Na konci júla sa po slnečnom Kyjeve, v ktorom ruskú špeciálnu vojenskú operáciu pripomínajú len vystavené vraky tankov nepriateľa, prechádzajú dvaja muži.
Obaja vo vzdušnom letnom oblečení, Dmitrij Gordon tentoraz nezvolil žlto-modrý outfit, ale civilnejšiu červeň, Alexej Arestovič je v bielej košeli s rafinovaným golierom, pofukuje jemný vánok. Sú ako zo žurnálu alebo ešte lepšie hollywoodskeho seriálu, Zelenskyj v neustálych maskáčoch by vedľa nich vyzeral ako karikatúra samého seba z osvedčeného Večerneho kvartalu, keď ešte rozosmieval publikum. Hviezdou sa stal ešte predtým, ako si zahral úlohu Sluhu národa, s ktorou napokon vyhral prezidentské voľby.
Portréty Zelenského z volebnej kampane sa dnes váľajú na videách z vojnovej zóny. Rusi ich prebodávajú pohľadmi a „oslobodení“ Ukrajinci umierajú vo vojne v mene svätých ideálov.
Ukrajinská novinárka Diana Pančenko, ktorá predtým pracovala 15 rokov v už zakázanom televíznom kanáli, vo svojej relácii Vzgľad ponúka rôzne pohľady na súčasný konflikt. Okrem iného urobila v uliciach miest na západe Ukrajiny anketu – pýta sa respondentov zo Ľvova, z Kyjeva a Charkova, kto vo vojne zvíťazí. Všetci oslovení – mladí, starí, vzdelaní i nevzdelaní sú presvedčení, že Ukrajina. Zelenskyj je pre nich hrdina. Rusov nenávidia tak, že sú za zákaz všetkého ruského, aj jazyka. Bez ohľadu na to, že čistou ukrajinčinou v mnohomiliónovom štáte rozpráva len niekoľko stotisíc ľudí (podľa štatistiky, ktorú Diana Pančenko cituje), väčšina Ukrajincov hovorí suržikom (zmiešaninou ruštiny a ukrajinčiny).
Nezabudnime – hovoríme o Ukrajine a jej západnej časti. Rozloha Ukrajiny, druhého najväčšieho európskeho štátu (po Rusku) je taká veľká, že tí na Západe sú si s tými na východe vzdialení kultúrne, jazykovo, historicky, ľudsky. Ukrajina má rozlohou 603 628 kilometrov štvorcových. Na porovnanie – Slovensko má rozlohu 49 035 kilometrov štvorcových – a ako ďaleko má Bratislava k mojej rodnej Gelnici…, a to tu zatiaľ žijeme v mierovom čase. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 mala Ukrajina 41 167 336 obyvateľov. V súčasnosti podľa nepotvrdených odhadov ich je 30 miliónov, niektorí uvádzajú číslo 25 miliónov. Časť ušla do Ruska, časť na Západ, tí všetci by sa prípadne mohli vrátiť. No sú státisíce mladých mužov, ktorí sa už nevrátia nikdy. Diana Pančenko vo videu ukazuje cintoríny plné žlto-modrých vlajok – a už nestačia. A hovorí, že vo Verchovnej rade práve prijali zákon, ktorý vyraďuje z evidencie invalidov, aby ich mohli povolať na front…
Diana Pančenko je opozičná novinárka, ktorú, tak ako Anatolija Šarija, obviňujú z vlastizrady a trestne ich stíhajú. Ich novinársku investigatívnu prácu možno sledovať denne na YouTube, majú milióny sledovateľov. Diana Pančenko sa obrátila na medzinárodné novinárske organizácie so žiadosťou preskúmať, čo sa stalo jej kolegom, ktorí sú buď v domácom väzení alebo zmizli bez stopy (pozri Matky, vlasť je v ohrození). Doteraz bez odozvy. Anatolij Šarij ešte za prezidentovania Janukovyča a po tom, ako odhaľoval širokú ukrajinskú korupčnú sieť, musel ujsť, najprv do Litvy a potom do Holandska, kde získal azyl EÚ. Odvtedy naňho podal trestné oznámenie ďalší ukrajinský prezident Porošenko a po ňom aj Zelenskyj, ktorého korupčné schémy a podozrenia zo zločinov Anatolij Šarij odhaľuje aj v súčasnosti – ale zo zahraničia.
To druhé video je osobitne pikantné, pretože hovorí o vražde člena ukrajinského vyjednávacieho mierového tímu. V tom temnom čase sa udialo niečo, čoho dôsledky ešte len uvidíme.
* * *
Tí dvaja muži stredného veku, prechádzajúci sa po letnom krásnom slnečnom Kyjeve vzdialenom tisícky kilometrov od surových bojov, sú ukrajinskí vlastenci, úplne z iného pólu ako opoziční novinári, ktorí museli z Ukrajiny ujsť. Obaja sú blízki Zelenskému, obaja veľmi úspešní a podľa všetkého aj veľmi bohatí muži. Gordon urobil pred prezidentskými voľbami veľké interview s Vladimírom Zelenským, aby sa všemožne pričinil o Porošenkov pád, pretože ten kradol tak, že sa to už všetkým prejedlo. Po nástupe do funkcie prezidenta začal si všímať Zelenského prešľapy, no po napadnutí Ukrajiny sa sústreďuje už len na mediálny boj za víťazstvo Ukrajiny a denne produkuje propagandistické videá. Sú plné nenávisti k Putinovi, v zanietení mu môže konkurovať iba kremeľský vlastenec a propagandista Vladimír Soloviev (samozrejme, videné ruskými očami). Spolubesedník Dmitrija Gordona Alexej Arestovič je veľmi úspešný bloger, pôvodne spravodajský dôstojník, chvíľu aj herec, potom blízky spolupracovník Zelenského, ktorý pôsobil v jeho administratíve ako poradca. O uvoľnenie z funkcie požiadal po tom, ako mu verejne ukĺzlo, že raketa, ktorá zabila civilov, bola ukrajinská, nie ruská.
Vo videu obaja hovoria po rusky, je to ich pracovný jazyk. Príčinu Dmitrij Gordon raz vysvetlil: ruštinou hovorí 300 miliónov ľudí na svete – a on chce, aby mu rozumeli aj Kazachovia, aj Kirgizi… Nepovedal, že aj Ukrajinci, ale dá sa to pochopiť. Napokon – každý deň u nás stretávame utečencov, z ktorých som po ukrajinsky nepočula hovoriť zatiaľ takmer nikoho (rozoznávam to, pretože od školských čias som počúvala z rozhlasu po drôte vysielanie Hovorit Priašiv a na Spiši rozumieme aj reči Poliakov, aj reči Rusnákov. Veď sme všetci svoji.) Tí najmladší Ukrajinci sa už učia angličtinu, ktorá má šancu stať sa dorozumievacím jazykom podobne, ako bola v mnohonárodnostnom Sovietskom zväze ruština.
Tu sú výňatky z rozhovoru, ktorý má milióny zobrazení a dáva možnosť nahliadnuť do krajiny v našom bezprostrednom susedstve bez predsudkov a bez hystérie:
Alexej Arestovič: Problém Ukrajiny je, že od samého počiatku nezávislosti tu vyhrávali darebáci. Tí vytvorili Systém, ktorý umožňuje cez špekulácie získavať moc a kradnúť.
Výsledkom toho je absencia rakiet dlhého doletu vyrábaných na Ukrajine a mnoho ďalších vecí, ktoré prispeli k oslabeniu obranných síl a začiatku vojny. Vojna poskytla historickú šancu poraziť Systém korupcie, navždy ho pripraviť o schopnosť parazitovať na štáte a občanoch. Po vojne nás ale čaká nové nebezpečenstvo – neupadnúť do nenávisti, nezabíjať sa navzájom namiesto toho, aby sme si uvedomili historickú šancu. A tiež si pripomenúť, že hlavnou úlohou Ukrajiny je vyhrať nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú vojnu.
Poctiví talentovaní ľudia by mali zničiť starý Systém a vytvoriť nový, stanoviť nové princípy, podľa ktorých budú ľudia rásť a v ňom povstanú: poctivosť, talent a efektivita, aby sme sa vyrovnali Európe, do ktorej mierime.
Dmitrij Gordon a Alexej Arestovič o súčasnosti a budúcnosti Ukrajiny:
Ukrajinu čakajú tri nástrahy, ktoré nás môžu doviesť ku katastrofe.
– Celá stratégia štátu, chrbtová kosť spoločnosti je viazaná na Rusko. Keď sa Rusko zrúti, prídeme o základný zahranično-politický mýtus, pretože sa bez Ruska a Putina nevieme v myslení zaobísť. Okrem vojny s Ruskom nemáme žiadnu špecifickú rozvojovú agendu, žiadnu ideológiu, neexistuje vízia a stratégia na desiatky rokov dopredu.
– Vnútropolitický a spoločenský základný mýtus bol zredukovaný na vojnu a hrdinstvo armády, ktorá neposkytuje iný pohľad než vojnu. Vojaci sú určite hrdinovia, ale prichádzajúc z frontu, navyknutí všetko riešiť silou a zbraňami, požadujúc spravodlivosť, predstavujú pre civilné obyvateľstvo aj veľké nebezpečenstvo. Ak padne mýtus o hrdinských bojovníkoch, nastane v spoločnosti frustrácia. Ale neexistuje iná alternatíva. Milión dvestotisíc mužov v zbrani je veľká sila, ktorá sa vráti…
Pritom absencia stratégie hospodárskeho rastu Ukrajiny do ďalších rokov podkopáva nádej na svetlú budúcnosť, znižuje motiváciu ako u civilistov na Ukrajine, tak v zahraničí a v armáde.
– To všetko, znásobené psychickou únavou z dlhej vojny, kladie míny pod samotný základ spoločnosti, čo po vojne môže viesť k vážnym následkom. Bez výrazného hospodárskeho rastu nedosiahneme národnú bezpečnosť, nevytvoríme podmienky na návrat našich občanov domov a nebudeme vedieť riešiť následky vojny. A to všetko na pozadí možného druhého kola vojny.
Hrdinstvo musíme nahradiť realizmom. Pred ruskou inváziou s nami Západ nerátal. Bez hrdinstva by sme prvé dni a týždne nezvládli. Vďaka hrdinstvu sme prežili tie najťažšie dni a stále bojujeme. Hrdinstvo je kompenzáciou za nedostatok systematickej práce a efektívneho systému. Hrdinstvo sme museli prejaviť len preto, že za tridsaťdva rokov nezávislosti sme systematicky ničili vlastnú ekonomiku a národný bezpečnostný systém.
Dnes sme úplne závislí od partnerov.
Aby sa naše plány stali realitou, potrebujeme, aby sa plne zhodovali s plánmi našich partnerov.
Ale: ak chceme svoje plány realizovať na základe vlastných národných záujmov, zásad a hodnôt – musíme sa pozdvihnúť v prvom rade ekonomicky. A tu hrdinstvo už nemôže hrať rolu. Aby sme sa z tejto situácie dostali a už do nej nikdy nepadli, je nutné systematicky budovať ekonomiku a samostatný národný bezpečnostný systém, ako má Izrael, Poľsko a Turecko. Musíme vybudovať systém, kde nepotrebujete na prežitie hrdinstvo. Až potom môžeme s partnermi hovoriť ako rovný s rovným, pretože im okrem ochrany spoločných hodnôt máme čo ponúknuť.
* * *
Tak, ako je Ukrajina veľká rozlohou, je v nej množstvo protichodných názorov, ktoré by sme mali poznať. Bolo by to užitočnejšie, ako tie „vyšivanky“ a propaganda. Dnes je všetko podriadené vojne, pretože Ukrajina sa bráni pred agresorom. No príde čas, keď budeme chcieť počuť, prečo Diana Pančenko a Anatolij Šarij musia žiť vo vyhnanstve, hoci sú nemenej vlasteneckí, ako ich šťastnejší kolegovia Gordon a Arestovič. Sme na ich strane!
