Pani Ursula von der Leyenová v rozhovore pre SME 23. 6. 2022 povedala: „Všetci vieme, že Ukrajinci sú pripravení zomrieť pre európsku perspektívu. My chceme, aby s nami žili európsky sen.“
S odstupom necelých dvoch rokov možno túto víziu komparovať s dnešnou ukrajinskou realitou.
Každý deň cca 1 milión vojakov sa zahrýza do svojho nepriateľa a snom každého vojaka je smrť toho druhého z opačnej armády.
Boje a smrť sa netýkajú iba 1 000-kilometrovej frontovej línie, ale celej krajiny. Každú noc pod útokmi stoviek rakiet a dronov zomierajú stovky civilistov.
V tejto situácii pre vojakov v zákopoch a tisícky ľudí, ktorí žijú bez tepla, bez elektrickej energie, sa stáva európsky sen ich nočnou morou. Ich jedinou vnútornou túžbou je, aby sa to vojenské šialenstvo skončilo!
Ako to však dosiahnuť?
V posledných mesiacoch akoby sa roztrhlo vrece s veštením, ako môže dopadnúť rusko-ukrajinský konflikt a kedy by sa mohol skončiť.
Vlastníci vešteckých gulí sa predháňajú vo výrobe scenárov a pokúšajú sa prísť s novými dôvodmi, prečo sa to môže skončiť za rok či za päť. Ich chyba spočíva v tom, v čom chybuje aj väčšina politických analytikov, t.j., že označujú Rusko ako agresora. Takýto prívlastok totiž implikuje aj perspektívu tohto konfliktu, a tak na túto otázku väčšina dostáva aj rovnakú odpoveď.
Vo svojich predchádzajúcich článkoch som sa snažil ukázať, že definovanie Ruska ako agresora, na základe jeho hodnotenia iba z úzko právneho hľadiska, je viac ako sporné. Jeho chybou je, že nehľadá jeho príčinu. Ako hovorí Aristoteles: „Poznať pravdu, znamená poznať príčinu.“ Znalosť paragrafov nám teda nemusí stačiť.
Najväčšie nebezpečenstvo tohto právneho prístupu spočíva v tom, že neumožňuje hľadať východiská z tejto krízy, ktoré by boli prijateľné pre všetkých aktérov. Určenie agresora je totiž zároveň aj definovaním, ako s ním máme naložiť. Agresor je nie len vinný, ale musí byť aj porazený a patrične potrestaný. Jednoducho Kartágo musí byť zničené!
Je nevyhnutné uznať, že Rusko má nielen svoje bezpečnostné a globálne záujmy, ale najmä vlastní minimálne toľko jadrových hlavíc ako USA. Preto je nebezpečné mu dávať negatívne nálepky, ktoré ho diskvalifikujú na rokovania, a ktoré by nás mohli doviesť k tretej svetovej vojne.
Odmietnutie označenia Ruska ako agresora v rusko-ukrajinskom konflikte môže byť niektorými ľuďmi považované za politicky nelojálne k EÚ a pre iných za naivné, ba až hlúpe.
Ak však tento spor posudzujeme z hľadiska požiadavky urgentného ukončenia krviprelievania na Ukrajine a z nevyhnutnej požiadavky vyhnúť sa tretej svetovej vojne, je nutné, aby sme priznali aj Rusku právo na rešpekt k jeho národným záujmom.
Pri detailnejšom posudzovaní vstupu ruských vojsk na Ukrajinu je nutné posúdiť aj širší kontext rusko-ukrajinských vzťahov.
Som dokonca presvedčený, že tento vstup ruskej armády bol pre USA takmer požehnaním. Neustále vymýšľanie káuz, uvaľovanie hospodárskych sankcií na Rusko akoby strácalo jasný dôkaz.
Na druhej strane finančná i vojenská podpora Ukrajiny si vyžadovala zo strany prezidenta pána Zelenského ukázať, že si podporu nielenže váži, ale si ju aj chce zaslúžiť.
Jej hlavným nástrojom sa stali provokácie na vojenskom, diplomatickom i ekonomickom poli. Šírenie detských predstáv, ako obsadí Moskvu, iba ukazujú na nízku kvalitu vedenia štátu.
Zlo v každej oblasti ukrajinskej spoločnosti sa jednoducho substanciovalo do podoby krvilačného Putina a perfídneho Ruska.
Určite si všetci pamätáme, že krátko pred vstupom ruskej armády na ukrajinské územie prezident Joe Biden ohlasoval presné dátumy a hodiny, kedy vojská prekročia ukrajinskú hranicu. Musíme mu priznať, že mal dobré informácie a zmýlil sa v počte iba niekoľkých dní. Myslím si, že to nebol len výsledok kvalitných amerických tajných služieb, ale aj ich aktívneho spolupôsobenia…
USA sa prekročením ruskej armády už nemuseli zaoberať problematickými témami, ako bolo potlačovanie ľudských práv etnických Rusov, zákaz ruského jazyka, zákaz nepohodlných politických strán a médií na Ukrajine, ako aj nebolo už nutné zaoberať sa hľadaním vinníka, kto deštruoval Nordstream 2.
Označenie Ruska ako agresora, ktorý napadol suverénny štát, dalo USA mandát organizovať celosvetovú alianciu, ktorá má právo a povinnosť potrestať agresora.
Ak si odmyslíme, koľkokrát po druhej svetovej vojne sa USA zúčastnili podobných agresií v rôznych krajinách sveta, bez hlbších dôvodov, môžeme prijať ich zdôvodnenie na vytvorenie demokratickej koalície, ktorá si dala za cieľ spečatiť osud a existenciu Ruska.
Aj pre Ukrajinu to bola vzpruha mobilizovať všetkých občanov do boja proti ruskému agresorovi.
Ukrajina v dôsledku toho objavila čaro rusofóbnej ideológie – mala aj argument a konkrétny dôkaz. Rusko je agresor!
Boj s agresorom mal oveľa väčšiu mobilizačnú silu a bol oveľa presvedčivejší ako hľadanie dôvodov, prečo by Ukrajina mala vstúpiť do EÚ a NATO.
Treba vziať do úvahy, pri hodnotení Ruska, že vo svojich vyhláseniach i dokumentoch nepožadovalo pripojenie ukrajinského územia k Rusku (pozri Minské dohody). Rovnako vo svojej zahranično-politickej stratégii Rusko nedefinuje žiadnych svojich nepriateľov a ani neformuluje záujem hospodársky či politicky oslabiť niektoré krajiny.
Rusko iba požaduje, aby Ukrajina zostala neutrálnou krajinou a nevstupovala do protiruských aliancií.
Rusko sa netajilo tým, že prípadný vstup Ukrajiny do NATO a rozšírenie aliancie až na rusko-ukrajinské hranice bude považovať za ohrozenie svojich národno-bezpečnostných záujmov. Toto bolo aj obsahom Putinovho ultimáta americkej vláde s konštatovaním, že pre zabezpečenie svojej bezpečnosti je pripravené použiť aj vojenské prostriedky. Z týchto dôvodov prisunulo aj k ukrajinskej hranici 150-tisícovú armádu.
USA sa vysmiali z tohto ultimáta a nedali žiadnu odpoveď!
Boj s agresorom je bojom na život a smrť a nevyžaduje už žiadne dôkazy či stimuly pre aktiváciu ukrajinských občanov. Ukrajinská ústava jasne definuje brannú povinnosť a úlohy v takejto situácii pre každého občana.
Ruská armáda sa v prvých mesiacoch predviedla ako nekompetentná sila, ktorá nevie reagovať na partizánsky či gerilový typ boja ukrajinskej armády. Vrchol svojho úpadku predviedla, keď sa súkromná Prigožinova armáda rozhodla cestou vzbury vymeniť generálny štáb ako aj ministra obrany…
Neúspechy ruskej armády v prvých mesiacoch jej anabázy extrémne posilnili ambície ukrajinského prezidenta, ktorý aktivoval takmer všetky parlamenty demokratickej koalície, a to v záujme získania prostriedkov na zničenie Ruska a na jeho definitívne vymazanie z mapy sveta.
Americká administratíva na základe toho, že ani jarná, ani letná, ani jesenná ofenzíva sa nekonala, sa začala pýtať, ako sa nakladá s finančnou investíciou a vojenskou pomocou Ukrajine a ako vláda prezidenta Zelenského bojuje s korupciou.
Keď sa odhalilo, že minister ukrajinskej armády predával z jeho súkromnej spoločnosti predražené potraviny vlastným vojakom, musel opustiť svoju funkciu.
Obdobne dopadol aj audit americkej vlády, ktorá musela skonštatovať miliónové defraudácie americkej finančnej pomoci.
Zdá sa, že boj s ruským agresorom nebol celkom konzistentný a narazil na určité mantinely, ktoré vyplynuli zo špecifických ukrajinských podmienok.
Tridsať neúspešných rokov oligarchických vlád, korupcia ako štandardný podnikateľský nástroj a celkový hospodársky úpadok krajiny logicky viedli k náchylnosti uveriť naivným predstavám o tom, že všetky tieto neduhy by sa mohli skončiť vstupom Ukrajiny do EÚ.
Po dvoch rokoch vojny, desiatkach tisíc mŕtvych a ranených, miliónov ľudí v zahraničí a devastácii hospodárskej a logistickej infraštruktúry je následkom nástup únavy. Je to dôkaz, že očakávania ukrajinských účastníkov boli väčšie ako ich reálne možnosti.
Neúspechy na frontovej línii, nepresvedčivé žonglovanie ukrajinských partnerov s prísľubom, že Ukrajina bude urýchlene prijatá do EÚ a NATO, znižovanie finančnej a vojenskej podpory z demokratickej aliancie má za následok, že ľudia si začali uvedomovať, že vstup do EÚ a NATO pre zdevastovanú krajinu sa vzďaľuje.
Ak je pravdou, že 500 tisíc ukrajinských vojakov už položilo svoj život, milión vojakov je zmrzačených a možno 10 miliónov ukrajinských občanov žije za jej hranicami, vzniká otázka, koľko miliónov ľudí má ešte zomrieť na rusko-ukrajinskom fronte a koľko miliónov ukrajinských občanov musí strádať v zahraničí, aby sa Ukrajina dostala do EÚ a NATO?
Položiť život v boji s agresorom má inú hodnotu ako padnúť v pomyslenom boji za vstup do EÚ a NATO.
Rozlišovanie medzi týmito dvoma cieľmi je dôležité, pretože obete, ktoré sú ľudia ochotní priniesť za tieto ciele sa rôznia.
Rozlíšenie medzi bojom proti okupantom a bojom za prijatie do EÚ a NATO je pre mnohých Ukrajincov dnes fundamentálne.
Ak správne chápeme konštatovanie náčelníka generálneho štábu ukrajinskej armády pána Zalužného, ktorý sa vyjadril pre západné médiá, že „rusko-ukrajinský konflikt sa dostal do slepej uličky“, potom generál Zalužnyj v skutočnosti hovorí, že ani jedna strana nemá síl vojensky vyriešiť tento konflikt a bude nevyhnutné hľadať diplomatické riešenie, nakoľko dnešná vojna je opotrebovávajúcou vojnou s tendenciou zmrazeného konfliktu.
Z tohto pohľadu boj s agresorom ako aj snaha vstúpiť do EÚ a NATO akoby pri toľkých obetiach strácali zmysel.
Všetko nasvedčuje tomu, že bude nutné zasadnúť za rokovací stôl a odznova premyslieť príčiny tohto konfliktu. Ruská i ukrajinská strana sa bude musieť rozhodnúť, aké veľké obete má priniesť Ukrajina, aby sa mohla stať členom EÚ a NATO, a aby boli zároveň dané aj bezpečnostné záruky pre Rusko ako jadrovú mocnosť!
Je veľmi pravdepodobné, že obaja účastníci budú musieť prijať fakt, že ukončenie vojny sa bude týkať aj územných strát či ziskov.
Zdá sa, že územná celistvosť Ukrajiny, tak ako sme ju poznali pred týmto konfliktom, sa stane minulosťou, pretože sa premárnili šance, ktoré boli spojené s Minskými dohodami.
Otázku odčlenenia niektorých území treba asi odobrať politikom z Kyjeva i z Moskvy a ponechať ju na rozhodnutí občanom v územných plebiscitoch.
Prebiehajúci krvavý konflikt je nutné zastaviť nielen preto, že stojí stovky tisíc živých ľudí, ale je potrebné zvýšiť istotu občanom celého sveta, že neprerastie do tretej svetovej vojny.
Politické rozhodovanie si bude vyžadovať, aby Rusko bolo zbavené neadekvátneho prívlastku agresor, a že bude možné vecne a otvorene prerokovať jeho oprávnené záujmy.
Ukrajina bude musieť kriticky posúdiť svoje ambície vstupu do EÚ a NATO a realisticky posúdiť fakt, že v dnešnej situácii nie je pripravená pre vstup.
Nová, neutrálna a nezávislá Ukrajina by mohla byť úľavou pre občanov Ukrajiny i pre celý svet.
Rusko by malo tiež príležitosť zbaviť sa jeho požiadavky z ultimáta ruskej vlády pre vládu pre USA, aby sa NATO stiahlo na hranice z roku 1997. Túto požiadavku by tentokrát Rusko mohlo obetovať.
Ak odmietneme takýto prístup k rusko-ukrajinskému konfliktu, bude mať Donald Trump asi pravdu že: „Sme stále blízko tretej svetovej vojny!“
Úvodné foto: picryl
Jedna odpoveď
Hrozný názor!
Nazvať AGRESORA obhajcom mieru!
Dokedy imperialistické Rusko bude diktovať svojím susedom, ako majú žiť ich obyvatelia a s kým sa majú priateliť.
Rusko chce mať po obvode svojich hraníc nárazníkové zóny, kde sa majú odohrávať vojenské konflikty, aby sa mohlo pripraviť na „skutočný boj“ a tým si chrániť vlastné územie.
Dokedy?
Aké technické vymoženosti môže svojim susedom ponúknuť Rusko ?
Čo vlastne im môže ponúknuť ?
Rusko žije v inom storočí. Aj táto vojna mu spôsobí “ defragmentáciu “ celej spoločnosti.