Svoje zamyslenie začnem myšlienkou z piesne legendy Slovenskej hudobnej scény Pavla Hammela Srdce bez anjela, v ktorej spieva: „Čo je to za svet, na ktorý som prišiel. K čomu som stále ďalej a k čomu stále bližšie. (…) Dávno je všetko inde, už neviem čomu verím.“
Všetci vieme, že Izrael spolu so Spojenými štátmi podnikli takzvaný preventívny útok na Irán. Mnohých prekvapilo, že úder prišiel v čase, keď z Ománu prichádzali informácie o výraznom diplomatickom posune v rokovaniach o jadrovej dohode medzi Washingtonom a Teheránom.
Kvalifikovanú analýzu, aby som sa vyhol slovnému šalátu a dojmológií nechávam na odborníkov, ktorí sa venujú Blízkemu východu. Mňa vždy mrzí ľudské utrpenie a bezmocnosť.
Vnímam to tak, že sa začali diať veci, ktorých potenciál síce už bolo vidieť, ale boli statické. Teraz sa všetko začalo hýbať a už to nebude v ľudskej moci zastaviť. Z rôznych zdrojov sa ku mne dostali zaujímavé názory a komentáre k situácii.
Napríklad zaujal ten, že zabitím Chameneího prehrali vlastne všetci. Nie je vidieť vôbec nikoho, ani štát ani skupinu ľudí, ktorá by tým niečo získala. A najhoršie je, že tí, čo to vykonali, mali zjavne len plán A. Malo to vyzerať ako efektné rýchle víťazstvo, niečo na spôsob drsnejšej Venezuely. Irán to zjavne nezlomilo.
Veľké svetové vzťahy majú silnú zotrvačnosť a trvá dlho, kým sa pohyb prejaví, možno preto ešte nejakú dobu budú niektoré médiá predstierať „business as usual“ (všetko ide ako obvykle), ale myslím, že do roka bude mnoho vecí, čo nám pili krv, irelevantných a budeme mať celkom iné problémy. Netrúfam si byť optimista, hoci človek by rád.
Uvedomujem si, že vojny boli, sú a budú, zjavne za to môže diabol v nás. Mení sa zdôvodnenie, interpretácia. Ale nie sú dobré rakety a zlé rakety, demokratické bomby a nedemokratické bomby, humánne bojové drony a nehumánne bojové drony. Umierajú ľudia a tí, ktorí to spôsobujú? – hovorím slovami M. Rúfusa … krok Boha býva pomalší, ale nezastaviteľný.
Ako z toho všetkého von, ako liečiť tento svet. Povedal by som, že svet sa dá liečiť múdrosťou, ale múdrosť nie je len vzdelanie, múdrosť je aj charakter. Lenže sme slabo vybavení etickou múdrosťou, hodnotovou múdrosťou a tak často vyhráva diabol v nás.
Nesiahli sme ešte na dno svojho bytia, prečo žijeme ako živočíšny druh a nesiahli sme ani do sily svojich snov. Popracujme na tom. Má to zmysel osobný a význam spoločenský.
Zostáva nám naša ľudskosť vo svojej dobrej, ale, žiaľ, aj zlej podstate.
V každom prípade, čo sa týka Iránu, je to veľmi vysoká a riskantná hra. Len dúfam, že sa to nerozhorí do veľkého požiaru a následky budú skôr ekonomické ako humanitárne. Svet (vrátane Európy) už začína byť z toho veľmi unavený a vystresovaný…
