Pomýlenosť

Človek je bytosť omylná, aj keď si to nechce veľmi priznať, pretože „za omyly sa platí“. Omyl teda nie je nič príjemné ani žiaduce. Kto by sa chcel sám od seba mýliť alebo vyzerať pred druhými ako „pomýlený“? Omyl je „klam“ („mam“), ktorý „páchame“ spravidla nevedome a neúmyselne na rozdiel od iného druhu nepravdy – lži, ktorej sa sotva môžeme dopúšťať inak ako vedome a úmyselne. Okrem toho je tu ešte možnosť, že niekto prostredníctvom lži vedome udržiava niekoho v stave klamu, pomýlenosti…

Človek je – v tom lepšom prípade – bytosť, ktorá sa usiluje svoje omyly odstraňovať, vyhýbať sa im, pracovať na tom, aby sa ich nedopúšťal. S omylnosťou je to podobne ako s hlúposťou – ten, kto nevie, že sa mýli (alebo je hlúpy), bude zotrvávať v presvedčení, že sa nemýli (že nie je hlúpy). Najhoršou možnosťou je zrejme „skalopevné“ presvedčenie o svojej „pravde“, „utvrdenosť“ vo svojich názoroch napríklad aj preto, že bez toho si takýto človek nevie predstaviť to, čo nazývame „sebavedomie“. Áno, človek môže a má veriť sám sebe, svojim presvedčeniam a názorom, avšak – len tak „naslepo“? Naivne a bez overenia? Len preto, že také isté presvedčenie majú mnohí, väčšina? Alebo len preto, že to hlásajú politici či médiá?

Takže prvým krokom k odstraňovaniu vlastnej pomýlenosti (hlúposti) je to, čo nazývame „sebareflexia“, po slovensky „sebauvedomenie“, ktoré, samozrejme, nie je nič jednoduché a ľahké. Zdravá sebareflexia znamená overovanie a preverovanie svojich presvedčení, ich konfrontáciu so skúsenosťou a názormi druhých, kritiku i sebakritiku, to, čo sa módne nazýva „kritické myslenie“, hoci neraz by stačil aj „zdravý rozum“ a „kritická skúsenosť“. Sebareflexia zahŕňa nielen uvažovanie o sebe samom a svojich názoroch, ale aj uvažovanie o názoroch druhých, teda širšiu „reflexiu“ súvislostí, okolností, prostredia, v ktorom žijem a svojich vzťahov s ním.

Odtiaľ vyplýva druhý predpoklad, ako sa nestať pomýleným, ktorý nie je o nič jednoduchší. Ak v prvom prípade ide o poctivú sebadôveru, teda o to, aby sa človek nemýlil sám v sebe, v tom druhom je kľúčové, aby sa nemýlil v druhých. Komu veriť (a prečo)? Komu dôverovať? Od koho a prečo preberať názory a presvedčenia? Funguje to často tak, že tým, ktorým dôverujeme, tým aj veríme. Neskúmame (a už vôbec nie kriticky) ich presvedčenia a názory, lebo sú to „naši“ – patria do okruhu našej rodiny, priateľov, známych alebo tých, ktorých z akéhokoľvek dôvodu uznávame ako svoju „autoritu“. Naopak, ich presvedčenia a názory od nich preberáme, považujeme ich za svoje a ďalej s rovnakým presvedčením aj šírime. Neskúmame ani, kedy, ako a kde tieto presvedčenia vznikli, považujeme ich za samozrejmé a pri stretnutí s inými či opačnými presvedčeniami a názormi sa buď čudujeme, „ako si vôbec môže niekto niečo také myslieť?“, alebo ich apriórne odmietame a nepočúvame. Utvrdzujeme sa vo svojej pravde a nevieme si predstaviť, že by mohla existovať aj nejaká iná pravda či pravda tých druhých, ktorí nepatria do okruhu „našich“. Sme presvedčení (a vychovávaní), že pravda je a môže byť predsa len jedna, no a tou nemôže byť žiadna iná, len tá naša pravda. Ďalším stupňom tohto presvedčenia, ktoré už nevidí nič, okrem seba samého, je „zaslepenosť“ a „posadnutosť“ (cudzím slovom fanatizmus – ale o tom niekedy inokedy).

V dnešnej dobe je potreba zachovať si zdravú sebareflexiu, a teda aj sebavedomie a sebadôveru, a tým aj dobrú schopnosť čeliť pomýlenosti – vlastnej aj tých druhých – o to náročnejšia, že žijeme už v takmer neprehľadných sociálnych, komunikačných a mediálnych sieťach. Každým dňom do nich vstupujú noví a noví „hráči“ (napr. „youtuberi“), ktorí tento komunikačný „babylon“ nekonečne zneprehľadňujú. S tým, ako sa pozornosť, ba veľká časť reálneho života presúva do digitálneho a virtuálneho priestoru, rastie počet aktérov, ktorí sa živia produkciou presvedčení a názorov či už v slovnej alebo obrazovej podobe, a keďže ide o „trh“, ponuka týchto presvedčení takisto nekonečne rastie. Tomu nahráva aj moderná demokratická mienka, že čím väčšia ponuka, tým lepšie, lebo tým je naša voľba širšia. Môžeme si vyberať až takmer z neprehľadného množstva ponúk, čo by mohlo byť v poriadku, pokiaľ by sme mali spoľahlivé nástroje, ako medzi nimi rozlišovať, ako rozpoznať omyl alebo aj lož od pravdy, ako neprepadnúť pomýlenosti o predmete svojho záujmu a voľby.

Situácia dnes je však ešte náročnejšia v tom, že na „trhu presvedčení“ pôsobia subjekty, ktoré ich nielen vyrábajú a dávajú do obehu, ale s nimi aj rôzne „obchodujú“, ba usilujú, aby to boli dominantné produkty, ktoré ľudia „konzumujú“. Kupujú si teda ich mysle alebo ich jednoducho manipulujú či zastrašujú. A občania to aj celkom dobrovoľne prijímajú: nikto sa predsa nemôže vyznať vo všetkom a vo všetkých, potrebujú sa spoľahnúť aspoň na niekoho a na niečo, potrebujú odborníkov, expertov, ktorí im ukážu cestu „správnym smerom“. Občania ako „laici“ v mnohých oblastiach (okrem vlastnej profesie či špecializácie) ani nemajú veľa možností preverovať to, čo im ponúkajú „na slovo vzatí odborníci“ aj vo sfére verejného života a politiky. Môžu prijať a osvojiť si čokoľvek, ak je to pôsobivo „zabalené“, ak to zasahuje ich momentálne životné pocity alebo ak to naozaj mieri do ich skutočných životných potrieb a záujmov. Profesionálne subjekty na „trhu presvedčení“, ktorými sú predovšetkým médiá – najmä tie „nové“, elektronické –, majú potenciál šíriť čokoľvek a ovplyvniť kohokoľvek. Potom sa treba pýtať na ich zodpovednosť za to, čo šíria, lebo ani ony nie sú imúnne k omylom a lžiam, dokonca aj falošným správam a bludom (smutne známym „hoaxom“). A sme znovu pri tom istom probléme: kto a ako odlíši „hoax“ od pravdy? Samozrejme, možné to je, ale ani to nie je jednoduché. V žiadnom prípade však nikomu nesvedčí používanie slova „hoax“ iba ako „zbrane“ na „anihiláciu“ mediálneho konkurenta.

Nech je to akokoľvek, každá pomýlenosť – teda „obeť“ omylu, ktorá to o sebe nevie alebo odmieta to aspoň preveriť – je nebezpečná, ba môže byť až tragická. Ľudské dejiny sú plné takých omylov. K čomu viedla napríklad dôvera elít alebo más k takým „vodcom“, akými boli Hitler či Stalin? Alebo k čomu vedie „presvedčenie“ niektorých expertov, že klimatická kríza je „hoax“? Aké dôsledky má názor, že zbrojenie zabezpečí mier alebo že ekonomické sankcie zabezpečia politické víťazstvo? K čomu vedie podpora rozširovania NATO? Aké správanie vyvoláva názor, že „človek je človeku nepriateľom“?

Ďalšími, viac či menej provokatívnymi otázkami, by sme mohli pokračovať. Aj keď si nikto nemôže byť stále istý svojimi presvedčeniami – a nikto nemá večný monopol na pravdu –, zotrvávať v pomýlenosti je to najhoršie. Pomýlenosť je práve tento stav zotrvávania v omyle a omylnosti.