistickej krajiny jej vojenská úderná skupina napadla inú slobodnú a suverénnu krajinu, zajala a ukradla jej prezidenta a odvliekla ho do väzenia na svojom území. S obvineniami, ktoré nemajú žiadny faktický podklad, ani dôkazy. Tento protiprávny akt, vykonaný na očiach celého sveta, je sprevádzaný ďalšími protiprávnymi vyhrážkami, vyhláseniami a požiadavkami. O zhabaní ropných ložísk napadnutej krajiny, o strate suverenity tejto krajiny a jej riadení do budúcna cudzou mocnosťou. Nechýbali ani požiadavky o nutnosti, aby napadnutá krajina prerušila všetky ekonomické styky s krajinami, ktoré sa agresorovi nepáčia.
Je zrejme a každému čitateľovi je jasné, že v texte ide o USA ako agresora a o Venezuelu ako obeť agresie.
Od 3. januára prevažná väčšina médií, politikov, komentátorov, analytikov i iných odborníkov z rôznych uhlov pohľadu a s rôznym cieľom analyzuje, posudzuje, hodnotí a informuje o tejto „horúcej“ téme. Sú tu pravdy, polopravdy i nepravdy, zaručené i nezaručené informácie a pokusy predvídať ďalší vývoj a ich vplyv na medzinárodné vzťahy i medzinárodnú politiku. Väčšina z týchto slohových cvičení len málo pomáha občanom krajín sveta správne sa zorientovať v ozajstných príčinách vzniknutého stavu. Ťažko v nich nájsť skutočný zdroj a dôvod vzniknutej situácie. Avšak pre občanov krajín, ktorí sú (podľa ústavy) „garantom“, či „nositeľom“ demokracie, i pre menej „chytrých“ a neskúsených politikov je takto veľmi ťažké nájsť poučenie, ako podobný stav nedopustiť v ich krajinách. Vrátane nášho Slovenska.
Zo „zabudnutia“ je potrebné vytiahnuť či „oprášiť“ teoretické vyjadrenia niektorých socialistických teoretikov a politikov. Ako prvá a základná je téza o tom, že „politika je koncentrované vyjadrenie ekonomiky“. To znamená, že politika vládnucej moci sa robí a smeruje v takom duchu, aby zabezpečovala ekonomické záujmy vládnucej triedy. Vlády kapitalistických krajín v záujme zvyšovania ziskov, kapitálu a moci oligarchov zabezpečujú pre nich nielen ekonomické a politické podmaňovanie svojich občanov, ale aj prerozdeľovanie sveta, aby sa ich kapitál, zisky a moc znásobovali ešte viac.
Ďalšia myšlienka, ktorú je namieste pripomenúť, je, že „… prechod kapitalizmu do štádia monopolistického kapitalizmu, do finančného kapitalizmu, je spojený so zostrovaním boja za rozdelenie sveta“. Ak sa vplyv USA a ich anglosaských spojencov od konca deväťdesiatych rokov minulého storočia rozšíril aj na krajiny východnej Európy, nebolo to nič iné, ako „prerozdelenie sveta“. Pretože aj zásluhou uvedenej akcie sa ďalej zvýšila kapitálová sila oligarchie v imperialistických mocnostiach a nadnárodných spoločnostiach a dnes hľadajú ďalšie zdroje svojich ziskov. Americkí vlastníci monopolov si vyhodnotili, že teraz sú na rade latinskoamerické krajiny. V tej istej práci, z ktorej sú citované predchádzajúce dve myšlienky, je tiež uvedený postreh: „Finančný kapitál je taká veľká a možno povedať rozhodujúca sila vo všetkých ekonomických a vo všetkých medzinárodných vzťahoch, že si vie podrobiť a v skutočnosti si aj podrobuje štáty, ktoré sú politicky úplne nezávislé“. „Finančnému kapitálu však prirodzene najlepšie ,vyhovuje‘ a prináša najväčší osoh také podrobenie, ktoré je spojené so stratou politickej nezávislosti podrobovaných krajín a národov.“ Venezuela bola príliš dlho „tŕňom v oku“ americkému kapitálu a jeho vládnej moci, tak bola „na rade“ medzi prvými. Samozrejme, aj z dôvodu vhodných objektívnych podmienok, ktoré sa v súčasnej medzinárodnej situácií vyskytli.
Ozývajú sa, a ešte sa budú opakovať „zdôvodňovania“ a „ospravedlňovania“ príčin zásahu voči Venezuele, ale aj voči Mexiku, Kube, možno voči aj voči Paname, Grónsku… Ktovie, voči komu ešte. I tu však existuje prognóza, na základe vedeckých analýz historických skúsenosti. Ten istý teoretik a politik, v tej istej práci už v roku 1917 uvádzal: „Pre finančný kapitál majú význam nielen už objavené suroviny, nové zdroje, ale aj zdroje, ktoré môžu byť objavené, lebo technika sa dnes rozvíja neuveriteľne rýchlo a územia, dnes nevyužiteľné, môžu sa využiť zajtra, ak sa nájdu nové metódy, ak sa na to venuje dostatok kapitálu.“
V charakteristike imperializmu a jeho historických činoch sú skryté dôvody agresívneho správania mocností a vojen, ktoré sa viedli a vedú. Socialistickí teoretici a politici to už dávno dokázali, zanalyzovali a argumentovali. Občania, oklamaní kapitalistickou propagandou a manipuláciou verejnej mienky, tieto „pravdy“ odmietli. Nanešťastie, teraz zoči-voči tvrdej realite tápajú a trestom je im bezmocnosť a neistota z budúcnosti, pre seba i naše nasledujúce generácie.
Jeden filozof ešte na začiatku minulého storočia podobný prístup vyjadril takýmito slovami: „História nič neučí, len trestá za neznalosť historických skúsenosti a poučení.“
