Nepriateľ

Slovensko spolu s Maďarskom za svojimi hranicami nemajú veľa priateľov. Dokonca ich nemajú ani doma. Teda tých ozajstných. Bruselský spolok, ktorého sú členmi, obe krajiny sústavne kára alebo podráža, či už priamo alebo cez svojich mopslíkov. V prvom prípade menujme Holandsko a Chorvátsko. V Česku sa síce zmenila vláda, inak však ostáva všetko po starom. Vrátane pocitu akejsi nadradenosti, ktorý po desaťročiach od zániku spoločného štátu vyznieva úsmevne. Prípadne zatrpknuto. Ak si odmyslíme Andreja Babiša, pardon, teď již Andreje Babiše, ktorý nám už raz poprial všetko dobré (na centeniálnych oslavách Martinskej deklarácie) slovami „Tak ať se vám daří, Slováci“, medzi tými, ktorí majú Slovensko skutočne a nefalšovane radi, mi vychádzajú najmä Tomio Okamura a Robert Záruba. Pre Poľsko je Slovensko rešpektované len v hokeji, na geopolitickej šachovnici ostáva pri pohľade z Varšavy trpaslíkom, pešiakom, ktorým aj je. I keď zodpovedne sa rozhliadajúcim na štyri svetové strany. Vo vzťahoch s Maďarskom aj napriek fungujúcej chémii medzi Ficom a Orbánom pretrvávajú, slovami básnika „zradné vody spodné“, prerážajúce na povrch napríklad aj pri domácich zápasoch DAC. No skutočný, v poslednom čase transparentný nepriateľ, ktorý sa verbálne vyfarbil a svojím konaním ako taký zadefinoval sám, je na východe. A nie je to ani Rusko či, ostaňme pri tradičnom názve, Podkarpatská Rus so stále skvelými ľuďmi. Správne, je to darebácky režim v Kyjeve a jeho verchuška so Zelenským na čele.  

Fyzické vyhrážky voči obom západným susedom Ukrajiny odznievajúce s pohŕdavým podtónom sa nedajú prehliadnuť, aj keď ich domáca opozícia v oboch, a najmä na Slovensku, bagatelizujú. Je očividné, že súčasné ukrajinské politické vedenie to hrá na víťazstvo opozičných politických strán tak v Maďarsku ako na Slovensku, v prvom prípade už v apríli. Ostaňme pri očakávaní, že v maďarských parlamentných voľbách vyhrá FIDESZ s Orbánom. Naplní rozčarovaný a nervózny Kyjev svoje hrozby a pokúsi sa o nejaké diverzné akcie či dokonca „trestnú výpravu“ voči Budapešti? Prostriedky na to stále má. Nechajme túto možnosť otvorenú a pozrime sa na Slovensko. Aj preto, lebo je zraniteľnejšie. Vo svetle nedávnych vyhlásení rôznych blogerov, ale aj vojenských činovníkov, by som na mieste slovenskej vlády bral vyhrážky súčasného  ukrajinského režimu smrteľne vážne.

Má slovenská vláda v zálohe plán, ako postupovať v prípade avizovaných vojenských provokácií, možno aj priamych zásahov na svojom území, zo strany kyjevského režimu, ktorý sa navyše cíti veľmi sebaisto, keďže vie, že súčasné vedenie Európskej komisie ho politicky i mediálne podrží pri akejkoľvek avantúre? Slovenská opozícia je mimo Bratislavu vo volebných prieskumoch v číslach pravidelne nadhodnocovaná a vôbec nie je isté, že v budúcoročných voľbách aj napriek omaľovánkam všeobecnej nespokojnosti v médiách, ktoré s ňou, ehm, sympatizujú, aj zvíťazí. O dôvod viac necítiť sa bezpečne. V Bratislave si jej obyvatelia myslia, že sú „safe“, v Poprade, Medzilaborciach, Prešove a Michalovciach by to bol sebaklam. Zúfalé režimy robia zúfalé veci a ten kyjevský je úplne na prášky. Aj keď to konečne Rusi zoberú od podlahy, čomu osobne neverím, bude Ukrajina i to, čo z nej ostane, pre svojich susedov nepredvídateľná, a teda nebezpečná. Nedá sa, bohužiaľ, vylúčiť, že ešte viac ako tá doterajšia. Toto prevažná väčšina z nás už dlhší čas vie a takúto možnosť aj pripúšťa, no trápiť by nás všetkých spoločne malo niečo iné. Ako sme na takúto situáciu pripravení.  

Nevidím to síce ružovo, no čičíkam sa výrokom známym z obdobia prvej svetovej vojny aplikujúc ho na slovenské pomery. Veta z armádnych plagátov „Nemysli si, že vieš viac ako Kitchener!“ s odvolávkou na vrchného veliteľa britských ozbrojených síl, ktorého loď smerujúca zo základne Scapa Flow do Archangeľska narazila po vyplávaní pri Orknejach na nemeckú mínu (jún 1916), znela vševedúco a neodvolateľne. Slovenské ministerstvo obrany a generálny štáb zvažujú akiste aj pochmúrne vývojové scenáre, v ktorých sa strieľa a ide o život nemenej ako za čias sirdara, lorda Kitchenera, ktorý si azda myslel, že aj vo Flandersku rozstrieľanom modernými Kruppovými kanónmi stále bojuje so sudánskymi mahdistami a juhoafrickými Búrmi. Jedine, že by to tí prví znovu hodili na politikov, nech nás zo všetkého vykecajú a niečo za niečo vytrejdujú. Ako doposiaľ. Chyba. Gangstra a vydierača ústupkami zastaviť nemožno.  

Ako vraví klasik, „prichádza chvíľa, keď sa zo zbabelcov stávajú hrdinovia“. Rovnako by sa zo zručných manažérov, zdatných komunikátorov a právnikov mali aspoň na chvíľu stať vojaci, prípadne by mali začať po vojensky uvažovať. Terén východného Slovenska, ktoré potenciálnemu agresorovi poskytuje viacero „zaujímavých“ strategických cieľov, bojujúcemu, a nie neúspešne, už štyri roky proti jednej z najlepších armád sveta, vyhovuje viac ako rovinaté Maďarsko. Dokázali by ozbrojené sily Slovenskej republiky čeliť prieniku nepriateľa o sile niekoľkých brigád podporených osvojením si techník moderného vedenia vojny založených na mobilite, maskovaní, schopnosti bojovať v teréne nemenej ako v mestskom prostredí vrátane používania dronov? Nech si každý odpovie sám. Osobne nie som optimistom. Ak by aj Slovensko chcelo mobilizovať, nemá koho. Zálohy neexistujú, mladšie ročníky neprešli vojenským výcvikom. Ich pacifistické naladenie je „no match“ pre do hĺbky indoktrinovaného protivníka, ktorý rešpektuje len hrubú silu. Štát bráni vzniku akýchkoľvek regionálnych dobrovoľníckych formácií v snahe udržať si kontrolu nad limitovaným arzenálom strelných zbraní. Ukrajinský režim má navyše, a o tom ani na chvíľu nepochybujte, na Slovensku dozaista vyvičených diverzantov, ktorí majú stanovené ciele. Ak nie, dokážu sa do krajiny viac-menej nepozorovane dostať. Ak sa k tomu pridajú útoky prostriedkami elektronického boja, paralýza a chaos v logistike a komunikácii sú na slovenskej strane zaručené.

Ukrajina určite nechce Slovensko dobyť a ovládnuť. V záujme dosiahnutia svojich cieľov v pokračujúcom boji s Ruskom zdráhajúcim sa uštedriť svojmu protivníkovi rozhodujúci úder, prípadne pri prebíjaní sa porazených radikálov na západ ako po druhej svetovej vojne, ho však dokáže tvrdo zasiahnuť. Ako by sa v tejto situácii zachovali naši susedia a  NATO? Opäť som skeptikom, myslím si, že racionálne a oprávnene. Západoeurópske štáty a ich vlády by na takto vyhrotenú situáciu reagovali škodoradostne, Poliaci ostražito. Majú bezpochyby silnú armádu bojaschopnú nielen na papieri, cez nich si Ukrajinci prejsť netrúfnu. Chcem veriť, že nejakí dobrovoľníci by sa našli aj za riekou Moravou. Američania by si umyli ruky. Rutte and spol. by vydali nejaké vyhlásenia. Možno by na Sliač a Tri Duby zhodili lieky a zopár obväzov, všetko za prítomnosti televíznych kamier a následných hedlajnov typu „Slovensko má čo chcelo. Nezištne mu však pomáhame“. Ak si, zatiaľ, odmyslíme prítomnosť čečenských dobrovoľníkov, ktorí idú po azovcoch a im podobných ako fretka po zajacovi, musíme sa spoľahnúť predovšetkým sami na seba.    

V prvom rade by sa mali aktivizovať bezpečnostné zložky v prihraničných regiónoch s Ukrajinou. Odhadujem, že už fungujú v špeciálnom režime. Rovnako, že každá časť Armády SR vie, kde sa má v prípade bezprostredne hroziacej krízy rozmiestniť a podieľať na vytvorení dvojitej až trojitej obrannej línie siahajúcej zo severu na juh s prvou vo vzdialenosti 5-10 km od slovensko-ukrajinskej hranice. Stálo by za to pouvažovať o „tichom“ lokálnom nábore fyzicky disponovaných a pripravených dobrovoľníkov motivovaných ochranou svojich rodín, rozdelených do mobilných skupín po 15-20 mužoch pod velením dvojíc či trojíc profesionálnych vojakov. Ich úlohu by bolo kontrolovať obce a mestečká, cestné a železničné uzly v tyle bojových jednotiek. V hornatom teréne, od Humenného na sever, by mohli pôsobiť aj ako spojky, snajperi a partizáni. V prípadnom konflikte, ktorý si na Slovensku azda nikto neželá, by sa hralo najmä o čas. Najdôležitejśie pri naplnení sa takéhoto scenára by bolo neukázať slabosť, ale odhodlanie vzdorovať. Po niekoľkých dňoch zrážok či dokonca bojov by začala konečne fungovať aj medzinárodná mienka tlačiaca na rokovania oboch strán. Na diplomaciu však musia byť prinajmenšom dvaja a súčasné ukrajinské vedenie na čele so Zelenským je absolútne nedôveryhodné. Popierať to môžu len tí, ktorým na ňom záleží viac ako na bezpečnosti a zdraví vlastných spoluobčanov. Slovensko nie je veľké ako Rusko, preto ani nemôže mať toľko červených čiar.

Osobitne je potrebné vysloviť upozornenie tým, ktorí z relatívneho bezpečia neustále vykrikujú svoje proukrajinské mantry, takže na to, aby počúvali, nemajú čas, vôľu ani schopnosti. Zapamätajte si. Hlbokej orbe predchádza podmietka. Z lovca sa môže ľahko stať lovený, dokonca potrava. Zabudnite na televízne politické relácie a mediálne prestrelky bez následkov. Už aj tak vážna situácia sa môže v priebehu zopár dní prípadne hodín ešte viac zhoršiť. Preto si sakramentsky rozmyslite, čo poviete, čo napíšete, no najmä to, čo urobíte. V čase vojnového stavu, vyhláseného i faktického, prichádzajú na rad vojnové súdy riadiace sa príslušnou legislatívou. Spravidla konajú bez otáľania a opravné prostriedky voči ich rozhodnutiam neexistujú. Tam, kde nie sú, je situácia ešte vypätejšia. Vojna má svoju vlastnú logiku a dynamiku, obe založené na vybičovaných emóciách, ničení a zabíjaní. S dôsledkami, vrátane zníženej schopnosti či dokonca nemožnosti kontrolovať prípadnú eskaláciu, musí rátať každý. Médiá ani politici nie sú výnimkou.