Už dávnejšie som sa chcel vyjadriť k slepote, pravda, k tej politickej. Až teraz pri zhoršovaní môjho zraku som si uvedomil hlbšie súvislosti tohto problému, toho, čo sme, alebo nie sme schopní vidieť. Na úvod chcem preto všetkých ubezpečiť, že na rozdiel od viacerých politikov a, žiaľ, i mnohých voličov, ja politickou slepotou netrpím.
V tomto príspevku však nechám bokom všetko to, čo súvisí s výsostne zdravotnými problémami zraku a sústredím sa na „vírus“, ktorý dlhodobo trápi značnú časť Slovenska, na politickú slepotu.
Niektorí nevidia okolo seba ani v spoločnosti nič, majúc zatemnený zrak i myseľ. Iní vidia len zúžený výsek reality, akýsi politický priezor, keď majú na očiach „konské klapky“. Sú však aj takí, čo vidia len to, čo chcú a čo je horšie, takí, čo často vidia len samých seba.
Tých, čo nosia slepeckú bielu paličku, netreba ľutovať, oni sa vedia pohybovať v spoločnosti často lepšie ako tí s ostrým zrakom. Ľutovať treba tých, čo sa nechajú slepo viesť vodiacim „psom“, ktorým je v prípade voličov líder tej-ktorej strany. Práve ten ich líder im nehovorí, čo vidia, ale len to, čo majú vidieť, a čo je horšie, i to, čo si majú myslieť.
Voľakedy sme mali čierno-biele obrazovky televízorov, žiaľ, teraz má príliš veľa ľudí čierno-biele videnie.
My, Slováci, ale i mnohé ďalšie národy, potrebujeme svojho vodcu, toho, ktorý za nás rozhoduje, ktorému slepo dôverujeme a ktorý ich vedie vraj k svetlým zajtrajškom. Ako je známe, pri akejkoľvek viere nepotrebujete vidieť ani počuť, ba ani rozmýšľať, stačí veriť. Nuž a práve na slepú vieru sa spoliehajú viacerí minulí i súčasní politici.
Politická slepota tu vždy bola, no teraz prekvitá
Typickým príkladom občianskej slepoty boli po vzniku samostatného Slovenska voliči Mečiarovho HZDS, ktorým niektorí hovorili i „babky demokratky“. Bol to veľmi zúžený pohľad, keďže pritom boli medzi nimi i mladí ľudia. V HZDS bolo i veľa stredoškolákov, vysokoškolákov i odborníkov z rôznych oblastí spoločenského a hospodárskeho života. Vladimír Mečiar bol pre nich „otec národa“. Iní mu hovorili zakladateľ štátu, čo bolo v istom slova zmysle opodstatnené a aj preto mu mnohí bezmedzne verili.
Po úpadku HZDS a odchode Vladimíra Mečiara z politiky značná časť týchto voličov prešla k Smeru-SD, pretože si v Robertovi Ficovi našli svojho nového vodcu. Väčšina z nich nemala toho veľa spoločného s ľavicou či sociálnou demokraciou, ale skôr len so sociálnym cítením a obľúbenosťou dôveryhodného lídra Roberta Fica.
Pokiaľ ide o dôverčivosť a slepú dôveru, nasledovníkom Mečiarových voličov boli voliči Matoviča a jeho OĽaNO, ktorých niektorí hanlivo volali aj „Matovičove ovce“. Vraj to boli jednoduchí, „obyčajní“ ľudia. Ani to však nebola celkom pravda. Na všeobecné prekvapenie politikov, i to moje, bolo medzi nimi veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, učiteľov, inžinierov, lekárov, ktorým sa nechcelo vidieť a ani premýšľať. Niektorých to unavovalo, iní boli pohodlní pozerať sa okolo seba, a tak radšej uverili populistickým až primitívne jednoduchým riešeniam Igora Matoviča. Namiesto toho, aby otvorili oči, radšej sa nechali slepo viesť dúfajúc, že ako im nahováral ich spasiteľ Matovič, „dobre bude“. Žiaľ, doplatili sme na to my všetci tri a polročnou devastáciou Slovenska. Matovičovi voliči až neskôr zistili, že boli oklamaní a podvedení, čo sa v súčasnosti prejavuje v úpadku OĽaNO premenovaného na Slovensko a v jeho nízkych preferenciách pod hranicou zvoliteľnosti do NR SR.
Síce nie všetci, ale mnohí voliči OĽaNO vytriezveli, no, žiaľ, nezmúdreli a znovu sa nechajú viesť, teraz veriac pre zmenu kresťanským, progresívnym či liberálnym lídrom.
Najnovšie je dobré len progresívne videnie
Elektorát bežných voličov, ale i intelektuálov z PS a SaS sa pohybuje často v kaviarňach či v pivárňach, najmä tých bratislavských či košických, kde býva dosť „dymu“, a tak viditeľnosť reálnych problémov života bežných ľudí sa výrazne znižuje. Ak k tomu pridáme alkoholické či hašišové opojenie, všetci vidia len to, čo im hovoria demagógovia ako Michal Šimečka či Branislav Gröhling, čo skandujú na protivládnych demonštráciách. Stačí im goebbelsovská propaganda a primitívne heslá „do basy, preč s vládou, mafia, zlodeji“ nepotrebujúc žiadne dôkazy, nevnímajúc protiargumenty. Práve voliči PS a SaS dokazujú, že ani vysokoškolské vzdelanie, ktorým sa tak radi ich lídri chvália, nie je zárukou ostrého videnia, bystrej a kritickej mysle.
O niečo menej chodia po kaviarňach voliči KDH najmä na vidieku, možno preto majú triezvejší pohľad a menší problém s videním reality, v ktorej žijú občania, ale väčší problém s tým, že ich do slepej uličky vedú ich vlastní farizejskí predstavitelia.
Bielu paličku si niektorí zamieňajú za dúhovú zástavu
Ktosi nedávno povedal, ak je niekto neschopný, nevie zaujať a presadiť sa v politike, kultúre či v športe, oháňa sa dúhovou zástavou. Práve dúhové farby sú v mase bezprizorných dobre vidieť a ľudia idú za nimi mysliac si, že ide o teátro, o cirkus. Nuž a ten cirkus na dúhových pride spravidla naozaj je.
Politicky slabozrakí a tí, čo potrebujú pomoc v orientácii, si zamieňajú bielu paličku za dúhovú zástavu. Správne predpokladajú, že progresívni a liberálni lídri im budú ukazovať, kadiaľ majú ísť, čo majú vidieť, kde a proti komu sa majú postaviť. Možno budú v ich prípade znieť aj staré známe výzvy z Novembra ´89 „Utvorte koridor!“ Má to niečo do seba, takto žiť je predsa jednoduchšie a najmä pohodlnejšie, či?
Všeobecné zákonitosti súvisiace s videním
Problémom je vidieť a rozoznať pravdu od lži, reálne sľuby od prázdnych rečí. Problémom je rozoznať vlastenca od nacionalistu, vizionára od populistu a demagóga, úprimne veriaceho od náboženského fanatika či farizeja. Všetky tieto problémy s videním sa týkajú rovnako opozície, ako i koalície a pri každom by sa dalo použiť množstvo príkladov zo súčasnej politiky. Netreba ich uvádzať, veď vidiaci občan ich sám vidí a ten „nevidiaci“ si ich ani neprečíta.
Príliš veľa ľudí, osobitne politikov nosí masku, za ktorou skrýva svoju pravú tvár, preto treba poriadne otvoriť oči i myseľ, nespoliehať sa pocity a radšej používať zdravý rozum. Práve kritické myslenie nás spoľahlivo prevedie nielen cez úskalia života, ale i úskalia súčasnej politiky.
