Ako pani Justícii vrátiť zrak

Vnímavý človek si iste neraz pomyslel, že (popri iných „kraciách“) žijeme v sudcokracii či jazykovo čistejšie povedané – v justíciokracii.

Nie som právnik, osud zo mňa urobil vraj filozofa. Takže v rámci momentálne zažitej prípustnosti sa pokúsim na danú tému stručne aspoň zafilozovať.

Justíciokraciu asi najzdokladovanejšie vieme odhaliť v podmienkach USA, kde najvyšší deväťčlenný súd má také postavenie, že výmena jedného jediného sudcu môže úplne otočiť právne nazeranie na najproblematickejšie, najdiskutovateľnejšie problémy spoločnosti. A 340 miliónov ľudí si nepomôže. Nepomôže im hlasovanie vo voľbách, petícia, protest, nepomôže im nič. Trebárs v roku 1973 Najvyšší súd USA uznal právo na interrupciu; kontroverzná téma v tamojšej nesmierne a nezmieriteľne rozdelenej spoločnosti… Po zhruba päťdesiatich rokoch výmena jedného jediného sudcu roku 2022 toto právo amerických žien znova jednoducho zrušila, zobrala im ho! Večer nejaké právo máš, ráno sa zobudíš a už ho nemáš, má ho tvoj názorový oponent! No: justíciokracia.

Rovnako to je u nás. Súdny dvor Európskej únie postupne rozširuje právomoci EÚ a zakladajúce zmluvy vykladá tak, že ich tvorcovia sa len nechápavo dívajú… Slovenskí sudcovia uplatňujú takú rozkolísanosť v rozhodovaní, že ich verdikt si pomaly netrúfa predvídať nikto… A ak si aj ktosi trúfne, tak čoraz častejšie nie na základe výkladu zákona, ale na základe politického presvedčenia daného sudcu.

Zovšeobecňujúco povedané: Sudcovia dnes majú u nás také postavenie, ktoré im umožňuje cítiť sa starozákonnými sudcami. Starý zákon (Kniha sudcov) opisuje vtedajšiu židovskú spoločnosť tak, že pred vznikom monarchie (pred panovaním Saula) ju viedli sudcovia (šófeti). Najznámejší sú azda Samson (známy silou) či posledný šófet Samuel. Títo ľudia údajne nevládli dedične, ich moc pochádzala od Boha. V jeho mene konali, vládli, len jemu sa zodpovedali. Súčasní sudcovia sa už – ukazuje život – nezodpovedajú nikomu.

Začal som americkým súdom… Tvrdí sa, že množstvo popravených ľudí v USA bolo nevinných. Údajne minimálne dvesto ľudí bolo v USA odsúdených na trest smrti, ale ešte pred popravou boli zbavení viny. Dnes existuje štúdia takmer na všetko. Podľa štúdie Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America sa odhaduje, že viac ako štyri percentá všetkých odsúdených, ktorým bol v USA uložený trest smrti, boli odsúdení nespravodlivo a nakoniec očistení. Pravda, po primeranom pobyte vo väzení a strašnom čakaní, kedy príde ten osudný deň…

U nás – našťastie – momentálne nie je trest smrti. Ale ani 565 dní strávených v takých podmienkach, aké opisuje Peter Adamecký, inšpirovaný prípadom JUDr. Martina Ribára, nie je maličkosť! A koľko ľudí u nás v nedávnych rokoch bolo vo väzbe či vo väzení, hoci následne ich vyššia súdna inštancia buď úplne oslobodila alebo aspoň zrušila väzbu s prívlastkom nezákonná?! Koľko takých stále vo väzbe je – s predpokladom, že dopadnú rovnako?! S konštatovaním väzby ako nezákonnej. Aj momentálne je vo väzbe jeden môj krajan, Turčan, ktorého osobne nepoznám a normálne by som ho nekomentoval, lebo napriek tomu, že u nás sa nárečím hovorí minimálne, my dvaja používame úplne odlišné jazyky… Tento človek je však tiež občan a vo väzbe je už dlhé mesiace, čo je zásah do jeho ľudských práv, preto by prípad mali riešiť prednostne, no orgány podľa toho nekonajú… Navyše je vo väzbe zhruba pol roka, hoci ľudia od paragrafov hovoria, že aj v prípade neúspechu na súde by mu mal hroziť len podmienečný trest…

Najhoršie pritom je, akoby sa opakovala situácia, keď v predkráľovskom období v Izraeli šófeti nielen súdili. Oni boli najvyššou politickou a duchovnou autoritou, vodcom. Ostatní ich nasledovali… Je prirodzené, že naše orgány činné v trestnom konaní sudcov sledujú, posudzujú, o čom svedčí trebárs aj prezývka istej sudkyne štedrá Ružena; môžu im byť sympatickí, môžu ich napodobňovať… Aj v svojvôli. A hlavne pri porušovaní zákona môžu pomáhať, veď to bude beztrestné… Vietor fúka týmto smerom… Aktéri si boli vedomí, že porušujú zákon, sami o tom na nahrávkach odposluchov v kanceláriách bývalej Národnej kriminálnej agentúry PZ SR otvorene hovoria… „Sudca je toho názoru, že bola prej***ná lehota. A ide ich pustiť… Treba vyrobiť skutok a treba ich ísť zobrať… P*či, ja neverím tomu, že ho zoberú do väzby. Lebo toto je čistá účelovka. Čistá. Dvanásť rokov stará vec, do p*či… Podľa mňa je to p*čovina ako mraky… Hlavne keď nič nespravíš v tom spise… Oni kvázi, keď si zoberieš, tak oni sú od utorka nezákonne vo väzbe. Lebo ich mal sudca už pustiť dávno príkazom…“ A keď sa prípad dostane do správnych rúk, môžu „nezainteresovaní a objektívni“ policajti oslavovať: „Napadlo to Buvalovi, Záleskej, dôvod na oslavu.“

Opakujem – nie som právnik, ale ako človeku mi pri sledovaní týchto prípadov, otvorenej účelovosti, a teda aj nezákonnosti, prichádza na um jediné riešenie. Starozákonné. Oko za oko, zub za zub. Odsúdil si niekoho na trest smrti a dokázalo sa, že bol nevinný? Sám si si rozhodol o treste pre seba… Držal si niekoho nezákonne vo väzbe, vyskúšaš si, aké to je… Presne rovnaký počet dní a za obdobných podmienok. Koniec koncov, podobneto bolo aj v našich ľudových rozprávkach. Odsúdila zlá striga dobrú dievčinu na nespravodlivý trest zgúľať ju dole kopcom v sude vybitom klincami? Rovnaký trest ju neminul… Ani jej pomocníkov… Naše zapísané rozprávky sú mladšie ako biblické texty. Ale princíp oko za oko, zub za zub je ešte starší ako hebrejské zásady. Bol známy a uplatňovaný od raného staroveku. Dnes sa vníma ako posolstvo pomsty, pôvodne však bol o inom – zásada mala zabezpečiť, aby trest nebol príliš krutý. Aby sa za niekoľkých unesených ľudí nezdecimovalo celé spoločenstvo únoscu (aké súčasné a aktuálne, však?). Aby bol primeraný, nie prehnaný, ale aby bola nastolená spravodlivosť. Už v staroveku totiž ľudia vedeli, že náš dnešný symbol spravodlivosti – pani so zaviazanými očami – bude pozornejšie vážiť len vtedy, ak bude vedieť, čo ju môže čakať…

Úvodná ilustrácia: Pixabay