Muži činu

Tak, a je to tu znovu. Ďalší márny pokus o kriesenie výročia, ktorého odkaz, ak bol na začiatku nejaký, následný vývoj postupne rozleptal a napokon rezolútne poprel. Jeho súčasnými zástavníkmi sú čudné bytosti vydávajúce sa za vzory múdrosti, morálnej čistoty a občianskych cností, o akých svet nechyroval od dôb aténskej demokracie. Zvolávajú ľud do ulíc. Najlepšie tú jeho nevedomú prípadne fanatickú časť, ktorá nespochybniteľné zlyhania systémovej politiky posledných tridsiatich šiestich rokov dáva za vinu výlučne jednej časti politického spektra. Minulí disidenti aspoň principiálne verili tomu, čo robia. Dnešná opozícia, ktorá sa tvári ako ich legitímny dedič, len svojej agende na ceste k uchopeniu politickej moci. Ako prehovoril sám veľký Džingis v Jasse k svojmu ľudu, ak chcete rásť, musíte mať protivníkov. Tí, ktorí komunistov porazili, nestáli a nestoja za veľa. Prví sa totiž porazili sami. Navôkol sa promenádujú spotvorené karikatúry nesiahajúce tým, ktorých odsudzujú a predhadzujú na verejný lynč, ani po päty. Na Slovensku Gustávovi Husákovi, Ladislavovi Novomeskému, Petrovi Colotkovi, Bohušovi Chňoupkovi a zopár ďalším, aj z opačného tábora. Mužom činu. Výdrže, lojality a charakteru. Berúc si do úst mená mužov činu par excellence – Ľudevíta Štúra, Milana Hodžu, Jozefa Miloslava Hurbana, Milana Rastislava Štefánika a Štefana Osuského. Činia tak so závideniahodnou ľahkosťou prostomyseľných pridávajúc zle skrývanú, škodoradostnú grimasu. 

Patrí sa začať od seba. Napriek trom ponukám, prvej vzápätí po maturite a poslednej rok pred 89-tym, som sa nestal členom strany, tej jedinej a všemocnej. Dnes, poznajúc výsledok, všeobecný marazmus maskovaný plnou chladničkou a životmi na úver za úspech a pokrok, sa ma zmocňujú pochybnosti, či som neurobil chybu. Už pri Moháči, nech čert berie porážku rysujúcu sa už vopred, bolo potrebné vybrať si stranu. Zo zásady. V novembri som bol jedným z prvých členov VPN v mieste svojho bydliska. Sken legitimácie s fotografiou a poradovým číslom 15 mám uložený ako svedectvo doby a verejne vyjadreného osobného postoja. Iné som nemal a nemám. Tomu, že som sa nestal, súc navrhnutý, ani poslancom nového Federálneho zhromaždenia, je na vine „Joseph Fouché“ Stefana Zweiga. Čítal som ho opakovane so zanietením ako tínedžer dávno predtým, ako som začal (na druhej vysokej škole) študovať históriu a ako sa objavili tí, ktorí v sebe objavili vôľu k moci za každú cenu.

Keď som nomináciu odmietol, bolo mi povedané „vyber si funkciu“. Na rozdiel od druhých som politické a aktivistické ambície nikdy nemal. Akosi nebolo a nie je v mojej náture hovoriť iným, čo majú robiť. Tým sa líšim od mužov činu a radím k anonymnej mase. Mea culpa. Pravda oslobodzuje a poznanie oslabuje. Vedomý si vývojových etáp Francúzskej revolúcie ako „case study“, som, verte – neverte, tušil, ako to celé napokon dopadne. Rozdeľovaním si funkcií, vybavovaním si osobných účtov, malichernosťou a diletantizmom na miestnej úrovni i v centre. Syndróm nevypočutého či nevysloveného Kassandrinho varovania a slogan o prežití najpripravenejšieho, darwinovské „survival of the fittest“, vlastný dnešku sa neustále zrážajú. V prírode je všetko v rovnováhe. To len človek zvykne blbnúť.   

Prvá vlna mužov činu obvykle končí, teraz už len symbolicky, pod gilotínou, vo väzení alebo v exile, nútenom či dobrovoľnom. Ostrakizáciou a vytesnením. O kotolníkoch dneška nikto nechce nič vedieť, a predsa to môžu byť opäť oni a nie poslanci parlamentov, kto raz bude riadiť štáty a svet. Je to lepší variant ako herci z javísk i formatívnych programov schopní nanajvýš deklamovať naučený text. Ďalšia, ktorá sa dostane k moci alebo aspoň k jej odrobinkám, sú cynikovia (pozor, nie stoici), tvrdí biznismeni, uvažujúci v číslach a percentách. Uvedomia si, že s naakumulovaným kapitálom budú politikov vlastniť a ovládať. Načo by sa nimi mali stať sami a byť za almužnu denno-denne na pretrase v médiách. Navyše, ak sa správne svetonázorovo vyhrania a zaradia, minimálne o prítomnosť a najbližšiu budúcnosť majú postarané. Týmto poznaním sa riadili všetci tí politicky flexibilní a charakterovo fluidní čalfovia, bakšayovia a ich nasledovníci dílujúci bony pred Tuzexom, neskôr organizujúci holandské aukcie a dozorujúci privatizačné eskapády. Nasledovaní v tretej vlne myriadami insignifikantných potrimiskárov, predstaviteľov strán a straničiek, niektorých stále živých, väčšiny už práchnivejúcich v dávno zabudnutých hroboch. Mužov a žien činu veriacim princípom a bojujúcim za ne aj v nepriaznivých časoch bolo v 89-tom a po ňom len málo. Vo svete ľudí tak tomu vždy bolo, je a bude. Tí, ktorí sa na výročí a jeho dnes už prázdnom obale konjukturálne priživujú, sa zjavujú neustále. Možno s peniazmi alebo ich vidinou, no bez dôstojnosti.

Medzinárodne mnohonásobne ocenený film rumunského režiséra Paula Negoesca „Muži činu“ (Oameni de treabă, 2022; 16 víťazstiev, 13 nominácií Men of Deeds (2022) – Awards – IMDb) zachytáva pozadie a okolnosti rozhodnutia malého človeka, dedinského policajta (skvelý Iulian Postelnicu), v kritickej chvíli akceptovania alebo odmietnutia výhodnej ponuky odkúpenia ovocného sadu, dokonca jeho darovania, za cenu privierania očí nad spoločným biznisom miestneho starostu, popa a priekupníkov. Títo za krytia z vyšších miest, politikov, prokuratúry a polície, pašujú cigarety a šíbujú s pozemkami v malej dedine, ako sa im zachce nezastaviac sa ani pred vydieraním a fyzickým násilím. Pred vraždou. Vnútorný konflikt, ktorému hlavný hrdina čelí, je večnou, opakujúcou sa dilemou más ovládaných ich pánmi prichádzajúcimi vždy s novými sľubmi. Ceauşescu i Husák sú dávno minulosťou. Je nám však lepšie? O koľko? V čom? Nehovorme, preboha, len o banánoch, mandarínkach a topornej ekonomike. Aj ja som na ne stál v rade a vôbec sa mi to nepáčilo. Čím to však je, že mladí Macedónci, Srbi, Bosniaci, Hercegovinčania a Čiernohorci na plážach Chalkidiki žialia za Titom a Juhosláviou, ktorých poznajú len z rozprávania rodičov a starých rodičov? Rovnako východní Nemci za Honeckerom a Rusi, dokonca Stredoázijci, Kavkazania a obyvatelia tajgy, za Brežnevom. Skúste im prednášať o ich novembroch a presviedčať ich, ako sa majú dobre. Trpko sa zasmejú. Všade, kam oko dohliadne, okrem inštitútov typu Levada, IVO a im podobných skúmajúcich demokraciu v laboratórnych podmienkach, adorujúcich dnes už postupne sa strácajúci  deifikovaný predmet ich zbožňovania, je to rovnaké. Vezmime konečne na vedomie veci také, aké sú. Vládne Hobbes, nie Kant. To ostatné je mlátenie prázdnej slamy a účelová propaganda. Prázdna panegyrika. So všetkým rešpektom voči čestným, ktorí chcú, aby boli veci okolo nás lepšie a niečo pre to aj robia. 

Spytovať si svedomie musia hlavne tí, ktorí prišli po svojich predchodcoch a nesplnili dané sľuby. Hranou, na ktorej sa vždy všetko láme, je hranica, po ktorú sú ľudia schopní a ochotní strádať, a to nielen nielen materiálne, v jednotlivých režimoch vrátane dnešného. Chyba nie je vo víťazných februároch a  v nežných novembroch ako prejavoch oprávneného občianskeho vzdoru, ale v tom, čo po nich nasleduje. Zásadná otázka, ktorú je potrebné vzniesť dnes preto znie, „čo urobili politické garnitúry pre tento štát a jeho občanov od roku 1989 a najmä po 1993-om?“ Koľko toho vybudoval štát pod ich vedením okrem umožnenia realizácie súkromných developerských projektov v hlavnom meste a hangárov automobiliek? Zadarmo to zrejme nebolo. To je už úplne iná pesnička, za ktorú bývalí komunisti nemôžu. Ak tu niekto po štyroch desaťročiach stále nadáva na boľševika, tak je, mierne povedané, obmedzenec a alibista, s ktorým je zbytočne strácať čas. Poľutovania i opovrhnutia sú hodní tí, ktorí boli kedysi z vlastnej vôle členmi vládnucej strany a dnes ju obhadzujú blatom. Nik ich nenútil do nej vstupovať, sami sa o členstvo bili. Skutočnými vinníkmi ponovembrového spoločenského zlyhania sú muži ne-činov vydávajúci sa v uplynulých dekádach s mediálnym huriavkom za vodcov a spolu s nimi aj my, apatické masy.  

„Ak ti vadia odpadky na zemi, pozeraj sa na stromy“ – znie praktická rada do života, ktorú dá ako prvú minulosťou poučený hlavný hrdina Ilie prevelený z mesta do zapadákova svojmu idealistickému kolegovi Valimu, absolventovi policajnej školy práve nastupujúcemu do práce. Strach a nádej majú svoje hranice. Nie. „Ľudia vôbec nie sú zlí.“ No niekedy viac už jednoducho nevládzu. S rozhodnutím malého človeka konečne sa vzoprieť mašinérii, ktorá ho gniavi a núti popierať samého seba i veci, v ktoré napriek všetkému úprimne ľudsky verí, zakaždým prichádza „November“. Nie jeho imitácie, ale ozajstný, za ktorý by sa nehanbili ani Scorsese s Tarantinom. Zjavujúci sa v kolobehu rokov, desaťročí a storočí. Znova a znova. To je aj skutočný odkaz toho (zatiaľ) posledného. Majme to vo vlastnom záujme na pamäti. Vôbec by som sa totiž nečudoval, ak by ten najbližší bol opäť za rohom. Vtedy sa organizátori „osláv“ i každodenného buntu, všetci ti lacní a hluční frajeri prázdnych gest a ne-činu rôzneho veku a pohlavia, ocitnú na rovnakej strane s tými, ktorých zo zlyhania obviňujú.