- Ukončenie vojny na Ukrajine splnením ruských požiadaviek.
- Odchod Volodymyra Zelenského z úradu ukrajinského prezidenta.
- Ignorácia a úplné poníženie záujmov mocenských elít Európskej únie a Veľkej Británie.
- Návrat do režimu mocenských sfér vplyvu.
- Snaha niektorých štátov o získanie jadrových zbraní.
- Prechod Spojených štátov amerických do izolacionistického režimu.
- Rozpad NATO.
- Vznik novej bezpečnostnej architektúry pre región Európy.
- Snaha mocenských záujmových skupín napojených na finančné zdroje zasielané z verejných rozpočtov Spojených štátov amerických o získanie moci v krajinách, v ktorých pôsobia.
- Postupný odchod tých vrcholových politikov a funkcionárov pôsobiacich v orgánoch EÚ a vo vládach európskych krajín, ktorí sa aktívne vyjadrovali proti Donaldovi Trumpovi, resp. proti americkým republikánom celkovo.
Uvedené – mnou očakávané – politické udalosti a trendy blízkej budúcnosti rozvediem a upresním v nasledovnom texte.
1. Ukončenie vojny na Ukrajine splnením ruských požiadaviek.
Vojna na Ukrajine bude pravdepodobne ukončená už v najbližšej dobe, a to splnením všetkých zásadných ruských požiadaviek. Čiže požiadaviek, ktoré ruský prezident V. Putin sformuloval už predtým, ako voči Ukrajine vyhlásil Špeciálnu vojenskú operáciu a doplnené o požiadavky, ktoré sformuloval po jej začatí. Pre pripomenutie mám na mysli tieto požiadavky:
I. Neprijateľnosť zaradenia Ukrajiny do NATO (čítaj: žiadna vojenská prítomnosť armády USA na území Ukrajiny).
II. Prijatie nových medzinárodných dohôd ohľadne bezpečnosti v Európe a rozmiestnení vojsk v tomto regióne – optimálne tak, ako to bolo pred rozšírením aliancie NATO.
III. Denacifikácia pôvodne ukrajinského územia, ktoré neprejde pod ruskú kontrolu (Poliaci to veľmi radi zariadia, ak ho budú môcť kontrolovať oni).
IV. Demilitarizácia Ukrajiny.
V. Vybudovanie vzájomne sa rešpektujúceho a podľa možností aj konštruktívneho vzťahu so Spojenými štátmi americkými a povinná ,,normalizácia“ vzťahov s ich západnými európskymi satelitmi (čítaj zrušenie sankcií, ktoré boli uvalené na Rusko západnými mocnosťami).
Očakávam aj dáku geopolitickú dohodu ohľadne regiónu Pobaltia a najmä ukončenia cielených etnicky protiruských právnych noriem, ktoré v tomto regióne platia pre etnických Rusov, ktorí tam žijú od rozpadu ZSSR. Riešenie súvisiace s týmto regiónom môže zahŕňať zmenu jeho hraníc podľa etnického princípu, umravnenie jeho vrcholových predstaviteľov v réžii USA, zrušenie vojenskej pomoci tomuto regiónu zo strany USA doplnené o povinnosť akceptovať suchozemské dopravné prepojenie medzi RF a jej exklávovým regiónom Kaliningradom. Ak USA môžu prostredníctvom vyhlásení svojho prezidenta žiadať pripojenie Grónska alebo Kanady k územiu USA, prečo by niečo obdobné nemohlo žiadať Rusko?
Americký prezident Donald Trump má viacero dobrých dôvodov, prečo podporiť práve takýto budúci scenár. Ide o nasledovné skutočnosti:
I. Americkí republikáni vnímajú ako najväčšiu hrozbu pre existujúce záujmy USA skôr Čínu, než Rusko.
II. Vojna na Ukrajine z pohľadu záujmov USA už pravdepodobne splnila svoj cieľ. Tým cieľom bolo vojenské a hospodárske oslabenie Ruskej federácie. Rusko v tomto konflikte utrpelo vážne vojenské ako aj hospodárske škody – dokonca omnoho väčšie, ako pôvodne (pred začiatkom vojny) predpokladali predstavitelia CIA a Pentagónu (tí predpokladali, že Ukrajinu Rusko dobytá relatívne).
III. Spojené štáty americké sa budú snažiť rozbiť tandem Rusko – Čína. Je to pre ne podobne hrozivá predstava, ako pre záujmy Veľkej Británie spolupráca troch najsilnejších kontinentálnych mocností – čiže Nemecka, Ruska a Francúzska.
IV. Čo najrýchlejším ukončením tejto vojny sa celý politický Západ môže vyhnúť úplnej vojenskej porážke, nakoľko ukrajinská armáda je v stave pred úplným zrútením.
V. Splnením väčšiny ruských podmienok, ktoré definoval Vladimír Putin ešte niekoľko mesiacov pred spustením Špeciálnej vojenskej operácie proti Ukrajine, dá Donald Trump ruskému prezidentovi priestor na vyhlásenie o splnení vytýčených cieľov a možnosti danú vojnu ukončiť. Súčasne sa tým vytvorí priestor pre akceptovanie záujmov USA, ktoré majú na území, ktoré spravovala Ukrajina pred rokom 2022.
VI. Je aj v záujme Ruskej federácie nadviazať opätovnú hospodársku spoluprácu so západnými štátmi – nakoľko by jej takéto obnovenie ekonomicko-hospodárskych vzťahov dalo priestor pre posilnenie svojej nezávislosti vo vzťahu s Čínou.
2. Odchod Volodymyra Zelenského z úradu ukrajinského prezidenta.
Volodymyr Zelenskyj je už aktuálne z mnohých dôvodov politická mŕtvola. Z pohľadu amerického prezidenta Donalda Trumpa je to človek, ktorý jeho požiadavku čo najrýchlejšie ukončiť prebiehajúci vojenský konflikt s Ruskou federáciou neakceptuje. Dokonca má tú drzosť aktívne sa mu stavať na odpor. Takéto správanie určite Donald Trump pri svojej povahe a obzvlášť pri význame USA vo vzťahu k prebiehajúcej vojenskej konfrontácii ukrajinskej armády voči armáde ruskej nebude akceptovať a vyvodí z neho predpokladateľné dôsledky – pripraví V. Zelenského o úrad, ktorého sa svojho času zmocnil.
Z pohľadu ruského prezidenta je Volodymyr Zelenskyj politickým funkcionárom, ktorý už nie je legitímnym prezidentom Ukrajiny – nakoľko mu vypršal mandát. Zelenskyj si prezidentský úrad udržiava iba s ohľadom na vojnový stav, počas ktorého odmieta vypísať termín volieb. V prípade, že príde k dohode o podmienkach ukončenia vojny, nesmie byť v budúcnosti nikým spochybňovaná právna relevantnosť dohodnutej a zmluvne potvrdenej dohody. Takúto garanciu pán Zelenskyj dnes už nikomu dať nemôže.
Volodymyr Zelenskyj tak s vysokou pravdepodobnosťou bude v najbližšom období donútený vypísať nové prezidentské voľby, ktoré s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou prehrá.
Nedá mi nespomenúť, že ľudí, ktorí sú veľmi nespokojní s politickým pôsobením V. Zelenského, sú určite obrovské davy. Banderovskí nacionalisti, ktorí si od vojny s Ruskom sľubovali výhru a poukrajinčenie všetkých svojich vtedajších spoluobčanov, budú Zelenskému vyčítať (a aj vyčítajú) spôsob vedenia tejto vojny. Títo fanatici sú presvedčení, že nad Ruskom mohli a mali jednoznačne vyhrať – čo sa však neudialo. Snaha o mier je pre týchto ukrajinských občanov zradou a pro-ruskou kolaboráciou, za ktorú určite budú volať na osobnú zodpovednosť a súčasne zvažovať výkon rozsudku smrti pre jej hlavného aktéra.
Na Ukrajine žije určite aj množstvo ľudí, ktorí sú veľmi nešťastní z toho, že vo voľbách volili mier, no nimi zvolení prezident ich zradil a po svojom zvolení si zvolil vojnu s Ruskom – namiesto toho, aby urobil to, čo sľuboval počas svojej volebnej kampane. V dôsledku tohto prístupu vohnal Ukrajinu do vojny, v ktorej umreli státisíce jej občanov (a to úplne zbytočne) a v ktorej bola úplne zničená a zbedačená celá Ukrajina.
Za predpokladu, že takíto ľudia prišli nielen o svoju ekonomickú a profesijnú budúcnosť, ale aj o členov svojej rodiny, tak ich hnev bude určite obrovský. Ich túžbu „zatočiť Zelenskému krkom“ si nie je ťažké si predstaviť.
Pripraviť V. Zelenského o život môžu však chcieť aj tí, ktorí boli súčasťou korupčných schém, ktoré sa na Ukrajine diali vo vzťahu k prebiehajúcej vojne. Elon Musk – aktuálne jeden z najbližších politických partnerov amerického prezidenta Trumpa – hovorí o tom, že na Ukrajine sa stratili desiatky miliárd americkej pomoci… a žiada odpočet využitia dodaných finančných a materiálnych zdrojov. V ukrajinských vojnových pomeroch je ťažké si predstaviť, že by o masívnom rozkrádaní na Ukrajinu plynúcich zdrojov nevedel jej prezident (obzvlášť, ak je predpokladateľne jedným z hlavných páchateľov korupčných rozkrádačských schém – nakoľko si uzurpoval temer neobmedzené právomoci). Pre korupčníkov z Ukrajiny ako aj tých z donorských krajín – čo sa obohatili na zdrojoch –, ktoré na Ukrajinu skutočne prišli, môže byť V. Zelenskyj nebezpečný, nakoľko s vysokou pravdepodobnosťou je veľmi dobre informovaný, kto dané zdroje rozkradol. Nechať ho rozprávať na hypotetickom zasadaní dákeho amerického súdu… takýmto ľuďom určite ku šťastiu nechýba.
Nuž a v neposlednom rade môžu mať záujem na odstránení Zelenského ľudia, ktorí by z neho radi urobili martýra a do budúcnosti hrdinského bojovníka za nezávislosť Ukrajiny po vzore Stepana Banderu.
Vzhľadom na uvedené považujem za dôvodné predpokladať, že Volodymyr Zelenskyj nezomrie na starobu a bude nasledovať osud ľudí, ako boli Muammar Kaddáfí (Líbya) alebo Saddám Husajn (Irak).
3. Ignorácia a úplné poníženie záujmov mocenských elít Európskej únie a Veľkej Británie.
Európska únia ani jej členské štáty nedostanú možnosť byť spolutvorcami parcelovania Ukrajiny tak, ako si to svojho času kreslili. Spomínate si na tie mapy Ukrajiny z februára 2023, ktoré ukazovali, ktorý štát bude zodpovedný za rekonštrukciu tej-ktorej časti povojnovej Ukrajiny?
Vo výsledku tak pôjde o úplnú prehru európskych politických a záujmových skupín. Všetky zdroje, ktoré štáty EÚ vydali na vojnovú propagandu a aj na zbrane pre ukrajinskú armádu… tak vyjdú na zmar a ešte viac prehĺbia už aj tak veľmi nepriaznivú ekonomickú situáciu týchto európskych štátov. Korisť si pred ich očami budú deliť iba Spojené štáty americké so svojimi korporáciami na strane jednej a na strane druhej Ruský štát so svojou oligarchiou.
4. Návrat do režimu mocenských sfér vplyvu.
Svetoví geopoliticky silní hráči si budú v najbližšej dobe ujasňovať svoje sféry vplyvu. Vraciame sa tak do normálneho stavu vyvažovania vplyvu jednotlivých mocností medzi sebou navzájom. Je to stav, v ktorom ľudstvo žilo nepretržite od doby vytvorenia prvých štátov s náznakom veľmi krátkodobej výnimky, ktorá prišla po rozpade Sovietskeho zväzu a nástupe tzv. unipolárneho sveta v réžii Spojených štátov amerických. Pravdupovediac, som toho názoru, že ani v danom krátkom období, v ktorom USA prežili svojho najväčšieho konkurenta – čiže ZSSR –, sa nedá hovoriť o konci klasickej geopolitiky. Skôr to bola doba, v ktorej proamerická propaganda o vlastnej výnimočnosti, kombinovaná s aroganciou a stratou zmyslu pre realitu navodzovala sebaklamný obraz o konci politických dejín a večnom víťazstve liberálnej demokracie kombinovanej s neo-konzervatívnym kapitalizmom. Bol to omyl.
Aj tá najarogantnejšia – ešte donedávna vládami USA a ich prisluhovačmi verejne hlásaná propagandistická téza o neexistencii sfér mocenského vplyvu – bude čoskoro úplne zabudnutá. Táto téza síce bola najmä klasickou velikášskou hyperbolou amerického sebaklamu, no to, čo ňou chceli bývalé vlády USA povedať, bolo, že jedinou sférou planetárneho vplyvu je práve tá ich sféra. Alebo inak… „Sme to my, kto vyhral studenú vojnu! Teraz sa nám budete musieť všetci prispôsobiť – a bude tak, ako vám povieme!“
Na-novo ustanovené sféry vplyvu si na planetárnej úrovni podelia najmä štáty, ktoré vlastnia jadrové zbrane, a ktoré sú ochotné a schopné samostatne – čiže nezávisle – geopoliticky konať. Mám na mysli najmä Rusko, Spojené štáty americké, Čínu a Indiu.
Okrem uvedených štátov majú jadrové zbrane aj Francúzsko, Veľká Británia, Pakistan, Izrael a Severná Kórea. Domnievam sa však, že tieto štáty neprejavujú dostatočnú mieru vlastnej suverénnej politiky, ktorá by ich predurčovala, aby mohli byť považované za svetové super-mocnosti so zásadným vplyvom na svetové dianie. Najväčším úspechom týchto štátov preto bude, ak si svoje súčasné postavenie udržia – a to aj vo svete zmietanom konfliktmi ,,multipolarity“. Všetkých týchto päť slabších členov klubu vlastniacich jadrové zbrane má totiž potenciál vnútorného rozkladu alebo minimálne nábeh k stratám niektorých území, ktoré dnes ovládajú, či spravujú.
Francúzi sú aktuálne nútení sťahovať svoju armádu z viacerých krajín Afriky.
Veľká Británia má čo robiť, aby si pod svojou kontrolou udržala Škótsko ako aj Severné Írsko.
Pakistan dlhodobo bojuje o udržanie Kašmíru a je politicky vysoko nestabilným štátom pod vplyvom armády.
Izrael vedie vojnu proti Palestínčanom na niekoľkých územiach súčasne a popri tom rozpútal aj vojnu proti Hizbaláhu a pravidelne požaduje útok na iránske vojenské ciele situované priamo v Iráne.
Severná Kórea je dnes priam ukážkovým totalitaristickým štátom prežívajúcim v temer úplnej medzinárodnej izolácii (spolupracuje najmä s Čínou a Ruskom).
5. Snaha niektorých štátov o získanie jadrových zbraní.
Krajiny bez jadrových zbraní, no s ambíciami rozšíriť sféru svojho súčasného vplyvu, prípadne také krajiny, ktoré by si svoju sféru vplyvu rady aspoň udržali… budú koketovať s myšlienkou na získanie jadrových zbraní. Menovite pôjde najmä o Poľsko, Japonsko, Irán, Juhoafrickú republiku, Južnú Kóreu, Turecko a pravdepodobne aj o Saudskú Arábiu a Nemecko a možno ešte o Brazíliu a Austráliu.
Takzvaná proliferácia jadrových zbraní bude určite veľmi pálčivou témou nadchádzajúceho multipolárneho sveta.
6. Prechod Spojených štátov amerických do izolacionistického režimu.
Žiadna z krajín Latinskej Ameriky nie je vlastníkom jadrových zbraní a súčasne sa na všetky z nich vzťahuje americká Monroeova doktrína, je Latinská Amerika sférou vplyvu Spojených štátov amerických. Krajiny, ktoré ju odmietajú akceptovať – ako napríklad Venezuela, Kuba, či Panama –, samé o sebe nemajú žiadnu šancu zvrátiť tento stav. Zdá sa, že ho nedokáže zvrátiť ani najväčší juhoamerický štát, čiže Brazília. Tá je síce členom organizácie BRICS, no súčasne nemá vnútornú silu a najmä vnútorne jednotnú občiansku základňu, ktorá by mala silu a vôľu postaviť sa tlaku USA.
Spojené štáty americké sa s vysokou pravdepodobnosťou budú aj naďalej usilovať o udržanie platnosti Monroeovej doktríny –, a to ako súčasť svojej predstavy o tom, ako má vyzerať praktická politika izolacionizmu. Vo všeobecnosti sa pravdepodobne bude dať táto politika definovať ako snaha o udržanie si mocenskej nadvlády nad územím oboch amerických kontinentov s tým, že priame politické riadenie sa bude týkať iba jej severnej časti. V Strednej a Južnej Amerike bude základným cieľom udržať tento priestor bez prítomnosti zahraničných vojsk – najmä z Ruska a Číny a bez zásadných hospodárskych prepojení tohto regiónu so zmienenými dvoma krajinami.
Vo vzťahu k Európe bude politika USA udávaná snahou o finančné obohatenie sa – a to na úkor bohatých Európanov. Ideálnou kombináciou bude presadenie vyzbrojovania európskych krajín americkými zbraňami a zvýšenie vývozu energetických komodít, ako sú skvapalnený zemný plyn a ropa. Ak sa podarí presadiť aj vývoz geneticky modifikovaných potravín na európsky trh, bude to predstavovať ideálny vazalský ekonomický vzťah.
Vo vzťahu k Číne pôjde o veľmi reštriktívnu ekonomickú politiku s prípadnou vojenskou konfrontáciou v ďalšej zástupnej vojne, a to prostredníctvom Taiwanu. Snaha o upevnenie zdržovacej aliančnej protičínskej politiky spočívajúcej vo vojenskej spolupráci s krajinami obklopujúcimi Čínu z východu (Južná Kórea, Japonsko, Taiwan, Filipíny…) bude ešte výraznejšia. Čína na takýto scenár určite adekvátne odpovie a geopolitické napätie v tejto časti sveta bude mať rastúci charakter.
Vo vzťahu k Indii budú Spojené štáty americké využívať indickú snahu o vyvažovanie vplyvu voči ostatným veľmociam – najmä voči Číne a Pakistanu. Pravdepodobne príde aj k nákupu vojenského materiálu z USA, hoci väčšina vojenského vybavenia je v Indii aktuálne z Ruska alebo zo spoločných rusko-indických projektov.
7. Rozpad NATO a vznik novej bezpečnostnej architektúry pre región Európy.
Organizácia vojenskej aliancie zvaná NATO bola postavená na myšlienke „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnej Európy a Nemecko pri zemi“. Túto legendárnu vetu povedal jej prvý generálny tajomník v čase jej vzniku.
Aktuálne však namiesto udržania amerických vojsk v Európe budeme sledovať skôr ich odchod domov. Prezident Donald Trump sa netají svojím odmietavým stanoviskom ohľadne zotrvávania amerických vojsk kade-tade po svete. Považuje túto politiku priameho mocenského ovládania rôznych svetových regiónov za príliš drahú. Hovorí o tom, že je presvedčený, že náklady na americkú vojenskú prítomnosť prevyšujú priame zisky, ktoré z daného stavu pre USA plynú. Je zásadnou vnútro-štátnou americkou otázkou, či je tomu tak… zdá sa však, že republikánski voliči sú tejto myšlienke naklonení a aj medzi americkými demokratmi sa nájdu mnohí, ktorí spochybňujú opodstatnenosť nechať umierať svojich vojakov – amerických spoluobčanov – kdesi v ďalekých horách, púšťach a planinách sveta, ktoré by ani nevedeli nájsť na mape.
Súčasne platí, že NATO je dnes pre Spojené štáty americké skôr na príťaž. Jeho európski politickí a vojenskí predstavitelia sú silne naviazaní na predstaviteľov amerických globalistov, takzvaného hlbokého štátu (deep state) a nepriateľov amerických republikánov. Ich prínos pre praktickú politiku, ktorú chce realizovať Donald Trump so svojimi kolegami a politickými spojencami, je nulový. Ba čo viac, ich pôsobenie je z pohľadu aktuálnych záujmov súčasne vládnucej administratívy USA vyslovene kontraproduktívne. Baviť sa s euro-únijnými politicky nedôstojnými a prázdnymi predstaviteľmi je pre Donalda Trumpa čistá strata času.
Zvlášť, ak si uvedomíme, že USA majú s väčšinou euro-unijných štátov NATO podpísané samostatné zmluvy o možnosti vojenského pôsobenia (asi iba s výnimkou Francúzska). Takéto dohody podpísalo s vládou USA 23 z celovo 30-tich štátov združených v NATO. Tieto zmluvy sú označované ako DCA (tzv. Defense Cooperation Agreement – čiže Dohoda o obrannej spolupráci). Armáda Spojených štátov amerických – vojenský personál aj s rodinami a popri nich aj všetci americkí dodávatelia najrôznejších služieb majú vďaka týmto dvojstranným dohodám možnosť pôsobiť v tej-ktorej krajine s výsadami, ktorých rozsah vysoko presahuje možnosti vyplývajúce z členstva štátov v NATO. Práve táto skutočnosť je tým, čo význam NATO popravilo v priamom prenose. Ak príslušnosť štátov v NATO predpokladala a umožňovala spoluprácu s aliančnými štátmi a ich armádami v režime rovný s rovným, tak zmluvy typu DCA tento režim jednoznačne zabili. Stačí si pozrieť ich znenie. Slovenská republika sa do tejto nedôstojnej pozície bezvýznamného amerického vojenského satelitu prekvalifikovala v roku 2022 a veľmi ochotne a bezodkladne ju podpísala vtedajšia prezidentka SR Zuzana Čaputová. Na zasadanie vlády SR zmluvu predkladal Jaroslav Naď a odovzdať jej podpísané originály do Washingtonu bol aj vtedajší minister zahraničných vecí Ivan Korčok. „Sväté tri persóny“ presadzujúce záujmy cudzích štátov – najmä však záujmy Spojených štátov amerických.
Odmenou za ratifikáciu tejto zmluvy je zo strany USA potľapkanie po pleci tých, ktorí sa o to pričinili. Pre Slovenskú republiku v danej zmluve nie je ani jedno jediné oprávnenie, ktorým by nedisponovala už pred jej podpisom. A potom, že kto škodí záujmov našej vlasti a kto je koho agentom a vlastizradcom…
Tak či onak… Spojené štáty americké dnes NATO nepotrebujú. S dvadsiatimi troma členskými štátmi NATO sa nemajú o čom baviť (vďaka DCA sa zariadia, ako budú chcieť), s Francúzskom a Tureckom sa bilaterálne dáko dohodnú a Kanadu možno skúsia dobrovoľne-nasilu anektovať. Ako môže spraviť D. Trump Ameriku znova veľkou, ak k nej nepripojí Kanadu a Grónsko? Veď potom by bola Amerika skutočne veľká – dokonca najväčšia! Jej rozloha by konečne prekonala aj rozlohu Ruska!
Rozpad NATO a spolu s ním aj to, čo sa zvyklo nazývať kolektívnym Západom, je zrejmý aj zo skutočnosti, že politická delegácia USA rokovala s delegáciou Ruskej federácia v Rijáde o podmienkach ukončenia vojny na Ukrajine, zatiaľ čo ohrdnutí euro-únijní politickí klauni sa radia v Paríži o tom, ako vo vojne pokračovať bez USA. Je to až komická predstava, ak si uvedomíme, že v rámci EÚ prebieha dlhoročná debata o vytvorení vlastnej armádnej skupiny o počte 5 000 vojakov, ktorí by v prípade potreby boli nasaditeľní do jedného mesiaca od odsúhlasenia takejto potreby… a ani táto politická iniciatíva nie je dodnes realitou. Euro-unijné štáty NATO sa za posledné tri roky podpory vojny na Ukrajine zbavili obrovského množstva starých zbraňových zásob, no nové nemajú. Majú však toľko zápalu a motivácie, že chcú konať na vlastnú päsť bez Američanov a zástupnú vojnu proti Rusku nakoniec vyhrať sami. To je vskutku klauniáda a strata súdnosti v nevídanom rozsahu!
8. Vznik novej bezpečnostnej architektúry pre región Európy.
Najväčším kritikom mierových rokovaní smerujúcich k ukončeniu vojny na Ukrajine bude Veľká Británia, ktorej záujem je už po stáročia rovnaký – zabrániť mocnostiam na európskom kontinente v ich vzájomne výhodnej spolupráci a tým aj v ich rozvoji a mocenskom raste. Jej najhoršou geopolitickou nočnou morou bola vždy predstava úzkej hospodársko-vojenskej spolupráce medzi Nemeckom, Francúzskom a Ruskom – nakoľko takáto spolupráca by mala potenciál vážne ohroziť mocenské postavenie a záujmy Veľkej Británie na európskom kontinente. Moc nakumulovaná vzájomne výhodnou spoluprácou kontinentálnych mocností by bola natoľko veľká, že Veľká Británia by sa z logiky veci musela cítiť vskutku malá. Táto skutočnosť má zásadný vplyv na snahu Londýna pokračovať vo vojne na Ukrajine a naďalej presadzovať medzinárodné sankcie voči Rusku. Vďaka týmto sankciám sa vážnym spôsobom narušila francúzsko-nemecko-ruská hospodárska spolupráca a vzrástol britský vplyv.
Obdobne vnímajú mocenské pomery Poliaci, ktorí sa snažia hrať rolu významnej východo-európskej mocnosti. Poškodzovať záujmy Nemecka a Ruska je ich štandardnou politikou – nakoľko práve zo strany týchto dvoch mocností sa cítia najviac ohrození, s čím majú aj opakujúcu sa dejinnú skúsenosť (čo však neznamená, že sa o dané skúsenosti nepričinili aj svojím dielom).
V súčasnosti však pre európsky kontinent platí, že rozhodujúcimi hráčmi sú Spojené štáty americké a Ruská federácia. Ich armády a množstvo i kvalita zbraňových systémov nemajú v európskom meradle konkurenciu. Je to zrejmé aj na skutočnosti, že ruská armáda sa dokázala vyrovnať s ukrajinskou armádou, ktorá mala podporu dodávaním zbraní zo všetkých krajín NATO, a napriek tomu je schopná likvidovať ukrajinskú armádu naďalej a aktuálne aj každým dňom postupovať.
Na túto situáciu musí reflektovať aj vedenie USA. Rusko si takto opätovne vydobylo rešpekt svojho najväčšieho geopolitického súpera – čo je možné zdokumentovať na vyjadreniach Donalda Trumpa, ale aj jeho viacerých spolupracovníkov. Logickým ďalším krokom by tak mala byť diskusia o novej bezpečnostnej architektúre pre celý európsky región. Boli to totiž Spojené štáty americké, ktoré celú bezpečnostnú architektúru rozmiestnenia vojsk a zbraňových systémov v Európe v období od skončenia studenej vojny roztrhali na kusy.
Najdôležitejšie zmluvy súvisiace s touto témou boli Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe (jej ukončenie sa udialo formálne v novembri 2023), Zmluva medzi USA a RF o znížení počtu strategických útočných zbraní (jej ukončenie vo februári 2011), či viacero zmlúv týkajúcich sa jadrových zbraní – ich vývoja, skúšok a nasaditeľného počtu.
9. Snaha mocenských záujmových skupín napojených na finančné zdroje zasielané z verejných rozpočtov Spojených štátov amerických o získanie moci v krajinách, v ktorých pôsobia.
Rozpad mocensko-vplyvových štruktúr slúžiacich záujmovým skupinám naviazaným na tzv. Demokratickú stranu, ktorá donedávna ovládala Spojené štáty americké. Predmetné vplyvové štruktúry bez financovania z najrôznejších fondov dotovaných z verejných rozpočtov Spojených štátov amerických sa pravdepodobne pokúsia využiť svoj upadajúci vplyv na zmenu vlád v krajinách, kde pôsobia. Ich cieľom bude obnoviť svoje financovanie – a to z vnútroštátnych zdrojov daných krajín. Ak sa im takáto mocenská výmena nepodarí, bude ich jedinou nádejou zabezpečiť si podporu z financií v správe EÚ, o ktorú sa budú doprosovať.
Za zrejmé prejavy takéhoto vývoja považujem aktuálny vývoj na Slovensku, v Gruzínsku či Srbsku. Pravdepodobnosť úspechu takéhoto snaženia je však zo dňa na deň nižšia, nakoľko nemá podporu vlády USA – ba čo viac, vláda vo Washingtone každým dňom obmedzuje financovanie takýchto aktivít zo zdrojov amerických daňových poplatníkov. Popri tom sú zo zamestnaneckého pomeru prepúšťaní ľudia, ktorí mali takéto aktivity zverené do pôsobnosti vládou USA.
Činnosť týchto rádoby-neziskoviek je však naďalej veľmi deštruktívna. V spoločnosti vytvára obrovské napätie a používa na to šírenie absurdných a lživých tvrdení (ako napríklad o snahe súčasnej slovenskej vlády vystúpiť z EÚ či z NATO). Táto politická a mediálna rozviedka obhajujúca záujmy totalitaristických globalistov má veľký dosah na ovplyvňovanie verejnej mienky. Je nepravdepodobné, žeby jej činnosť za súčasných okolností mohla privodiť zmenu politických pomerov v krajinách, kde ešte pôsobí. Môže byť však súčasťou procesu, ktorý k zmene pomerov v tej-ktorej krajine povedie… bude na to však potrebovať výraznú podporu zo strany daných vlád – či už vo forme zrejmej korupcie, neschopnosti alebo politickej arogantnosti.
10. Postupný odchod tých vrcholových politikov a funkcionárov pôsobiacich v orgánoch EÚ a vo vládach európskych krajín, ktorí sa aktívne vyjadrovali proti Donaldovi Trumpovi, resp. proti americkým republikánom celkovo.
Súčasné politické ,,elity“ krajín EÚ, ktoré otvorene vystupovali proti Donaldovi Trumpovi, resp. proti americkým republikánom všeobecne budú mať vážny problém udržať sa vo svojich funkciách až do vypršania ich volebného mandátu. Mnohí z nich pod tlakom zvonku ,,dobrovoľne“ odstúpia alebo neustoja korupčné škandály, ktoré o nich budú odhalené, resp. zverejnené americkými republikánmi.
Politici ako Macron, Starmer, Scholz, Fiala, Leyenová či Tusk budú mať čo robiť, aby si užili aspoň obdobie do formálneho konca volebného obdobia.
* * *
Vo svete obchodu niet nič horšieho ako ničím neregulovaný monopol a vo svete politiky niet nič horšieho ako jedno mocenské centrum hrajúce sa na vládu, sudcu i vykonávateľa trestov v planetárnom rozsahu.
Svet sa mení a mení sa veľmi rýchlo. Multipolárny svet nemusí byť lepší než ten, ktorý nám dopriali fanatickí neo-konzervatívci zo Spojených štátov amerických v posledných tridsiatich rokoch. Multipolárny svet však bude snáď opäť aj čímsi viac, ako iba zápasom o zdroje pre potreby nadnárodných korporácií a ich beneficientov. Bude to pravdepodobne opäť svet, v ktorom medzi sebou budú súperiť nielen ekonomické záujmy, ale aj rôzne kultúry so svojimi rôznorodými filozofickými koncepciami usporiadania vlastných spoločností a do popredia sa opäť dostane mnoho-vektorová diplomacia ako najlepší prostriedok efektívnych vzťahov s inými štátmi, národmi či kultúrami.
