Prednedávnom mi frnglo do nosa krátke video s Martou Šimečkovou, ktorá, ako vieme, sa dnes ocitá v nezávideniahodnej situácii. Pani Šimečková tvrdí, že kotlebovskí ideológovia vyrevujú o Chazaroch, „ktorí tam sedia niekde…“ Dodáva: „Znovu to ide cez ten antisemitizmus… Je to kľúč k absolútnej diskreditácii demokracie, demokratického systému, alebo vôbec akoby toho humanizmu, na ktorom demokracia stojí, akože to je ten výtvor židov, ktorý si oni vymysleli, aby nás zničili…“ Podobné zmýšľanie označuje za rakovinotvornú bunku, ktorá je najživotaschopnejšia. „Čím jednoduchší nezmysel, tým je najsilnejší…“ [1]
Ak sa mám v rámci reakcie na jej slová odvolať na osobnosti etnika, ktoré pani Šimečková nepriamo spomína – aby sa nezabudlo –, rozpamätajme sa na slová otca modernej propagandy E. Bernaysa (z jeho knihy Propaganda z roku 1928). Bernays (1891 – 1995), synovec Sigmunda Freuda, na adresu vtedajších Spojených štátov uvádza: „Propaganda je predĺžená ruka neviditeľného vládneho kabinetu.“ (Bernays, 1928, s. 20) Touto metaforickou definíciou prilieva olej do ohňa sprisahaneckých teórií. Nepriamo totiž tvrdí, že existuje oficiálny kabinet, ten viditeľný, a tiež ten druhý, neviditeľný, tajný, ktorý tvorí propagandu a skrze ňu nenápadne poťahuje za príslovečné špagátiky.
O pár strán ďalej sa pokúša propagandu definovať o čosi odbornejšie: „Moderná propaganda je sústavné a vytrvalé úsilie vytvoriť či formovať udalosti, ktoré by mohli ovplyvniť vzťahy verejnosti voči akémukoľvek počinu, myšlienke či skupine.“ (Tamže, s. 25) Ľudí mimo neviditeľného kabinetu teda považuje za verejnosť, ktorá má k počinom, myšlienkam či skupinám určitý postoj. A ten vraj treba sústavne a vytrvalo ovplyvňovať. Bernays to zjavne myslí vážne. V knihe uvádza, že keby nebolo propagandy, teda tohto neustáleho pôsobenia ľudí v zákulisí na verejnosť, svet, v ktorom žijeme, by skolaboval. Bernays celkom otvorene priznáva: „Vedomá a inteligentná manipulácia organizovaných zvykov a názorov más je dôležitým prvkom demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí majú tento skrytý mechanizmus spoločnosti v rukách, tvoria neviditeľnú vládu, ktorá v našej krajine skutočne rozhoduje.“ (Bernays, 1928, s. 9)
V jeho slovách badám protirečenie. Na jednej strane hovorí o demokratickej spoločnosti, vláde ľudu, no vzápätí dodáva, že existuje akási neviditeľná vláda, ktorá má v rukách na rozdiel od tej druhej, volenej, skutočnú moc. Bernays nám teda už v roku 1928 hovoril, že za ľudí, väčšinu, v skutočnosti nerozhoduje volená menšina, ale menšina nevolená, akási skupina, ktorá na rozdiel od voliacej väčšiny či volenej menšiny vie, čo treba robiť.
Bernays prekvapuje úprimnosťou a o mnohom, čo dnes človek neinformovaný označí za konšpiračnú teóriu, hovorí ako o chlebe. „Ak by sme si chceli spísať zoznam mužov a žien, ktorých by sme vďaka ich postaveniu vo verejnom živote mohli považovať za strojcov verejnej mienky, azda by z toho vzišiel zoznam osôb dlhší než ten v encyklopédií Kto je kto? […]“ (Tamže, s. 32) Podľa neho by sme v onom zozname našli „sto popredných redaktorov novín a časopisov, päťdesiat najobľúbenejších spisovateľov, predsedov päťdesiatich popredných charitatívnych organizácií, dvadsať popredných filmových a divadelných producentov, sto popredných osobností na poli módy, najobľúbenejších a najvplyvnejších predstaviteľov cirkví zo stovky najvýznamnejších miest na svete, vedúce osobnosti vysokých škôl, ako aj finančníkov z Wall Streetu […]“. (Tamže, s. 33)
Ale poďme ďalej: český redaktor sa spýta Martina Šimečku, manžela Marty Šimečkovej, či spoločnosť vie, ba či vôbec chce kriticky myslieť. Šimečka odpovedá: „Slovensko je v tomto prípade na tom dosť blbo…, časť spoločnosti ani nevie, čo to kritické myslenie vlastne je, podlieha poverám, konšpiračným bludom, ktoré sa tu šíria neobvyklou mierou viac než kdekoľvek inde v Európe.“ [2] Redaktor sa pýta, čím to je. Šimečka odpovedá, že keby to vedel, dostal by Nobelovu cenu. Dodáva, že novinári za to nemôžu, že to nie je v tom, že by sa nesnažili robiť osvetu. Podľa neho sú v tom novinári nevinne.
Do tretice, Michal Šimečka; citát som nenašiel (za čo sa ospravedlňujem), ale pamätám si podstatu jeho slov. Líder PS sa vyjadril zhruba v tom duchu, že určití ľudia strašia svojich spoluobčanov Sorosom. Túto parafrázu by som ešte okorenil ďalšou, tentoraz ešte absurdnejšou, a to z úst Juraja Šeligu, ktorý povedal, že G. Soros možno ani nevie, kde je Slovensko.
Aby sme nezabudli, Michal Šimečka svojho času (2009) vydal ako študent Oxfordskej univerzity (Nuffieldovho kolégia) politologický článok s názvom Diffusion and civil society mobilization in coloured revolutions (Difúzia a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách), v ktorom mapuje viaceré revolúcie v stredo- a východoeurópskom priestore (v texte sa spomína Ukrajina, Srbsko, Gruzínsko, ba i Slovensko). V článku uvádza: „Citeľná zmena v rovnováhe síl a vznik vplyvných spojencov vytvorili živnú pôdu pre prijatie revolučného know-how (súhrnu výrobno-obchodných informácií, vedomostí a skúseností) zo Srbska. Myšlienka spojiť srbských a gruzínskych aktivistov sa zrodila v tbiliských kanceláriách Národného demokratického inštitútu a Nadácie otvorenej spoločnosti.“ [3]
No a? Bernays predsa tvrdil, že demokracia bez propagandy, neustáleho zasahovania ľudí v pozadí, by nebola životaschopná. Jeho slová mi pripomínajú vyjadrenia mojich bývalých kolegov, ktorí sa nechali počuť, že zasahovanie mimovládnych organizácií do chodu štátu považujú za zdravý prejav demokracie. Reagovali na môj mejl, v ktorom som po katedre rozposlal spomínaný zabudnutý článok Michala Šimečku. Text ma fascinoval, preto som ho preložil a poslal tým, ktorí si zvykli z rozličných zvestí o vplyve Georga Sorosa robiť žarty podobne ako progresívni intelektuáli. Kolega z USA moje úsilie pochválil, no u iných kolegov som sa stretol buď s ľahostajnosťou, či pohŕdavým postojom. Vedúca katedry mi napísala, aby som energiu vynakladal na čosi iné, kým ďalší kolega ma poprosil, aby som mu už nikdy neposielal nič, čo nebude priamo súvisieť s chodom katedry. Nuž aj takto sa dá pchať hlava do piesku, no treba povedať, že spomínaní bývalí kolegovia majú kritického myslenia, ako sa povie, plné ústa.
Kritici Šimečkovcov sa mýlia, keď z úst vypúšťajú rozličné označenia ad hominem, ktorými chcú povedať, že tieto progresívne osobnosti sú nevzdelané, či nebodaj menej inteligentné. Treba si uvedomiť, že je to naopak, aj keď je pravda, že oni sa občas na menej inteligentných ľudí radi hrajú. Sú to aktivisti s určitou agendou, ktorú sú ochotní kedykoľvek zaprieť napr. tak, že sa tvária, akoby nič podobné neexistovalo, akoby ľudia šírili povery, báli sa zbytočne, a nespomenú ani vlastné slová, napr. tie o Sorosovi, či už vyšli písmom, alebo odzneli v sále (kde – aby sa nezabudlo –, sa pán Šimečka st. priateľstvom s pánom Sorosom netajil), a občas, ako dokladá citát M. Šimečkovej, zahrajú dokonca sprofanovanou kartou antisemitizmu.
Nie, oni nie sú hlupáci, oni sú chytráci – väčší, než by si bežný (a možno trošku naivný) človek vôbec dokázal predstaviť. A to si treba uvedomiť. Problematika, o ktorej si Bernays pokojne písal ešte koncom dvadsiatych rokov 20. storočia, sa dnes na Slovensku zvykne považovať za učebnicový príklad konšpiračnej teórie. Čosi prinajmenšom podobné platí aj o tom, čo v článku uvádza líder opozície. Osveta na dané témy chýba, mám dojem (ale pokojne ma z neho vyveďte), že novinári o tom veľmi nepíšu, čo by ale podľa mňa znamenalo, že v danej veci, odhliadnuc od toho, čo vraví vo videu Martin Šimečka, až tak nevinne nie sú.
Prečo teda mnohí ľudia veria tzv. konšpiračným teóriám? Rozhodne nie len preto, že znejú jednoducho. Je možné, že ľudia jednoducho čítajú knihy a sledujú dianie. Som rád, že som mohol stručne odpovedať na otázku, pri ktorej pán Šimečka st. tápal. Nobelovu cenu však rozhodne odmietam. Ja nič, ja čitateľ so sklonom kriticky myslieť. Aj preto mi na univerzite nepredĺžili zmluvu.
Foto: Archív autora
* * *
PhDr. Martin Kubuš, PhD. pôsobil ako vysokoškolský pedagóg anglistiky a amerikanistiky . Preložil z angličtiny do slovenčiny diela Woodyho Allena, Johna Henryho Newmana, Johna Steinbecka, Michaela Finkela či Laury Hillebrandovej. Venuje sa aj umeleckej tvorbe a príležitostne publikuje časopisecky. Žije v Banskej Bystrici.
Odkazy
Bernays, E. L. 1928. Propaganda. New York: Liveright Publishing Corporation (citáty preložil autor).
[1] https://www.facebook.com/reel/996495806654105
[2] https://ct24.ceskatelevize.cz/clanek/media/slovaci-jako-by-chteli-zavrit-oci-rika-oceneny-novinar-simecka-348069
[3] Šimečka, M. 2009. Diffusion and civil society mobilization in coloured revolutions (Difúzia a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách) Celý zborník TU:
https://politicalscience.ceu.edu/sites/politicalscience.ceu.hu/files/basic_page/field_attachment/ceupolscijournaliv1.pdf (preložil autor, preklad celého textu pošlem bezplatne, ozvite sa na adrese ktojemanu@gmail.com)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008