Vždy som bol presvedčený, že individualizmus je príliš jednostranný a spoločnosť zložená z vyhranených individualistov nemôže dobre fungovať. Na základe mojich skúseností som presvedčený, že existuje určitá forma kolektívnej inteligencie, hoci si ju väčšina ľudí nemusí uvedomovať. Myslím si, že dnešný svet potrebuje „myslenie vo veľkom“, v zmysle – so širokým dosahom a zohľadnením mnohých, aj vzdialených, faktorov.
Je mi jasné, že som sa pustil do náročnej témy a už pri príprave som narazil na rôzne, aj odmietavé názory. Ide o tému, ktorá by sa mala stať predmetom naliehavej pozornosti a mnohých diskusií, no v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne. Nemám však ambíciu plávať len po povrchu, ale chcem odkrývať aj jednotlivé vrstvy hĺbok ľudského myslenia.
Individualistický človek podľa môjho názoru stráca schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Je pohltený záujmom o svoje vlastné veci. Prehra iného ho skôr poteší, výhra vyvolá žiarlivosť. Čaro kolektívnej inteligencie je v tom, že hustejšia vzájomná prepojenosť našich myslí vytvára priestor, v ktorom každý z nás má prístup k rozsiahlejšiemu spektru myšlienok, informácií, než v izolovanom svete s jeho obmedzeným množstvom ideí a znalostí.
Kolektívny rozum, ako sa u nás laicky hovorilo, je založený na dialógu, rozhovore, debate, polemike. Mojím želaním by bol aj pozitívny vplyv kolektívnej inteligencie (reprezentantov národa, najlepšie inteligentných odborníkov) na členov jednotlivých vlád.
Len, bohužiaľ, celkom dobrým obrazom „kolektívnej inteligencie“ je naša demokracia. Jej výsledkom nie sú vždy najkvalitnejšie politické riešenia, ale často priemerné ba aj podpriemerné, presadené inteligenčne priemernými (česť výnimkám ) politikmi zvolenými voličmi. To je asi biologicky dané, proste také sú limity a distribúcia ľudskej inteligencie v populácii. Niektorí politici nie sú spravidla intelektuáli, ale ľudia so schopnosťou a bez zábran vyvolávať silné emócie a vášne. Žiaľ, často nenávisť k ľuďom, ktorí majú iný názor, inú vieru, iný vzhľad atď.
Kolektívna inteligencia a na nej postavená demokracia fungovala v Európe v posledných desaťročiach pomerne dobre pri riešení rôznych krátkodobých problémov a udržiavaní mieru a prosperity v spoločnosti. Žiaľ, z dlhodobého hľadiska je absolútnym zlyhaním, ako žalostne dokumentujú všetky naše politiky (a inde vo svete – v USA, Číne, sú ešte horšie) napríklad vo vzťahu ku klíme, biodiverzite, prírodným zdrojom, ale napríklad aj k finančnému systému postavenému na bezhraničnom raste dlhov.
Kolektívna inteligencia zjavne priamo terapeutický efekt nemá, ale v prenesenom slova zmysle pomáha pochopiť atribúty vzniku a šírenia infekcie a tiež zmysel opatrení a zároveň nájsť možné východiská. Keď to tak sledujem, podstatne väčšej časti našej slovenskej populácie sa ozaj veľký potenciál vychádzajúci z vplyvu „kolektívnej inteligencie“ vôbec nedotkne z rôznych dôvodov, často od nízkeho osobnostného potenciálu, cez nezáujem až k sklonu veriť rôznym konšpiráciám, čo je nebezpečný trend.
Ale na druhej strane, keby len časť populácie dala svoj „rozšírený rozhľad“ do „služieb“ rozvoja spoločnosti, mohol by to byť výrazný posun Slovenska vrátane implicitného pôsobenia na myslenie a hodnoty zvyšnej časti populácie v tejto náročnej dobe, ktorú charakterizuje hodnotový absurdistan.
I napriek mnohým názorovým rozdielom si myslím, že je to práve veľkosť kolektívnej inteligencie, ktorá robí naše individuálne mozgy múdrejšími. Ak sa v kolektíve nájdu osobnosti, ktoré majú charizmu a sú spôsobilí naznačiť smer, zameranie, postoje, správanie, hodnoty, potom sa môže generovať kolektívna inteligencia.
Jednoznačne preferujem kolektívnu inteligenciu pred individualizmom, ale uznávam, že v spoločnosti je veľa výnimočných a šikovných individualistov – odborníkov v rôznych oblastiach a títo často dávajú veľký podiel svojej inteligencie do „kolektívnej inteligencie“.
Nie je správne, keď sa téma kolektivizmu vo verejných debatách marginalizuje, lebo spoločnosť sa tak zbavuje možnosti aktívne s kolektívnou inteligenciou pracovať a využívať ju. Celkovo som však opatrný pri formulovaní všeobecných téz a nedajbože rôznych návodov. Riešenia sa musia zrodiť na mieste, mal by to byť výsledok analýzy konkrétneho prostredia.
Je jedna podstatná črta, kvôli ktorej kolektívna inteligencia individualistom uniká. Nie je možné ju vlastniť a dokonca ani riadiť. Je možné ju stimulovať, alebo utlmiť sedatívami, ale je to „samostatná bytosť“ akoby s vlastnou vôľou. Ako veľmi by nám pomohlo, keby sme sa dokázali znovu vrátiť k sociálnym zručnostiam.
Začať od seba. Vedomím, že som a chcem byť súčasťou tej kolektívnej inteligencie. Že ju chcem svojím nepatrným podielom oživovať… a byť schopný nechať ju konať po svojom.
Prírodné javy existujú a fungujú nezávisle od našej vôle a dokonca bez toho, či ich existenciu vnímame. O mnohých javoch je lepšie vedieť a aktívne s nimi pracovať, inak môžu pôsobiť proti nám. Príkladom môže byť ionizujúce žiarenie v okolí alebo rôzne kontaminácie v pitnej vode. Aj kolektívnu inteligenciu je lepšie vnímať a aktívne s ňou pracovať, inak sa z dobrého sluhu môže stať zlým pánom.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím.
