Nejde o strašenie čitateľov nejakými nečakanými hrozbami, či vymyslenými nebezpečenstvami. Ide o podnietenie záujmu triezvo uvažujúcich ľudí o niektoré stránky stavu a diania v slovenskej spoločnosti v súčasnej situácií. Aktuálnou témou sa pre diskusie politikov a médií stala nedávna streľba v škole v rakúskom Grazi, pri ktorej prišlo o život 11 osôb. Pripomenulo nám to nie také dávne prípady streľby a útokov inými zbraňami na školách v Slovenskej republike. I pri nich prišlo o život niekoľko ľudí.
Diskusie politikov i odborníkov v médiách na tému prevencie a eliminácie takýchto prípadov však skôr pripomínajú „mlátenie prázdnej slamy“. A tiež príležitosť populistického získavania predvolebných politických bodov ako skutočnú snahu problémy riešiť. Jedni navrhujú zavedenie kamier do škôl, zriadenie „koordinátorov bezpečnosti“ z radov bývalých vojakov alebo policajtov. Druhí hovoria o potrebe zaradenia do škôl väčšieho počtu psychológov, psychiatrov a ďalších asistentov.
„Taktne“ sa mlčí, že niekoľko desiatkov rokov predtým boli školy bezpečným miestom pre deti a mladých ľudí, kde sa učili a študovali, pripravovali sa na dospelosť. Dnes sa škola stáva pomaly riskantným miestom, kde sa môžu udiať prejavy násilia jednotlivcov voči svojim učiteľom, ale aj voči spolužiakom. Konkrétne prípady z nedávnej minulosti sú väčšine občanov známe. Dnes do škôl v mestách privážajú rodičia deti autami takmer pred brány škôl alebo vstupy do budov z obáv, aby sa im „niečo nestalo“ už po ceste do školy. Po ukončení vyučovania ich zase odvážajú autami z tých istých miest, z rovnakej pohnútky. Pred tými „desiatkami rokov“ deti chodili absolútne bezpečne do školy aj zo školy samé, často aj s využívaním verejnej dopravy.
Kedy si „politici“ postavia otázku, prečo sa rodičia i učitelia majú obávať o bezpečnosť svojich detí v školách? Čo robiť, aby obava o detí počas návštevy v školách nemusela trápiť rodičov a nezasahovala aj učiteľský zbor?
Dnes sa totiž aj „taktne“ mlčí, alebo nezaznieva nahlas, že príčinou násilia na školách je nárast násilia, agresivity, bezočivosti, arogancie medzi ľuďmi, i prehnaného presadzovania sa aj drsným egoizmom v spoločnosti na Slovensku všeobecne. Ak tento postreh nezaznel, môže to znamenať len dve veci. Že si to politici a odborníci neuvedomujú, pretože riešia problém ako jednotlivú, odtrhnutú a nie komplexnú záležitosť spoločnosti. Alebo si to „nechcú“ všimnúť, pretože riešenie nárastu násilia nie je záležitosťou jednorazových opatrení, ani jedného volebného obdobia. Preto ju nedokážu riešiť, ani vyriešiť pri súčasnej úrovni politikov /pardon, či skôr ľudí pôsobiacich v politike/.
Prišiel čas /možno je už aj neskoro/, kedy je potrebné otvorene začať hovoriť o tom, že príčinou nárastu násilia v spoločnosti, vrátane v školách, je celková spoločenská atmosféra v našej krajine i v blízkom okolí. Filozofia či kultúra uplatňovania individualizmu, osobného úspechu, bezohľadnej konkurencie, hlavne s cieľom kapitálového zisku, bez ohľadu na prostriedky a metódy, sa pomerne rýchlo dostala do podvedomia občanov. Najvypuklejšie však u tej mladšej a mladej generácie. Umelé a cieľavedome potláčanie hodnôt, formovaných v predchádzajúcom období, ktoré politickí a kultúrni šarlatáni nazvali „čiernou dierou“, prispelo k strate a zániku hodnôt kolektivizmu, súdržnosti, vzájomnej podpory a pomoci, robenia dobra v prospech iných a v prospech spoločnosti. Výchova i spoločenská morálka v duchu úcty k starším, slušného správania, potierania vulgarizmov vo vyjadrovaní, odmietanie hrubosti a násilia vo vzťahoch medzi ľuďmi boli spochybnené a nahradené pravým opakom. Dokonca uplatňovaným dnes v kultúre i v médiách.
Do „zabudnutia“ odchádzajú aj niektoré tradičné hodnoty, ktoré boli vlastné našim predkom žijúcim na teritóriu Slovákov a Slovanov všeobecne. K ním patrili také hodnoty a pravidlá správania, ako ľudská dobrota, súdržnosť, spolupráca, vzájomná pomoc a podpora, pomoc v núdzi, pohostinnosť a štedrosť.
Ostali len pojmy všeobecné „dobro“ a všeobecné „zlo“, ktoré však majú taký neurčitý charakter v chápaní ľudí, že mnohí ich ani nedokážu konkrétne pomenovať v praxi života.
Ak to takto pôjde ďalej a nikto nenastolí požiadavku či potrebu vrátiť správanie občanov, vrátane mladej generácie, do rámca pravidiel civilizovanej, pokrokovej a skutočne humánnej spoločnosti, čo môžeme čakať od ďalšieho vývoja súčasného stavu? Veď takmer denne sme nútení svedkami hrubého správania sa vodičov na cestách voči sebe, zákazníkov v obchodoch k predavačom. Niektorí učitelia čelia provokáciám žiakov v školách. Na verejných miestach sme svedkami provokatívneho, niekedy vyzývavého správania mladých ľudí voči svojmu okoliu. Na pracoviskách poznajú mnohí zamestnanci povýšenecké správanie zamestnávateľov voči ich osobe. V bezvýznamných malých konfliktoch na parkoviskách áut, v obchodoch, v dopravných prostriedkoch často počujeme vulgárne výrazy, nadávanie, urážanie i hrozby na adresu iných.
Ako ďaleko je alebo aká tenká je čiara, ktorá sa ľahko prekoná pri prechode od verbálneho násilia k tomu fyzickému?!
Pretože už zo skúseností vieme, že súčasní „ľudia v politike“ nie sú ani ochotní a pravdepodobne ani schopní nastoliť a skúsiť riešiť uvedený problém, mali by sa toho chopiť občania. Počínajúc vlastným konaním a správaním voči ostatným ľuďom, ale aj aktivitami a angažovanosťou v tom, aby sa problematika čo najskôr dostala na program dňa.
(Úvodné foto: Freerange Stock / Autor: jarmoluk)
Jedna odpoveď
Dobrý deň.
Hovoriť opäť stave a rozoberať príčiny neobvykle silnej krízy v súčasnej civilizovanej spoločnosti Západnej Eirópy a teda aj v našej spoločnosti, je naozaj mlátenie už xkrát vymlátenej slamy.
Desiatky odborných článkov a odborníkov na spoločenské vedy hľadajú odpovede.
Ako tak ešte konkretizujú súčasný stav krízy a jej následky. Horšie to je s pomenovaním jej príčin a už vôbec sa nevedia trafiť do ich liečenia a odstránenia. Veď keby to vedeli, kríza by sa umenšovala. Bohužiaľ, nič také nepozorovať.
O tempora, o mores !
Tiež by však bolo alibistické hodiť všetko na
dobu, ktorá je príčinou súčasného úpadku.
Ako hlavnou príčinou krízy sa mi javí úbytok, nerešpektovanie, až ignorácia rokmi overených pravidiel správania sa ľudskej spočnosti.
Vznikli nové vrstvy, ktoré si vytvárajú a presadzujú svoje, v zmysle :
Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi.
Dovolili sme a treba to povedať naplno,
aby z naších rodín, spoločenstiev a z celej spoločnosti odišli, boli vytláčané ako spiatočnícke a nehodné tejto doby
zásady a pravidlá kresťanskej morálky.
A aby boli nahrádzané akýmisi paškvilami, spotvoreninami a deformáciami ľudskej podstaty a morálky.
Teraz zberáme plody ľahostajnosti, ignorácie a chudoby ducha.