V utorok 13. mája 2025 sa konala panelová diskusia o. z. Zjednotení za mier pri príležitosti 10. výročia tejto iniciatívy. Panelisti: Ivan Gašparovič, Jan Kavan, Ivan Hoffman, Gabriela Rothmayerová, Branislav Fábry. Recitovala Ida Rapaičová, moderoval Eduard Chmelár.
Dnes prinášame nekrátený príspevok bývalej poslankyne NR SR a spisovateľky Gabriely Rothmayerovej a videozáznam vystúpenia prezidenta Ivana Gašparoviča.
Pred desiatimi rokmi mi Eduard Chmelár poslal text svojej iniciatívy Zjednotení za mier. Hneď som sa ponúkla, že mu budem pomáhať zbierať podpisy pod deklaráciu a oslovila som najdlhšie väzneného disidenta v ČSSR Petra Uhla, či nás nepodporí. Reagoval okamžite a požiadal, aby sme oslovili Milana Daniela, rovnako ako on väzneného bývalého disidenta a jeho priateľa a Jana Kavana, ktorý z exilu v Londýne vykonával pre československý disent celé roky nebezpečnú mravčiu prácu. Všetci traja patria medzi prvých signatárov, rovnako ako traja bývalí prezidenti Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič. Keď sme neohlásene prišli s Edom za prezidentom Gašparovičom do starej SNR, nielenže nás prijal, ale hneď súhlasil s podpisom, podobne reagovali Mária Kráľovičová, Albert Marenčin, Etela Farkašová a mnohí, mnohí ďalší. Pocítili sme vtedy niečo, čo by nás malo stále obohacovať – silné puto solidarity.
Petra Uhla – aj ostatných – nespomínam len z nostalgie. Stretli sme sa vo FZ ČSFR, Petr Uhl sa stal po zmene režimu ako novinár prvým riaditeľom ČSTK a zároveň poslancom za OF, a mne v pamäti ostala spomienka na prvé osobné stretnutie vo výboroch sociálnych a kultúrnych. Bolo to vlastne bizarné, pretože prišiel spolu s navrhovateľmi zákona o zvýšenie platov poslancov – plat poslanca bol vtedy 7 200 Kčs – čo je cca 250 eur –, takže novozvolení poslanci považovali za jednu z najdôležitejších vecí zvýšiť si status aj finančne. A Petr Uhl chodil do výborov s tými navrhovateľmi, aby vyjadroval svoj zásadný odmietavý postoj! Nie pre populizmus, ale preto, že to považoval za nemorálne. Nikomu sa pádom režimu život okamžite nezlepšil – tak prečo by sa mal poslancom? Pravdaže sa mu dostávalo odpovede, že keď nechce, tak si ten plat nemusí prevziať… On v každodennom živote, predtým aj potom – Dělal jsem, co jsem považoval za správné – tak sa volá jeho autobiografická kniha. Robila som potom s Petrom Uhlom rozhovor a dostali sme sa aj k jeho prvému zatknutiu a odsúdeniu. Po okupácii vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy Petr Uhl v jeseni 1968 inicioval založenie ľavicového Hnutia revolučnej mládeže (2. decembra 1968), na čele ktorého stál. Zatkli ho, keď už vlastne to združenie rozpustil, ako mi povedal, ale i tak ho v roku 1969 režim odsúdil na 4 roky väzenia natvrdo. Bol to prvý veľký politický proces na začiatku normalizácie. A Petr Uhl mi povedal, čo bolo na tom prvom väzení najhoršie – pocit opustenia, osamelosti. Udiala sa nespravodlivosť a nikto si to nevšímal. V iných, omnoho horších podmienkach – v koncentračnom tábore – tieto pocity opísal taliansky chemik Primo Levi vo svojej knihe Je to človek? Absolútna osamelosť.
Absolútna osamelosť a strata akéhokoľvek záujmu o nespravodlivosťou postihnutých ľudí – to je, myslím si, výzva aj dnes. Vidíme vojny, ale len tá jedna ako keby si zasluhovala náš súcit a našu solidaritu.
Od Petra Uhla si osvojme, že solidarita a dôsledné dodržiavanie práva sú a musia byť našou výzbrojou proti svojvôli, proti nenávisti. Preto Petra Uhla spomínam – lebo on bol odsúdený ešte raz a je najdlhšie väzneným disidentom – ale to druhé, päťročné väzenie už neprežíval v takej úzkosti, pretože sa o neho, o jeho osud a osud ďalších odporcov režimu zaujímal vonkajší svet.
Poznanie, že človek nie je sám – tým by sme mali k sebe pozývať ľudí dobrej vôle. Nie som celkom stúpenkyňa Mahátma Gándího, ale jeho myšlienka – najprv ťa budú ignorovať, potom ťa budú nenávidieť a napokon zvíťazíš – sa mi páči. Verejný priestor je zaprataný jednostranným démonom súhlasu s čiernobielym videním, ale nemal by znamenať rezignáciu pre nás – lebo aj pri zbieraní podpisov pod deklaráciu Zjednotení za mier sa ukázalo, že ľudia túžia po tom spoločnom priestore, po spoločnom duchu, po kultivácii rozhovoru. V našej súčasnosti sa kradnú aj myšlienky, tu sa ukradli významy a žijeme v Orwellovom newspeaku – vojna je mier. Nie, vojna nie je mier a nijaká vojna nie je spravodlivá. Ani tá v Jemene, ani tá v Palestíne, ani tá na Ukrajine. Kto chce víťazstvo, ten chce zároveň porážku – a to nemôže byť cesta k mieru.
Pred pár dňami sme v Bratislave mali taký malý cirkus. So SND prišla operná speváčka ruského pôvodu, a tak jej pred divadlo prišli vyjadriť svoj odpor nabudení aktivisti. „Protest bol napokon vydarený, jeho organizátori môžu byť spokojní, prišlo veľa nahnevaných ľudí,“ napísala po koncerte Anny Netrebko slovenská novinárka Eva Čobejová.
Na čo boli tí ľudia nahnevaní?
Na výsledok volieb, na ministerku kultúry, na vedenie divadla a na ruskú speváčku, že nedokáže dostatočne podľa ich želania nenávidieť svoj národ. Nie režim, ale národ!
Zišiel mi na rozum záver románu Alberta Camusa Mor:
„Doktor Rieux vedel, čo rozjasaný dav nevedel, čo je však možné prečítať si v knihách, že totiž bacil moru nikdy úplne nezaniká a nemizne, že môže desaťročia zostať zalezený v nábytku a v bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, pivniciach, kufroch, vo vreckovkách a starých papieroch a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudstva, prebudí svoje krysy a pošle ich umierať do nejakého šťastného mesta.“
Šovinizmus nám tu celkom zreteľne cerí zuby. A tie zuby, ako zuby nakazených krýs, sa raz zahryznú, aby si vydobyli víťazstvo.
„Zapretiť vajnu!“ žiadal „muž s fľakom“, ako hanlivo dnes mnohí nazývajú Michaila Gorbačova. „Zakázať vojnu!“ Bolo to v čase pre nás, ktorí sme jeho perestrojku zažívali, podobne obrodzujúce, ako keď sa blížila jar roku 1968. Perestrojka, glasnosť – ako veľmi sme sa im tešili! Skončilo sa to, žiaľ, divokým kapitalizmom, no to už nie je vina Gorbačova. Môžeme sa rozhorčovať nad vierolomnosťou jeho partnerov, ale faktom zostane, že nám svojimi odzbrojovacími procesmi podaroval 40 rokov mieru.
Na prvom stretnutí s Ronaldom Reaganom, ktorý vyhlásil vojnu Ríši zla, vo vrcholiacej studenej vojne, keď ľudstvo sedelo na sudoch s pušným prachom, sa svojmu súperovi prihovoril v Reykjavíku tak úplne prosto. Stretli s vonku, na Islande je chladno, Reagan nemal šál a Gorbačov sa ho opýtal:
„Nie je vám zima, pán prezident?“
Tými prostými slovami sa začalo otepľovanie.
Keď pred desiatimi rokmi publikoval Eduard Chmelár svoju predstavu kultúry mieru, spomenula som si na tú prostú vetu. Otepliť naše vzájomné vzťahy, nehľadieť na protivníka ako na úhlavného nepriateľa, ktorého treba bezpodmienečne poraziť a zabiť, ale ako na svoj ľudský druh. Veď iných ľudí okolo seba mať nebudeme, preto sa musíme dokázať zniesť. Možno strpieť – lebo naozaj nie všetci ľudia budú bratia. Ale – zapretiť vajnu! Zakázať vojnu!
Pred prípravou tohto nášho dnešného stretnutia mi Edo povedal dosť zhrozene: uvedomil som si, ako málo ľudí chce naozaj mier – či na našej, či na opačnej strane, všetci chcú vyhrať. Víťaziť! Ale každé víťazstvo má aj svojich porazených… Ako v sebe nájsť dosť odvahy – ako to povedal zosnulý pápež František – vztýčiť bielu zástavu? Nie porážky, ale vyjednávania, dohovoru, rozhovoru!
Zdá sa nám, že to už nie je možné, každý je v inom zákope a už po sebe len pálime.
A vyvolávame vojnu.
Americký minister obrany Robert Gates vo svojej autobiografii Služba hovorí o vojne:
„Kým som sa stal ministrom obrany, díval som sa na vojny a počínanie tých, ktorí v nich bojujú, z diaľky, z kancelárií Bieleho domu a CIA. Prečítal som však dosť kníh o histórii vojen, ich sláve, nadšení aj o ich hrôzach. Služba na poste ministra obrany premenila abstrakciu v realitu, dodala pôvodnej antiseptickej skúsenosti krv a hrôzu. Zblízka som videl, akú cenu majú zmrzačené a stratené životy.
Za štyri a pol roka, čo som bol ministrom obrany, som získal niekoľko ponaučení, z ktorých ani jedno nebolo pre mňa úplne nové. V prvom rade je to bytostná nepredvídateľnosť vojny: akonáhle sú vypálené prvé výstrely alebo padnú prvé bomby, tak – Churchillovými slovami – stráca politický vodca nad situáciou kontrolu. Prím hrajú udalosti. Každá vojna podľa všetkého začína predpokladom, že bude krátka. Táto predstava sa takmer vždy ukázala ako mylná.
Uvedomil som si tiež, že takmer zakaždým, keď sa púšťame do nejakého vojenského angažmá, do niektorej z našich vojen, chýba nám akékoľvek hlbšie povedomie o povahe nepriateľov a o situácii v teréne.
Uvedomil som si tiež, že žiadna krajina nie je pripravená na svoje budúce vojny.
Obvykle si nevyberáme a takmer nikdy nedokážeme presne predpovedať, akýdruh vojny nabudúce povedieme. Vždy ma pobaví, keď počujem, ako nejaký vysoký armádny predstaviteľ alebo politik vykladá, že ten či onen druh konfliktu už nikdy nepovedieme. V otázke predvídania budúcich konfliktov – o aký typ bojapôjde a čo všetko k nemu budeme potrebovať – sa musíme naučiť väčšej pokore.
Vojny, ako som už povedal, je omnoho ľahšie začať, než sa z nich neskôr vymotať.
Až príliš mnoho ideológov volá po nasadení americkej armády ako po prvom variante, namiesto toho, aby ho chápali ako krajnú možnosť vyriešenia problému. Zľava je ako ospravedlnenie vojenských intervencií v Líbyi, Sýrii a Sudáne i inde uvádzaná „zodpovednosť chrániť“ (koncept medzinárodného práva „Responsibility to Protect — pozn. prekl.). Sprava je neochota nasadiť vojenskú silu v Líbyi, Sýrii či Iráne považovaná za prejav rezignácie na americkú vodcovskú rolu a za symptóm ,mäkkej‘ zahraničnej politiky. Hlavná os Obamovej politiky vo vzťahu k Ázii bola formulovaná takmer výlučne vo vojenských termínoch, a nie v kontexte ekonomických a politických priorít. Zvyšok sveta tak vníma Ameriku prevažne ako militaristickú krajinu, až príliš ochotnú vyslať lietadlá, riadené strely s plochou dráhou letu a ozbrojené bezpilotné aparáty hlboko do vnútrozemia suverénnych krajín a regiónov.
Z vojny si možno vziať ešte jedno úplne posledné ponaučenie, na ktoré sa príliš často zabúda. Sme totiž očarení modernými technológiami a všetkým, čo dokážu vďaka pokroku v oblasti presnosti, využitia senzorov, informácií a satelitnej technológie. V Nevade niekto stlačí tlačidlo a o pár sekúnd neskôr v Mosule vyletí do povetria malé nákladné vozidlo. Bomba zničí dom napravo, ktorý bol cieľom útoku, a ponechá nedotknutú budovu stojacu vľavo. Z vojny sa v očiach až príliš mnohých ľudí, vrátane bezpečnostných ,expertov‘, stala arkádová videohra či akčný film. Je zbavená krvi, bolesti a zápachu. Ale vojna je ,nevyhnutne tragický, neefektívny a neistý podnik‘. Varujem, aby sme skepticky hľadeli na systémovou analýzu, počítačové modely, teórie hier alebo doktríny, ktoré svedčia o opaku. Dívajte sa s rezervou na idealizované, triumfalistické či etnocentrické predpovede budúcich konfliktov, ktoré sa pokúšajú postaviť na hlavu nemenné princípy vojny, a ktoré vnášajú falošné predstavy, že nepriateľ bude zabitý, ale životy našich vojakov a nevinných civilistov sú ušetrené, naši protivníci vydesení, šokovaní alebo ohromení tak, že se vzdajú, namiesto toho, aby museli byť stíhaní kopec od kopca, dom od domu, blok od bloku! Ako povedal generál William T. Sherman, ,akýkoľvek pokus o ľahkú a bezpečnú vojnu skončí ponížením a katastrofou‘. Nech už vojna začne akokoľvek, končí vždy v blate. Musí byť vybojovaná v poli. Neexistujú zázračné riešenia ani lacné triky.“
Toľko trochu dlhšie, ale poučné citovanie z knihy Roberta Gatesa Služba.
Z nášho stretnutia by sme mali vyslať signál: nie zbrojiť, ale odzbrojovať. Zapretiť vajnu! A opýtať sa – nie je vám zima? Aby človek necítil vo ľudskom údele byť človekom osamelosť.
Mier s vami, priatelia!
Záznam vystúpenia Gabriely Rothmayerovej.
Záznam vystúpenia prezidenta Ivana Gašparoviča.
Branislav Fábry: Hodnota mieru a slovenský právny poriadok
Príspevok v panelovej diskusii o. z. Zjednotení za mier 13. mája 2025
Ivan Hoffman: Príspevok k debate o mieri – 13. 5. 2025
(S použitím článku „Vojna ako alibi“ publikovaného v Pravde 22. 2. 2024)
Jan Kavan: O mír třeba každodenně pečovat
Projev k výročí Zjednotení za mier – Bratislava, 13. 5. 2025
Záznam: Panelová diskusia o. z. Zjednotení za mier 13. mája 2025
Petíciu proti zvyšovaniu zbrojenia podpísalo viac ako 10 tisíc občanov
Hnutie Zjednotení za mier pozýva 13. mája 2025 na panelovú diskusiu
