Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
My, čo máme za sebou niekoľko desiatok rokov praxe a pamätáme si, ako pripravení sme my šli do života po maturite a prípadne získaní vysokoškolských diplomov, cítime to všeobecné hlúpnutie na vlastnej koži. Je veľmi ťažké potvrdiť to aj tvrdými dátami, lebo metodiky na zisťovanie úrovne „múdrosti“ neexistujú (nezamieňať s IQ).
Údaje zo záverečných hodnotení absolventov škôl sú na niečo takéto nepoužiteľné. Jednak sa stále menia, jednak odrážajú ciele jednotlivých typov škôl, a hlavne, nie sú schopné vystihnúť, ako získané vedomosti a zručnosti bude absolvent schopný použiť v praxi. V materiáloch o vzdelávaní, aj v každom programovom vyhlásení vlády v kapitole o vzdelaní sa hovorí o systéme celoživotného vzdelávania.
Mali by sme byť teda svedkami toho, že počas celého života sa úroveň vzdelania jednotlivcov postupne zvyšuje. Pociťujeme však presný opak.
Príkladom je úroveň ovládania slovenského jazyka v médiách. Nielen sociálnych v súkromnej komunikácii, ale najmä v masovokomunikačných médiách. Za našich mladých čias bolo výnimočné, keď sa v médiu našiel článok s gramatickou chybou. Dnes je výnimočný opak – keď sa nájde bezchybný prejav.
Gramatike a jazyku rozumieme všetci, aj tie chyby sú viditeľné pre každého. Čo sa ale deje v oblastiach, ktoré potrebujú špecializáciu a do ktorých väčšina laikov nevidí?
Liečia nás lekári rovnako kvalitne ako novinári ovládajú slovenčinu?
Myslím, že nie je náhodná koincidencia, že toto postupné hlúpnutie populácie prebieha niekoľko desaťročí, podobne ako trvá náš prechod ku kapitalizmu.
Údajne podľa oficiálnej doktríny liberálneho kapitalizmu je totiž vzdelanie individuálnou záležitosťou. Všeobecné vzdelávanie je len náklad, ktorý si vyžaduje nepopulárne vyberanie daní. To by podľa predstáv liberálnych kapitalistov malo byť čo najnižšie. Nikto nebráni jednotlivcovi, aby sa vzdelával. Liberáli s mantrou „čo najmenej štátu“ by však radi minimalizovali aj náklady na vzdelávanie. Už od poskytovania učebných pomôcok, cez platy učiteľov až po snahu vzdelávanie spoplatniť.
Náš spôsob života nemôže byť konzumný, mal by byť tvorivý. Ani informácie nemôžu ľudia len konzumovať, ale tvoriť. Kto sa snaží tvoriť si vlastný názor, je prinajlepšom na smiech ostatným. V bežnom žargóne sa takýmto ľuďom hovorí „konšpirátor“. Aj ľudia sami túto hru prijali. Keď niekto chce povedať, že si niečo domyslel z indícií, povie „teraz trochu konšpirujem“.
Konzumného človeka táto spoločnosť vychováva k tomu, aby bral, čo je na pulte, alebo neobťažoval vlastnou tvorbou. Na takýto prístup stačí bežnému človeku vedieť čítať a ťukať do klávesnice (už ani listy dnes ľudia nepíšu ručne).
Ktorá krajina teda ponúka svojmu národu tie najlepšie podmienky pre maximálnu úroveň IQ?
V prvom rade by tam jednou z najvyšších hodnôt spoločnosti bola láska k poznaniu a túžba dosiahnuť niečo v duševnom živote. A musel by tam byť poriadok. Takže by to bola krajina s najdokonalejšou výchovou. Najbližšie k takej predstave je asi Japonsko. U nás sa hovorí výhradne o vzdelávaní, ale výchova sa zanedbáva.
Čo teda s tým? Ján Werich kedysi povedal, že nad hlúposťou sa nedá zvíťaziť, ale ten boj sa nesmie vzdať.
Tak to nevzdávajme. Pestujme múdrosť a odbornosť zo všetkých síl. Ako platilo podľa samurajskej tradície, môže sa stať, že v tom boji podľahneme, ale ak do toho dáme všetko, nebude v tej prehre žiadna hanba.
(Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím.)
