Povzdych nad duchovnou chudobou 

V ostatnom čase vnímam okolo nás duchovnú chudobu, teda stav, keď má človek duchovné potreby a tie sa nesmú/nedajú napĺňať alebo ak žije v majetkovej hojnosti a napriek tomu cíti, že mu niečo chýba. Niečo, čo je nehmotné, podľa niektorých iracionálne, ale podľa iných zase prinášajúce ten pravý zmysel života.

Jednoducho mám obavu z postupnej straty hodnôt, našej kultúrnej orientácie a schopnosti spoločnosti vytvárať pozitívne vízie budúcnosti.  

Duchovnú chudobu vnímam ako určitý stav takej rezignácie, relativizácie hodnôt, straty vertikálnej škály hodnôt, povrchnosti a oslabovania osobnej zodpovednosti človeka voči sebe aj spoločnosti. Akceptáciu podvodu, korupcie a potlačenie morálnych princípov.

Súhlasím s tým, že každé historické obdobie prináša okrem technologického a materiálneho pokroku aj riziko vnútorného ochudobnenia človeka, kde sa stratí rovnováha medzi rozumom, etikou, kultúrou a ľudskosťou. V modernej spoločnosti, zvlášť vo sfére sociálnych sietí je navyše človek vystavený enormnému informačnému tlaku, čo môže viesť k dezorientácii, frustrácii či apatii. 

Na druhej strane si myslím, že je dôležité ponechať si aj určitú mieru nádeje a viery v schopnosť spoločnosti korigovať vlastné extrémy. Býva to po prekonaných krízach. 

História nám stále ukazuje, že civilizácie prechádzajú cyklami kríz aj obnovy a práve vzdelanie, kultúra, rodina, medicína, veda a osobná zodpovednosť jednotlivcov môžu byť stabilizačnými prvkami aj v náročných obdobiach.

V našom regióne sme pred nežnou revolúciou poškuľovali po bohatom Západe a jeho vymoženostiach, po otvorení hraníc.

Až po tsunami konzumu poniektorí precitli a opätovne sa obrátili k trvalým, duchovným hodnotám, a to rôznymi spôsobmi. Od tých tradičných, kresťanských, cez transformáciu rôznych ezoterických praktík s nahliadnutím do hĺbok človeka až po moderné smery pri hľadaní ducha doby.

Je na zvážení každého človeka, ktorých parametrov sa bude držať, či viac tých, pochádzajúcich od našich predkov, alebo modernejších, novších, prichádzajúcich hoci aj z opačného konca sveta. Dôležité je vedieť sa odtrhnúť od materiálna a minimálne začať premýšľať duchaplne, či ducha-plne.

Ako píše profesor Jiří Horáček, „duchovní chudobu považuji za velmi významný faktor stávající polarizace světa, myslím, že je to prostor pro intenzivní osvětu, a také se o ni trochu snažím“.

Moje manifestovanie duchovnej chudoby nevnímam len ako kritiku súčasnosti, ale aj ako upozornenie na potrebu zachovať si toto vnútorné hodnotové ukotvenie a schopnosť kritického myslenia. Dnes ho potrebujeme ešte viac ako v minulosti.

(PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)