Slovenská konferencia paliatívnej medicíny a úcta k chorým a núdznym ľuďom ma inšpirovala k tomuto komentáru.
Staroba a zomieranie, ako to vidím ja, predstavuje v súčasnej dobe jedno z neprávom zabúdaných a marginalizovaných životných období, s ktorým je spojený celý rad predsudkov a stereotypných očakávaní. Opakovane zdôrazňujem, že zdravotnícke systémy sa stávajú neľudskými. Zrazu im ide iba o peniaze.
Človek, ktorý je hospitalizovaný pár dní v nemocnici, je už nežiaduci, už musí ísť preč, pretože tá posteľ musí zarábať.
Žijeme v podmienkach, kedy pri akejkoľvek, hoci dobročinnej, aktivite musíme brať do úvahy aj ekonomickú stránku. To sa v plnej miere týka aj zdravotníckych zariadení.
Lôžka musia zarábať. Keď si lôžko nezarobí na seba, musia tie financie pritiecť z iných zdrojov. To znamená, že v rámci zdravotníckeho zariadenia sa znížia výdavky naplánované na iné činnosti. Napríklad na investície do prístrojov, na personál, do liekov, do priestorov. Je klamom, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti (alebo napokon akejkoľvek služby) je možno udržateľne prevádzkovať „na dlh“, bez ohľadu na ekonomiku.
Ako mi napísal môj priateľ lekár. Robím dlho v systéme a môžem s určitosťou povedať, že tie „krátenia“ na podklade štopkania „milosrdenstva ekonomickej neefektivity“ si napokon vždy odnesie pacient. Nedostatok hospicov, podpory pre chronicky chorého pacienta a jeho blízkych nie sú výsledkom apriórnej zvlčilosti, ale práve ekonomických faktorov. Hospice nie sú, lebo si na seba nezarobia. Je ich málo, lebo neexistuje ekonomická podpora. Existujúce zdroje nie sú ani na úrovni ich prežitia. Toľko stanovisko môjho priateľa.
Pracoval som v nemocnici a zdravotníctvo je v línii mojich záujmov aj v súčasnosti.
Súhlasím, a som presvedčený, že z tohto dôvodu sa kopili chronickí pacienti v nemocniciach. Lenže nemocnice si to nemohli dovoliť a nebolo ich kam posunúť. Tak ich púšťali domov. Bez následnej starostlivosti. Keby si ich nechali, tak by im chýbali lôžka pre akútne prípady.
Potom je nutné riešiť ťažké dilemy – koho obetujeme. Päťdesiatnika s infarktom, alebo necháme ťažko mobilného 90-tnika na lôžku? Alebo naopak?
Údajne v Českej republike, keď je zjavné, že pacient nevyžaduje komplexnú nemocničnú starostlivosť, ale podporu a pomoc, rehabilitáciu, ide automaticky na oddelenia dlhodobo chorých. Dostáva špeciálne prispôsobenú starostlivosť napríklad tú fyziatrickú.
U nás sme zlikvidovali prakticky všetky takéto oddelenia. Zoberme si Bratislavu. Štyri veľké nemocnice a pokiaľ sa nemýlim 2 liečebne pre dlhodobo chorých. Z toho vyplýva, že ľudia končia doma nedoliečení, bez ďalšej pomoci. Poisťovne to nechcú platiť, riaditelia takéto prípady nechcú, lebo sú nezárobkové. A starí, chorí končia v prázdnote.
Nie je to však chyba medicíny, ale jej riadenia. A obávam sa, že tejto téme sa politická elita vyhýba a evidentne neláka ani voličov.
Títo núdzni a dodýchavajúci pacienti nie sú ani ekonomicky ani mocensky zaujímaví pre štát. Nejako sa upracú. Oni neprídu manifestovať, s nimi nikto bombastický článok v novinách neurobí.
Mnohí zdravotníci by radi systém zmenili, ale nemajú možnosti ako. Tí, ktorí robia v tomto odbore dlhodobej starostlivosti, sú vyhorení, rezignovaní. Každý malý krok dopredu, ťažko vybojovaný, je „potrestaný“ dvoma krokmi späť. Každé zlepšenie stojí priveľa úsilia a energie.
A mnohých politikov, ako keby zvlášť vyberali podľa hrúbky kože. Utrpenie vlastných občanov, s ktorými už nemôžu počítať ako s potenciálnymi voličmi, im je spravidla celkom ľahostajné.
Pripúšťam , že dôstojnosť v starobe a zomieranie môžu mnohí pošliapať, znevážiť, ale nemôžeme tieto etapy vymazať, nerešpektovať, neuvedomovať. Smrť je nevyhnutná, nikoho neobíde a na Slovensku ľudia zomierajú veľmi nedôstojne, ak nedostanú milosť dobrej smrti.
Autor PhDr. Dušan Piršel, je Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Jedna odpoveď
Dobrý deň,
mal som možnosť nahliadnuť do dennej reality zdravotne znevýhodnených svalovou dystrofiou.
V súčastnosti bojujú o takú samozrejmosť od štátu, akou je asistent pri hospitalizácií dystrofika. Pacienta, ktorý je v komunikácií a vo všetkom ostatnom odkázaný na pomoc iného. Častokrát im nerozumie ani ošetrujúci personál a pri tom môže ísť
i o život. Najvhodnejší je teda rodinný príslušník, ktorý sa už rokmi naučil reči
a posunkom dystrofika.
Bohužiaľ tento “ nadštandard “ nie je legislatívne ošetrený a ostáva na ústretovosti kekára, či asistenciu povolí.
Ministerstvo rieši, sľubuje, vykrúca sa viac ako rok a skutek utek.
Je poľutovanihodné, že v civilizovanej krajine v EÚ akou Slovensko zrejme je,
má prednosť politikárčenie a mrzký zisk pred službou zdravotne znevýhodnenemu občanovi.