Všetky príspevky Tomáša Koloca čítam so záujmom i potešením. Tiež aj jeho „62 let od vzniku Berlínské zdi“ z 15. augusta 2023. Okrem iného píše: „Načež po britské dekolonizaci následovalo masívní dělení Britské Indie na nemuslimskou (hinduisticko-buddhisticko-džinisticko-sikhsko-křesťanskou) Indii a muslimský Pákistán (název země je zkratka vytvořená ze názvu jeho států PAňdžáb, KašmÍr, Sindh a BalúčisTÁN), které přeťalo na polovinu tentokrát území národů hovořících hindustánsky, paňdžábsky, sindhsky, kašmírsky i bengálsky, z nichž polovina zůstala v Indii a druhá se ocitla v Pákistánu, a to opět podle jediného klíče: jejich muslimského či nemuslimského vyznání.“
Odvodenie názvu štátu Pakistan ako skratky z názvov jednotlivých pakistanských území sa mi zdá trochu neprirodzené. Ešte z čias svojej ranej mladosti mi zostala matne v pamäti informácia z vtedajšej „vikipedie ZH“ (cestopisov Zikmunda a Hanzelku). Nalistoval som si ich „Svetadiel pod Himalájami“ (1967) o ceste po Pakistane, Nepále a Indii. Prvá kapitola (naši cestovatelia sa vylodili v pakistanskom Karáči) nesie názov – Krajina čistých. (Áno, niečo si pamätám…) Na strane 20 čítam: „zasadanie Moslimskej ligy … v marci 1940 odhlasovalo názov budúceho štátu, Krajina čistých“. A dodávajú, že aj vtedajší tamojší nacionalisti dávali do úzadia význam slova -PAK- v urdčine: čistý. Tvrdili že je to skratka troch hlavných oblastí Pakistanu: Pandžáb, Asám (ten je dnes ďaleko na východ od Nepálu) a Kašmír. Výklad sme tak trochu očistili, ale stále nie dosť.
Preto sa obráťme na autority. Historik Ján Marek v Dejinách Pakistanu z roku 2003 uvádza, že „myšlenka založiť Pákistán (zemi čistou, svatou) jako samostatný stát všech muslimů Indického subkontinentu není stará…“ Na verejnosť po prvýkrát s ňou vystúpil urdský básnik a mysliteľ Muhamad Ikbal 29. decembra 1930. Uviedol, že by rád videl, aby Pandžáb, Severozápadná pohraničná provincia, Sindh a Balúčistan splynuli v jeden štát. (Kašmír nespomenul.) J. Marek dodáva, že Ikbal vtedy nepovedal, ako sa má nový štátny celok menovať. Avšak Ikbal bol urdský básnika slovo „pak“ v urdčine je čistý…
Myšlienka štátu Pakistan sa cibrila ďalších 10 rokov. Na zasadnutí Moslimskej ligy v Lahaure 23. marca 1940 prijali „prvú pamätnú rezolúciu o Pakistane“. Šéf ligy Muhammad Ali Džináh (ktorý sa najviac zaslúžil o vznik Pakistanu) vtedy tvrdil, že: „indičtí muslimové nejsou pouhou náboženskou obcí, ale že tvoří samostatný národ obývajíci souvislé území na severozápade a severovýchodě země a že proto mají právo na národní sebeurčení (…) a musí proto mít svoji vlast, svoje území a svůj stát.“ Rezolúcia predstavu o novom štáte ešte nekonkretizovala, nevyjasnila ani územia, z ktorých sa mal skladať. Ale od roku 1948 Pakistan výročie tejto rezolúcie oslavuje ako štátny sviatok a v roku 1960 postavil na mieste schválenia rezolúcie o zriadení Pakistanu aj pamätník, zvaný Pakistanský minaret. Pakistan napokon v roku 1947 vznikol na dvoch koncoch Indie, oddelených tisíckami kilometrov indickej súše. Západný Pakistan – dnes už iba Pakistan a východný Pakistan (moslimovia na severovýchode Indie) – dnes Bangladéš,
Pakistan, štát Sindhov, Pandžábcov, Balúčov, Paštúnov, necelých 15 rokov aj Bengálcov, tak na prvom mieste zjednocovalo spoločné náboženstvo – islam, ako národná charakteristika. A jazyk bol až na druhom. Taká bola predstava. Tvorcovia Pakistanu odmietali brať do úvahy etnické a jazykové odlišnosti jeho obyvateľov, dôležité bolo, že boli súverci. V prípade Bengálcov sa to vypomstilo. V roku 1971 sa krvavo zrodil štát islamských Bengálcov – Bangladéš. A aby to nebolo jednoduché – ústava Bangladéša z roku 1972 vychádzala zo štyroch hlavných princípov: nacionalizmus, socializmus, demokracia a sekularizmus(!). Indickí (hinduistickí?) Bengálci sú neustále súčasťou Indie ako zväzový štát Západné Bengálsko s bengálčinou ako úradným jazykom. Pritom dlhé roky významnú úlohu v miestnom vládnutí zohráva Komunistická strana Indie.
Pakistan nie je jediná možná „krajina čistých“ na Indickom subkontinente. Indickí sikhovia (možno aj na príklade moslimov v Indii) prejavili a prejavujú snahu vytvoriť nezávislý sikhský štát, v ktorom by bol sikhizmus štátnym náboženstvom. Majú preň aj meno Chálistán z paňdžábskeho slova chálsa – spoločenstvo čistých, ako sami seba označujú veriaci sikhovia. Na ich pokus kedysi doplatila aj Indira Gándhíova.
Za náboženstvom ako takmer rozhodujúcim znakom národa a následným vytváraním deliacich čiar nemusíme ísť ďaleko. Stačí sa kuknúť na našich bratov Slovanov v Bosne.
Úvodné foto: Vlajka Pakistanu, zdroj: pxfuel.com
