Zachytil som kúsok z besedy Roberta Fica so študentmi v Modre. Konkrétne časť, kde sa študentka pýtala, či pozná príklad, keď ústupky agresorovi v histórii priniesli trvalý mier, a nielen ďalšiu vojnu. Premiér jej v prvom momente neodpovedal na otázku priamo. Ja som celú besedu nepočúval, takže neviem, či študentka dostala odpoveď.
Fotozdroj: Urad vlády SR
Otázka vo mne zarezonovala. Páčila sa mi tým, že študentka prejavila myslenie, nezávislosť, chcela trochu podpichnúť, čo k jej veku patrí, ale na rozdiel od jednoduchšieho Mura to urobila inteligentne a slušne. Na internete som zachytil odsúdenie študentky. Nepoznám ju, dokonca som ju asi v živote ani nevidel, neukázala ju ani kamera. K otázke by som sa však rád vyjadril… A okrajovo možno aj ku školstvu, pretože ma prekvapilo, že odpovede na túto dôležitú otázku ostatných rokov nemajú stredoškoláci dávno prežuté, nie sú im jasné. Očakával by som, že na strednej škole existuje minimálne jeden predmet, na ktorom sa študenti môžu voľne porozprávať na aktuálnu tému.
Dejiny sú plné odpovedí na vyslovenú otázku. Stredoškolsky som priemyslovák, ešte dnes, po vyše päťdesiatich rokoch od štúdia, mám v povedomí trebárs rovnovážny diagram železo-uhlík; viem pri zhruba akej teplote prebieha ten alebo onen proces tavenia železa… Nejde mi preto do hlavy, ako študent gymnázia či pedagogickej školy (myslím, že študenti takýchto dvoch škôl boli na besede) môže nepoznať aspoň jednu či dve odpovede na danú otázku. Z tých desiatok, stoviek, možno aj tisícok (vždy podľa hĺbky vzdelania), ktoré nám história ponúka… Ale nie o školstve chcem.
Zo staroveku pripomeniem jednu, podľa mňa charakteristickú odpoveď. Rímsky básnik Horatius napísal, že „dobyté Grécko nakoniec zvíťazilo“. V skratke tým vyjadril obrovský paradox a jeden z najfascinujúcejších príkladov kultúrnej a politickej interakcie v dejinách ľudstva: Po sérii vojen si Rím podmanil grécke mestské štáty. Vojensky, politicky. Dobyvatelia však boli kultúrne na nižšej úrovni ako ich obeť. Rimania obdivovali grécke umenie, filozofiu, literatúru a vedu. Mnohí z nich najímali pre svoje deti gréckych učiteľov, rímski bohovia boli stotožnení s gréckymi, gréčtina sa v Ríme stala jazykom vzdelancov… Grécko nebojovalo „do posledného Ukrajinca“, nakoniec však zvíťazilo…
Alebo príklad Fínska. Stalin chcel v napätých časoch zabezpečiť vtedajší Leningrad a v tejto súvislosti posunúť hranice štátu ďalej od mesta. Začala sa vojna, ktorá vstúpila do dejín ako Zimná vojna. Mala viac etáp. Prvá by asi dala za pravdu podtónu otázky neznámej študentky. Stalin mal istotne v pláne zabrať celú krajinu, statočný odpor Fínov mu to však neumožnil. Moskva utrpela medzinárodnú blamáž a asi aj Hitlera prvá etapa vojny presvedčila, že má do činenia s obrom na hlinených nohách. Fíni však posúdili situáciu reálne a pochopili, že ak neustúpia, nakoniec nebudú mať vôbec žiadnu šancu – prídu o všetko. Ustúpili agresorovi. Vojna sa skončila tzv. Moskovským mierom. Fínsko prišlo o zhruba desať percent dovtedajšej rozlohy, zachovalo si však suverenitu… Od uzatvorenia Moskovského mieru uplynie v marci osemdesiatšesť rokov.
Alebo prípad otca pýtajúcej sa študentky. Aj keď ho nepoznám, ba ani neviem, koľko má rokov. Mohlo sa ľahko stať, že ak by roku 1968 neboli najvyšší predstavitelia komunistickej strany a vlády v ČSSR zhodnotili situáciu reálne, študentkin otec (alebo podľa veku možno starý otec) by boli v potenciálnych bojoch zahynuli. Viem, námietky poznám, mal som v tom čase štrnásť a bol by som to vtedy považoval za hrdinskú smrť. Predkovia študentky by sa však po čase pýtali, či stálo za to byť hrdinom (a nasledujúci spoločenský vývoj by im odpovedal, že nie). Pýtať by sa mohol aj umierajúci možný predok študentky… Ak by sa život vyvíjal tak, ako som naznačil, samotnej študentke by to bolo jedno… Nemohla by klásť otázky – neexistovala by.
Je to dilema. Morálne sa zdá byť všetko jasné. Žijeme však v reálnom svete, kde každý má svoj záujem, a čím je človek alebo štát mocnejší, tým môže byť ten záujem zvláštnejší. Od záujmu Epsteina cez Trumpa, Washingtonu, Putina, Moskvy, Pekingu po záujem Bratislavy… Údajne žijeme podľa pravidiel. Údajne už dlho podľa tých istých. V ich duchu USA svojho času rozmiestnili rakety v Turecku. Namierené na Moskvu. Sovietska odpoveď v podobe pokusu o rakety na Kube bola vraj mimo pravidla. Naproti tomu opäť podľa pravidiel bol prevrat v Kyjeve, budovanie vojenských základní členov NATO na Ukrajine i vojna proti vlastnému civilnému obyvateľstvu na východe Ukrajiny… V odpovedi sa Rusi zase netrafili (hoci v surovej čečenskej vojne proti vlastnému obyvateľstvu prekvapujúco áno). Podľa pravidiel bola údajne aj vojna v Iraku, bombardovanie Juhoslávie, zmena jej hraníc, únos venezuelského prezidenta; podľa pravidiel je dlhotrvajúca blokáda Kuby, vyhladzovanie civilného obyvateľstva Gazy… Podľa týchto pravidiel iba za pár uplynulých rokov pripravil civilizovaný demokratický svet o život milióny ľudí!
Čo je cennejšie ako ľudský život?! Ktoré pravidlo? Že agresorovi sa neustupuje? Že raz existuje právo na sebaurčenie, inokedy nie? Že človek by nemal asistovať ani pri vhadzovaní myší do klietky, kde slúžia ako potrava hadovi, a už vôbec nie pri masovom chytaní Ukrajincov a posielaní ich ako potravy – presne ako spomínanú myš – na front?! Toť otázky na diskusiu nielen na strednej škole.
