„Blbé není stáří, ale ty blbé kecy těch druhých o tom!“
Miloš Kopecký
Ale ten čas letí. Niekedy sa mi zdá, že som len včera vyšiel zo školských lavíc, či denne chodil do práce a venoval sa mnohým záľubám. Akoby som sa ešte včera prihováral svojím príspevkom k starším ľuďom a dnes sa prihováram sám k sebe.
Som však rád, že žijem v krajine, kde si ľudia pripomínajú aj takéto veci, zvlášť v dobe, ktorá je zložitá a rozporuplná. Zvlášť v dobe, keď sa slovo úcta, a to nielen k starším, pomaly vytráca aj z nášho života. Dnes sa mi zdá, že ľudia majú väčšiu úctu k veciam, peniazom, kariére, funkciám ako navzájom k sebe a obyčajným ľudským hodnotám. Pritom žiadna doba nemôže byť taká zlá, aby sme museli v nej meniť svoje hodnoty. Prestávame sa počúvať, rešpektovať, vážiť si jeden druhého. Až príliš reagujeme na to, čo sa dnes okolo nás deje, až príliš podliehame tomu, čo nás rozdeľuje. Je smutným paradoxom, že práve tí, ktorí denne volajú o zmiernení, upokojení atmosféry, svojimi výrokmi či konaním najviac prispievajú k tomu deleniu a vzájomnej nevraživosti. Mnohí ľudia hovoria, že je to preto, lebo doba je zlá. Ja si osobne myslím, že doba nemôže byť zlá, ani dobrá. Je vždy len taká, akí sme my ľudia.
Aj preto je dnes dobré, že máme také sviatky a udalosti, ktoré toto napätie v spoločnosti aspoň trošku zmierňujú. Úcta k starším síce nie je sviatkom, ale je dobrou príležitosťou aspoň trošku spomaliť a poobzerať sa okolo seba i zaspomínať si na prežité chvíle v živote. Uvedomiť si, že žijeme len jeden život a ten nie je až také potrebné riešiť, ale užiť si ho. Práve my starší už dokážeme presne pomenovať tie pravé a prioritné hodnoty života. Sme síce už starší, pomalší, síl aj zdravia ubúda. Na druhej strane sa už nemusíme za ničím hnať, nemáme množstvo cieľov a želaní, viac sa môžeme venovať rodine, priateľom, záľubám.
Z mnohých vyjadrení, žiaľ, aj politikov, však pociťujem, ako keby sme už boli prekážkou v dnešnom živote či ďalšom rozvoji Slovenska. A to ma veľmi trápi. Naozaj si nespomínam, že by si naša generácia v mladosti nevážila svojich rodičov, nevážila to, čo pre nás a Slovensko spravili. Veď oni hlavne vybudovali vojnou zničené Slovensko, oni sa postarali o naše bezstarostné detstvo a vzdelanie. Za to všetko im môžeme byť len a len vďační. Žiaľ, toto mnohokrát dnešná mladá a možno i stredná generácia nevidí, resp. vidieť nechce.
A tak si dôležitosť úcty v našom živote pripomíname aspoň v tomto mesiaci. Tu naozaj nejde len o úctu k nám starším. My to už nejako dáme aj bez nej. Tu ide oveľa viac. Ak úcta zmizne z nášho života, určite nás nečaká lepšia budúcnosť. No a vyhovárať sa, že za to môže len doba, je veľmi alibistické.
Takže čo záverom?
V mladosti i strednom veku sa všetci naháňame za množstvom vecí. Dospievame vtedy, ak zistíme, že len tri stoja za to. Láska, rodina a priatelia.
Tak si spoločne zaželajme, nech sú dlho, predlho pri nás.
S úctou
Ľubo Dzurák
Úvodné foto: Pixabay
