Moja priateľka Soňa Tomašových hovorila (aj napísala), že myšlienka je najsilnejšia energia a ona sa dušou zapodievala po celý svoj profesionálny život v Pinelovej nemocnici v Pezinku, a tak jej môžeme veriť.
Si, čo vyžaruješ, vyžaruješ, čo si. Na FB som si našla cestu k veľa spriazneným dušiam, nikdy sme sa nevideli, no mne stačí, že si prečítam, čím žijú, a hneď je na duši svetlejšie. Spoľahlivo to funguje. Vôbec to nemusia byť filozofické úvahy (ale môžu byť). už roky sledujem napríklad, ako Ludmila Gottwaldová, pôvodne zdravotná sestra, pre zdravotný problém odišla do predčasného dôchodku, začala piecť chleby, napísala o tom knihu Upečené s láskou, zarába kvásky a v „skleničkách“ ich nosí, keď ide o knihe besedovať, rozdáva, naučila sa po anglicky, zapísala sa na Univerzitu tretieho veku, pečie koláče pre bezdomovcov, naloží ich do auta a muž ju odvezie do Prahy, kde ich rozdáva – no, je to krásna duša, jedna z mnohých, rada ju čítam.
Nedávno som si u Kataríny Gallovej prečítala, kde sídlia temné myšlienky a akú majú moc sa šíriť. Táto „čierna mágia“ nám zaplienila spolužitie. Myslím si, že nositelia temných myšlienok o tom ani nevedia, pohltila ich vlastná dôležitosť. Spisovateľ Šimečka sa posťažoval, ako oproti nemu kráčala nejaká pani, dívala sa mu do očí a keď sa míňali, povedala mu: „Ty špina!“ On z toho odvodil, že sa ľudia za 30 rokov slobody naučili žiť v lži a nenávisti… Žeby projektoval svoje vnútro? To mu ani nenapadne…
Do hudobného skladateľa Oskara Rószu sa pustili nie za to, že aranžoval štátny symbol, ale že si na to nevyžiadal od nich povolenie. Prišijú mu každé zlo, ktoré sídli v ich vlastnej duši. Myšlienka je energia. Sme, čo vyžarujeme, vyžarujeme, čo sme. A vždy sa prezradíme.
Niektorí politici celé roky kydajú na Slovensko, a keď zistia, že to nefunguje, chytajú sa za srdce a vypúšťajú slová: drahé, drahý, drahá… Nemôžeme im veriť ich lásku, lebo stotožnili sa s pocitom, že tí ostatní sú „svine…“
V kine za malého záujmu (v kinosále nás bolo 10) premietajú dokument o živote a smrti. No – film to celkom nie je, ak chápeme filmové umenie ako rozprávanie obrazom, toto je skôr audio, zábery od začiatku do konca z Kostnice na mňa pôsobili skôr zbytočne, filmom sprevádza Václav Dušek, jeho rozprávanie je „dušekovské“, kto ho má rád, toho určite potešil, „dôkazy“ o živote po smrti od Grofa aj Moodyho skôr opatrné, sú to vedci, a preto si dávajú pozor na definície, ktoré by sa dali racionálne ľahko vyvrátiť. Od Moodyho sa mi páčila nie často používaná myšlienka, že život má zmysel (okrem lásky) v smiechu, srdečný smiech je pôžitok, vzájomný. Z tej kvantovej fyziky si laik (ja) odnesie vedomie, že vieme, že nič nevieme, vesmír nie je ohraničený časom, hmotou a priestorom, a zaujímavá je tam myšlienka a metafora maďarského filozofa Ervína Lászlóa: sme ako televízor, keď sa (telo) vypne, obraz síce nie je, ale program beží ďalej. Je to potvrdenie obrazu z kresťanského Kréda – „život večný“. Tie rozprávania ľudí blízkych smrti (nie po smrti, lebo to by už žiadne rozprávania neboli) chápem ako zážitky spojené s činnosťou mozgu, ktorý tvorí vedomie aj vtedy, keď sme v (ne)vedomí. Mne zatiaľ najväčší zmysel dáva Kant: „Dve veci ma privádzajú do úžasu. Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tam je aj matéria, aj duchovno.
Verejný priestor je zaplienený kšeftármi, najnovšie nejakým Huliakom z Očovej, strkajú sa, aby sa im ušlo miesto pri válove, je to nechutné, až odporné. A pri tom je aj náš reálny svet zaplnený ľuďmi, ktorí sa starajú, aby sme si ráno mohli uvariť kávu, kúpiť čerstvý chlieb, aby nám smetiari, denne stojaci na stúpadlách svojich áut, odvážali reálne smeti. Prosté veci, bez ktorých by život zastal.
A niekedy si smrť vezme práve odtiaľ.
Nenávratne od nás odišiel vedec, bez ktorého by sme si ráno tú kávu sotva dali, mal pod palcom tú najsilnejšiu, najspoľahlivejšiu a najnebezpečnejšiu energiu zároveň. Jadrovú. Tak trochu sme sa poznali cez nášho priateľa Koša Dvorského, bol manželom jeho netere Vierky. Volal sa Branislav Hatala. Pred pár dňami získal Cenu za vedu a techniku v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky. In memoriam…
Ing. Branislav Hatala, PhD., laureát Ceny za vedu a techniku 2024
v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky in memoriam. Zdroj: CVTI SR.
Pozri video od 1. h. 17. m.: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/20518/501750#4612
Ing. Branislav Hatala, PhD., (24. 6. 1972 – 5. 2. 2024) patril medzi najlepších odborníkov na oblasť jadrovej techniky a energetiky na Slovensku, ktorého si pre jeho vedomosti vážili aj v zahraničí. Odišiel nečakane a v plnom pracovnom nasadení vo veku len päťdesiatjeden rokov s plánmi a víziami, ktoré už, žiaľ, nestihol dokončiť.
„Kolegovia a priatelia naňho spomínajú ako na špičkového odborníka s ľudským prístupom, ktorý po sebe zanechal kus skvelej práce. Predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti (SNUS) Vladimír Slugeň v spomienke na Branislava Hatalu napísal, že bol jedným z „jadrových frajerov“, ktorý mal vedomosti, bol vzorom, nepovyšoval sa, držal slovo a stál si za ním.
Branislav Hatala pôsobil v spoločnosti VUJE, a. s., takmer tridsať rokov.
Zdroj: Ing. Tomáš Kliment/VUJE, a. s.
Profesijná dráha Branislava Hatalu je prepojená so spoločnosťou VUJE, a. s., kde pôsobil takmer tridsať rokov, od roku 2018 na pozícii riaditeľa divízie jadrovej bezpečnosti, výskumu a vývoja. Okrem toho bol členom Slovenskej nukleárnej spoločnosti, Slovenského jadrového fóra a zástupcom pracovnej skupiny pri OECD pre vedecké otázky správania paliva a bezpečnosť paliva.
V piatok 15. novembra 2024 Ing. Branislav Hatala, PhD., získal Cenu za vedu a techniku v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky in memoriam za významný prínos v oblasti zvyšovania bezpečnosti a spoľahlivosti jadrových zariadení, ako aj rozvoja jadrovej energetiky.
Najhoršia vec, ktorá sa nám ako spoločnosti stala, je strata úsudku, čo je dôležité. Kto je dôležitý.
My sme ale spoločnosť ľudí. Memento!
