Skrátenie pracovnej doby nie je utópia, ale nevyhnutnosť

Ján KOŠČ (49) sa dlhé roky zasadzuje za zlepšovanie postavenia zamestnancov. Okrem pôsobenia v odboroch v košickom U.S. Steel patrí aj k spoluzakladateľom prozamestnaneckého občianskeho združenia Pracujúca chudoba a je zakladateľom Asociácie sociálno-ekonomických analytikov. Dlhodobo popularizuje myšlienku skracovania pracovnej doby. Pre nitranoviny.sk hovorí, prečo je tento krok pre spoločnosť nevyhnutný a aké dopady to bude mať na ekonomiku.

Skrátenie pracovnej doby je dnes vnímané ako utopický krok. Skutočne je to také prelomové, alebo by sme pri hlbšom skúmaní histórie dokázali nájsť aj príklady z minulosti?

Na prvý pohľad, hlavne pre tých, ktorí sa problematikou nezaoberajú, sa môže zdať, že ide o niečo prelomové, no k takejto sociálnej inovácií došlo v minulosti už mnohokrát. Keď sa rušilo otroctvo, keď sa zakázala detská práca, keď sa umožnilo chudobným a ženám hlasovať vo voľbách. Tieto požiadavky boli vždy utopické a vraj nereálne. Dnes sa nad tým ani nepozastavíme. A čo sa týka skracovania pracovného času, tak ten sa v minulosti zásadne skracoval už viackrát. V 19. storočí bolo bežné, že sa pracovalo 12-14 hodín denne a 7 dní do týždňa. Keď britský podnikateľ Robert Owen na Aachenskom kongrese v roku 1818 predstavil svoj návrh na skrátenie pracovného času na 10 hodín, tak to účastníci označili za šialené.

Rovnako aj v roku 1918, keď novovzniknutá Česko-Slovenská republika v parlamente schválila zákon o osemhodinovom pracovnom čase, tak tiež to bolo označované za utopické a nereálne. A keď sa v ČSSR v šesťdesiatych rokoch objavili návrhy na zrušenie soboty ako bežného pracovného dňa, tak malo ísť o utópiu a malo to viesť k rozvratu ekonomiky.

V spoločnosti prevláda mnoho stereotypov. Skúsme teda reagovať na najčastejšie z nich. Museli by ľudia odrobiť rovnaký počet hodín, len v priebehu nižšieho počtu dní?

Ak by ľudia mali odpracovať rovnaký počet hodín za týždeň, ale za menej dní, tak to by nešlo o skracovanie pracovného času, ale len o jeho stlačenie. Toto určite nie je žiadna revolúcia, to je možné už dávno, keďže v rámci 40 hodinového pracovného týždňa si môžete dohodnúť akýkoľvek dochádzkový systém, ak je vôľa na oboch stranách. Toto však nie je cieľom požiadaviek na skracovanie pracovného času.

Ako vnímate snahy niektorých zamestnávateľov, ktorí už ohlásili skracovanie pracovnej doby, ale presne podľa vyššie spomenutého scenáru: týždenný pracovný fond zamestnancom nahustili do štyroch dní?

Vnímam to na jednej strane ako snahu zamestnávateľov vyjsť v ústrety zamestnancom, ktorí by chceli mať 3 dňový víkend. Čo sa môže páčiť hlavne mladým. Na druhej strane, ak by takáto zmena bola povinná pre všetkých zamestnancov, tak by to bola významná komplikácia napr. pre rodičov detí. A hlavne takáto zmena pracovného času je tak trochu odďaľovaním nevyhnutného – čiže reálneho skrátenia pracovného času.

Ak by sme teda mohli reálne odrobiť menej hodín, tak by sme aj menej zarobili?

Tu treba povedať, že ide o strašenie a nepochopenie požiadavky. Odpracovať menej hodín a zarobiť menej, to je možné už dávno, ide o tzv. skrátený úväzok. Na Slovensku o skrátené úväzky veľmi záujem nie je, hlavne z dôvodu nízkej mzdovej úrovne aj pri plných úväzkoch. Keď sa skracoval pracovný čas v roku 1918, tak to bolo so zachovaním výšky miezd a rovnako to bolo aj v prípade, keď sa rušila pracovná sobota v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. A presne taká istá je aj súčasná požiadavka na skrátenie pracovného času. Základný pracovný čas by sa mal zo 40 hodín týždenne skrátiť na 32 hodín týždenne bez toho, aby sa znižovali mzdy.

Čiže mzda by nám zostala rovnaká, len by sme odpracovali menej hodín. Nie je to nefér voči zamestnávateľom? Je pravda, že by to museli zaplatiť oni?

Ak by sme považovali takýto argument za relevantný a správny, tak by sa na pracovnom čase z dôb Roberta Owena nič nezmenilo a aj dnes by sme pracovali 7 dní do týždňa po 12-14 hodín denne. Podobné výstrahy zaznievali napríklad medzi rokmi 1960-1968 zo strany špičiek KSČ, ktoré si nevedeli v trvalo nedostatkovej ekonomike predstaviť výpadok 15 percent pracovného času. Malo to vraj spôsobiť výpadok v počte 1 milióna pracujúcich. Nič z týchto obáv sa nakoniec nepotvrdilo.

A ak sa pozrieme na súčasné experimenty po celom svete, tak vo firmách a sektoroch, kde došlo k skráteniu pracovnej doby, dochádza aj k rastu produktivity a ziskov, takže sa netreba obávať negatívnych následkov. Tu však treba povedať, že firmy sa musia na takúto zmenu dôkladne pripraviť. Musia urobiť rôzne zmeny v technológiách, v technologických postupoch, dochádzke zamestnancov, musia investovať do nových liniek, alebo do výskumu a vývoja. Tu je potrebné povedať, že za posledných povedzme 100 rokov vzrástla produktivita viac ako 1000 násobne, ale mzdy sa v súlade s týmto rastom nezvyšovali, ani pracovný čas sa v súlade s týmto rastom neskracoval.

Neobávate sa toho, že to mnohých podnikateľov položí na lopatky?

Ak to položí na lopatky niektoré firmy, tak len v tom prípade, že nebudú investovať do vlastnej budúcnosti. Už dnes, žiaľ, máme na Slovensku množstvo tzv. zombie firiem, ktorých podnikateľským plánom je konkurovať na základe nízkych miezd a zlými pracovnými podmienkami. Slovenské firmy už desaťročia v priemere investujú do výskumu vývoja jeden z najnižších podielov na HDP a aj v rámci krajín východnej a strednej Európy patríme medzi najhorších. Zmena pracovného času buď takéto firmy prinúti investovať do inovácií a svojej vlastnej budúcnosti, alebo to bude ich koniec. A tu netreba byť nejako zásadne sentimentálny – dnes tiež nikto neplače za firmami, ktoré mali svoj biznis vybudovaný na detskej práci, alebo pracovnej dobe od vidím do nevidím.

Ďalší stereotyp znie zhruba takto: „Skrátenie pracovnej doby sa nedá zaviesť všade. Ak by sme to plošne zaviedli zo dňa na deň, tak vznikne chaos.“ Čo hovoríte na toto tvrdenie?

Sociálne inovácie sa presadzujú buď evolučne, alebo revolučne. Ideálom je, ak sa takéto zmeny zavádzajú postupne a premyslene. Je to lepšie, pretože sa dá na zmeny pripraviť, je možné prijať opatrenia rôzneho charakteru, aby sme zo zmeny vyťažili čo najviac pozitív a pripravili sa na eliminovanie prípadných negatív.

Ak sa vrátime do minulosti, tak schválenie zákona v ČSR v roku 1918 bola zmena revolučná, kedy sa kratší pracovný čas presadil veľmi rýchlo. Malo to svoje nedostatky, no dnes nikomu ani nenapadne spochybňovať, že išlo o zásadne zlepšenie postavenia pracujúcich. Naopak, zrušeniu pracovnej soboty v ČSSR predchádzalo od roku 1960 množstvo experimentov a skúšok, či je to vôbec možné a keďže sa to potvrdilo, tak od septembra 1968 už ani nikomu nenapadne vnímať sobotu ako klasický pracovný deň.

V Nemecku sa podarilo odborom v deväťdesiatych rokoch minulého storočia skrátiť pracovný týždeň v nemeckom ťažkom priemysle na 35 hodín týždenne. Stalo sa tak po sérií štrajkov a dnes túto zmenu tiež nikto nespochybňuje a ak sa pozrieme na výkonnosť nemeckého priemyslu, tak žiaden pokles zaznamenaný nebol. V tomto roku nemecké odbory idú ďalej a budú požadovať postupné skracovanie na 32 hodín týždenne.

Rozumiem, ale predsa. U nás často zaznieva, že my sme krajina postavená na priemysle a nepretržitej prevádzke a u nás to jednoducho nepôjde.

Toto je tiež len mýtus. Priemysel, aj nepretržité prevádzky prežili aj rok 1918, aj rok 1968, rovnako prežijú aj ďalšie skracovanie pracovného času. V nemeckom a rakúskom priemysle sa bežné robí 35 a menej hodín do týždňa a žiadne znaky krachu a zániku nevykazujú.

Predpokladám, že v nepretržitej prevádzke bude musieť byť skrátenie pracovného času kompenzované náborom ďalších zamestnancov, aby sa tá práca vykryla a podľa aktuálneho stavu to bude nereálne, keďže už dnes máme nedostatok zamestnancov.

Ak firma fungujúca v nepretržitom, alebo inom pracovnom režime neurobí nič iné, okrem skrátenia pracovného času zamestnancov, tak samozrejme, musela by najať viac zamestnancov. To je jednoduchá matematika. Otázkou je, či firmy fungujú v takomto móde dlhodobo? Vo firme, kde pracujem pracovalo v roku 1990 cca 30 tisíc zamestnancov a dnes nás tam je cca 8 tisíc. Pritom dokážeme vyrobiť o skoro pätinu viac produkcie ako v roku 1990. To znamená, že zmenami technológií, technologických postupov, postupov práce, vývojom, automatizáciou a implementáciou nových výrobných liniek dokážu firmy už dnes redukovať počet potrebných zamestnancov. Takže, ak firmy urobia dostatočné opatrenia, tak nábor nových zamestnancov môžu minimalizovať, alebo dokonca aj vylúčiť.

A čo sa týka zrýchľovania nástupu priemyslu 4.0/5.0, robotizácie a umelej inteligencie, tak sa dá predpokladať, že budeme skôr čeliť opačnému problému ako nedostatku zamestnancov.

Téme skracovania pracovnej doby sa venujete dlhodobo. Pred necelými dvomi rokmi vám dokonca vyšla kniha Revolúcia pracovného času. Ako by ste zhodnotili experimenty so skracovaním pracovnej doby v zahraničí?

Dá sa povedať, že sa začína doslova masovo experimentovať a mnohé firmy už k tomu aj definitívne pristúpili. Asi zatiaľ prvou lastovičkou, kedy bolo/bude takéto skrátenie pracovnej doby realizované na celoštátnej úrovni je Island. Tam v minulosti skrátili pracovný čas v celom štátnom sektore a momentálne sa postupne skracuje aj v súkromnom sektore. (odkaz na knihu Revolúcia pracovného času nájdete TU)

Väčšina súčasných experimentov sa končí úspechom, ale ako som povedal vyššie, úspešne v tomto smere nie sú tie firmy, ktoré zmenia iba pracovný čas zamestnancov. Dôležité je investovať do vlastného rozvoja a do inovácií.

Povedzme, že negatívnym príkladom v tomto smere môže byť celoštátne skrátenie pracovného času vo Francúzsku, kde od roku 2000 zaviedli 35 hodinový pracovný čas. Tam ponúkol štát firmám významné daňové škrty, no firmy okrem čerpania tohto benefitu v podstate vôbec neinvestovali do rozvoja a nemenili ostatné zaužívané podmienky a postupy. Zmena sa nakoniec prejavila tak, že Francúzi v realite nerobia menej hodín ako iní Európania, len odpracujú viac nadčasov nad 35 hodinový pracovný týždeň. Na druhú stranu bolo vo Francúzsku prekvapením, že nezamýšľaným dôsledkom zmeny sa stal významný pokles príjmovej nerovnosti medzi mužmi a ženami.

Mohli by sme podľa Vás spustiť podobný experiment aj na Slovensku? Napríklad formou štátnej dotácie na modernizáciu výrobného procesu? Zefektívnenie výrobného procesu by tak kompenzovalo menej odrobených hodín a produktivita práce by de facto zostala rovnaká. Ľudia by odrobili menej, zamestnávateľ by získal modernizáciu výroby a štát by získal cennú skúsenosť.

Samozrejme, že áno. Dokonca takýto experiment už na Slovensku dávno prebehol. V roku 1996 vo vtedajších Východoslovenských železiarňach (VSŽ) bol skrátený pracovný čas v nepretržitej prevádzke na 33,5 hodiny týždenne a pre ostatných zamestnancov na 35,5 hodiny týždenne. A táto zmena nebola financovaná štátom, ale samotnou firmou. V tej dobe došlo k množstvu technologických zmien a investíciám do moderných technológií z vlastných prostriedkov firmy.

Čo sa týka toho, či by štát mal nejako finančne stimulovať firmy k tomu, aby investovali do svojej vlastnej budúcnosti? Mne to príde ako tak trochu nelogické, no na druhú stranu nie som proti, ak sa tým podarí prelomiť tú psychologickú bariéru, ktorú cítiť v odpore firiem a manažérov voči takejto zmene. A samozrejme tu je tiež otázka, či na to ako štát máme pri súčasnom stave verejných financií? Ale ak máme na stimulovanie priamych zahraničných investícií, tak možno by stálo za úvahu pri skracovaní pracovného času pomôcť skôr malým domácim firmám, ktoré nemajú také možnosti ako väčšie firmy.

Spomínali ste psychologickú bariéru, skúste k tomu povedať trochu viac, ako to máme chápať?

Ide v podstate o zvyk a obavu pred zmenami. Ak niečo považujeme za normálne, spoločensky prijateľné, tak sa zmien prirodzene obávame. Už viac ako 100 rokov tu máme osemhodinovú pracovnú dobu a 60 rokov 5 dňový pracovný týždeň, ktorý je aktuálne pretavený do základného 40 hodinového pracovného týždňa. Toto považujeme za štandard, ktorý má nejakú jasne danú ekonomickú a sociálnu podstatu. Pritom nejde o žiaden prirodzený zákon, ale ide len o spoločenskú dohodu. A požiadavka skrátiť tých 40 hodín na 32 v mnohých vyvoláva obavy, ktoré sú stimulované šírenými mýtmi, rôznymi nezmyslami a klamstvami. A tie obavy nie sú len medzi zamestnávateľmi, ale aj medzi zamestnancami, ktorí sa boja, že by im to mohlo poškodiť. Ešte je pred nami dlhá cesta, po ktorej musíme ísť, vysvetľovať, argumentovať a robiť osvetu v prospech tejto zmeny.

Napríklad, pred koronakrízou si väčšina slovenských firiem nedokázala predstaviť funkčný homeoffice pre zamestnancov u ktorých to už vtedy bolo možné. Tiež tomu bránila psychologická bariéra. Firmy sa obávali straty kontroly nad zamestnancami a poklesu produktivity. Koronakríza tieto zmeny urýchlila a dnes si mnohé firmy nevedia predstaviť návrat k predchádzajúcemu stavu.

Rozhovor som začínal tým, či skracovanie pracovnej doby nie je utópia, ale zakončím ho otázkou, čo sa stane, ak ku skracovaniu pracovnej doby nepristúpime. Ako môže podľa vás dopadnúť svet, keď aj v roku 2073 budú ľudia pracovať 40 hodín týždenne v práci?

Ako som povedal na začiatku. Ak to nepôjde evolučne, tak sa táto zmena presadí revolučne. Otázka znie, ako to ako spoločnosť chceme absolvovať. Chceme hľadať spôsoby a cesty ako uskutočniť túto zmenu, alebo ideme hľadať nezmyselné výhovorky, ako sa to nedá? Takže, ak mám odpovedať priamo na túto otázku, tak v roku 2073 tu už dávno budeme mať skrátený pracovný čas a vtedajší zamestnanci nebudú rozumieť odporu voči skracovaniu pracovnej doby, ako my dnes nerozumieme odporu voči doterajším sociálnym inováciám.

A hlavne, dnes si vieme len matne predstaviť ako bude svetové hospodárstvo v roku 2073 vyzerať, čelíme množstvu problémov, od nástupu priemyslu 4.0, cez umelú inteligenciu, až po klimatické zmeny. A mimochodom, napríklad redukciu vypúšťania plynov, ktoré spôsobujú klimatickú zmenu, by sme vedeli dosiahnuť práve cez skracovanie pracovného času.

Rozhovor bol publikovaný na www.nitranoviny.sk 4. júna 2023

(Celkovo 188 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter