Vo svojich článkoch si často kladiem otázku, čo urobiť so skazeným svetom, ako ho ozdraviť. Nezdá sa, že by sa hrnuli ľudia s námetmi, ako to urobiť, nuž pokúsim sa dnes naznačiť smer a posolstvo, ktoré vedie k hodnotám.
Nebudem poukazovať na to, čo by mali robiť druhí, ale začnem svojim príkladom. Je zdravé neraz sa zahľadieť do zrkadla, skúsiť sa v ňom nájsť takí, akí naozaj sme a priznať si, že asi najpoctivejšou otázkou v dnešnej dobe je (parafrázujúc dávno zosnulého amerického prezidenta): čo môžem urobiť pre krajinu, pre vládu a pre ľudí okolo seba? – Lebo všetci už pre mňa urobili naozaj dosť.
Takto beriem aj svoje povolanie – nie ako spôsob získavania obživy a materiálneho dostatku, ale ako spôsob prispievania spoločnosti a tým slabším, ktorí sa bez pomoci ťažko zaobídu.
Čo by som odporučil ako univerzálne orientačné kritérium?
Určite by sa nám zišlo viac skromnosti, lebo človek pokojne môže pritiahnuť uzdu svojej roztopašnosti, rozmaznanosti a nenásytnosti. Týmto odporúčaním by som začal, lebo toto je prvá vec, ktorá ma každé ráno rozruší, už keď si pustím rozhlas alebo cestou do práce, keď vidím, ako sa ľudia k sebe správajú.
To nesmierne sebavedomie, akým si nárokujú pozornosť svojím, často naivným a hlúpym názorom, tá hrubosť, ktorou si nárokujú priestor na ceste, na schodoch, vo výťahu. Určite by sa nám zišlo viac ohľaduplnosti, chápavého porozumenia vyžadujúceho pozorné načúvanie bez nutkania vnucovať na všetko svoj vlastný, absolútne najlepší, názor.
Počúvaním sa to začína. Veľmi často sa stretávam s tým, že mi niekto položí otázku, ale sotva začnem s odpoveďou, preruší ma v strede prvej vety, lebo už „vie, čo chcem povedať“.
Keď si navzájom nie sme schopní venovať pozornosť, tak ťažko si poskytneme niečo viac. A určite by sa nám zišlo viac dobroprajnosti, lebo s našou povestnou pohostinnosťou a holubičou povahou je to už viac záležitosť bájí a povestí ako skutočnosti. Už nedokážeme druhému priať dobro, lebo sme bytostne presvedčení, že nikto nepraje dobro nám.
Je to paradox, že ľudia majú pocit, ako keby poskytovaním drobných pozorností a láskavosti niečo strácali. Ale v živote to funguje presne opačne: kto láskavosť rozdáva, aj ju dostáva späť.
Mali by sme viac pozitívne premýšľať, ale teraz nemyslím na ten spôsob, ktorý učia rôzni draho zaplatení „motivátori“. Mali by sme menej myslieť o sebe, o svojej výnimočnosti, ale najmä o tom druhom – čím je on/ona výnimočný/výnimočná.
A nechcel by som v tejto do hĺbky smerovanej diskusii vynechať otázku svetonázoru. Lebo určite v spoločnosti chýba skutočná, autentická a hlboká viera. Naše proklamované kresťanstvo je zväčša už len nominálne a papierové, ako keby len nakreslené na vývesnom štíte, ale jeho obsah nikde v konaní ľudí a inštitúcií nevidíme.
No myslím, že by nebolo spravodlivé hovoriť len o kresťanstve. Všetky náboženstvá majú svoj etický obsah a rozdiely sú vlastne v tom, koho považujú za „blížneho“. Napokon, ani ateisti sa nezbavia svojej spoločenskej zodpovednosti odmietnutím kresťanstva – keď má človek svojich spoluobčanov v úcte, rešpektuje aj ich svetonázor.
(Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)
