(The benefit of the doubt)
Je názov krátkej poviedky Jacka Londona (1910) ponúkajúcej námet na zamyslenie.
Renomovaný sociológ a uhladený džentlmen Carter Watson vyhľadávajúci námety pre svoje odborné práce pri prechádzke rýchlo sa rozvíjajúcim kalifornským mestom (San Francisco, Oakland, Sacramento?) zablúdi do štvrte povestnej búrlivým životom jej obyvateľov z nižších sociálnych vrstiev. Zaznamenávajúc zmeny, ktoré mesto poznačili za posledných dvadsať rokov vrátane mnohonásobného nárastu jeho obyvateľov a očividne čoraz viac sa prehlbujúcich rozdielov medzi dvoma svetmi, privilegovaných a tých druhých, zvedavo vkročí do jedného z podnikov nesúceho honosný názov The Vendome (na rozdiel od parížskeho originálu, ktorého je spolu so svojím okolím nepodarenou karikatúrou, bez l´accent circonflexe). Už aj tak podráždený majiteľ považujúci neželaného no nevinného návštevníka za jedného z podomových obchodníkov sa na nastávajúcu obeť osopí bez toho, aby jej dal možnosť vysvetliť, ako sa sem dostala. Každý jej takýto pokus i následná snaha z podniku rýchlo vycúvať sa stretáva s vzrastajúcou agresivitou chlapíka s írskym menom (Patsy [Patrick] Horan). Dôjde k bitke, v ktorej sa Carter Watson, boxer z univerzitných čias, úspešne bráni dávajúc pozor, aby vlastníka pelechu zúriaceho, že sa svojmu protivníkovi nevie dostať pod kožu, nezranil. Prvý bojuje podľa pravidiel napísaných džentlmenmi pre džentlmenov, druhý ako zviera z džungle, v ktorej žije. V tradičnej i mestskej, okrem túžby prežiť za každú cenu, žiadne pravidlá neplatia. Úspešný sociológ práve zažíva predmet svojho štúdia i triedny boj na vlastnej koži. Bitkárov uzavrie kruh miestnych povaľačov. Carter Watson, ktorý najprv považuje ich prítomnosť za signál na ukončenie boja, zrazu pochopí, že ho obklopili vlci dychtiaci po krvi. Našťastie pre neho sa ruvačka prenesie z putiky na ulicu, kde do nej zasiahne miestny policajt. Tu sa však poučný príbeh ani zďaleka nekončí.
Už predbežné vyšetrovanie incidentu vykonané strážcom zákona priamo na mieste (vieme, že v rodiacej sa industriálnej Amerike medzi nimi prevažovali Íri) napovie, ako bude vyzerať pojednávanie pred sudcom, kde sa prípad pod drobnohľadom miestnej tlače dostane. Titulky priťahujúce pozornosť voči skutočnej obeti prevažne škodoradostného publika znejú: „Eminentný sociológ zmláteny a zatknutý“. „Carter Watson dostal svoje“. „Pokus známeho sociológa o vybielenie pajzla.“ Nechýba ani športový: „Carter Watson knokautovaný Patsy Horanom v troch kolách.“ Ba čo viac, obeť je obžalovaná skutočným vinníkom z útoku a fyzického ublíženia a postavená pred súd. K rešpektu druhých, práva a spoločnosti vychovaný Carter Watson sa nestačí čudovať, aké nehorázne lži si musí vypočuť zo strany žalobcu vypovedajúceho pod prísahou v prípade „Ľud proti Carterovi Watsonovi“. Ten ho za podpory svedkov incidentu označí za surového bitkára štylizujúc sa do polohy nevinnej obete napadnutej v jej vlastnom príbytku. Akákoľvek racionálna obrana obžalovaného je hneď v zárodku zastavená pojednávajúcim sudcom Witbergom, ktorý na prvý pohľad vyzeral uhladene a odosobnene. Po rozhovore s prokurátorom a najmä na radu priateľa (verejnosť dobre vie, ako sa veci majú, ty však ako nerezident teraz sám stojíš proti miestnej politickej a policajnej mašinérii), Carter Watson, ktorý sa práve naučil azda najdôležitejšiu vec vo svojom živote, a síce že ozajstný nie je ten z kníh, rezignuje a pristane na konečný verdikt. Keďže v celom prípade stojí tvrdenie proti tvrdeniu a vina jednej či druhej strany založená na tom, kto ruvačku začal ako prvý, nebola dokázaná, sudca pristúpi k uplatneniu pochybnosti v prospech oboch vzájomne sa obviňujúcich sporových strán. The benefit of the doubt. In dubio pro reo. (Nezamieňať si s prezumpciou neviny). Navrhne, aby si obaja dotknutí páni podali ruky a celú vec uzavreli. Popoludňajším novinovým vydaniam vzápätí dominujú titulky – „Carter Watson prepustený“ a „Carter Watson unikol pokute“. No nadovšetko uznanlivý „Carter Watson je správny chlapák“, informujúci čitateľov o tom, čo sa stalo po vzájomnom podaní si rúk. „Zapime to,“ navrhne Patsy Horan. „Jasné,“ súhlasí Carter Watson. A obaja si to „per pazuch“ namieria do najbližšej krčmy.
Príbeh vrcholí po proverbiálnom roku. Náhoda je síce blbec, no stáva sa pravidelne. Carter Watson pri obhliadke rozsiahlych pozemkov patriacich k jeho vidieckemu ranču nečakane naďabí na sudcu Witberga, ktorý sa vybral z neďalekého mestečka na výlet do prírody netušiac, ako tvrdí, že je na súkromnom pozemku. Carter Watson sudcu konfrontuje s jeho vlastným poňatím spravodlivosti, a to veľmi neočakávaným spôsobom. Zraní sa ostrou skalou a vzápätí na vylepšenie výsledného efektu aj hladkým kameňom cielenými údermi do tváre vedúc súčasne dialóg s užasnutým, neveriacky sa prizerajúcim sudcom. „Práve ste ma napadli, ide mi o život, musím sa brániť,“ rečie zhrozená obeť a hrdého predstaviteľa justície údermi päsťou viac ráz pošle k zemi zakaždým ho vyzývajúc, aby sa postavil a bojoval. Ten nie je žiadny bitkár, striedavo fiká a vzlyká oháňajúc sa právom, spravodlivosťou i políciou. Nepomáha to. Je „humánne a vedecky zmlátený“ („humanely and scientifically beaten up“). Skrvavený sociológ odcvála na koni zanechajúc za sebou doráňaného a zbitého sudcu Witberga tackajúceho sa do mestečka. Keď dorazí do svojho hotela, zatkne ho miestny konstábel na základe obvinenia z útoku a fyzického ublíženia vzneseným obeťou, miestnym váženým občanom Carterom Watsonom. Na druhý deň sa proces podobný tomu spred roka zopakuje ako cez kopirák. Ibaže s vymenenými úlohami. Opakované tvrdenia obvineného, že žalobca si spôsobil zranenia úmyselne sám, miestneho sudcu najprv ohromia a potom rozčúlia. Carter Watson sa bráni rovnako ako Patsy Horan dávajúc ochutnať sudcovi Witbergovi, teraz už v pozícii obžalovaného, jeho vlastnú medicínu. Aj konečné rozhodnutie pojednávajúceho sudcu založené na pochybnosti vyplývajúcej z nemožnosti jednozačného preukázania skutkového stavu v dôsledku protichodných tvrdení bez dalších prípad ozrejmujúcich svedeckých výpovedí je rovnaké ako predošlé. S malou výnimkou. Po odchode zo súdnej siene upätý sudca Witberg odmietne veľkorysú ponuku Cartera Watsona zapiť celú epizódu v najbližšej krčme.
Jack (John Griffith) London, 1876 – 1916.
Najprv sme počúvali, že predseda vlády atentát na seba pred rokom zinscenoval. Ironické konštatovanie „skutok sa nestal.“, ktorého echo, a tu si nalejme čistého vína, sa vracia k jeho pôvodcom. Teraz sa zase dozvedáme, že zverejnením fotografických snímok svojho zranenia citovo vydiera slovenskú verejnosť. Nepovzniesol sa nad tým, čo prežil. Namiesto zmierenia ho „zabil“. Hovorí kto? Jedinci, ktorí sa cítia kompetentní strkať svoj frňák do vecí, ktorým nerozumejú? Štyridsaťročné politické nedôchodča hrajúce sa na lídra, ktoré doteraz nielenže nevyrástlo z detských nohavíc, ale o ktorom sa dá oprávnene pochybovať, že to niekdy dokáže? Všetci tí obuvníci, prevádzkari obchodov, krčmári rotujúci z jednej politickej strany do druhej a ďalší paraziti pasujúci sa už roky za expertov na domácu a ešte viac na zahraničnú politiku. Výdatne sa prostituujúci kaukliari a klauni ktovie koľkých pohlaví bez zábran príslušiacich ich veku, ktorých súkromný život pri jeho odhalení pred verejnosťou by im navždy zlomil väzy. Drzé kofy s podrezaným jazykom, pochybnou kvalifikáciou či pikantnou minulosťou, principiálne sa tváriace voskové figuríny páchnuce alkoholom, lacnou voňavkou a naftalínom kotkodákajúce navôkol jedinú – tú svoju – pravdu. Šialenci a psychopati patriaci pod trvalý lekársky dozor, indivíduá i tiché bratstvá nenávidiace tento štát a jeho občanov a i napriek tomu z neho neustále profitujúce a na ňom sa priživujúce. Kariérni dobrodruhovia strkajúci sa oddane do každého čo len trochu vplyvného análu, svákovia z kopaníc i ďalší migaľovia bez príčiny, ktorí sa z rebelov stali ministrami, ani sa nemuseli prihlásiť u súdruha Žinčicu. Slama im neprestane trčať z topánok aj keby v oblekoch od Fendiho spávali a na rukách nosili hodinky Patek-Philippe i do kúpeľa. Všetky tieto nové a predošlé nasáčkované blchy v štátnom kožuchu presúvajúce sa roky rokúce z funkcie do funkcie, strúhajúce ustarostené tváre ako Buster Keaton, známy to Frigo na mašine, či Stan Laurel, ktorému v každom okamihu hrozí, že sa rozplače. Spuchnutí politickí trpaslíci diktujúci si podmienky správajúc sa pritom ako rímski cisári. Smiešne a úbohé. Úbohé a smiešne. Najmä však, prosím o prepáčenie, dámy, (muži pochopia), všetci tí politickí sráči, prebehlíci, veľkohubí názoroví chameleóni z opozície, ale aj koalície, katedier i suterénu, centra a periférie, bývalí a súčasní, bez štipky integrity, lojálnosti, skromnosti a sebareflexie. Gágajte si koľko chcete, prdúsi. Ak ste sa v týchto riadkoch našli a cítite sa trafení, usvedčte sa verejne sami, keď už alibisti v radoch slovenskej justície vrátane najvyššie postavených nič, čo robiť zo zákona majú a za čo sú zo štátneho rozpočtu, ergo z peňazí daňových poplatníkov, platení, nerobia.
Ja vám dám doživotné renty a podobné prebendy, ktoré si tak veľkoryso nadeľujete. Navykli ste si žiť na účet štátu a dojiť ho až do krvi. Ovca je však už dávno ostrihaná, teraz ju už deriete z kože, nenažranci. Choďte pracovať manuálne, nie je to predsa hanba. Zahoďte konečne tie trápne lenonky, Johna z vás neurobia, a prestaňte sa špárať v nose. Začnite robiť niečo užitočné. Intrigy, politikárčenie a politické obchody vydávate za svoje jedinečné manažérske, diplomatické, komunikačné a ktovie aké ďalšie schopnosti vnímajúc samých seba ako nenahraditeľných. Hamletovu vnútornú dilemu „byť či nebyť“ ste už dávno zmenili na jej slovenský variant „mať alebo nemať“ riadiac sa podľa nej a neho nielen vo svojich súkromných životoch, ale aj verejných správajúc sa k spoločnému ako by to bolo iba vaše. V najnovšom vydaní ste ho z nesmelej alternatívy vystupňovali do kategorického imperatívu „urvať pre seba, koľko sa len dá, tu a teraz, za každú cenu!“ ozdobujúc ho frázami, ktoré unavenú verejnosť privádzajú do bezmocnej zúrivosti alebo apatie alebo oboch. Skutočne si myslíte, že to môže stále fungovať? Normálny štát takto existovať nemôže, nedokáže a ani nesmie. Všetky tie vši, hnidy a kliešte, neužitoční paraziti, politickí eskamotéri, ekvilibristi, dokonca úmyselní sabotéri na najrozličnejších úrovniach a miestach z nich musia konečne odkväcnúť. Nacicali sa už dosť. Inak ich hostiteľ zahynie. A spolu s ním, aj keď si myslia, že majú záložný plán, i oni. Takisto aj my ostatní, ktorí ho nemáme, lebo tomuto štátu napriek všetkým jeho chybám a nedokonalostiam veríme. Na rozdiel od vás iný nemáme a ani nechceme. Zmierte sa s tým už konečne.
Každodenné štúdium a objavovanie histórie od známych kapitol po úplne nové mi dávalo a stále dáva veľa. Snažím sa k obom pristupovať nepredpojato, čo nie je ľahké. Umožňujú mi prežívať viaceré životy a podnecujú v úsilí chápať človeka v pozícii tvorcu i objektu historických procesov. Nie som fatalista ani submisívny typ. Verím v slobodnú vôľu, zodpovednosť za samého seba a zároveň i silnejších za slabších, v prirodzenosť a úprimnosť ľudskej túžby po spravodlivosti, sociálnom i duchovnom dobre, kolektívnom aj individálnom. Citlivo vnímam konkrétne historické situácie vo vývojovom spektre a registrujem rovnaké a neúprosné, priam na úrovni exaktných vied, opakujúce sa vzory správania sa a počínania si jednotlivcov i kolektívov v rôznych časových obdobiach a zemepisných šírkach. Zaznamenané i materiálne doložené dejiny človeka ako živočíšneho druhu a koruny tvorstva napokon nie sú až také dlhé, ako sa na prvý pohľad môžu zdať. V porovnaní s geologickým vývojom Zeme sú počiatky ľudstva, od prvých hominidov a komunít človeka dnešného typu po predštátne útvary, ríše a civilizácie, nepatrné, kratučké. A predsa na nich záleží. Pretože človek nie je trilobit ani papraďorast, ale tvor učenlivý, inteligentný a kreatívny. Odsúdený, ak nie je odľud, mizantrop alebo pustovník odmietajúci svet úplne, existovať v spoločnosti iných a neustálej interakcii s nimi. Záleží len na ňom, kam uprie svoj zrak, o čo sa snaží a aké prostriedky pri tom používa. Tým svojmu okoliu odhaľuje svoje ciele i samého seba. Svoju vnútornú podstatu, ľudskú stránku, jej dôstojnosť a kvalitu. Prípadne niečo iné.
Nie je žiadnym tajomstvom, že súčasná slovenská spoločnosť je vnútorne i navonok rozbitá ako ešte nikdy. Povedzme si na rovinu, štát nestíha. Nemá vnútornú autoritu. Popri egoistických jednotlivcoch vidiacich len seba v ňom bašujú aj cudzinou sponzorované, diverzné elementy. Nepatrná menšina, zopár stovák ľudí s prístupom do médií a ich pracovníkov sa snažia vyvolať zdanie, že sú majoritou, diktovať celospoločenské naratívy, hlučne a sugestívne vnucovať svoju vôľu ostatným. Rozdrapujú sa na námestiach pod urážlivými transparentmi. Alebo anonymne prskajú na všetky strany pod nickami v diskusiách pod článkami (zachytené, archivované). Aj tí, ktorí sú súčasťou dnešnej vládnej garnitúry, vo svojej urazenosti a malosti neraz konajú a vystupujú proti nej. Výrazne limitované možnosti premiéra, aj keď je to chlap, ako sa patrí a politik, akých malo Slovensko v celých svojich moderných dejinách nanajvýš zo päť-šesť, bijú do očí. Veľa času už nemá. Na chvíľu sa mu síce podarilo utesniť diery v podpalubí, no nebezpečenstvo potopenia sa tejto krehkej bárky, ktorej posádka a cestujúci nikdy nevynikali súdržnosťou – a tým nemyslím len súčasnú vládu – naďalej pretrváva. Kritizuje ho kdekto, jeho vlastní ministri chápajúci svoje mandáty ako stredoveké léna či osmanské pašaliky, kde si môžu robiť, čo sa im zachce. Kedy si už konečne Robert Fico, a ja mu v tom držím päste, spolu so svojím okolím, ktorému dôveruje, uvedomí, že so všetkými tými šimečkovcami, naďmi, korčokmi, káčermi, tódovými etc. nemôže byť rozumná reč? Keď už s nimi nie, čo potom s Matovičom, preukázateľne obsesívno-maniakálnym jedincom? Vláda má k dispozícii prostriedky, ktoré nevyužíva. Schutz so Soltészom a Naďom a ich pážatá by neváhali fyzicky likvidovať tých druhých. Dobre vedieť. A ešte lepšie pripraviť sa. Na nás vy veru drevo kálať nebudete. Ak si vládni politici neveria a svojím nedôrazným počínaním pripúšťajú, že dôjde k obratu a začne tu vládnuť tá istá klika ako pred októbrom 2023, dúfajúc, že im staronoví páni s podporou skorumpovanej bruselskej verchušky len blahosklonne vyprášia nohavice, sakramentsky sa mýlia. Je to však ich osobná vec a súkromné riziko. Oveľa dôležitejšie však je, že ak štát nemôže, nechce alebo nevie, existuje kritická masa občanov, ktorí majú dobrú pamäť a nedovolia, aby sa smradľavá hegero-matovičiáda ako spôsob vládnutia a správy vecí verejných na Slovensko vrátila. Cestu neposlušnosti im svojím konaním už poldruha roka ukazuje práve dnešná opozícia. Viem, že niekoho pri týchto slovách zamrazí, no keďže politickí gauleiteri dirigovaní zvonku akýkoľvek zmier odmietajú a konfrontáciu naďalej gradujú, iné riešenie neexistuje. Na hrubú dieru hrubá záplata. Keď sa všetci tí, ktorí tohoto bordelu mali a majú plné zuby vyberú spoločne do ulíc, tých zopár brešúcich krikľúňov označujúcich ostatných za dezolátov ihneď stiahne chvost pochopiac, ako sa veci majú. Toto však nie je výzva k individuálnemu alebo kolektívnemu násiliu, ani návod naň, ale oprávnená, nutná obrana.
A zároveň posledné varovanie. Inak sa z dobre vychovaného a kultivovaného Cartera Watsona rešpektujúceho právo a zákony stane nezabúdajúci a nemilosrdný Zorro pomstiteľ. Alebo niečo oveľa, oveľa horšie. Buriči, ktorí ich nerešpektujú, nezmestiaci sa do kože a v záujme napĺňania svojej agendy cielene vnášajúci do spoločnosti chaos, konfrontáciu a konflikt, si musia vybrať. Či si so svojím náprotivkom zmierlivo tľapnú ako Patsy Horan, alebo budú riskovať, že vyfasujú ako sudca Witberg. Teraz už bez benefitov v prospech jednej či druhej strany. V dejinách sa to takýmto algoritmom ľudského správania len tak hemží. Chce vari niekto, aby sa zopakoval aj na Slovensku?
Jedna odpoveď
Vynikajuci clanok
Len jedno mi nejde do hlavy. Ako to ze Matovic, ktory pocas vladnutia musel pouzivat ochranku a do NRSR a z NRSR chodil v pancierovom aute. Ako je to mozne ze atentat bolspachany na premiera a nie na Matovica? Kde su ti ludia,ktorych sa Matovic pocas svojho premierovania tak bal? Ako to, ze ludia ako Sulik, Nad,Matovic, Heger,Korcok nesedia vo vazani.Kto chrani tychto tatokrajinarov?