Nedávno sme uverejnili preklad článku ukrajinského sociológa Volodymyra Iščenka Ruský vojenský keynesianizmus, ktorý publikoval v Al Jazeera 26. októbra 2022. V Slove mal čítanosť v hornej hranici. K výhradám k nemu uvádzame, že neuverejňujeme zjavené pravdy, ale názory a podnety na premýšľanie. Z takéhoto dôvodu uverejňujeme aj rozhovor, ktorý poskytol ešte v apríli 2022 časopisu New Left Revue. Hoci sú všetky slovenské médiá presiaknuté vojnou na Ukrajine, málokde sa má čitateľ možno podrobnejšie zoznámiť s krajinou, ktorá je nielen naším susedom, ale aj možným ohniskom celosvetovej vojny. Tento dôležitý obsiahly rozbor môže pomôcť zorientovať sa vo veľmi propagandisticky využívanej a zneužívanej téme. Volodymyr Iščenko, ktorý už žije v Berlíne, odkrýva pozadie Euromajdanu, jeho aktérov, aj hráčov za kulisami, všíma si zloženie ukrajinskej spoločnosti, aj to, kam vlastne začala smerovať a celé roky smeruje.
Váš výskum sa zameral na premeny ukrajinskej politickej oblasti od povstania na Majdane v roku 2014. Aký typ revolúcie to predstavovalo? Aké nové sily vstúpili do arény a čo sa stalo s tými starými?
– Euromajdan nebol prelom v zmysle sociálnej revolúcie. Ako sme s kolegom Olegom Žuravlevom napísali, mal spoločné črty s inými postsovietskymi povstaniami a tiež s povstaniami Arabskej jari v roku 2011. Nezmenila sa politická štruktúra štátu. Namiesto toho to boli pohyby, ktoré pomohli nahradiť staré elity, ale tie nové elity boli v skutočnosti frakcie rovnakej triedy. Revolúcia na Majdane na Ukrajine – Euromajdan v roku 2014 bol posledný z troch – bola podobná. Sú to v istom zmysle nedostatočné revolúcie: vytvárajú revolučnú legitimitu, ktorej sa zmocnia agenti, ktorí v skutočnosti nezastupujú záujmy účastníkov revolúcie. Euromajdanu sa zmocnili niekoľkí účastníci, ktorí síce prispeli k jeho úspechu, ale boli veľmi ďaleko od reprezentácie celej škály zainteresovaných síl alebo motivácií obyčajných Ukrajincov, podporujúcich Euromajdan. V tomto zmysle Euromajdan pri reakcii na postsovietsku krízu politickej reprezentácie ju tiež reprodukoval a zintenzívnil.
Medzi týmito účastníkmi prevládali tradičné strany opozície, zastúpené okrem iného Petro Porošenkom, ktorý sa stal prezidentom Ukrajiny v roku 2014. Boli to oligarchické strany štruktúrované okolo „veľkého muža“, založené na vzťahoch medzi patrónmi a klientmi: chýbal im iný model. Reprodukovali najhoršie črty KSSZ – ťažkopádny paternalizmus, ľudovú pasivitu – zbavenú svojho legitímneho „projektu modernity“. Ďalším menším, ale veľmi dôležitým účastníkom, bol blok mimovládnych organizácií a mediálnych organizácií orientovaných na Západ, ktoré fungovali skôr ako profesionálne firmy než ako komunitní mobilizátori, pričom leví podiel ich rozpočtov zvyčajne pochádzal od západných darcov. Počas povstania to boli ľudia, ktorí sa postarali o obraz Euromajdanu a rozšírili ho na medzinárodné publikum. Vytvorili príbeh o demokratickej revolúcii, ktorá predstavovala občiansku identitu a rozmanitosť ukrajinského ľudu proti autoritárskej vláde. Získali na sile vo vzťahu k slabnúcemu ukrajinskému štátu, ktorý bol najprv narušený povstaním, potom uvrhnutý do ďalšieho chaosu ruskou anexiou Krymu a separatistickým povstaním v Donbase, podporovaným Moskvou. A tým, že samotná Ukrajina sa stala závislejšou od Západu.
Potom tu boli krajne pravicové skupiny – Sloboda, Pravý sektor, hnutie Azov – ktoré boli na rozdiel od mimovládiek organizované ako politickí militanti, s dobre formulovanou ideológiou založenou na radikálnych interpretáciách ukrajinského nacionalizmu, s relatívne silnými lokálnymi straníckymi bunkami a mobilizáciou v uliciach. Vďaka násilnej radikalizácii Euromajdanu a následne vojne v Donbase boli tieto krajne pravicové strany ozbrojené a mohli predstavovať násilnú hrozbu pre vládu. Tieto skupiny vstúpili do tohto priestoru. Západné štáty a medzinárodné organizácie tiež získavali čoraz väčší vplyv, a to nepriamo – prostredníctvom financovania mimovládnych organizácií občianskej spoločnosti – a priamo, pretože poskytovali úvery a vojenskú pomoc proti Rusku, ako aj politickú podporu. Toto boli štyria hlavní aktéri, ktorí po Euromajdane zosilneli – oligarchická opozícia, mimovládne organizácie, krajná pravica a Washington – Brusel.
A tí, čo prehrali?
– Kto stratil moc, bola v prvom rade časť ukrajinskej elity – nazvime ich politickí kapitalisti vo weberovskom zmysle: využívajúci politické príležitosti, ktoré im úrady poskytovali na dosiahnutie zisku – organizované v Strane regiónov Viktora Janukovyča. Po Euromajdane sa strana zrútila. Títo oligarchovia, ako sa zvyčajne nazývajú, boli politicky reorganizovaní; ale zachovali si kontrolu nad niektorými kľúčovými sektormi ukrajinského hospodárstva, takže zoznam najbohatších ľudí Ukrajiny podľa Forbesu bol úžasne stabilný. Pred a po revolúcii Euromajdan bol jediný človek na zozname Top Ten, ktorý urobil kariérnu zmenu, Porošenko – on je znakom toho, ako málo sa zmenilo fungovanie ekonomiky.
Ďalším významným aktérom, ktorý prehral, bola Komunistická strana Ukrajiny – a ľavica všeobecne. Komunisti boli zakázaní v roku 2015 podľa zákonov o dekomunizácii. To boli zákonné dôvody na pozastavenie činnosti Komunistickej strany Ukrajiny, ale aj niektorých okrajových komunistických strán. V roku 2012 získala KSU 13 percent hlasov, takže bola významnou súčasťou ukrajinskej politiky. V roku 2014 sa nedostala do parlamentu po strate Krymu a Donbasu, pretože to boli ich volebné bašty. A ďalší rok ich zastavili.
V rozhovore, ktorý ste poskytli New left revue v roku 2014, ste opísali, ako sa v politických bojoch v rokoch 2004 – 2014 strany „oranžovej revolúcie“ pokúsili posunúť ústavu smerom k parlamentnejšiemu usporiadaniu a Strana regiónov ju stiahla späť do prezidentskejšej podoby. Čo sa stalo po roku 2014 s ústavnou rovnováhou a relatívnym významom parlamentu a prezidenta?
– Po roku 2014 sa vrátili k viac parlamentno-prezidentskému modelu, ktorý fungoval po „oranžovej revolúcii“, a ktorý Janukovyč zrušil v roku 2010 krátko po tom, čo bol zvolený za prezidenta. Po formálnej stránke bol v roku 2014 prezident oslabený a parlament naoko silnejší. Dôležitejšou sa stala postava premiéra, ktorého vybrali poslanci parlamentu. Čo sa však nezmenilo, bol „neopatrimoniálny“ režim, ako sa často nazýva v literatúre postsovietskych štúdií: neformálne vzťahy medzi patrónmi a klientmi, ktoré dominujú politike. V tejto súvislosti je celkom normálne hovoriť o klanoch – povedať, že niekto je v „klane Porošenka“ alebo v „klane Janukovyča“. Tieto neformálne štruktúrované skupiny, ktorých vzťahy sú pred verejnosťou skryté, majú na fungovanie reálnej politiky na Ukrajine väčší vplyv ako formálne klauzuly ústavy. Takže aj napriek tomu, že pozícia prezidenta bola formálne oslabená, Porošenko bol stále najvplyvnejším politikom v krajine, ktorý si cez parlament dokázal presadiť viac-menej, čo chcel.
Ako sa zmenilo zloženie parlamentu v roku 2014?
– Po parlamentných voľbách v októbri 2014 došlo k zásadnej zmene. Vládnu koalíciu vytvorilo päť promajdanských strán – Porošenkova strana, Ľudový front Arsenija Jaceňuka, Vlasť Júlie Tymošenkovej a dve ďalšie. Na začiatok mala ústavnú väčšinu; ale potom sa koalícia veľmi rýchlo začala rúcať. Porošenko nechcel uznať rozpad koalície, pretože by to znamenalo nové voľby, v ktorých by jeho strana dopadla horšie ako v roku 2014. A tak to niekoľko rokov pripomínalo skôr konjunkturálnu koalíciu, kde mali jeho ľudia zvládnuť problém získania väčšiny hlasov.
Aká bola Porošenkova agenda?
– Keď bol v roku 2014 Porošenko zvolený, nebol vnímaný ako predstaviteľ radikálneho krídla Euromajdanu. Pôsobil však v kontexte nového spojenia síl po Majdane, v ktorom, ako som už povedal, dochádza k interakcii oligarchického pluralizmu s občianskou spoločnosťou, ktorej chýbajú inštitucionalizované politické alebo ideologické hranice medzi mimovládnymi organizáciami podporovanými Západom a krajná pravica v kombinácii s prakticky neexistujúcim ľavicovým krídlom viedla k procesu nacionalistickej radikalizácie. Konkurujúci oligarchovia využívali nacionalizmus, aby zakryli absenciu „revolučných“ transformácií po Euromajdane, kým tí v nacionalisticko-neoliberálnej občianskej spoločnosti presadzovali svoje nepopulárne programy vďaka zvýšenej páke voči oslabenému štátu.
Porošenko pred voľbami sľuboval, že rýchlo nastolí mier na Donbase a niektorí ho možno aj preto volili. V priebehu niekoľkých týždňov však urobil obrat: namiesto toho, aby začal rokovania so separatistami, zintenzívnil proti nim protiteroristickú operáciu. Zámerom bolo pokúsiť sa vojensky ovládnuť Donbas.
Táto stratégia bola porazená skrytým zásahom ruskej armády v auguste 2014, a tak sa začal proces v Minsku, najskôr v septembri a potom vo februári 2015, po ďalšej eskalácii a porážke ukrajinských síl. Minské dohody špecifikovali prímerie, ukrajinské uznanie miestnych volieb v oblastiach kontrolovaných separatistami, odovzdanie kontroly nad hranicou ukrajinskej vláde a osobitný štatút autonómie pre Donbas v rámci Ukrajiny vrátane možnosti inštitucionalizácie separatistických ozbrojených síl.
Kto boli ľudia, ktorí sa postavili za Minské dohody a kto bol proti? Ak toto bola jediná šanca na mierové urovnanie, prečo neboli nikdy implementované?
– Ľudia, otvorene podporujúci Minsk, boli z opozície. Najmä zo strán nástupcov Strany regiónov, ktoré sa orientovali na východných a južných voličov, najmä občanov v Kyjevom kontrolovaných častiach Donbasu. Pre nich plnenie dohôd znamenalo ukončenie vojny. Pre mnohé iné strany bol Minsk v najlepšom prípade niečím, čo Rusko násilne vnútilo Ukrajine. Argument bol: musíme sa držať Minska, pretože ak by Ukrajina odstúpila od dohôd, Západ by mohol zrušiť sankcie voči Rusku po roku 2014. Zároveň však celkom otvorene hovorili, že sa nechystajú implementovať politické klauzuly Minských dohôd. Mnohí tvrdili, že politicky integrovaný Donbas by mohol Kyjevu zablokovať budúci euroatlantický integračný kurz, napriek tomu, že v dohodách sa o ničom takom nehovorí. Jedinou výhodou, ktorú by Donbas získal, by bola schopnosť vydierať Ukrajinu hrozbou odtrhnutia, čo by bolo jednoduchšie ako v roku 2014. O tom, ako tomu prakticky zabrániť, sa však nediskutovalo. Kyjevská vláda by tiež musela prediskutovať podrobnosti o štatúte autonómie s vodcami republík Donbas, o ktorých hovorili len ako o „teroristoch“ alebo „bábkach Kremľa“. Všeobecná logika Minských dohôd požadovala uznanie podstatne väčšej politickej diverzity na Ukrajine, ďaleko za hranicami toho, čo bolo prijateľné po Euromajdane. Takže Rusko obvinilo Ukrajinu, že nemá vôľu implementovať politické klauzuly dohôd. Ukrajina obvinila Rusko a separatistov z porušovania dohôd tým, že sami organizovali miestne voľby a rozdávali ruské pasy obyvateľom Donbasu. Medzitým počet obetí v Donbase rástol.
Aj keď sa nakoniec zdalo, že to bol Putin, kto ukončil Minské dohody tým, že vo februári 2022 uznal nezávislosť Doneckej a Luganskej ľudovej republiky, ukrajinskí najvyšší predstavitelia, prominentní politici a profesionálni civilisti v mnohých vyhláseniach deklarovali, že realizácia Minska by bola pre Ukrajinu katastrofou, že ukrajinská spoločnosť by nikdy neprijala „kapituláciu“, a že by to znamenalo občiansku vojnu. Ďalším dôležitým faktorom bola krajná pravica, ktorá sa vláde vyslovene vyhrážala násilím, ak by sa pokúsila dohody realizovať. V roku 2015, keď parlament hlasoval o osobitnom štatúte pre Doneck a Luhansk, ako to požaduje Minsk, aktivista Strany Sloboda hodil na policajnú stanicu granát, pričom zabil štyroch dôstojníkov a zranil, myslím, asi sto. Ukázali, že sú pripravení použiť násilie.
Nakoľko boje na Donbase dominovali politike celého tohto obdobia? Na Západe to bolo v tom čase vykresľované len ako ďalší zmrazený konflikt, hoci počty obetí sú dosť vysoké – okolo 3 000 civilných obetí. Bolo to každý večer v televíznych správach?
– Bola to, samozrejme, veľmi dôležitá otázka. Pred rokom 2020 nebolo stabilné prímerie, takže prakticky každý deň sa ostreľovalo alebo strieľalo, niekto bol zabitý na ukrajinskej strane alebo na strane separatistov. Správy o obetiach a ostreľovaní boli pravidelnými správami. Ale len menšina Ukrajincov, okrem obyvateľov Donbasu a utečencov, bola priamo zasiahnutá vojnou.
Putin tvrdí, že ukrajinským silám na Donbase dominuje tvrdá pravica.
– Nikdy tam nedominovali, nie. Určite to bola menšina jednotiek. Niektorí tvrdia, že prápor Azov bol jednou z najpripravenejších jednotiek v Národnej garde; možno v období 2014 – 2015, ale nie nevyhnutne potom. Neštudoval som dôkladne armádu na Donbase, takže tieto hodnotenia môžu byť nesprávne. Čo však viem určite, je, že Azov bol výnimočný; nebolo nič podobné – jednotka s politickou agendou, pridružená k politickej strane, k polovojenskej organizácii, k letným táborom cvičiacim deti, začínajúca rozvíjať medzinárodnú stratégiu, pozývajúc západnú krajnú pravicu, aby prišla na Ukrajinu – „poďme, bojujte spolu s nami“ – vytvorenie akejsi „hnedej internacionály“. Die Zeit publikoval veľký investigatívny článok, ktorý umiestnil Azov do centra globálnych sietí extrémnej pravice. Ale Azov bol len jeden pluk. Väčšina Ukrajincov, ktorí bojovali na Donbase, nebola v spolitizovaných jednotkách.
Bol tu však ďalší fenomén. Azov bol začlenený do štruktúry Národnej gardy pod ministerstvom vnútra, na čele ktorej roky stál Arsen Avakov, ďalší z proeuromajdanských oligarchov. Existovali ďalšie ozbrojené frakcie pochádzajúce z Pravého sektora, radikálnej nacionalistickej koalície, ktorá sa preslávila počas Euromajdanu, ktoré neboli integrované, ale ktoré sa koordinovali s ukrajinskou armádou. Mohli by sme ich nazvať divoké skupiny, ktoré mohli robiť veci, aké by velenie armády radšej nerobilo. Ale aj tieto skupiny boli malou časťou ukrajinských síl bojujúcich v Donbase.
Aká bola úloha „hlbokého štátu“ v tomto období? Rástli alebo sa zmenšovali občianske slobody za vlády po Majdane?
– Jedným z hlavných príbehov o post-euromajdanskej Ukrajine bol vzostup inkluzívneho občianskeho národa, ktorý napokon zjednotil východ a západ krajiny, a živej občianskej spoločnosti presadzujúcej demokratizačné reformy. Spolu s Olegom Žuravlevom som ukázal, že zjednocujúce trendy boli paralelné s trendmi polarizujúcimi; že občiansky nacionalizmus po Euromajdane nepodkopal, ale posilnil etnický nacionalizmus; že začlenenie a rozšírenie demokracie pre niektorých znamenalo vylúčenie a represiu pre iných. V tomto procese predefinovania toho, o čom je „Ukrajina“ politicky, sa veľká časť politických pozícií podporovaných mnohými Ukrajincami posunula za hranice prijateľnosti. Ak teda pred rokom 2014 výraz „proruský“ znamenal veľký politický tábor podporujúci integráciu Ukrajiny do medzinárodných organizácií vedených Ruskom, ako je Euroázijská únia – alebo dokonca pripojenie k štátu únie s Ruskom a Bieloruskom – po páde tohto tábora v roku 2014, označenie „proruské“ bolo nafúknuté a často používané na stigmatizáciu. Na stigmatizáciu pozícií, ako je podpora nezúčastneného postavenia Ukrajiny a pragmatická spolupráca so Západom aj Východom, ako aj skepsa voči výsledkom Euromajdanu, odpor voči dekomunizácii alebo obmedzeniam používania ruského jazyka vo verejnej sfére Ukrajiny.
Široká škála politických pozícií podporovaných veľkou menšinou, niekedy dokonca väčšinou Ukrajincov – suverénnych, štátno-rozvojových, neliberálnych, ľavicových – bola zmiešaná a označená za „proruské naratívy“, pretože spochybňovali dominantné prozápadné, neoliberálne a nacionalistické diskurzy v ukrajinskej občianskej spoločnosti. Stigmatizácia, samozrejme, nebola len symbolická, ale mohla viesť k online cieleným kampaniam, ktoré často iniciovali „vlasteneckí“ blogeri, ktorí svoju verejnú kariéru urobili identifikáciou a obťažovaním „nepriateľov vo vnútri“ a ktoré boli zosilnené občianskou spoločnosťou alebo plateným internetom – robotmi. Občas to skončilo skutočným fyzickým násilím, ktoré zvyčajne robili radikálno-nacionalistické skupiny. Nakoniec to pomohlo k legitímnemu sankcionovaniu opozičných médií a niektorých politikov v roku 2021.
Takže tento ideologický posun v zásade predstavoval posun k nacionalistickej, protiruskej agende?
– Existovali aj ďalšie skupiny, ktoré boli tiež špecificky zamerané proti krajnej pravici, ako feministky, LGBT, Rómovia, ľavica. V rokoch 2018 až 2019, keď som bol ešte v Kyjeve a podieľal som sa na organizovaní ľavicových mediálnych a konferenčných projektov, sme museli fungovať akýmsi polopodzemným spôsobom, nikdy sme nezverejňovali miesto konania našich „verejných“ podujatí s veľmi starostlivými predbežnými opatreniami. Kontrolovali sme všetkých prihlásených na akcie, či nejde o nejakého provokatéra, ľudí z krajnej pravice, ktorí prišli narušiť akciu.
Čo vlastne Porošenkova administratíva dosiahla?
– Porošenko sa ku koncu svojej vlády čoraz viac približoval k nacionalistickej agende. Kde sa vláda po Majdane posunula najviac, bola ideologická sféra: dekomunizácia; posilnenie nacionalistického historického príbehu; ukrajinizácia; obmedzenia ruských kultúrnych produktov; založenie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny nezávislej od Moskvy (ale podriadenej Konštantínopolskému patriarchátu). Toto boli témy, na ktorých robila kampaň ukrajinská tvrdá pravica pred povstaním Euromajdan; a hoci nominálni krajne pravicoví politici neboli v post-euromajdanských vládach žiadnym významným spôsobom prítomní, stalo sa to vládnucou agendou. Bolo by však zjednodušené povedať, že išlo len o pozície krajnej pravice, pretože boli legitimizované v rámci širšieho bloku národno-liberálnej občianskej spoločnosti. Požiadavky, ktoré sa pred Euromajdanom považovali za veľmi radikálne, sa zrazu zovšeobecnili, aspoň na úrovni toho, čo by sme mohli nazvať aktivistickou verejnosťou, hoci v skutočnosti neboli často podporované väčšinovou spoločnosťou.
Ďalšou otázkou bolo symbolické stotožnenie sa s euroatlantickou integráciou. Ukrajinská ústava z roku 1996 potvrdila zásadu neangažovanosti. Od roku 2014 však Porošenko a jeho spojenci presadzovali zmenu, ktorú mohli dosiahnuť vďaka ústavnej väčšine promajdanských strán. Zmeny ústavy schválil parlament v roku 2018 a Porošenko ich podpísal začiatkom roka 2019 v rámci svojej predvolebnej kampane. Takže teraz, v krajine, ktorá sa možno nikdy nestane členom NATO, ústava hovorí, že „strategickým kurzom“ štátu je plné členstvo v NATO a EÚ.
Pred voľbami v roku 2019 Porošenko robil veľkú kampaň aj v jazykovej otázke, presadzoval zákony, ktoré výrazne obmedzovali používanie ruského jazyka vo verejnej sfére a v školstve. V čase volieb bol skutočne považovaný za vodcu nacionalistickej veci. Nie je prekvapujúce, že s touto agendou tak výrazne prehral v roku 2019, keď Zelenskyj vyhral o 73 ku 25 percent.
Prečo by Porošenko viedol predvolebnú kampaň na tieto témy, ak by boli také nepopulárne?
– Dynamika nedostatočnej revolúcie Euromajdan by mohla byť za týmto zlým a záhadným výberom. Porošenko nikdy nebol ideologicky angažovaným nacionalistom. Spoluzakladal Stranu regiónov a pôsobil ako minister v Janukovyčovej vláde; vyskytli sa škandály, že jeho rodina doma hovorí po rusky, že po roku 2014 pokračoval v podnikaní v Rusku. Po Euromajdane bol Porošenko uväznený medzi dvoma protichodnými programami: na jednej strane čoraz populárnejšie, aj keď dezorganizované a nevyslovené očakávania od post-revolučnej zmeny; na druhej strane nepopulárne, no výslovné a silné požiadavky národno-liberálnej občianskej spoločnosti. Nacionalistická radikalizácia ideologickej sféry bola pre Porošenka jednoduchším spôsobom, ako dosiahnuť nejakú „revolučnú“ zmenu, než pokračovať v reformách, ktoré by podkopali konkurenčné výhody jeho vlastnej frakcie medzi triedou politických kapitalistov. Apely na nacionalizmus tiež slúžili na umlčanie „nevlasteneckej“ kritiky a na rozdelenie opozície. Keď Verchovna rada hlasovala za zmenu ústavy týkajúcej sa NATO a EÚ, podpora NATO bola v ukrajinskej spoločnosti asi 40 percent.
Nebolo to teda niečo, čo presadila väčšina voličov, alebo čo odpovedalo na logiku „pred voľbami musíme urobiť niečo populárne“. Porošenko presadzoval projekty, ktoré boli populárne medzi občanmi-aktivistami – ale nie medzi väčšinou voličov.
Podobne s „dekomunizáciou“. Keď už vláda definovala, čo to vlastne znamená, prieskumy ukázali, že Ukrajinci nemajú veľký záujem o premenovanie ulíc a miest či zákaz komunistickej strany. Zároveň neboli pripravení brániť komunistickú stranu, pretože to nepovažovali za mimoriadne relevantné. Ale neboli ani zástancami dekomunizácie; pasívne boli proti, hoci sa tomu aktívne nebránili. Legitimita tejto agendy v rámci aktivistickej občianskej spoločnosti bola oveľa vyššia ako v rámci ukrajinskej spoločnosti ako takej.
Ako sa vyvinulo ideologické a geografické rozdelenie Ukrajiny v období po roku 2014? Čo sa stalo napríklad v tradične rusky orientovanom meste, akým je Charkov?
– Až do ruskej invázie sa Charkov veľmi nezmenil. Ruská invázia teraz drasticky mení identitu a vnímanie Ukrajincov, ale je to veľmi nedávne. To, čo sa po roku 2014 objavilo v Charkove a vo väčších mestách na juhovýchode, bola o niečo silnejšia vrstva strednej triedy, občianska spoločnosť, s výhľadom podobným, povedzme, západnej ukrajinskej politike. Už som vysvetlil, že ide o zavádzajúce a stigmatizujúce označenie – „proruské“ postoje väčšiny v týchto mestách. Došlo k nesúladu medzi občanmi-aktivistami, ktorí sa zúčastňovali na zhromaždeniach, písali do tlače, blogovali, facebookovali, a ľuďmi, ktorí prichádzali k volebným urnám a volili starostov, miestne zastupiteľstvá. Starosta Charkova, Genadij Kernes, bol v roku 2014 postrelený ostreľovačom do chrbta a vážne zranený – bol na invalidnom vozíku – no bol znovuzvolený až do svojej smrti v roku 2020. Hneď po Euromajdane odišiel do Ruska, možno konzultovať s ľuďmi tam. Vrátil sa a zaujal pozíciu lojálnu Ukrajine – nepodporoval separatistické povstanie. V Charkove bol dosť populárny a získal si významnú podporu; nemal žiadnu skutočnú konkurenciu. Ďalší pozoruhodný fakt: podľa prieskumov verejnej mienky mimo západných regiónov pronacionalistické postoje veľmi jasne korelovali s blahobytom: čím vyššie boli príjmy ľudí, tým boli ich názory viac nacionalistické a prozápadné. V západných regiónoch takáto korelácia neexistovala – nacionalizmus sa zakorenil medzi širokými vrstvami spoločnosti. Ale v centrálnych, východných a južných regiónoch, čím ste boli strednejšia trieda, tým ste pravdepodobne boli nacionalistickejší a prozápadnejší.
Dali by ste to do súvislosti s inými sociologickými rozdielmi medzi západnou a východnou Ukrajinou?
– Je to otázka, ktorá si ešte vyžaduje veľa výskumu, pretože sa netýka len toho, ako vznikala ukrajinská občianska spoločnosť, ale aj postsovietskych občianskych spoločností vo všeobecnosti. Pre vrstvy, ktoré protestovali proti Lukašenkovi, proti Putinovi, ale nedokázali zmobilizovať väčšinu svojich spoločností proti autoritárskym vládcom, to čiastočne zahŕňa triedne rozdelenie; ale na Ukrajine sa prekrýva aj s národnostnými a regionálnymi rozdielmi. V západných regiónoch by ste tento triedny rozdiel nevideli, pretože tento druh nacionalizmu sa tam udomácnil po mnoho desaťročí. Ale na iných miestach bol ukrajinský nacionalizmus skôr fenoménom strednej triedy – čo je, samozrejme, veľmi odlišné od západoeurópskeho nacionalizmu, ktorý je v súčasnosti viac robotnícky.
Ako do toho zapadá európanstvo?
– V postsovietskych krajinách zase znamená európanstvo niečo iné. Pro-eú ľudia v západnej Európe by si určite držali odstup od krajnej pravice. Ale v postsovietskych krajinách môže táto nezvyčajná zmes nacionalizmu, neoliberalizmu a pro-eú postojov veľmi dobre fungovať ako ideológia aktivistickej verejnosti.
Akú alternatívu ponúkol Zelenskyj v roku 2019 v porovnaní s Porošenkom?
– Voľby v roku 2019 boli bezprecedentné. Výsledky ukrajinských volieb sú zvyčajne veľmi tesné: napríklad keď Janukovyč vyhral nad Tymošenkovou v roku 2010, boli medzi nimi len tri body: bolo to 49 a 46 percent. Rozdiel medzi Juščenkom a Janukovyčom v roku 2004 bol tiež veľmi malý, čo umožnilo Janukovyčovi ukradnúť voľby, čím sa odštartovala oranžová revolúcia. Ale v roku 2019 mal Porošenko obrovský nesúhlas. Takmer 60 percent Ukrajincov uviedlo, že by ho nikdy, nikdy nevolili. Zelenskyj teda dokázal zjednotiť obrovskú väčšinu proti Porošenkovi; a čo sa zdalo ešte nádejnejšie, že Zelenskyj vyhrával takmer vo všetkých regiónoch na Ukrajine, okrem troch galícijských regiónov na západe, kde bol najsilnejší nacionalizmus a kde zvíťazil Porošenko. A tak existovala určitá nádej, že by sa Ukrajina mohla konečne zjednotiť. Naľavo mnohí dúfali, že so Zelenským bude viac priestoru na dýchanie. Neľutujem, že som ho v roku 2019 podporil; Stále si myslím, že to bola správna vec. Nech sa už stalo čokoľvek, samotný Zelenského nástup podkopal konsolidáciu Porošenkovho autoritárstva. Bola to obrovská rana aj pre národno-liberálnu občiansku spoločnosť, ktorá sa zhromaždila okolo Porošenka a cítila sa dosť dezorientovaná, keď sa objavila v „25-percentnom“ tábore politickej menšiny, keď niekoľko rokov tvrdila, že celý národ je jednotný okolo ich agendy. Vytvorilo to aj politický impulz pre tvrdenie, že záujmy skutočnej väčšiny na Ukrajine nezastupujú ľudia hovoriaci v mene národa, čoho sa staré a nové opozičné strany pokúšali zmocniť.
Ako sa vyvíjala Zelenského vláda?
Po tom, čo Zelenskyj vyhral prezidentské voľby v apríli 2019, vyhlásil predčasné parlamentné voľby na júl. Bol to šikovný krok, pretože jeho strana Sluha národa, ktorá začala od nuly, získala celkovú väčšinu – opäť to bolo v ukrajinskej postsovietskej politike bezprecedentné –, takže mohol sústrediť moc do centrálnych orgánov. Diskutovalo sa o tom, či uskutočniť aj predčasné komunálne voľby; starostovia zohrávajú v ukrajinskej politike dôležitú úlohu a Zelenského strana by potom mala úplnú kontrolu, ak by sa pokúsil prijať nejaké citlivé rozhodnutia, ako napríklad implementáciu Minských dohôd. Predčasné komunálne voľby sa však z právneho hľadiska zdôvodňovali ťažšie. Úspech prvých výmen zajatcov medzi Ukrajinou, Ruskom a Donbasom v septembri 2019 prispel k jeho popularite, pretože sa zdalo, že ukrajinská politika sa môže uberať iným smerom. Zelenskyj mal v prieskumoch viac ako 70 percent a vysokú dôveru. Naskytla sa príležitosť posunúť sa vpred s Minskými dohodami; prebiehali aktívne diskusie o takzvanom Steinmeierovom vzorci, ktorý by poskytol algoritmus na implementáciu dohôd. Dokázali sa dohodnúť na dočasnom prímerí, ktoré trvalo prinajmenšom podstatne dlhšie ako predchádzajúce.
Čo sa stalo potom?
– Veľmi skoro sa ukázalo, že Zelenského strana nielenže nie je skutočnou stranou, že tento populistický líder nikdy nemal za sebou populistické hnutie, ale dokonca ani nemal skutočný tím, ktorý by bol schopný postupovať podľa nejakej konzistentnej politiky. Jeho prvá vláda trvala asi pol roka. Potom odvolal svojho šéfa kabinetu a na ministerských postoch sa neustále striedali. Nedostatok seriózneho tímu spôsobil, že Zelenskyj sa pomerne rýchlo chytil do rovnakej pasce ako Porošenko, stal sa korisťou najmocnejších agentov v ukrajinskej politike: oligarchických klanov, radikálnych nacionalistov, liberálnej občianskej spoločnosti a západných vlád, ktorí všetci presadzovali svoje konkrétne agendy a nafúknuté masové očakávania o radikálnych zmenách po „volebnom majdane“, ktorý nakoniec priniesol do vlády „nové tváre“. V tejto pasci sa Zelenskyj snažil vybudovať svoju vlastnú „vertikálu moci“, typický neformálny „reťazec velenia“ v postsovietskej politike. V tom sa mu však obzvlášť nedarilo. Možno by sme to mohli analyzovať ako druh slabého bonapartizmu alebo cézarizmu: zvolený vodca, ktorý sa pokúšal prekonať tieto rozpory – útočil na ľavicu, útočil na pravicu, útočil na nacionalistov, útočil na „proruských“ – ale robil to dosť nevyspytateľne, a bez upevnenia svojho režimu to do začiatku roku 2022 skončilo vytvorením neporiadku a odcudzením mnohých mocných osobností ukrajinskej politiky.
Kto sú ľudia, ktorých vymenoval do kľúčových funkcií: minister hospodárstva, minister obrany, zahraničných vecí a podobne? Pochádzajú z jeho vlastnej strany alebo niekde inde?
– Jeho vlastná strana vznikla iným spôsobom, takže pri obsadzovaní ministerských postov nemala veľké možnosti. V prvej vláde bolo veľa ľudí z prozápadných mimovládnych organizácií. Zelenskyj však čoskoro zistil, že v skutočnosti nie sú kompetentní riadiť ukrajinskú ekonomiku. Ľudia, s ktorými Zelenskyj pracoval v televízii – producenti, herci, jeho osobní priatelia – zaujali niektoré z dôležitých pozícii. Napríklad šéfom kontrarozviedky je niekto, kto bol personálne prepojený so Zelenským. Neskôr si najal ľudí, ktorí mali menej prozápadný profil mimovládnych organizácií, ale ponúkli určité základné kompetencie vo vláde. Niekedy boli vnímaní ako spojení s oligarchickými skupinami – napríklad predseda vlády Šmyhal nejaký čas pracoval pre Achmetova. Je nepravdepodobné, že by bol pod vplyvom Achmetova; no v tej chvíli bol vnímaný ako znak návratu „normálnej“ politiky na Ukrajinu: zbavujeme sa tých neschopných ľudí z mimovládnych organizácií a do vlády začíname dostávať viac skutočných funkcionárov.
Zelenskyj bol stále v procese vytvárania skutočného tímu s ľuďmi pochádzajúcimi z rôznych zdrojov – niekedy napojení na Západ, niekedy na seba, niekedy na oligarchické skupiny. Na začiatku vojny ešte nebolo jasné, či sa mu skutočne podarilo vybudovať túto „vertikálu moci“. Začínalo to vyzerať čoraz viac ako neporiadok; a dosť nebezpečný. Z Putinovho pohľadu to mohlo vyzerať takto: ak je Ukrajina v neporiadku, vedie ju slabý a neschopný prezident, nie je to vhodný čas na dosiahnutie jeho cieľov?
Čo sa stalo s Minskými dohodami?
– Porošenko a nacionalisti začali v roku 2019 takzvanú antikapitulačnú kampaň, ktorou protestovali proti implementácii Minských dohôd, hoci nemali veľkú podporu. Podľa prieskumov ju podporila iba štvrtina Ukrajincov a takmer polovica výslovne uviedla, že nie. Azov a ďalšie krajne pravicové skupiny v istom čase neuposlúchli Zelenského rozkazy a sabotovali stiahnutie ukrajinských a separatistických síl v Donbase. Zelenskyj musel ísť do dediny na Donbase a rokovať s nimi priamo, hoci je vrchným veliteľom. „Umiernení“ ľudia proti kapitulácii by mohli využiť protesty tvrdej pravice a povedať, že implementácia Minských dohôd by znamenala občiansku vojnu, pretože Ukrajinci by túto „kapituláciu“ neprijali, a tak by došlo k „prirodzenému“ násiliu.
Povedali ste, že skupiny tvrdej pravice boli v skutočnosti dosť malé, zatiaľ čo Porošenko bol práve volebne odstránený. Čo teda bránilo Zelenskému vykonávať mandát?
– Vyhliadka na nacionalistické násilie bola reálna. Otázkou však zostáva: prečo Zelenskyj nevybudoval vnútornú a medzinárodnú koalíciu na podporu Minských dohôd? Explicitná a aktívna podpora úplnej implementácie dohôd zo strany západných vlád by bola silným signálom pre prozápadnú občiansku spoločnosť. Niektorí ľudia by povedali, že do roku 2019 boli dohody nepopulárne – hoci v roku 2015, keď boli podpísané, mali väčšinovú podporu a existovala nádej na mier. Ale v roku 2019 ich ľudia považovali za neúčinné pri zmene čohokoľvek na Donbase. Porošenko ani Zelenskyj však nikdy seriózne neviedli kampaň za zvýšenie popularity dohôd do takej miery, ako v skutočnosti za nemenej kontroverznú a nepopulárnu reformu trhu s pôdou alebo za rôzne nacionalistické iniciatívy. Napokon, Francúzsko a Nemecko neboli také aktívne, aby tlačili na Ukrajinu, aby urobila viac v súvislosti s dohodami, a administratíva Obamu a Trumpa určite nepodporili dohodu, ako mohli.
Aké boli pri spätnom pohľade skutočné rozdiely v politike medzi prezidentstvom Porošenka a Zelenského? Bolo by okrem vyrovnávania politických účtov správne povedať, že medzi nimi existovala podstatná kontinuita?
– Áno, je to správne. Očakávalo sa, že Zelenskyj by mohol zrevidovať jazykový zákon, aby umožnil väčšiu prítomnosť ruštiny vo verejnej sfére Ukrajiny; že by mohol dosiahnuť skutočný pokrok pri realizácii Minska. Pred vojnou Zelenskyj zlyhal vo všetkom. Porošenko bol v skutočnosti schopnejší odolať niektorým požiadavkám medzinárodných inštitúcií – konkrétne tlaku MMF na trhové ceny plynu, ktorý sa ukrajinské vlády vždy snažili blokovať, pretože to bolo veľmi nepopulárne – najmä u starších ľudí, pre ktorých by zvýšenie cien bolo ťažkým úderom a ktorí volia vo veľkom počte. Zelenskyj presadil aj reformu trhu s pôdou, ktorá je od ukrajinskej nezávislosti veľkou otázkou a veľmi nepopulárna; viac ako 70 percent Ukrajincov bolo proti niektorým z doložiek.
Bola to najdôležitejšia sociálna a ekonomická zmena, ktorú Zelenskyj urobil, keď zaviedol pozemkovú reformu?
– Áno, to bolo jedno z najdôležitejších rozhodnutí, hoci to zaistil obmedzeniami, pretože vedel, že je to nepopulárne. Najprv teda môžu začať kupovať pozemky len ukrajinskí občania a potom – možno po referende –povolia nákup cudzincom. Ale napriek tomu sa začal proces, ktorý bol tridsať rokov pozastavený. Začiatkom roku 2021 stratil Zelenskyj veľkú časť svojej popularity. Opozičná platforma – nástupkyňa Strany regiónov a druhá v roku 2019 – bola v niektorých prieskumoch pred stranou Sluha národa.
Povedali ste, že prímerie na Donbase stroskotalo na konci roka 2020. Aké kľúčové kroky nasledovali?
– Stále existuje veľa tajničiek okolo vojny a o tom, ako sa to všetko začalo. Samozrejme, medzinárodný rozmer expanzie NATO a ruského imperializmu, ako aj posuny Kremľa v reakcii na poslednú vlnu postsovietskych povstaní – v Arménsku (2018), Bielorusku (2020), Kazachstane (2022) – sú veľmi dôležité časti príbehu. Putinovo presvedčenie, že Rusko má dočasnú vojenskú výhodu nad NATO v hypersonických zbraniach, a jeho podcenenie ukrajinského odporu určite prispeli k rozhodnutiu začať vojnu. Jedným z rozhodujúcich faktorov bola Putinova reakcia na procesy v ukrajinskej vnútornej politike a jeho rastúce presvedčenie, že Rusko ich nebude môcť ovplyvniť – že Ukrajina sa nezvratne mení na to, čo nazýval „protiruským“ a že neexistujú žiadne politické prostriedky, aby zabránili tejto transformácii.
Jedným zo spúšťačov, ktorý bol podceňovaný, je Zelenského uvalenie vážnych sankcií na opozíciu, pričom hlavným cieľom bol Viktor Medvedčuk – jeden z lídrov strany Opozičná platforma. Medvedčuk je starý muž v ukrajinskej politike; bývalý Kučmov náčelník štábu, osobný priateľ Putina a hlavný vyjednávač pri výmene väzňov na Donbase. Typicky je považovaný za najviac „proruského“ človeka medzi hlavnými politickými osobnosťami na Ukrajine, hoci treba brať do úvahy post-euromajdanskú polarizáciu a posun politických súradníc na Ukrajine k prozápadnému a nacionalistickému pólu. Bol jedným z cieľov sankcií po roku 2014. Keďže opozičná platforma bola v prieskumoch pred Zelenským, vyzeralo to, akoby prezident práve zaútočil na politického rivala. Rozhodnutie začať uvaľovať sankcie – niekedy bez akýchkoľvek vážnych dôkazov proti ľuďom, na ktorých sa zamerali – prijala malá skupina, Rada národnej bezpečnosti a obrany, čo je v podstate asi dvadsať ľudí: väčšinou ministri, šéfovia spravodajských služieb, finančné inštitúcie ako centrálna banka. Jeden z nich, Dmytro Razumkov, expredseda ukrajinského parlamentu, začal hovoriť o tom, čo sa deje po tom, čo bol v októbri 2021 odvolaný z funkcie, krátko predtým, ako americké médiá prvýkrát začali zverejňovať informácie o hroziacej ruskej invázii.
Čo zahŕňali sankcie proti Medvedčukovi a ostatným? Tieto sankcie boli prísnejšie ako tie, ktoré zvyčajne ukladáme my?
– Zásadný rozdiel je v tom, že Ukrajina uvalila sankcie na ukrajinských občanov bez súdneho rozhodnutia. Všetky Medvedčukove bankové účty boli zmrazené a nemohol používať svoje aktíva. NSDC tiež sankcionovala Medvedčukovho obchodného partnera Tarasa Kozaka, formálneho vlastníka troch televíznych staníc všeobecne považovaných za Medvedčukove; to vytvorilo právny mechanizmus na zastavenie vysielania týchto televíznych staníc, čo bol možno najdôležitejší politický dôsledok sankcií. Televízie silne útočili na Zelenského, ako aj na prozápadné a nacionalistické sily na Ukrajine, pričom zvyčajne kritizovali ľudí z mimovládnych organizácií a politikov ,vychovaných Sorosom‘. Neskôr dal Zelenskyj Medvedčuka do domáceho väzenia, keď proti nemu vláda začala trestné stíhanie pre obvinenia z vlastizrady za obchodovanie s uhlím s donbaskými republikami. Bola to dohoda, ktorú Medvedčuk v skutočnosti sprostredkoval Porošenkovi, pretože potrebovali uhlie pre ukrajinskú ekonomiku. Zelenskyj takto dokázal spojiť Medvedčuka a Porošenka, ktorí stáli na opačných stranách ukrajinskej politiky; takže ak ich spojíte, začnú sa navzájom diskreditovať; a ak by Porošenko tajne jednal s Medvedčukom, vyzeralo by to ako zrada dôležitej časti jeho voličov.
Aké boli motívy Zelenského pri sankcionovaní Medvedčuka?
– Je ťažké si tým byť istý. Národno-liberálna občianska spoločnosť privítala sankcie proti Medvedčukovi, pretože ho považovali za „proruskú piatu kolónu“ – na tento krok čakala dlhé roky. Reálnejšie vysvetlenie je, že Zelenskyj sa zameral na lídra konkurenčnej strany, ktorá si koncom roka 2020 rýchlo získavala popularitu na pozadí vlny rozčarovania zo Zelenského medzi voličmi v juhovýchodných regiónoch, ktorí ho v roku 2019 masívne podporovali, ale už nevidel žiadny podstatný rozdiel medzi ním a Porošenkom. Ďalším aspektom, ktorý Simon Shuster zdôraznil vo svojom príbehu v časopise Time, je, že keď boli sankcie uplatnené, zarážajúco ich privítalo americké veľvyslanectvo krátko po Bidenovej inaugurácii koncom januára 2021.
Komplikujúcim faktorom je, že Medvedčukove televízne stanice presadzovali konšpiračnú teóriu o Hunterovi Bidenovi a Burisme, ktorú Trump využil na diskreditáciu Bidena počas volieb v roku 2020. Celý svet si mohol prečítať prepis slávneho telefonátu, počas ktorého Zelenskyj presne neodmietol Trumpove quid pro quo narážky na začatie oficiálneho ukrajinského vyšetrovania kauzy Burisma, čím prilial olej do ohňa škandálu okolo Bidena. Zelenskyj si mohol myslieť, že blokovanie Medvedčukových televíznych staníc bude vnímané ako „priateľské gesto“ voči novému americkému prezidentovi, za pokus o očistenie seba samého. Vieme tiež, že Biden sa neponáhľal s oficiálnym telefonátom Zelenskému po jeho inaugurácii – o tom sa v tom čase diskutovalo v ukrajinskej tlači ako o znamení možných problémov pre Zelenského. Nemáme však žiadne spoľahlivé dôkazy, ktoré by potvrdili jedno z týchto vysvetlení.
Bez ohľadu na motívy, Zelenského vláda potom útok zdvojnásobila a začala používať sankcie oveľa širšie – niekedy proti oligarchom, často proti ľuďom podozrivým z organizovaného zločinu, ale aj proti iným opozičným médiám. Začiatkom roku 2022 zablokovali väčšinu hlavných opozičných médií vrátane jednej z najpopulárnejších ukrajinských webových stránok Strana.ua a najpopulárnejšieho politického blogera Anatolija Šaríja, ktorý požiadal o azyl v EÚ. Zelenskyj si týmito sankciami, ktoré boli z právneho hľadiska dosť pochybné, vytváral veľa nepriateľov a ukrajinskí oligarchovia si začali robiť starosti. Do konca roku 2021 bol Zelenskyj v konflikte s Rinatom Achmetovom, najbohatším mužom na Ukrajine. Achmetov začal okolo seba zhromažďovať populárnych influencerov – známych novinárov, Razumkova, odvolaného predsedu parlamentu, odvolaného mocného ministra vnútra Avakova – a vyzeralo to na začiatok možnej koalície proti Zelenskému, ktorá by ho mohla napadnúť. V prípade nejakej krízy vynútiť si predčasné voľby a dostať sa k moci. Zelenskyj tak bol v boji s „proruskou“ opozíciou, s Porošenkom – ktorého sa v januári 2022 pokúsil zadržať, no nepodarilo sa mu to – a s Achmetovom. Nevyzeralo to pre neho vôbec dobre; ak si vytvoríte toľko nepriateľov, možno sa zjednotia, len aby sa vás zbavili.
Diskutovalo sa o oslabení právomocí prezidenta, premene funkcie na prevažne ceremoniálnu úlohu, smerovanie k parlamentnej republike. Pred vojnou mu prieskumy nepriali, v niektorých dokonca prehrával s Porošenkom. Ale vojna všetko zmenila – a, samozrejme, Zelenskyj je teraz oveľa populárnejší. Ak dokáže vyhrať vojnu alebo aspoň dosiahnuť nejaké neponižujúce urovnanie s Putinom, môže sa stať jedným z najpopulárnejších politických vodcov, akých kedy Ukrajina mala.
Ako tieto sankcie voči Medvedčukovi a iným súviseli s inváziou?
– Ako Shuster uviedol vo svojom článku v Time, po sankciách proti Medvedčukovi koncom januára 2021 len o niekoľko týždňov neskôr nasledovali prvé známky sústreďovania vojsk Ruska na ukrajinskej hranici. Putin bral vylúčenie Medvedčuka z ukrajinskej politiky ako jasný odkaz – „absolútne očividná očista na politickom poli“, cituje ho Shusterov informátor. Americké veľvyslanectvo v Kyjeve to zdôraznilo tým, že sankcie okamžite schválilo: rozhodnutie bolo prijaté v piatok večer a v sobotu americké veľvyslanectvo tweettovalo niečo ako: „Podporujeme úsilie Ukrajiny chrániť svoju suverenitu a územnú celistvosť prostredníctvom sankcií.“ Dalo by sa špekulovať, že Putin považoval krok proti Medvedčukovi za posledný odkaz, že Ukrajina nikdy, nikdy neuplatní Minské dohody; že do vládnej koalície na Ukrajine nebude nikdy vpustený žiadny politik naklonený Rusku; že to nikdy nebude prístupné ruským záujmom.
Príbeh časopisu Time opisuje moskovské zdôvodnenie budovania jednotiek ako formu nátlakovej diplomacie – jediný spôsob, ako prinútiť Západ, aby vyjednával o sankciách a bezpečnostných zárukách, uvádza Shusterov anonymný kremeľský zdroj. Nevysvetľuje to inváziu – ani ju, samozrejme, neospravedlňuje.
Samozrejme, nemôže existovať žiadne prijateľné ospravedlnenie pre túto vojnu. Vojna mala za cieľ presadiť status veľmoci Ruska, vytýčiť hranice jeho „sféry vplyvu“, kde bude mať Rusko pravdu – schopné pristúpiť buď k zmene „protiruského“ režimu, alebo k rozdeleniu Ukrajiny, alebo s premenou veľkého územia na obrovskú šedú zónu zbombardovanú na predmoderný štát. Čin, ktorý nevyhnutne vedie k masovým obetiam, masakrom civilistov, katastrofálnej deštrukcii. Vojna slúži Putinovi aj ako dôležitý domáci cieľ. Jeho cieľom je transformovať ruskú politiku z postsovietskeho cézarizmu, ktorého krehkosť sa stala takou evidentnou počas nedávnych povstaní v Bielorusku a Kazachstane, na potenciálne stabilnejší, konsolidovaný, mobilizačný politický režim s imperialisticko-konzervatívnym ideologickým projektom, ktorý je pre niektorých hegemónnejší, ale represívnejší pre ostatných. V tomto projekte by mnoho Ukrajincov bolo treba násilne „prevychovať“ z „banderovskej“ protiruskej ukrajinskej identity na Malorosiju, proruskú ukrajinskú identitu.
Minulý rok v odpovedi na otázky Rusov o tom, čo by Rusko mohlo urobiť, aby pomohlo „proruským“ ľuďom na Ukrajine, ukrajinský „proruský“ opozičný novinár napísal niečo takéto: „Nechajte Ukrajinu na pokoji a sústreďte sa na budovanie bohatého príťažlivého Ruska.“ Odpoveď odráža základnú postsovietsku krízu hegemónie: neschopnosť postsovietskej a konkrétne ruskej vládnucej triedy viesť, nielen vládnuť podriadeným triedam a národom. Putin, podobne ako iní postsovietski cézaristickí vodcovia, vládol prostredníctvom kombinácie represie, rovnováhy a pasívneho súhlasu legitimizovaného naratívom o obnovení stability po rozpade Sovietskeho zväzu v 90. rokoch. Neponúkol však žiadny atraktívny developerský projekt. Ruská invázia by sa mala analyzovať presne v tomto kontexte: ruská vládnuca klika, ktorá nemá dostatočnú mäkkú silu príťažlivosti, sa nakoniec rozhodla spoliehať na tvrdú silu násilia, počnúc donucovacou diplomaciou začiatkom roku 2021, potom upustila od diplomacie a rozhodla sa pre vojenský nátlak v r. 2022.
V rámci prípravy na inváziu od decembra 2021 Bidenova administratíva odmietala rokovať s Putinom a namiesto toho zverejňovala svoje spravodajské informácie o plánoch ruskej invázie a viedla megafónovú diplomaciu. Ako to bolo vidieť na Ukrajine?
– Až do 24. februára väčšina Ukrajincov neverila, že Rusko Ukrajinu napadne. Vláda tomu tiež neverila. Zelenskyj si myslel, že môže dôjsť k nejakej „obmedzenej invázii“, ale nie k úplnému náporu, ku ktorému skutočne došlo. Ukrajinskí vojenskí analytici z think-tanku ministerstva obrany vypracovali správu, v ktorej sa uvádza, že je mimoriadne nepravdepodobné, že by Putin zaútočil na Ukrajinu v roku 2022. Zelenskyj bol nespokojný s kampaňou západných médií, pretože si myslel, že jej cieľom je vyvinúť tlak, aby začal s implementáciou Minských dohôd, ktorej sa bránil; alebo aby opustil nárok na vstup do NATO. Ukázalo sa, že sa mýlili všetci a CIA a MI6 mali pravdu – hoci teraz informovali médiá, že známky Putinovho konečného rozhodnutia začať vojnu sa objavili najskôr vo februári. Podcenili potenciál ukrajinskej armády, rovnako ako precenili ruskú armádu, od ktorej očakávali, že za tri-štyri dni dobyje Kyjev. Alebo prinajmenšom verejne predpovedali takéto prognózy, ktoré dopĺňali zjavný ruský nesprávny odhad o rýchlom a ľahkom víťazstve ich „špeciálnej operácie“ na Ukrajine.
Prečo teda Washington invázii nezabránil? Ak USA vedeli, že sa blíži invázia, prečo neurobili nič iné, len prezradili Putinove plány médiám?
– Jednou stratégiou by bolo začať seriózne rokovania s Putinom, dohodnúť sa, že Ukrajina sa nestane členom NATO, pretože nikdy netúžili pozývať ju, aby sa pripojila – ani nemajú chuť za ňu bojovať, ako vidíme teraz. Ďalšou, opačnou stratégiou by bolo poslať na Ukrajinu masívne zásoby zbraní pred začiatkom vojny, čo by stačilo na to, aby sa zmenili výpočty na Putinovej strane. Ale neurobili ani jednu z týchto vecí – a to vyzerá zvláštne a pre Ukrajinu, samozrejme, veľmi tragicky.
Relatívna sila ukrajinského vojenského odporu prekvapila aj mnohých pozorovateľov. Myslíte si, že je to kvôli profesionálnym zbraniam a výcviku, ktoré prišli od nás, alebo vďaka spontánnej národnej sebaobrane?
– Vojenský odpor je rozhodne silnejší, ako Rusi očakávali. V okupovaných mestách sa konali významné zhromaždenia na podporu Ukrajiny, hoci sa ich doteraz zúčastnila len malá časť obyvateľov. Napríklad v Chersone, meste s 300 000 obyvateľmi pred inváziou, zhromaždenia zmobilizovali približne 2 000 až 3 000 ľudí. Niektorí ľudia majú strach z ruských represií, ale niektorí čakajú, čo sa stane, ako dlho tam Rusi zostanú. Keďže ruské plány s okupovanými územiami mimo Donbasu sú nejasné, bolo by veľmi riskantné začať spolupracovať, pretože keď sa Ukrajinci vrátia, títo ľudia budú prenasledovaní. To ovplyvňuje výpočet kolaborácie. Odpor je významný, ale nie je to jediná vec, ktorá sa deje; rôzni Ukrajinci reagujú na inváziu veľmi odlišným spôsobom, ako je to typické počas vojen.
Sú v okupovaných mestách stále ukrajinské politické administratívy?
– Rusi ich teraz začínajú nútiť k spolupráci alebo ich nahrádzajú. Existujú správy, že niekedy zatknú a unesú ukrajinské úrady, ktoré odmietajú spolupracovať. Po mesiaci okupácie začínajú vytvárať niektoré zo štruktúr občianskej vojenskej správy. V Chersone a ďalších okupovaných mestách na juhu zavádzajú ruský rubeľ ako menu. Začali vyplácať malé sumy dôchodcom a zamestnancom verejného sektora.
Akceptovala by Zelenského vláda alebo ktorákoľvek ukrajinská vláda odtrhnutie provincií Donbas alebo Krymu?
– To by bol veľmi bolestivý kompromis. Ak vláda začne hovoriť, že je pripravená akceptovať anexiu Krymu a takzvanú nezávislosť Doneckej a Luganskej republiky, došlo by k obrovskému útoku na Zelenského – zrádza krajinu, kapituloval pred Rusmi. Nechcel by to radšej povedať otvorene, nech sa za rokovacím stolom deje čokoľvek. V nedávnom rozhovore pre Economist Zelenskyj zaujímavo povedal, že je dôležitejšie zachraňovať ukrajinské životy ako zachraňovať územie. Dalo by sa to interpretovať tak, že si myslí, že môže byť nútený pristúpiť k tomuto kompromisu. Môže však počítať s určitým odlišným vývojom vojny – vyčerpaním ruských zdrojov, nejakou veľkou porážkou alebo ďalšími dodávkami amerických zbraní. Môže sa diskutovať o rôznych možnostiach, ktoré by mohli byť aktivované v závislosti od výsledku na bojiskách.
Aký druh Ukrajiny vidíte, ako sa vynorí z tejto vojny?
– Vojna mení ukrajinsko-ruské vzťahy a ukrajinskú identitu. Pred vojnou mohla významná menšina, možno 15 percent ukrajinských občanov povedať, že sa cítia Ukrajincami aj Rusmi. Teraz to bude oveľa ťažšie – rozhodovali by sa, a myslím si, že v prospech ukrajinskej identity. Postavenie ruského jazyka a ruskej kultúry bude ešte viac obmedzené vo verejnej sfére – a v súkromnej komunikácii. V prípade dlhotrvajúcej vojny, ktorá by Ukrajinu zmenila na Sýriu alebo Afganistan v Európe, by bola veľká pravdepodobnosť, že vedúce pozície v odboji začnú obsadzovať radikálni nacionalisti so zjavnými politickými dôsledkami. Ukrajina, na ktorej som sa narodil a kde som prežil väčšinu svojho života, je teraz navždy stratená – akokoľvek táto vojna skončí.
Predpokladáte nejaké politické podrazy proti Putinovi v Rusku?
– Teraz nie. Podpora pre vojnu v Rusku je údajne 60 – 70 percent alebo viac. Môžeme diskutovať o tom, do akej miery veriť ruským prieskumom verejnej mienky, ale nemáme žiadne iné systematické dôkazy a je to pravdepodobné. Samozrejme, ak budú obete narastať, ak sa vojna bude naťahovať a plné účinky sankcií pocítia viac obyčajní Rusi, vnímanie sa zmení – ruská vláda sa bude musieť prispôsobiť. Len spoliehanie sa na diktátorské opatrenia nemôže z dlhodobého hľadiska fungovať a v určitom okamihu si budú musieť začať kupovať lojalitu Rusov. Ich prvým problémom je, ako preorientovať ruskú ekonomiku od Západu. Ale práve teraz je vzbura veľmi nepravdepodobná, najmä keď z krajiny utieklo asi 200 000 skutočných opozičných a protivojnových Rusov. Opozícia v Rusku je rozdelená a potláčaná – hnutie Navaľného je zatiaľ rozdrvené a komunistická strana v skutočnosti podporuje vojnu. Elitný štátny prevrat proti Putinovi je pravdepodobnejší, ale pochybujem, že by urobili prvý krok pred porážkou na Ukrajine. A tak to nakoniec nie je revolúcia alebo palácový prevrat, ktorý ukončí vojnu na Ukrajine, ale skôr výsledky vojny, ktoré určia, či Rusko uvidí vzburu, prevrat alebo upevnenie putinizmu.
.jpg){kind=link}