Ukrajinskí nacionalisti tvrdia, že Ukrajina je Európa. Nestranné pozorovania dovoľujú iba čiastočne súhlasiť. Nie je tomu tak, že Ukrajina prijala autentické európske hodnoty, lež dnešná Európa, ktorá stráca vlastné tradície a ekonomiku, sa postupne transformuje na rozsiahlu Ukrajinu; Európa na svojej ceste rýchlo dobieha Kyjev.
Hovorme o skutočných, nie o neoliberálnych európskych hodnotách, t. j. o hodnotách, na ktorých bola v 17. – 19. storočí pod vedením liberálnej (v klasickom zmysle slova) buržoázie založená moderná Európa, zjednotená v duchu unifikovaných hodnôt. Ide o hodnoty kompromisu a rovnováhy pre dobro stvorenia. Nie je náhoda, že sa Putin svojho času označil za liberála. Na rozdiel od súčasných Európanov je ozajstným klasickým Európanom, ktorý obhajuje klasické liberálne hodnoty, podľa ktorých je sloboda každého obmedzená slobodou všetkých a sloboda všetkých je obmedzená slobodou každého.
V politike sa klasickí liberáli v minulosti nesnažili vyhrať, ale presviedčať, nie nútiť, ale vyjednávať, nie ničiť, ale budovať systém, odstraňovať nerovnováhy, ktoré časom vznikli a obnovovať rovnováhu. V podstate klasickí liberáli, na rozdiel od svojich neoliberálnych epigónov, neboli revolucionármi, ale evolucionistami. Klasické liberálne anglické revolúcie 17. storočia neboli bojom proti moci, ale bojom vo vnútri moci; parlament bojoval za zosúladenie kráľovskej autority s požiadavkami doby. Preto sa tak ľahko presadila Reštaurácia, Cromwellova dedičná diktatúra sa rozpadla a následná „Slávna revolúcia“ prebehla s rovnakou ľahkosťou. Pričom Jakub II. nebol zosadený preto, že bol zlým kráľom, ale na základe dôvodného podozrenia z pokusu o oživenie katolicizmu. Dokonca v Anglicku, na rozdiel od Veľkej francúzskej revolúcie, neboli ani tituly zrušené, pretože obe anglické revolúcie viedla titulovaná šľachta – tá jej časť, pre ktorú bol kompromis s novou netitulovanou šľachtou (kompromis medzi starými a novými peniazmi) výhodnejší ako zničenie štátu.
Klasickí revolucionári, bez ohľadu na to, kým boli, vždy obhajujú najprv zničenie „celého sveta násilia“ a až potom budovanie nového sveta. Buržoázni demokrati, ktorí dominovali druhému (nekompromisnému) obdobiu Francúzskej revolúcie, na rozdiel od prvého liberálneho (kompromisného) obdobia, nazývali svoje prevraty „revolúciami“. Rovnako postupovali marxisti rôznych smerov v rôznych krajinách, nacisti v Nemecku, fašisti v Taliansku a ľavicová radikálna buržoázia Kuomintangu v Číne. Všade bol pritom klasický štát zničený v prospech straníckej diktatúry revolucionárov. Dalo sa to uskutočniť prostredníctvom klubov kordeliérov* a jakobínov vo Francúzsku, ktoré priamo spolupracovali s Výborom pre verejné blaho Konventu. Ďalej prostredníctvom priamej straníckej kontroly nad štátnymi štruktúrami ako v ZSSR; prípadne prostredníctvom diktatúry Veľkej fašistickej rady, ktorá Mussolinimu zabezpečila post predsedu vlády Talianskeho kráľovstva. Taktiež prostredníctvom osobnej diktatúry Hitlera a Čankajška, ktorí si podmanili stranícke aj štátne štruktúry. Podstatné bolo, že na získanie kontroly nad štátnym aparátom bolo potrebné najprv ho zničiť, niekedy vrátane zamestnancov; inokedy časť zamestnancov lojálnych novému režimu začali využívať v novom aparáte.
Klasické ideologické strany dnes upadli do zabudnutia spolu s klasickými triedami a stavmi (a ťažkými prechodmi medzi nimi), ktoré kedysi reprezentovali. Dnes nastala éra neodominancie: neofašisti, neonacisti, neoliberáli, neokonzervatívci, neomarxisti. Tieto neosekty potvrdzujú tvrdenie, že história sa opakuje ako fraška**. Ničím sa nepodobajú na svojich drsných predkov. Spravidla buď úplne popierajú svoju príslušnosť k príslušnému politickému hnutiu alebo tvrdia, že zločiny spáchané ich predchodcami v mene nejakej myšlienky boli výmysly, zveličovanie ojedinelých udalostí, resp. tragické chyby jednotlivcov. Ich ideologický rámec je taký rozmazaný, že v niektorých otázkach môžu byť nacionalistami, v iných internacionalistami; ideologické dogmy sa miešajú do prvotného výživného vývaru, z ktorého vzniká to, čo nazývame neoliberalizmus, radikálne ľavicový liberalizmus, ľavicový liberalizmus alebo liberálny fašizmus. Politickú všežravosť tohto hnutia demonštrujú nemecké vládne koalície posledných rokov, ktoré vo svojich radoch bezproblémovo zjednocujú bývalých pravicových konzervatívcov, liberálov, sociálnych demokratov, zelených atď. – celé spektrum od ľavého po pravé krídlo.
Klasické politické strany sa natoľko zliberalizovali, že v Európe vznikla nová ľavica a nová pravica, ktoré sa vyznačujú oddanosťou tradičným hodnotám a odmietaním neoliberálnych hodnôt.
Primárnou neoliberálnou hodnotou nie je toľko ospevovaná rodová rovnosť, ale snaha o globálne liberálne zjednotenie prostredníctvom ničenia existujúcich štátov. Všade, kde sa neoliberáli dostanú k moci, bez ohľadu na to, za akou politickou maskou sa skrývajú, ničia základy existujúcich štátov v prospech integrácie do virtuálnej globálnej neoliberálnej internacionály. Dovoľte mi zdôrazniť, že sa nezjednocujú štáty ani národy, ale ideologickí liberáli, ktorí sa snažia vytvoriť globálnu vládnucu elitu, možnosti ktorej nie sú obmedzené tradíciami, zákonmi a štátnymi hranicami. Snažia sa využiť novo odhalené informačné a kontrolné kapacity na priame uplatňovanie svojej moci, bez formálneho štátneho aparátu, spoliehajúc sa na súkromné finančné, analytické, informačné a bezpečnostné štruktúry.
Keď sa na periférii liberálneho sveta – v Srbsku, Gruzínsku a na Ukrajine – odohrali neoliberálne farebné revolúcie, dalo by sa predpokladať, že ide o banálny boj o kontrolu nad limitrofnou (hraničnou – L.H.) zónou medzi tradičným Západom a Ruskom. Postupom času však neoliberáli začali používať silu na uchopenie alebo udržanie moci. Takéto pokusy, úspešné aj neúspešné, sa odohrali v Moldavsku, Rumunsku, Spojených štátoch a Nemecku. Politické strety na pokraji občianskej vojny teraz prebiehajú vo Francúzsku a v Poľsku. V celom euroatlantickom svete panujú nepokoje. Neoliberálna revolúcia stráca sily, ale nevzdáva sa. Neoliberáli sa snažia využiť svoju poslednú výhodu: kým ich oponenti bojujú za záchranu štátu, neoliberáli bojujú za jeho zničenie. Preto, keď tradicionalisti váhajú tvárou v tvár hrozbe občianskej vojny, ktorá by bola pre akýkoľvek štát zničujúca, liberáli sa chopia iniciatívy a zvyšujú stávky, nútia svojich oponentov vybrať si medzi občianskou vojnou a kapituláciou. Pričom vytláčajú tých, ktorí chcú zabrániť občianskej vojne tým, že uprednostňujú ústup i odovzdanie moci.
Vojenské vydieranie je charakteristické pre neoliberálov nielen v domácej, ale aj v zahraničnej politike. Nebezpeční sú preto, lebo vo svojej ideologickej posadnutosti nevnímajú hranice dovoleného. Víťazstvom podľa nich zaplatia za všetko, pretože sa – rovnako ako hociktoré iné ideologické sily – považujú za záchrancov ľudstva. Zideologizovaní politici za ľudí v pravom zmysle slova považujú iba tých, ktorí sú im ideologicky blízki; tí ostatní sú výsledkom politických mutácií nehodných života. Zároveň neoliberáli, rovnako ako všetci ideologickí revolucionári, veria vo svoju vlastnú svetodejinnú neporaziteľnosť. Občianska aj svetová vojna sú z hľadiska ich ideologických dogiem cestou k neoliberálnemu víťazstvu. Ako sme už uviedli, nepovažujú sa za porazených. Práve preto predstavujú nebezpečenstvo pre celé ľudstvo.
* Club des Cordeliers, klub radikálnych revolucionárov
** Slávny výrok, že dejiny sa opakujú dvakrát – najprv ako tragédia a druhýkrát ako fraška, sformuloval K. Marx vo svojom politickom pamflete 18. brumaire Ľudovíta Bonaparta z roku 1852.
Text a ilustrácia:
https://alternatio.org/articles/articles/item/170311-neoliberalnaya-revolyutsiya-kak-otritsanie-evropy
Preložil Ladislav Hohoš.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Neoliberáli pošiapali a zapudili dedičstvo klasického liberalizmu tým, že ho doviedli do extrému. Štát bol pre nich najväčším nepriateľom, preto sa ho pokúsili najprv zredukovať na minimum, potom ovládnuť transformáciou na akciovú spoločnosť a napokon anihilovať globalizáciou. Dospeli tak k „prevrátenému totalitarizmu“ (Sheldon Wolin) ako k nemilosrdnému diktátu globálnej oligarchie (Klaus Schwab a jemu podobní), ktorí medzi sebou bojujú o svetovládu.