O športe a iných zverstvách
Slovenská futbalová reprezentácia začala najnovší kvalifikačný cyklus nádejne. Nielen výsledkovo, ale najmä herne. I keď po hodoch v zápase proti Nemecku na Tehelnom poli to v Luxembursku najmä v prvom polčase škrípalo, žiadna tragédia, ako sa to niektorí rozumbradovia snažili športovej verejnosti podsúvať, to nebola. Už tento víkend môže byť všetko inak a znovu sa vrátime do starých koľají. Dúfam, že tomu tak nebude. Na jedno veľké prekvapenie totiž v našich zemepisných šírkach pripadá desať zlyhaní. Vec slovenskej psychiky. Z času na čas dokážeme poraziť hocikoho, no aj prehrať s oveľa slabšími, čo platí o každom domácom športovom odvetví. Konzistentnosť, a nielen v športe, je naša slabina. Nejdem sa s nikým hádať ani hádzať sa o zem, aby uznal moje názory za jediné správne. Každý má právo na vlastné vnímanie športového zápolenia. No stále ma vie nas.ať, keď si všímam istý neustále sa opakujúci algoritmus škodenia a podrývania tými, ktorí, považujúc sa za profesionálov, sú v pozícii rozhodujúcich interpretov športového diania vo verejnom priestore a toto privilégium, či už úmyselne a cielene alebo z neskúsenosti a nevedomosti, zneužívajú.
Prvé futbalové majstrovstvá sveta som sledoval v televízii v roku 1966. Po Anglicku aj tie v Mexiku. Koľkí z dnešných mladoňov komentujúcich zápasy, v ktorých hrala kľúčovú úlohu lopta, poznajú mená ako Amancio, Gento, Ubiratan, Brabender, Slavnić, Dalipagić či Seruga. U nás azda len páni Marcel Merčiak a Ľuboš Hlavena, ktorí so slovenským športom aj bytostne žijú a škodoradostne či blazeovane ho nezhadzujú. Do základnej školy som chodil po celý jún ospalý, lebo zápasy sa vysielali okolo polnoci i neskôr stredoeurópskeho času. Doposiaľ som nevynechal žiadny šampionát, ani tie hokejové. Golonku i Nedomanského som videl na starom Zimáku, spolu s Tajcnárom, Mrukviom, Dučajom a ďalšími, hrať na vlastné oči. Pri tridsaťročnom futbalovom veteránovi Stanislavovi Štruncovi z plzenskej Škodovky som sa čudoval ani nie tak tomu, že stále žije, ale že hrá a strieľa góly ako na bežiacom páse.
Hoci aj namaškrtený bohatou ponukou športovej jesene, nepohrdnem zápasmi úvodných kôl Slovenského pohára kvôli ich autentickej atmosfére. Zaujímajú ma predovšetkým výkony slovenských športových tímov a jednotlivcov, či už vo futbale, hokeji, basketbale, volejbale a hádzanej, mužov i žien. V poslednom čase som si znovu začal všímať atletiku. Som pamätníkom mítingov Pravda – Televízia – Slovnaft i úspechov československej atletiky, takže dostať ma znovu k televíznej obrazovke nebolo ľahké. Už zopár rôčkov registrujem úspechy vytrvalého a skromného šprintéra Jána Volka, ku ktorému v poslednom období pribúdajú nové, najmä ženské mená. Rovnako v tenise, gymnastike a cyklistike. Teším sa z toho.
Bol som a zostávam prajným fanúšikom všetkých hrdých slovenských športovcov a športovkýň, aktívnych, už neaktívnych i zosnulých. Zápasy madridského Atletica sledujem kvôli Dávidovi Hanckovi, ktorý je podľa mňa najlepším súčasným slovenským futbalistom. Rovnako aj istanbulského Fenerbahce kvôli Milanovi Škriniarovi, ktorý postupne znovu získal sebavedomie a svojimi výkonmi sa stal vodcom v klube a opäť aj v reprezentácii. Sobotné večery a noci trávim sledovaním výkonov Alberta Rusnáka, ktorý je mozgom svojho tímu Seattle Sounders v severoamerickej Major Soccer League. Radšej sa u momentálneho trénera slovenskej reprezentácie, z ktorého sa na moje veľké sklamanie vykľul samoľúby narcis (Samo, Craig a Francesco – Noveslovo) zaňho neprihováram. Hráčovi by to len uškodilo. Podobne ako Robertovi Makovi, Dominikovi Greifovi, Martinovi Valjentovi, ktorí majú popri oprávnenej hrdosti na to, čo dosiahli, svoj vlastný pohľad na vec a vedia si ho obhájiť.
Kto som, že tak smelo píšem? Tuctový, lokálny produkt socialistického výchovného systému. Šport som mal zadarmo. Klziská i bazény, alebo len improvizované ihriská medzi bytovkami a neskôr pred rodinnými domami. V zime s guinťákmi na nohách, o kanadách som len sníval, v lete kopajúc do „fučky“ alebo zošívanej lopty. Podobné boli aj volejbalové. Materský i univerzitný oddiel, za ktoré som odohral stovky súťažných, priateľských i turnajových zápasov, o tisíckach tréningových hodín ani nehovoriac, mi poskytol dresy a výstroj, zabezpečoval pravidelné lekárske kontroly, platil cestovné, stravné i dal nejake diéty. Príjem som nemal ako Mbappé, Vitinho, azda najlepší súčasný futbalista, či poctivý buldog Harry Kane, ktorý na ihrisku neodflákne ani len sekundu, no bol som šťastný. Šport ma napĺňal i vychovával. Výkonnostne som hrával basketbal, devätnásť sezón, väčšinu v I. SNL. Dve a pol dekády ako veterán. Bez prípravy som si odskočil na plnenie Odznaku zdatnosti, od Zlatého ma napokon delilo len dvadsať bodov. Behával som krosy a zúčastňoval som sa na branných pretekoch. Len tak, z pasie. Nedávam sám seba za príklad iným, takých ako ja boli stovky, tisíce. Toľko na vysvetlenie mojej kompetentnosti vyjadrovať sa k športu. Mňa nikto dodatočne neoblafne spanilými rečami a frázami o tom, čo chcel, čo zamýšľal, a prečo to nevyšlo. Keď počujem vetu „musíme sa z prehry poučiť“, ide ma rozhodiť. Nezvykol som si na ňu a ani si zvyknúť nemienim. Keď mi zápas vyšiel, trénoval som s nadšením a ľahkosťou, aby tak tomu bolo aj naďalej. Keď nie, naložil som si ešte viac a nikto nemusel nado mnou stáť a poháňať ma. Stačila mi osobná ctižiadosť a športová hrdosť. Celkom určite som nebol medzi svojimi spoluhráčmi najtalentovanejší, ale vydretý a najlepšie fyzicky pripravený. Stále si je to kde a u koho overiť. Na hráčovi – hráčke hneď spoznám, v akom sú rozpoložení. Komplexnú a poctivú prácu trénera si vážim oveľa viac ako primadony na hrisku či na lavičke. Každá loď, ktorá chce doplávať do prístavu, môže mať len jedného kapitána. A práve tento moment ma vedie k pointe príspevku, ktorý nechce byť lamentovaním a vylievaním si srdca nad dobou a mravmi, tými športovými na prvom mieste.
V piatok má slovenská futbalová reprezentácia nastúpiť v Belfaste proti húževnatému a bojovnému Severnému Írsku a o tri dni neskôr doma proti ambicióznemu, herným štýlom dotieravému Luxembursku. Na niektorých špecializovaných športových portáloch sa už v nedeľu začala ďalšia kampaň namierená proti slovenskej psychike. Začalo to „prípadom“ Dominika Greifa a pokračuje „kauzou“ Mareka Hamšíka. Nevidím ani do jednej, no pýtam sa, načo je toto všetko dobré? Keď hrá Slovan s tímom, ktorý má nižšiu celkovú finančnú hodnotu kádra, istý v „škarohlídstve“ a kuvikovaní nadmieru angažovaný portál začne kreovať iné, neraz z palca nasilu vycucané nebezpečenstvá a riziká strašiac jeho fanúšikovskú základňu sotva priemernými hráčmi súpera (Mostar, Celje, Kajrat a i.). Ak je tomu opačne a rozdiel je galaktický, už dopredu vsugerovávajú slovenským tímom i jednotlivcom, že odpor je márny. Len ťažko skrývajú zadosťučinenie pri vysokých prehrách, za ktoré si často môžeme sami (viď ničím neospravedlniteľné „klady“ v seniorskom i juniorskom hokeji v posledných dvoch rokoch, ktoré im na prestíži rozhodne nepridávajú). Ak motyka vystrelí, doterajší kritici sa pridajú, nehnúc ani brvou, na stranu víťazov falošne spievajúc oslavné chorály. Každý slovenský fanúšik so športovým srdcom vie, o kom píšem. Ak niekoho menujem, tak len pozitívne. Denník Sme, ktorý nie je mojou šálkou kávy, ponúka podľa môjho názoru najvyváženejšie a najprepracovanejšie športové spravodajstvo zbavené bombastických titulkov, klikbajtov, textových a vizuálnych repetícií s cielenými, kontextuálne neraz zlomyseľnými fotografiami a recyklovanými informáciami.
Športovej ponuky je dnes všade navôkol vyše hlavy. Futbalové súťaže a medzinárodné kvalifikácie už nejaký ten mesiac prebiehajú, čo nevidieť pribudne zámorský hokej a basketbal. Poľovačka sa rozšíri. Vôbec sa nečudujem trénerovi Vladimírovi Weissovi a tímu, ktorý vedie, že môžu mať – celkom oprávnene! – pocit, že sa na nich mediálne poľuje. Kým skúsený futbalový taktik a matador je popri svojom temperamente, za ktorý sa môže ukryť s povzdychnutím „ja som raz taký a už sa nezmením“, starý mazák zvyknutý na mediálne hrátky, isté obavy mám o Juraja Slafkovského, ktorého psychiku sa niektorí ľudia rozhodli vytrvalo nahlodávať. Našťastie Juraj žije v Montreali a selekcie názorov „hokejových expertov“ ho nemusia zaujímať. Ťažko to však znášajú jeho najbližší. Poviem to tak, ako som o tom presvedčený. Hráč neprišiel na tohtoročné majstrovstvá sveta práve kvôli slovenským médiám. A tento tlak sa bude v priebehu sezóny aj v kontexte jeho účasti na budúcoročných olympijských hrách cielene stupňovať. Neveríte? Tak si začnite robiť malý katalóg článkov a titulkov o ňom pochádzajúcich z pera či počítača neraz športových driev a po pol roku si ich prezrite. Sami uvidíte, čo vám z toho vyjde.
Ako som sľúbil, chcem ponúknuť viac než subjektívne výlevy. Návrh adresovaný ministerstvu športu, aby podporilo vznik špecializovaného, výhradne športového, portálu s prehľadným a transparentným financovaním bez reklám, do ktorého môžu prispievať popri profesionáloch, ktorí to so slovenským športom a pomermi v ňom myslia dobre, úprimne a vážne, aj diváci športových prenosov. Nech naďalej existujú aj tie ďalšie prepojené s už existujúcimi elektronickými a printovými médiami. Aspoň bude s kým sa porovnávať. Nepoznám krajinu, kde by vlastných športovcov v prípade neúspechu či iných názorov na dianie vo svete verejne zhadzovali a deptali tak, ako je tomu na Slovensku. Len tvrdá práca tvorcov nového portálu zameraná na dosiahnutie objektivity v športovom spravodajstve bez postranných úmyslov a rozoštvávania vrátane vnášania politických podtónov, preverená odozvou zo strany športovej verejnosti, časom a počtom sledovateľov ukážu, či som sa v názore na cielenú zaujatosť niektorých médií v oblasti slovenského športu mýlil alebo nie. Už dávno som totiž presvedčený, a to nielen na báze pravidelného oboznamovania sa s komentármi divákov konkrétnych športových podujatí, že ani zďaleka nie som sám.
Úvodné foto: Facebok.com
Jedna odpoveď
Ako niekdajší aktívny futbalista, ktorého starším spoluhráčom-učiteľom na neformálnych ihriskách v Michalovciach v rokoch mojej mladosti bol Ondrej Daňko, 2-násobný reprezentant ČSSR, člen legendárnej košickej formácie Pollák-Štafura-Daňko, a ako hráč žiackej a dorasteneckej ligy z tohto obdobia, ktorého spoluhráčom bol niekdajší útočník za majstrovskú Trnavu Ján Vasiľko, alebo ako spoluhráč Laca Borbélyho v niekdajšom fakultnom mužstve FiF UK v Bratislave, s autorom plne súhlasím. Nie je teda vôbec sám vo svojom pohľade na šport vrátane futbalu. Ako dlhodobý fanúšik Lionela Messiho, ktorý vždy a stále hrá tak, ako sme kedysi hrali my, keď sme boli ešte chlapcami, teda so zaujatím pre hru samu a s radosťou z nej (Messi by určite hral tak, ako hrá celý život aj za 1 euro a vôbec nie za milióny, ktoré mu oprávnene patria), si spolu s autorom už dávno si myslím, že problém č. 1 slovenského športu, samozrejme aj futbalu či hokeja a ostatných kolektívnych športov, je psychológia a psychologická príprava. Ale psychika slovenského národa je problém, ktorý ďaleko presahuje sféru športu. Tento problém sa volá napríklad komplex sebavedomia na jednej strane a podliehanie stádovitosti na druhej strane. Ale to je problém zdravého myslenia nielen v športe, ale v spoločnosti vôbec. Samozrejme, médiá hlavného prúdu o tom nemajú ani potuchy, tie slúžia často možno ani nevedia čomu, aj keď môžu vedieť, komu. Šport kedysi (aj za minulého režimu do 1989) bol jedným zo zdrojov sebavedomia malých národov, dnes je však v osídlach globálneho kapitálu, takže oprávnene môžeme mať obavy o jeho osud.