Foto: Emil Polák
Pomaly sa končí dovolenkové obdobie, ktoré bolo nezvyčajne horúce. Nevdojak som si spomenul, že pred desiatimi rokmi som dovolenku prakticky nemal. Podobne ako aj ostatní moji diplomatickí kolegovia na veľvyslanectvách SR vo svete (pôsobil som v Bukurešti) sme sa podieľali na zabezpečovaní historicky prvého predsedníctva v EÚ.
Logicky, každý inou mierou, ale s veľkým nadšením a nasadením. Pridanou hodnotou k môjmu entuziazmu bol osobný a nezabudnuteľný zážitok z ceremónie vztyčovania európskych vlajok 1. mája 2004 na historickom summite v Dubline, keď som bol slovenským veľvyslancom v Írsku.
V druhom polroku 2016 bola slovenská diplomacia pochopiteľne najviac vyťažená v ústredí v Bratislave a v Bruseli, avšak ani ostatní v rôznych kútoch sveta sa „nenudili“. Aj po desiatich rokoch som presvedčený, že to bol počas existencie samostatnej SR zrejme najintenzívnejší a najkompaktnejší výkon našej diplomacie. Preto ma vtedy zamrzela nie práve najlepšie zvládnutá – komunikačne, mediálne, finančne alebo inou formou – účasť krátkodobej stážistky na tejto rozsiahlej politicko-diplomatickej operácii.
Akoby mávnutím prútika sa do úzadia pozornosti dostali desiatky, ba stovky organizačne náročných a úspešných podujatí, za ktorými boli tisícky odpracovaných hodín obetavých ľudí nielen zo slovenského diplomatického zboru. Z dlhodobého pozorovania vieme, že ani predsedníctva iných štátov sa nevyhli rôznym a omnoho závažnejším „potknutiam“. Dá sa teda povedať, že SR vo svojej nedokonalosti zapadla do istého sivého priemeru na našom kontinente. Pre niekoho je to dobrá správa a pre iného nie. Vyberte si.
Medzi pridanou hodnotou bola výstava kráľa pop-artu
Aj vďaka žičlivému rumunskému prostrediu sa v krajine môjho pôsobenia podarilo zvládnuť nielen štandardné aktivity, ktoré súvisia s úlohami predsedníckej krajiny. Vzácnou pridanou hodnotou bola po takmer 40 rokoch návšteva Činohry SND a prvá výstava vôbec kráľa pop-artu Andy Warhola. Z pohľadu politicko-diplomatického a historického si obzvlášť cením inštaláciu busty Alexandra Dubčeka v samotnom centre Bukurešti dňa 30. augusta 2016. Rumunsko bolo v horúcom auguste 1968 jedinou krajinou vtedajšieho tzv. východného bloku, ktorá sa nezúčastnila hanebnej vojenskej invázie „spojencov“ do našej vlasti a vyjadrila protest voči tomuto kroku.
Neodmysliteľnou súčasťou historickej pamäti je nezabúdať na pomocnú ruku podanú v kritickej situácii včera. Ak tak neurobíme dnes, môže sa stať, že zajtra už nemusí prísť žiadna pomoc. Pestovanie historickej pamäti a poučenia zo skúseností našich predkov priamo súvisia s tým, ako sa postavíme k zodpovednosti za riešenie dnešných záležitostí, ktoré „prinesú“ svoje ovocie tým, čo prídu po nás.
Apropo zodpovednosť. Sympatickým počinom vlády SR pred desiatimi rokmi bola iniciatíva neformálneho summitu EÚ, ktorý sa po dlhšom čase konal nie v Bruseli ale v hlavnom meste členskej krajiny – v Bratislave. Tento moment bol v čase rastúcej nervozity (nelegálna organizovaná migrácia, tlejúce napätie medzi EÚ a Ruskou federáciou, problém s energiami, dramaticky rýchle sa meniaci hodnotový systém…) ešte viac umocnený spoločnou plavbou európskych lídrov loďou po Dunaji. Po rieke spájajúcej takmer polovicu dotknutých štátov. Uvedený počin mohol byť vnímaný ako jasne deklarovaná spoločná zodpovednosť za osud nielen EÚ, ale tiež širšieho geopolitického priestoru. A súčasne ako prihlásenie sa SR k svojmu podielu na tejto zodpovednosti.
Odstraňovanie predsudkov a nenávisti
Neskromne priznávam, že tiež som dumal nad tým, ako k tomu prispieť. Bol som stotožnený s presvedčením Roberta Schumana (prvého predsedu dnešného Európskeho parlamentu) o tom, že vzájomné spoznávanie národov má viesť k odstraňovaniu predsudkov a nenávisti. Tiež som bol inšpirovaný skúsenosťou pri obhajobe zmysluplnosti slovenskej štátnosti, ktorá spadla do vienka neveľkému národu v strednej Európe skôr vďaka vzácnej zhode viacerých historických udalostí/procesov ako vlastným pričinením. Súčasne som bol „limitovaný“ pôsobením na juhovýchodnej periférii EÚ.
V širšom historickom kontexte spomeniem, že nikde som nenašiel vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, prečo generácia, preživšia na vlastnej koži prvú svetovú vojnu zlyhala v úsilí zabrániť jej brutálnejšej repríze. Obrátil som preto svoju pozornosť na mladú európsku generáciu. Mal som pocit, že naše deti (nielen obrazne povedané) venujú príliš mnoho energie a času debatám s indickým guru a cestám za africkými šamanmi. A to aj na úkor hlbšieho poznania svojich vlastných susedov.
Navyše, moderné komunikačné technológie im priam znemožňujú vnímať podstatu vecí alebo problémov, respektíve vidieť ich v náležitom kontexte a relevantných súvislostiach. Mnohí si teraz poviete, že na to máme predsa program Erasmus. To však evidentne nestačí a treba ísť hlbšie. Európsky orchester môže hrať dobre len vtedy, ak každý jednotlivec vie, na akom nástroji mu to ide najlepšie. Koncert môže pokaziť nielen nepodarený výkon prvého huslistu, ale aj jediný, avšak nesprávne načasovaný úder tympanistu.
Mladí ľudia by mali stráviť viac ako len jeden semester v inej krajine EÚ. Aspoň rok a pokiaľ možno v rodine, ktorej potomok by bol v rámci toho istého programu v inej rodine druhého štátu. V prvom rade by bol program orientovaný hlavne na budúcich pedagógov, neskôr na ľudí, ktorí majú ambíciu pracovať v štátnej správe a médiách. Pre začiatok by bol kľúčom desaťnásobok počtu europoslancov za príslušnú krajinu. Nemecko by teda poslalo do jednotlivých štátov 960 študentov a Malta 60. Rovnaký počet študentov by prijali štáty u seba doma.
Lotéria by sa konala rok vopred
Výber by sa na základe princípu dobrovoľnosti robil lotériou, aby sa nebodaj všetci nenahrnuli na grécke alebo španielske pláže. Lotéria by sa konala rok vopred, aby sa študenti, ich rodiny a prijímajúce univerzity mohli na to pripraviť. Nepochybujem o tom, že väčšina európskych univerzít je „zosieťovaná“, ale pre rodiny by to bolo náročnejšie. Stále by bolo v zálohe ubytovanie na internáte.
Moja úvaha sa opierala tiež o poznanie, že mladí ľudia majú radi dobrodružstvo pri objavovaní neznámeho prostredia. Poznámka: Autor týchto riadkov svoje posledné prázdniny na univerzite precestoval stopom krajiny severnej Afriky. V čase, keď neboli mobily, internet, kreditné karty a iné vymoženosti moderných technológií. Keď pohľadnica z Marrákeša domov k rodine doputovala dva mesiace po mojom návrate. Nehovoriac o (dnes nepredstaviteľných) „administratívnych“ prekážkach, ako je vybavovanie desiatich víz súčasne na rôznych ambasádach, respektíve komplikované získavanie cudzej meny v štátnej banke po známostiach.
Zaslal som takúto úvahu príslušným slovenským ministerstvám a štruktúram EÚ. Brusel nereagoval a slovenské inštitúcie neboli ochotné sa tým zaoberať. Neznášam slovo „keby“, ale občas sa mu nedá vyhnúť. Pri minimálnom nastavení programu by za uplynulé obdobie necelých 100-tisíc mladých Európanov bližšie poznalo život v inej európskej krajine. Dnes by učiteľ mohol svojim študentom priblížiť nielen to, čo si prečítal o inom štáte na Wikipédii, prípadne zažil na rockovom koncerte, ale podať im aj autentické informácie z osobných zážitkov o reálnom živote v danej krajine. Podobne by uvažoval mladý štátny úradník, či poslanec (atď.) pri spolupráci so subjektom štátu, o ktorom by mal už akú-takú predstavu.
Už to nie je jeho pôvodné nemecké mesto
Od slovenského predsedníctva ubehlo desať rokov. Riešenie vyššie spomínaných výziev celoeurópskeho charakteru sa výrazne kvalitatívne neposunulo. Nezvládnutý problém s migráciou mení pred našimi očami charakter niektorých krajín, čo sa nemôže neprejaviť v reakcii miestnych voličov. Predstaviteľ významnej nemeckej nadácie, ktorý dlhodobo pôsobil v našom regióne, mi v osobnom rozhovore so slzami v očiach hovoril, že keď naposledy navštívil svoje rodné mesto na severe Nemecka, v ktorom bol istý čas viceprimátorom, došiel k smutnému poznaniu, že už to nie je jeho pôvodné nemecké mesto.
Niektoré štáty dobieha ich koloniálna minulosť, ktorá im v časoch prosperity garantovala (nielen) hospodársky rozkvet. Iné zasa „doplácajú“ na veľkorysý sociálny systém, programovo nastavený na ich pôvodných občanov. Zväčša pracujúcich ľudí, ktorí počas svojho aktívneho života vybudovali jeho zdroje. Na SR a niektoré iné štáty, ktoré nemajú spomínané historicko-ekonomické parametre, sa vymyslel „prefíkaný bičík“. Stále menej sa hovorí o zodpovednosti štátov na základe medzinárodného práva, ktoré jasne pomenúva povinnosti jeho subjektov – má sa tu na mysli predovšetkým Schengen.
O to viac sa narába s pojmom právne neregulovanej solidarity, keď sa navyše opúšťa jej základný princíp: dobrovoľnosť. Namiesto toho, aby sme systémovo, aj za cenu dnes vyšších (najmä ekonomických) nákladov pomohli dotknutým štátom plniť si ich záväzky pri ochrane európskych hraníc, ponáhľame sa podieľať na znášaní následkov za ich zlyhania. Ak na hornom konci dediny začne horieť dom, tak utekám k nemu s vodou pomáhať hasiť oheň. Určite mi nenapadne priniesť si domov, do svojej stodoly zopár horiacich uhlíkov – toto už vedeli naši starí otcovia. (Najmä) politická cena spomínaných zlyhaní tak neúmerne rastie a my nevidíme alebo nechceme vidieť celý ľadovec …
Embryonálne štádium tretej svetovej vojny
Z pôvodne tlejúceho napätia medzi EÚ a Ruskou federáciou sme sa „prepracovali“ k hybridnému vojnovému konfliktu na európskom území. Štátnych a neštátnych subjektov z rôznych kontinentov, ochotných zúčastňovať sa na ňom je už toľko, že i keď sa to bojíme vysloviť, nevdojak cítime, že pozeráme na embryonálne štádium tretej svetovej vojny. Ostatný vývoj potvrdzuje, že EÚ fungovala ako mierový projekt garantujúci prosperitu a demokratickú stabilitu v našom geopolitickom priestore len v „pekných časoch“. Nechce sa mi veriť, že by bolo po zániku Sovietskeho zväzu zámerom politických elít Ruskej federácie a Ukrajiny, tobôž tam žijúcich národov, viesť bratovražedný boj pred zrakom celého sveta.
Rovnako tak sa mi nechce veriť, že by elity EÚ – disponujúce rozsiahlymi kapacitami najrôznejšieho druhu a najmä kumulovanou skúsenosťou s vojnami na území svojich štátov – nedokázali primeraným spôsobom politicky, ekonomicky a či inak motivovať/stimulovať obe bojujúce strany, aby nevojenským spôsobom urovnali svoje vzťahy.
Historická pamäť najmä krajín nášho regiónu nám našepkáva, že nemáme dobrý pocit z príliš dobrých vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom. Výnimočne môžeme byť trochu osobní: je pozoruhodné, ak si nemecký kancelár krátko po ukončení svojej (najdôležitejšej) funkcie v domovskom štáte sadne do kľúčového kresla v strategickej spoločnosti v Moskve. Rovnako tak platí, že zlé vzťahy medzi týmito istými krajinami (veľmocami) obvykle zaváňajú pušným prachom. Na povestnú zlatú strednú cestu medzi nimi mala podľa mňa dohliadať práve EÚ. Tá sa však, zdá sa, vydala skôr cestou militarizácie európskeho projektu. Zdroje minuté na pušný prach môžu zúfalo chýbať pri realizácii úloh, na ktoré bola EÚ pôvodne určená.
Nemôžeme vylúčiť, že niekde sa bude uplatňovať šaría
Samostatnú pozornosť si zaslúžia otázky nemateriálneho charakteru. Zmeny v hodnotovom systéme európskych národov a rýchlosť, akou sa dejú. Napokon a zrejme aj najviac spôsob, akým sú nabádané osvojiť si „nové hodnoty“ tie krajiny, ktorých kultúrna identita bola uvarená v odlišnom historickom hrnci a s inými prísadami…
Na inom mieste v Pravde som písal o rozdiele medzi veľkými, respektíve vplyvnými krajinami – kedy geografická veľkosť nemusí byť relevantná – a ostatnými štátmi. Napriek mnohokrát deklarovanej rovnosti, neraz tiež písomne potvrdenej, tí prví robia zväčša to čo chcú alebo potrebujú, zatiaľ čo tí druhí robia to, čo musia. Aby (nielen) ekonomicky prežili.
Žijeme dnes aj veci, ktoré boli nepredstaviteľné pre našich rodičov a priznajme si aj pre tých z nás, ktorí už majú dobrú kôpku letokruhov. Pri súčasnom vývoji nemôžeme vylúčiť, že v niektorých regiónoch bývalej západnej (a severnej?) Európy sa bude uplatňovať šaría. Tento náboženský a právny systém nie európskeho pôvodu sa tak môže začleniť do právnych poriadkov v niektorých štátoch. Bude sa to v daných krajinách považovať za súčasť hodnotového systému. Aj európskeho? Čitateľ tuší odpoveď…
(JUDr. Ján Gábor, autor literatúry faktu a bývalý diplomat)
(Text bol publikovaný na zurnal.pravda.sk 30. augusta 2026)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Citujem z článku:
„Nemôžeme vylúčiť, že niekde sa bude uplatňovať šaría“.
Štát a právo sú neoddeliteľne späté. Ak prestane existovať pôvodné právo a nastúpi tam šaría, zanikne aj štát. Aspoň na tom území.