Emil Višňovský: Šialené idey, fatálne omyly a racionálne argumenty
Emilov príspevok je vo svojom obsahu zanieteným hlasom proti súčasnému pohybu sveta, ktorý sa celkom jasne posúva stále bližšie k jadrovej vojne.
Z môjho pohľadu sa však autor, rovnako ako aj vo svojich viacerých textoch, pohybuje len vo filozofickej abstrakcii, namiesto toho, aby sa pohyboval v skutočnej realite. Jeho východisková pozícia je všeobecne nesporne správna, t.j. ak chceme odstrániť blížiacu sa hrozbu, tak jej musíme v prvom rade jasne porozumieť. Avšak jeho ďalší postup už upadá do beznádejnej abstrakcie.
Zdôrazňuje, že „prvým a najzakladanejším predpokladom“ toho, ako čeliť danej hrozbe, je „zachovať si zdravý rozum“, ktorý však následne redukuje na „uvažovanie – lebo uvažovanie je predpokladom pochopenia a znakom zdravého rozumu“. Už toto východisko je čisto abstraktným východiskom, pretože „uvažovanie“ ako také je znakom každého rozumu a nie len „zdravého“ a samotné uvažovanie „zdravého“ rozumu nezaručuje, že neprídeme napríklad k potrebe realizácie vojny.
Emilove následné uvažovanie o súčasnej hrozbe jadrovej prechádza cez „uvažovanie“ o idei svetovlády, ktorá je výplodom „ľudského mozgu“ a napriek tomu „hlboko neľudská“, je to „patologická“ idea. Žiaľ, o skutočnej, objektívnej príčine „idey svetovlády“ sa tu nič nedozvieme, až na upozornenie, že „imperializmus a globalizácia previedli ideu svetovlády z úrovne jednotlivých vládcov na úroveň svetových mocností a globálnej oligarchie“.
Podobne postupuje Emil aj v prípade idey vojny, pretože aj táto je „výplodom ľudského mozgu“ ako v podobe útočnej tak aj obrannej vojny, t.j. sú výplodom „stupídnej ľudskej racionality, ktorá nenachádza iné nástroje na dosahovanie svojich cieľov, ako je zabíjanie a ničenie životov druhých“. Autor tu prehliada možnosť, že ak subjekt nenachádza „iné nástroje na dosahovanie“ ako vojenské riešenie, tak to vôbec nemusí byť dôsledkom „stupídnej racionality“, ale jednoducho dôsledkom objektívneho stavu vecí. Dokonca „stupídne uvažovanie“ by nebolo správne hľadať ani tam, kde sa to navonok tak javí, ako v prípade vojny proti Iraku, ktorá bola rozpútaná z vonkajšieho pohľadu len na základe falošných dôkazov.
Okrem toho, v oboch prípadoch, ako v prípade idey svetovlády, tak aj idey vojny autor fakticky tvrdí opak toho, čoho proklamoval na počiatku. Na počiatku od nás požadoval, aby sme si uchovali „zdravý rozum“, ktorého charakteristickým znakom je „uvažovanie“. Idea svetovlády ako aj idea vojny sú výplodom „stupídnej ľudskej racionality“, teda sú výplodom uvažovania, ergo sú výplodom „zdravého rozumu“.
Ak by autor nazrel za horizont myslenia a obrátil by sa k skúmaniu samotnej reality, ktorá je podstatným východiskom racionálneho myslenia, tak by príčinu ako idey svetovlády, tak idey vojny hľadal v samotných spoločenských a predovšetkým v ekonomických pomeroch, ktoré dnes určujú pohyb našej spoločností na našej planéte.
Autorove tvrdenie, že obe idey sú výplodom „ľudského mozgu“ ponechávam stranou, pretože je všeobecne známe a vo filozofii predovšetkým, že tam, kde je ľudský mozog, rozum vôbec nemusí byť, t.j. človek rozmýšľa svojím rozumom, samozrejme, pokiaľ ho má. Mozog je len materiálnym nositeľom rozumu. Mozog nemôže myslieť pomocou rozumu, lebo nie je jeho subjektom, pretože subjektom vedomého myslenia je človek, ktorý „hýbe“ svojím rozumom, či už racionálne alebo neracionálne, a čo sa pritom deje v jeho mozgu, je úplne mimo našu vedomú kontrolu.
V ďalšej časti autor uvažuje o omyloch, napríklad o omyle presadzovania svojich záujmov a hodnôt bez ohľadu na záujmy a hodnoty druhých, ktoré môže dosiahnuť násilnými cestami. Je to cesta „fatálneho omylu“ lebo tak vraj ten, čo presadzuje svoje záujmy nasilu, nemôže ich dosiahnuť. Ako obyčajne, aj tu sa autor pohybuje len v rovine abstrakcie, a nie v realite.
Vo vyzdvihovaní potreby vzájomného „rešpektu“ záujmov a hodnôt, autor „vylepšuje“ aj učenie J. Locka o tolerancii. Pretože J. Locke je síce známy svojím spisom o Tolerancii, ale ako na potvoru, jeho tolerancia explicitne vylučuje toleranciu ku katolíkom a katolíckej cirkvi, pretože títo sú, povedané dnešným jazykom, „agenti cudzej mocnosti“, ktorí sa podriaďujú pápežovi, a nie vládcovi Anglicka. A preto k nim nemôže existovať žiadny rešpekt.
Názor autora o vzájomnom rešpekte je však úplne bezmocný proti realite, ak si uvedomíme, že ekonomické násilie na námezdne pracujúcich, t.j. ich vykorisťovanie v kombinácii s mediálnou manipuláciou ich vedomím a korupciou zabezpečujú súkromným vlastníkom dlhodobú nadvládu ich súkromných záujmov nad záujmami pracujúcich.
V poslednej časti, kde sa autor začína venovať otázkam vojnového konfliktu na Ukrajine, sa najprv venuje „racionálnym argumentom“ v prospech ruskej špeciálnej vojenskej operácie a následne „racionálnym argumentom“ na prospech reakcie Ukrajiny. V druhom prípade dokonca hovorí o „racionálnosti“ vojenského odporu a obrany, hoci v časti venovanej idei vojny jasne konštatoval, že idea „obrannej a útočnej“ vojny sú výsledkom „zaostalej a stupídnej ľudskej racionality“. V každom prípade sa čitateľ jasného pohľadu na daný konflikt v uvedenom texte nedočíta.
Abstraktnému prístupu autora zodpovedá aj návrh „zdravého rozumu“ na riešenie daného konfliktu. Je potrebné dosiahnuť prímerie a prejsť k diplomatickému riešeniu konfliktu. Problémom tohto návrhu je však presne to, že aj jedna aj druhá strana postupujú na základe záverov „uvažovania“ svojich vlastných „zdravých rozumov“, takže cesta k dosiahnutiu čo i len prímeria nemôže viesť v súčasnosti cez „zdravý rozum“, pretože výsledky jeho uvažovania sa vzájomne vylučujú.
Cesta diplomatického riešenia konfliktu bola na jeho počiatku ako Západom, tak aj Ukrajinou odmietnutá, takže teraz vedie cesta k prímeriu len prostredníctvom vojenských dôvodov alebo vojenskej „racionality“, a tá sa riadi výsledkami vojenského konfliktu. Prímerie tak nastane nie v dôsledku „zdravého rozumu“, ale v dôsledku vojenskej vyčerpanosti jednej zo strán konfliktu.
Vladimír Manda, 12. júna 2023
Vlado, ďakujem za Tvoje pripomienky a námety k mojej úvahe, odpovedám len stručne: o každom probléme môžeme uvažovať z rôznych uhlov pohľadu, pretože každý máme svoj „mozog“, teda svoje vlastné myslenie a svoju hlavu. To, čo nazývaš u mňa „abstraktným“ vôbec nie je v rozpore s tým, čo u seba považuješ za „reálne“ či „realistické“. Ak považuješ za hlavný zdroj problémov súčasného sveta vrátane vojny na Ukrajine kapitalizmus a jeho svetovládne chúťky, tak nemáme žiadny spor. Potrebujeme však spojiť všetky intelektuálne aj materiálne sily tomu čeliť a odvrátiť kataklizmu, ktorá tu hrozí. Nepotrebujeme súťažiť medzi sebou v intelektuálnej brilantnosti, potrebujeme intelektuálnu aj materiálnu kooperáciu.
Emil Višňovský, 15. júna 2023
