Predvolebné štúdiá sa pomaly premieňajú na arény plné hluku, kde namiesto argumentov vládne bezohľadné prerušovanie a snaha umlčať oponenta. Kde má pôvod táto agresívna taktika, ktorá deformuje slovenskú politickú kultúru? Dovoľte mi zamyslieť sa nad nepekným javom v médiách. Nakoľko som prednášala vyše 15 rokov na vysokej škole práve aj túto disciplínu, dovoľte mi poodkryť tento model komunikácie. Nekriticky médiá prebrali americký model dravého politického marketingu, ktorý je istým nebezpečenstvom ničenia dokončenej myšlienky a prináša naliehavý apel na obranu elementárnej úcty v dialógu.
Často premýšľam nad tým, kde sa v našej politickej kultúre vzala tá bezbrehá, až mechanická bezohľadnosť. Kedy presne sme vymenili európsku tradíciu kultivovaného dialógu za agresívny monológ? Odpoveď musíme hľadať nielen v našich povahách, ale aj v mechanizmoch moderného politického marketingu, ktorý k nám po zmene režimu „priviezli“ zo zámoria. Sme svedkami toho, ako americký model politickej komunikácie postupne infikoval náš verejný priestor a zničil úctu k dokončenej myšlienke.
Keď konflikt prináša zisk
Pred desaťročiami sa v Spojených štátoch zrodil fenomén, ktorý dnes žijeme v našich televíznych štúdiách každú nedeľu. Politika sa tam prepojila s komerčným šoubiznisom. Konzultanti a televízni magnáti rýchlo pochopili, že vecná, trpezlivá debata intelektuálov nezvyšuje sledovanosť. To, čo predáva reklamný čas, je emócia, konflikt a krik.
Naši politici tento model nekriticky prebrali. Naučili sa, že ak budú slušne čakať, kým ich oponent dokončí myšlienku, mediálny svet ich prevalcuje. Skákanie do reči sa začalo na školeniach politického marketingu vyučovať ako legitímna technika dominancie. Cieľom už nie je oponenta presvedčiť argumentom, ale psychologicky ho zmazať z obrazovky, prerušiť jeho logický tok a vnútiť divákovi vopred pripravenú, údernú vetu – takzvaný soundbite.
Taktika deštrukcie a strata európskeho étosu
Z filozofického hľadiska ide o hlbokú tragédiu. Tento importovaný štýl, inšpirovaný dravým americkým právnym systémom a krížovými výsluchmi, urobil zo slovenského parlamentu a médií bojovú arénu. Ak oponent hovorí nepríjemnú pravdu alebo predkladá nepriestrelné fakty, najlepšou obranou súčasného politika, dokonca aj moderátora, je skočiť mu do reči. Spustiť hluk, vytiahnuť osobnú urážku a úplne zmeniť tému. Divák stratí niť, argument je zničený a politik sa úspešne vyhol vecnej zodpovednosti.
Západný svet má však oproti nám jednu výhodu – tento dravý marketing tam vyvažujú stáročné demokratické inštitúcie a hlboko zakorenená tradícia občianskej zodpovednosti. U nás, v mladej demokracii, však toto semienko agresie padlo do nepreoranej pôdy. Výsledkom je, že kým v Amerike ide o kontrolovanú politickú šou, u nás sa to zvrhlo na čistú nekultúrnosť a morálny úpadok v priamom prenose.
Úloha spisovateľa: Vrátiť dialógu jeho zmysel
Ako spoločenstvo spisovateľov a strážcov jazyka nesmieme tento deštruktívny trend ignorovať. Nemôžeme dovoliť, aby komerčné formáty a techniky nátlaku definovali, ako spolu ako národ komunikujeme. Našou úlohou je pripomínať, že skutočná sila prejavu nespočíva v bezohľadnosti, ale v hĺbke.
Musíme odmietnuť tento hlučný diktát. Proti mechanickému skákaniu do reči musíme postaviť umenie počúvať. Demokracia bez schopnosti nechať druhého dokončiť myšlienku, prestáva byť demokraciou a stáva sa tyraniou najhlučnejších. Vrátiť váhu dokončenej myšlienke je preto našou spoločnou morálnou povinnosťou, ak nechceme, aby sa naša kultúra definitívne rozpadla na neartikulovaný krik.
(PhDr. Eva Sisková, je predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov)
