V ostatnom čase si kladiem otázku, prečo sa nedokážeme, nedokážu politici, oslobodiť od prízemnosti bežných pletiek, hnevu a frustrácie. Uvedomujem si, že vyrastáme a rozvíjame sa v rôznych prostrediach, s rôznymi hodnotami a presvedčeniami o svete. Nie je jednoduché spolu existovať v takomto kokteily vnímania, cítenia a myslenia. Je to pestrofarebná zmes, kde všetky farby je ťažko vnímať. Práve v pestrosti názorov je pravdepodobnejšie, že budú vznikať nezhody. Jemnejšie sa budú prejavovať ako výmeny názorov, tvrdšie ako konflikty, odlúčenia, urážanie a hádky.
Sme toho svedkami v našom súčasnom parlamente.
Jedným z kameňov úrazu je práve jednostranný, jednofarebný pohľad na vec. Deje sa nám to často. Buď nevieme popustiť z nášho pohľadu na vec my alebo ten druhý, alebo obaja naraz. Každý máme svoju pravdu. A práve presýtenosť vlastnou pravdou hlavne politických elít, nás môže priviesť ku katastrofe.
Nie je totiž náhoda, že máme radi jednostrannosť. V jednostrannosti je sila. Pomáha nám udržať bezpečné hranice našej osobnosti, bezpečné hranice našej rodiny, našich presvedčení o živote a o tom, ako by mal spravodlivý a bezpečný svet vyzerať. Prečo sa teda dokážeme rozdeliť alebo aj ublížiť si slovami a činmi? Veď chceme to dobré na obidvoch stranách. Prečo chcenie dobra na obidvoch stranách môže vytvoriť aj zlo? Jednou z odpovedí na prečo by sme mohli nájsť vo vyššie spomenutej rôznorodosti a v bezpečnej jednostrannosti. Ak však ostávame na jednej strane, konflikt sa skôr prehlbuje a polarizuje. Čo by mohlo, hlavne politikom, posunúť sa v prehlbujúcom sa konflikte rôznorodosti bez toho, že by som musel vopred niečo zásadné meniť na svojich hodnotách a presvedčeniach?
Všimnime si svoje silné emócie. Hnev, strach, des, odpor, znechutenie, to všetko nám skôr berie schopnosť komunikovať. Obyčajný záujem a snaha porozumieť tomu druhému. Na chvíľu odložiť svoje zásadné nie. Skúsiť sa zaujímať o druhú stranu. Odložiť nabok kritizovanie, bojovanie, hodnotenie. Pýtať sa, zaujímať sa, vypočuť. To predsa ešte neznamená súhlasiť.
Základom neschopnosti slušne sa správať, nieto sa dohodnúť, je absencia spoločného záujmu, cieľa. Prezentácia všeobecného dobra je len zásterkou na napĺňanie veľmi osobných, narcisticky uspokojujúcich túžob a potrieb. Čím agresívnejší a hostilnejší postoj, tým viac ega je účastného.
Ak sa nám však podarí neostať na hranici svojej jednostrannosti a skúsime byť zvedaví a skúmať aj názor a pravdu druhých, niekedy postačí len vypočutie, môžeme sa stretnúť na spoločnej pôde ľudskosti, kedy obsahové a myšlienkové názory nie sú až také dôležité. Do politiky má ísť sociálne silná, vysoko vzdelaná, pracovne skúsená, eticky vyvážená elita.
Čo dodať? Tá jednostrannosť a hluchota k iným ako vlastným postojom je dôsledkom v sociológii známeho javu, o ktorom odborníci píšu ako skupinové myslenie.
Niekedy aj skupinové myslenie môže mať negatívne dôsledky. Vedenie firiem a politických strán rado pestuje vo svojich prívržencoch skupinové myslenie, lebo motivuje a pomáha skôr dosiahnuť vytýčené ciele. Ale rub tohto prístupu sa veľmi rýchlo ukáže vtedy, keď sa vyskytnú nečakané okolnosti, nedarí sa a bolo by vhodné zmeniť prístup. V dôsledku skupinového myslenia si spravidla nikto netrúfne vedenie upozorniť na riziko a na nutnú zmenu. Dôsledky bývajú fatálne. Spomeniem len niekoľko príkladov: Titanic, plán Barbarossa…
PhDr. Dušan Piršel je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
