To sú slová umelkyne, ktorá je ikonou československého filmového umenia a českého divadelného umenia. Túto myšlienku vyslovila v rozhovore s moderátorom, ktorý ju chcel dostať do pozície obhajoby rozmnoženia pohlaví a teda aj k obhajobe LGBTI. Myslím si, že to povedala veľmi presne, celý svet je chorý, a preto vzniká otázka, čo s tým? K chorobe sa možno postaviť dvomi spôsobmi: buď sa možno pokúsiť ozdraviť organizmus, a teda ho aj zachrániť, alebo nechať jednoducho skolabovať. Aj ozdravovanie má nové možnosti – jednou je liečenie, v prípade ľudskej spoločnosti sa tomu hovorí uskutočňovať reformy. Druhou možnosťou je radikálny zásah do organizmu – chirurgická úprava problémových častí. V prípade ľudskej spoločnosti sa tomu hovorí revolúcia.
Ilustrácia – Hieronymus Bosch: Loď bláznov. Wikimedia.org / foto: Sailko
Ozdravovanie pomocou liečenia je možné iba vtedy, ak pacient spolupracuje, čiže ľudská spoločnosť musí chcieť zásadné reformy. To sa dá očakávať v jednotlivých častiach, čiže v niektorých národoch, no určite nie v celej ľudskej spoločnosti. Rýchlejšie riešenie je radikálny rez a odstránenie rakovinových častí zo spoločnosti, čiže revolúcia.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa rozplynul aj model rozdelenia sveta na dva politické póly. Koniec bipolárneho rozdelenia sveta znamenal aj koniec sporu medzi základnými ideami života vo svete. V súčasnosti vidíme, že neexistujú žiadne základné hodnoty, ktoré by boli akceptované vo všetkých kútoch sveta. Inak povedané, svet sa rozpadol, atomizoval sa a jednotlivé časti sa pohybujú po vlastnej dráhe, čiže nevyhnutne musia na seba narážať, a to je zdroj medzinárodných konfliktov. Keďže neexistuje žiadna seriózna svetová autorita, výklad problémov je mnohoraký, závisí od kultúrnosti, respektíve primitívnosti pozorovateľov.
Celý svet je chorý, no nejde o jeden druh choroby, ale o totálnu stratu imunity jednotlivých spoločnosti voči hlúposti, agresivite, nenávisti. A voči nebezpečenstvu klamlivého vysvetľovania jednotlivých problémov, z čoho vyplýva aj falošné riešenie problémov.
Pripojíme aj veľkého herca Alaina Delona, ktorý sa pred pár rokmi v jednom rozhovore vyslovil takto: žijeme v hnusnom svete, je mi z toho na zvracanie. Aj to je jeden z príznakov choroby sveta, že prestáva byť príťažlivý pre kultúrne uvažujúcich ľudí a stáva sa objektom koristníckych ľudí. Možno povedať že v tomto svete je určujúcou hodnotou korupcia, ktorá je umocňovaná hlúposťou.
Viditeľne ide o chorobu, ktorú možno riešiť výlučne násilnou cestou, teda revolúciou. A tu sme vo veľkej dileme, pretože aj obidve svetové vojny sa začali v Európe ako revolúcie. Jednou bola revolúciou republikanizmu a národovectva proti monarchizmu a útlaku národov. Druhá sa začala najprv drobnou revolúciou talianskych fašistov a pokračovala širšou revolúciou nemeckých nacistov proti demokracii a socializmu, k čomu organizátori využili chudobné masy nespokojné s veľkým rozdelením spoločnosti na bohatých a chudobných. V obidvoch prípadoch sa pôvodne národné revolúcie rozšírili na celý kontinent a potom pokračovali aj mimo Európy.
V obidvoch spomenutých prípadoch médiá a politici zaočkovali spoločnosť silným pocitom šovinizmu, teda nenávisti voči iným národom či rasám. A už je to tu znovu. Dobrých pätnásť rokov vidíme pestovanie silného šovinizmu v celej Európskej únii, potrebné je len nájsť protivného protivníka. Nenápadne sa ním stali Rusi a teda aj ruský štát, no a trochu akoby bokom stojí nenávisť voči prisťahovalcom. Pritom si treba uvedomiť, že na vzniku Ruska ako nového štátu sa výrazne podieľali štáty Severoatlantickej aliancie a na prisťahovalectve z Afriky a Ázie zase vedenie Európskej únie a Nemecka. Takže protivní protivníci nevznikli samopohybom, ale sú produktom, možno povedať takým homunkulom západoeurópskych amerických čarodejov.
V 19. storočí boli vzdelanci, ktorí hovorili, že Európa je tehotná revolúciou, len sa narodiť. Dnes by sme mohli povedať, že svet je tehotný vojnou, len ju spustiť v celosvetovom meradle. Od druhej svetovej vojny až dodnes bolo vo svete vyše 200 vojen, išlo však o lokálne vojny, ktoré boli často veľmocami ohraničované, aby neprerástli do veľkého konfliktu. Dnešné lokálne vojny nie sú nikým ohraničované, takže ktorákoľvek môže prerásť do väčšieho regionálneho konfliktu a v prípade zapojenia veľmocí aj do svetového konfliktu. Väčší regionálny konflikt môže byť udržaný v určitých hraniciach, takže sa nemusí zopakovať situácia z 20. storočia, kedy pôvodne dve európske vojny prerástli do svetových vojen. No aj pri nich sa dá povedať, že napríklad americký kontinent a Austrália zostali úplne mimo konfliktu a v Afrike a Ázii boli iba okraje kontinentu zapojené do vojen. Takže tá svetovosť nebola až taká rozsiahla. Dnes žijeme v inej situácii, pretože približne 10 krajín vlastní jadrové zbrane, polovica z nich aj globálne nosiče, takže konflikt môže v priebehu niekoľkých minút prerásť do veľmi dramatických rozmerov.
Musíme hľadať príčiny choroby sveta. Hlavní nositelia svetovej neurózy sú dvaja: jeden je veľmi viditeľný a druhý sa tak nejako vznáša v šere viditeľna. Začnime tým druhým, málo viditeľným, tým, ktorý spôsobuje základnú chorobu ľudstva a tou je rozdelenie sveta na bohatých a chudobných. Toto rozdelenie má celosvetový charakter, zároveň však je t aj v rámci jednotlivých štátov. Rozdelenie na chudobných a bohatých spôsobuje permanentný konflikt vychádzajúci zo sociálnej sféry, ktorý však má zásadný politický a mocenský dosah. Najviditeľnejšie je toto rozdelenie médií čiernou Afrikou a ostatným svetom. Čierna Afrika, to znamená s výnimkou arabského severu a Juhoafrickej republiky na juhu, je jednou z najbohatších oblastí sveta, no zároveň príšerne chudobná, pretože tu pôsobí ekonomicky a koloniálny vplyv silných ekonomických spoločností a nimi ovládaných vlád. Táto oblasť sveta je decimovaná koloniálnymi metódami, pričom sú tu využívané aj rôzne nevládne vojenské skupiny, ktoré vyháňajú ľudí z ich životného priestoru, lúpia a zabíjajú, vypaľujú lesy, aby sa tam už ľudia nemohli vrátiť, pomáhajú zvrhávať vlády.
Tento stav je možný na jednej strane preto, že africké štáty majú slabý systém vládnutia a nedokážu sa ubrániť nájazdom novodobých pirátov. Na druhej strane je umožnený aj tým, že veľmoci sa snažia bojovať o Európu a úplne vynechávajú ostatnú časť sveta, nemajú záujem na pokoji, mieri a prosperite iných štátov okrem svojho.
Tu sa dotýkame druhého zdroja svetovej choroby. Ide o totálne veľmocenské zlyhanie Spojených štátov amerických, ktoré sa úplne uspokojili so zánikom Sovietskeho zväzu a jeho impéria. Neplnia si svoju základnú veľmocenskú prospešnú úlohu, ktorou od čias antickej rímskej ríše bolo udržiavanie mieru vo vymedzenom priestore. USA totálne zlyhali vo Vietname, Afganistane, Iraku, Líbyi a teraz vidíme toto zlyhanie aj na Blízkom východe. Nedokázali zabezpečiť ani mier na Ukrajine. Môžeme však zostať na americkom kontinente a spomenúť, že vo viacerých štátoch, napríklad v Mexiku, v Bolívii, na Haiti, vlády nevládnu na celom území, pretože značnú časť ovládajú drogoví mafiáni. Čo na to Spojené štáty americké? Nič.
Rusko je veľmocenský dosť slabé na to, aby dokázalo zabezpečiť mier v rôznych častiach sveta. Ruskí politici sa po zániku Sovietskeho zväzu orientovali z 90 percent na domácu scénu, ktorú aj tak v privatizačnej oblasti pobabrali. Veľmi málo sa zamerali na vzťahy s Európou a ostatný svet im úplne unikol z pozornosti. Tento hendikep sa nedá v krátkej dobe napraviť, takže Rusko je síce veľmi silná jadrová veľmoc aj s kozmickým potenciálom a rastúcou námornou ponorkovou silou, no ani v tejto krajine sa diplomacia neteší priaznivému prostrediu.
No máme tu ešte jeden štát, ktorý dosť nenápadne rozširuje svoj vplyv na všetky kontinenty sveta. Ide o Čínu. Už významný politik Otto von Bismarck upozorňoval na to, že Čína sa stane silným hráčom vo svetovej politike. Viacerí americkí národohospodári už v 80. rokoch 20. storočia vyslovovali názor, že 21. storočie bude čínskym storočím. Takže zostal už iba jeden svetový hráč, ktorý môže prispieť k mieru v centrálnej Afrike, je to spomenutá Čína. Čína napomáha ekonomickému rozvoju v rôznych častiach sveta a je len otázkou času, kedy pomôže aj s politickou stabilizáciou vo svete. Politici v USA ani v Európskej únii si neuvedomujú tento nový trend, úplne si postačia s nadávaním na Čínu. Takto sa však nerobí ani diplomacia, ani sa takto nebuduje obraz vplyvnej veľmoci alebo zoskupenia štátov.
Nebudeme tu rozoberať úlohu Číny, vráťme sa k pôvodnej téze o chorom svete a o odpornej dobe. Niečo s tým treba robiť. Reforma sveta je nezmysel, to by sa museli spojiť také organizácie ako OSN, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová zdravotnícka organizácia a podobne. Tieto organizácie sú však tak zahľadené do seba a nevnímajú potreby sveta, že zlyhávajú spolu s veľmocami.
Takže zostáva iba radikálna premena sveta, teda veľká revolúcia, ktorá by odstránila skorumpované a prihlúple skupiny politikov a do riadiacich pozícii dôležitých štátov a medzinárodných organizácií by dosadila intelektuálne a kultúrne zdatných ľudí, s pevnými morálnymi zásadami protikorupčného charakteru, ktorí by dokázali vytvoriť priestor pre inovatívne a vizionárske skupiny ľudí, ktorí by vytvorili nový obraz sveta. Tento obraz nemá byť orientovaný na blahobyt bohatých a mocných, ale na blahobyt obyvateľov tejto planéty. No k tomu by museli pomôcť aj médiá, ktoré by sa mali preorientovať z hľadania šokujúcich pseudoinformácií a na pôvodný zmysel médií, ako bol sformovaný na konci 19. storočia a do istej miery pokračoval aj na začiatku 20. storočia. Potom sa skončí hnusná éra a chorý svet sa uzdraví. Mohol by to pekný odkaz nielen pre takých umelcov, ako Jiřina Bohdalová a Alain Delon, ale pre väčšinu ľudstva. Treba rátať aj s tým že extrémne bohaté vplyvové zoskupenia sa svojho postavenia dobrovoľne nikdy nevzdajú. Ale o tom je vlastne každá revolúcia.
