Hoci zmeny Ústavy SR, ktoré navrhuje Hlas-SD, sú zo všetkých návrhov tie najzmysluplnejšie a navyše nepolarizujú spoločnosť, SNS sa voči nim stavia na zadné. Andrej Danko tvrdí, že návrh na zmenu volebného systému ubližuje malým stranám, a to on nedovolí. Je zaujímavé, že to hovorí práve on, ktorý vykrikuje, že si tu nemôže založiť politickú stranu „hocikto“ a rovnako nenamieta voči zvýšeniu volebnej kaucie – až to ubližuje malým stranám.
Návrh Hlasu oceňujem aj z toho dôvodu, že nie je predložený (ako sa to bežne stáva) na konci volebného obdobia, kedy je už len súčasťou politického folklóru a medovým motúzom na prilákanie voliča, pričom na realizáciu takýchto závažných návrhov nie je dosť času a po voľbách sa na všetko tradične zabudne. Teraz je dosť priestoru na zásadné politické reformy, ktoré sú potrebné už len z toho dôvodu, že jeden volebný obvod bol zavedený účelovo a je neblahým dedičstvom mečiarovského obdobia, ktoré si prehadzujeme ako horúci zemiak a nevieme s ním už 27 rokov nič robiť.
Je to výrazne deformujúci prvok nášho politického systému, pretože oslabuje nielen regióny, ale aj demokratické mechanizmy vo vnútri strán, a posilňuje úlohu vodcu. Ak strana nedokáže vygenerovať dostatok silných osobností, nie je to preto, že je malá, ale preto, lebo je autokratická, a tento systém treba rozbiť. Navyše, je politicky perverzné, že Igor Matovič zabetónoval jeden volebný obvod priamo do ústavy, čo si nedovolil ani Vladimír Mečiar. Len si spomeňte, s čím vstupoval tento šašo do politiky. Sľuboval, že rozbije partokraciu a moc oligarchie, že nebudú rozhodovať strany, ale ľudia. Týmto krokom partokraciu nielenže posilnil, ale uľahčil aj oligarchii možnosti ovládania straníckeho systému. To nech vysvetlí svojim slaboduchým voličom.
Samozrejme, je veľa vecí, ktoré treba na návrhoch Hlasu ešte dotiahnuť. V prvom rade, ak má byť reforma čo najkompetentnejšia, diskusiu by v prvej fáze nemali viesť politici, ale experti strán. Po druhé, Hlas uvažuje štátnicky, ale musí konať viac politicky. To znamená, položiť svoje návrhy ako podmienku prijatia návrhov iných strán. Inak ho vyšachujú z hry. A povedzme si, taká jedinečná príležitosť na presadenie volebnej reformy tak skoro nebude. Tretia pripomienka sa týka samotného volebného systému. Sú aj iné možnosti, ako rozhodovať sa len medzi pomerným, zmiešaným a väčšinovým systémom. Ak si chce volič vyberať osobnosti a vyhnúť sa nespravodlivému (a podľa môjho názoru aj zastaralému) väčšinovému systému, v ktorom víťaz berie všetko, je tu aj iný model. Volá sa „systém prenosného hlasu“ a umožňuje vyberať si osobnosti spomedzi rôznych strán pri zachovaní pomerného systému.
Vyrušujú ma niektoré čiastkové návrhy. Napríklad snaha znížiť počet poslancov parlamentu zo 150 na 100 členov. Vraj je ich priveľa. Prosím vás pekne, čo je to za populistickú a demagogickú hlúposť. Spomedzi počtom obyvateľov porovnateľných štátov máme už teraz najmenej poslancov parlamentu: Dánsko – 179, Fínsko – 200, Írsko – 166 (dolná komora + 60 senátorov), Nórsko – 169, Chorvátsko – 151 členov atď. 100 členov mal iba totalitárny Slovenský snem v rokoch 1939 – 1945, ale to sme mali v dôsledku Viedenskej arbitráže o tretinu menej obyvateľov. Zníženie počtu poslancov ani nezlepší legislatívnu prácu parlamentu, ani nevyrieši naše problémy, naopak, to bezvýznamné „ušetrenie“ nás môže draho stáť. Alebo vám poradím, kde a ako ušetriť efektívnejšie: namiesto volieb zaveďme výber poslancov losovaním ako v antickom Grécku. Nielenže odstránime náklady na kampaň a volebnú korupciu, ale som presvedčený, že aj skvalitníme zloženie zákonodarného zboru. Gaussova krivka totiž nepustí – toľko idiotov ako dnes by sa tam štatisticky ani nemohlo dostať.
Za krátkozraké návrhy považujem aj zníženie alebo odobratie príspevkov pre politické strany. Dobre sa to počúva a zaslepení ľudia vždy sadnú na lep takýmto ľúbivým sľubom tešiac sa, ako to tým „darmožráčom“ zasa ukázali. Lenže tu platí, že ak ich nezaplatí štát, zaplatí ich oligarchia. Ozdravenie systému si vyžaduje presný opak: zákaz príspevkov zo súkromného sektora a obmedzenie financovania výlučne na štát a členské príspevky. Demokracia nikdy nebola lacná záležitosť, ale vyjde vás oveľa drahšie, keď dovolíte, aby si strany kupovali oligarchovia, ktorým to všetko mnohonásobne vracajú v podobe štátnych zákaziek a iných lukratívnych kšeftov. A to potom zaplatíte vy všetci v podobe zníženej kvality verejných služieb.
Niektorí politici sú doslova posadnutí témou zníženia počtu politických strán. „110 politických strán je extrémne veľa,“ nechal sa dnes napríklad počuť minister obrany Róbert Kaliňák. „Vytvára to politickú nestabilitu.“ Nech mi insitní politológovia z Úradu vlády vysvetlia, akým spôsobom prispieva vysoký počet registrovaných strán k politickej nestabilite. Drvivá väčšina z nich sú politicky neaktívne „spiace bunky“. Na voľbách sa zúčastňuje sotva pätina z nich a väčšina neprejde hlasovacím sitom.
Ak Róbert Kaliňák sníva o systéme dvoch strán, tak jednak ho z historických a kultúrnych príčin nepovažujem pre Slovensko za vhodný a jednak v krajinách, kde majú takýto model, sa k nemu dopracovali prirodzeným politickým vývojom, nie zákazom alebo direktívnym nariadením. Už veľakrát som poukázal na to, že zavedenie volebnej kaucie v roku 2003 neznížilo počet politických strán a nezníži ich ani plánované drastické zvýšenie kaucie – ono len spôsobí, že túto sumu bude môcť zaplatiť iba oligarchia a k voľbám sa tak prepracujú iba skorumpované strany. Je to vlastne výrazné obmedzenie práva na združovanie.
Keď premiér po návšteve ázijských krajín začal snívať o zmene politického systému, v radoch opozície to vyvolalo paniku. Hoci si myslím, že Robert Fico nevolil najšťastnejšie slová, nevidím dôvod na hystériu. Premiér nikde nepovedal, že si želá systém jednej strany. Ale nesmieme sa báť otvorene diskutovať o príčinách nášho čoraz výraznejšieho zaostávania za ekonomickými mocnosťami Východu. SaS dnes nad slovami premiéra moralizuje, ale nech si aj ona spomenie, ako sa nedávno nadchýnala nad hospodárskymi úspechmi Singapuru a dávala nám ich za vzor, hoci aj táto ostrovná krajina sa stala ázijským tigrom pomocou autokratického systému.
Keď si otvorene položíme otázku, prečo sa Indii nedarí ekonomicky napredovať tak rýchlo ako Číne, hoci používa rovnaké neoliberálne reformy, museli by sme si úprimne odpovedať, že je to aj preto, lebo v Indii je demokracia a nemôžete tam napríklad niekoľko miliónov ľudí len tak jednoducho jedným nariadením vysťahovať, lebo si to vyžadujú ekonomické záujmy štátu. To neznamená, že by sme mali prijať čínske metódy, ale že nemôžeme obmedzovať diskusiu, keď hľadáme optimálne modely rozvoja.
Ja tiež občas upozorňujem na to, že najefektívnejší systém bol osvietenský absolutizmus: hlavný dôvod, pre ktorý cisárovná Mária Terézia dokázala takým zásadným spôsobom pretvoriť ríšu, bol ten, že sa obklopila tými najmúdrejšími a najschopnejšími ľuďmi z vtedajšej Európy, ich návrhy nebrzdil parlament a mala na ich realizáciu štyridsať rokov. To však neznamená, že by som si želal zavedenie takého systému, lebo viem, že bol síce postavený na niekoľkých výnimočných ľuďoch, dostatočne ušľachtilých a vzdelaných na to, aby dokázali pochopiť potreby doby, ktorí sa zjavili zhodou okolností v určitom čase a priestore – ale už čoskoro ich vystriedali v tom istom absolutistickom systéme obmedzení, samoľúbi a dokonca aj slaboduchí panovníci, ktorí dokázali priniesť iba policajný štát, teror a útlak ducha.
Ak opozícia pri akejkoľvek voľnejšej úvahe obviňuje premiéra, že tu chce zaviesť diktatúru jednej strany, nech si spomenie na svoje pôsobenie: zákaz nepohodlných médií, zatváranie nevinných ľudí, obmedzovanie zhromažďovacieho práva – to neboli len nevinné úvahy, to boli konkrétne kroky potláčajúce slobodu a demokraciu – ako sme mali vtedy reagovať?
Problémom tohto štátu, tejto krajiny a tohto národa je, že nedokáže kultivovane debatovať o presadzovaní štátnych záujmov. Diskusia sa tu iba predstiera, nekonvenčná myšlienka sa neoceňuje, ale škandalizuje a konkurenti v hľadaní spoločných postupov sa nenazývajú partneri, ale označujú sa za nepriateľov. Keď sa Michal Šimečka preriekol a povedal, že ich úlohou je škodiť, iba tým potvrdil, že nie sú skutočnou opozíciou, ale piatou kolónou. Preto sa od nich nedočkáte nejakých konštruktívnych návrhov – nielen preto, lebo žiadne nemajú, ale aj preto, že keď je vašou úlohou Slovensku škodiť, potom mu nechcete pomáhať. Ale v takom prípade ich nemožno brať ako rovnocennú súčasť verejnej diskusie.
Každý, kto videl, aký hlboký dojem zanechala na španielskeho kráľa Filipa VI. návšteva Slovenska, sa musel zasmiať poznámke podpredsedu PS Tomáša Valáška, že vraj odchádzal odtiaľto zmätený. Keď už nemôže Progresívne Slovensko tárať o tom, akí sme izolovaní, tak sa usiluje aspoň všemožne bagatelizovať úspechy tejto vlády. A o čo sú výraznejšie, o to sú ich snahy komickejšie. Títo ľudia sa jednoducho nedajú pozvať ku konštruktívnejšej debate o budúcnosti Slovenska.
Riešením je obrátiť sa priamo na ľudí. Podľa prieskumu verejnej mienky výrazná väčšina občanov podporuje navrhované zmeny ústavy. Referendum sa tu zneužívalo na kadečo, ale práve zásahy do základného zákona štátu sú dôvodom na ich posvätenie vôľou ľudu – v mnohých krajinách je takýto postup dokonca povinný. V každom prípade základom úspechu pri presadení novely ústavy je spoločný postup koalície. Andrej Danko sa dlhodobo nespráva ako koaličný partner, ale ako nejaký zlomyseľný opozičný komentátor diania. Stále nepochopil, že toto mu nepomôže. Zvlášť, ak Hlas vystúpil so štátnickým návrhom, o ktorom treba seriózne diskutovať, nie vopred ho zamietnuť.
(Status na FB, 12. júna 2025)
