Kultivujme svoju schopnosť správne interpretovať udalosti

Z iniciatívy dvoch popredných slovenských filozofov, profesorky Etely Farkašovej, inak známej slovenskej prozaičky a poetky, a profesora Emila Višňovského, v úzkej súčinnosti s redakciou Literárneho týždenníka, sa zrodila myšlienka uskutočniť filozofický dialóg na tému, ako rozumieť a porozumieť súčasnému svetu. Ide totiž o vážny problém, ktorý v súčasnosti hýbe celým svetom. Vyplýva to z dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, z narastajúceho odcudzenia, z prevratných zmien usilujúcich sa dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb posthumánnej budúcnosti a kyborgov. Nastáva čas, keď sa filozofia, literatúra a vôbec umenie ako také musia stať výsostne racionálnym pozorovateľom a kritikom udalostí vôkol nás. Už aj z tých dôvodov, že ľudia chcú krátke a rýchle informácie a navyše si žiadajú aj ich rýchle vysvetlenie, vysvetlenie seriózne, argumentačne a vedecky podložené, a nie mediálne povrchné, zmanipulované politikmi a tzv. politológmi.

Aktéri dialógu sa zaoberajú otázkou prírodno-spoločenského poznania a informovanosti ľudí vo vzťahu k miere porozumenia svetu, nastoľujú potrebu kultivovať selekciu, triedenie a interpretáciu informácií a získaných dát, zamýšľajú sa nad večným problémom odovzdávania skúseností staršej generácie tej mladšej a opačne, nad prehlbovaním napätia medzi generáciami, nad vytváraním generačne vyvážených pohľadov na situáciu v spoločnosti, kladú si takisto otázku, či sa preceňujú technické informácie na úkor individuálnej a kolektívnej skúsenosti, zdôrazňujú dôležitosť súladu individuálnych a spoločenských záujmov. Diskutujú o tom, prečo sa svet ocitol na pokraji nukleárnej katastrofy, ale aj o ďalšom smerovaní spoločenskovedného bádania, o limitoch skúmania zložitostí sveta, o možnostiach filozofie, literatúry a umenia ovplyvňovať tieto procesy, o budúcnosti ľudstva a o tom, že by mala na celej planéte konečne zavládnuť múdrosť a vzájomné porozumenie.

Za redakciu LT kládol otázky Pavol Dinka.

A ešte jedno upozornenie: dialóg sa uskutočnil krátko pred ohavným atentátom na premiéra Roberta Fica.

REDAKCIA: Na začiatok diskusie sa žiada vyjasniť si, čo si predstavujeme pod výrazom – porozumieť svetu, kedy môžeme tvrdiť, že chápeme dianie v ňom, že ho vieme adekvátne „čítať“. Dnešný človek disponuje oveľa väčšími súbormi poznatkov z oblasti prírodných i spoločenských vied, vie oveľa viac o vesmíre a aj o dejoch prebiehajúcich v mikrosvete ako jeho predchodcovia, možno z toho vyvodiť, že lepšie rozumie svetu ako človek minulých storočí?Čo znamená „porozumieť svetu“?

ETELA FARKAŠOVÁ: Nazdávam sa, že pre zodpovedanie danej otázky je potrebné vyjasniť si rozdiel medzi poznaním a porozumením. Jeden z otcov novovekej filozofie Francis Bacon je autorom výroku o poznaní (vedení) ako o moci. Novovek prináša v porovnaní so stredovekom radikálne inú predstavu jednak o tom, čo znamená poznať svet, jednak o tom, čo je účelom tohto poznania. A účelom bolo – ako sa ukazuje ešte vždy aj v súčasnej spoločnosti – ovládanie prírody, získavanie moci nad ňou, jej podrobovanie záujmom človeka. Dosvedčuje to koristnícky charakter vzťahu k prírode ako k zdroju surovín a energií. Miera poznania a ovládania prírody sa v histórii enormne zvyšuje, nároky spoločnosti založenej na princípe nekonečného rastu nadobúdajú hrozivé rozmery a ľudstvo v najbližšej dobe bude konfrontované s globálnou environmentálnou krízou. Vyššia miera prírodovedného poznania teda nepriniesla dostatočne zvýšenú mieru porozumenia svetu, napríklad pochopenia konečnosti jeho zdrojov… Takisto by sme mohli konštatovať, že ani nárast spoločenskovedného poznania, skúmanie spoločenských štruktúr, vzťahov, zákonitostí historického vývoja nepomáha odstrániť vojny, riešiť konflikty racionálnou cestou, a nepomáha ani odstraňovať narastajúce rozdiely a pnutia medzi časťami planéty. Porozumieť či pochopiť predpokladá čosi viac ako získať súhrn izolovaných poznatkov, údajov, faktov, najmä pokiaľ ostávajú v kvantitatívnej rovine, napríklad porozumenie prírody znamená podľa mňa aj zohľadnenie jej „potrieb“ a „záujmov“ . Brniansky filozof Josef Šmajs, autor evolučnej ontológie, hovorí o Zemi ako o subjekte, ktorý má svoje práva a tie musí ľudstvo rešpektovať (ak ich nerešpektuje a riadi sa len svojimi egoistickými nárokmi, prichádza k environmentálnym krízam). Treba však povedať, že ani porozumenie prírode samo osebe nestačí, v podmienkach silnej ekonomizácie myslenia je len ťažko možné, ak vôbec, presadiť ho do strategických rozhodovaní tak, aby nebolo podriaďované ekonomickým záujmom.

EMIL VIŠNOVSKÝ: Jednou zo známych a všeobecne prijímaných charakteristík súčasného sveta je „informatizácia”, informačná explózia prostredníctvom „informačných technológií“. Ľudia chcú a aj môžu byť informovaní, ale informovanosť nie je totožná s porozumením. Informovanosť môže porozumeniu napomáhať, ale môže mu, paradoxne, aj prekážať. Neplatí, že čím viac informácií, tým lepšie pre porozumenie. Porozumenie vyžaduje nielen schopnosť triediť a selektovať informácie, ale najmä ich interpretovať z istého hodnotového stanoviska. Podobne je to aj s „dataizmom“ ako ďalším znakom súčasnej doby, t. j. honbou za „dátami“, údajmi či faktami, v ktorých takisto mnohí vidia „čistú objektívnu pravdu“. Lenže aj faktom porozumieme až vtedy, keď ich interpretujeme z nejakej pozície. A práve tu by som videl jeden kľúčový problém – v tom, ako interpretujeme informácie a dáta, ktorými sme dnes a denne zahlcovaní, ako kultivujeme svoju schopnosť a potrebu interpretovať ich, lebo v tom spočíva aj naša schopnosť porozumieť svetu. Porozumenie je interpretácia, preto je pluralitné, nie monolitné.

REDAKCIA: Žijeme v zvláštnej dobe, ktorá sa od tých predchádzajúcich líši viacerými znakmi, jedným z nich je otázka odovzdávania poznania medzi generáciami… Dnes sme svedkami paradoxnej situácie, že zatiaľ čo v histórii staršie generácie odovzdávali skúsenosti mladším, učili ich, ako sa orientovať vo svete a rozumieť mu, o dnešnej dobe sa ujal názor, že mladší vedia toho o svete viac, majú čo odovzdávať starším, lepšie sa v ňom vedia pohybovať – a teda aj mu lepšie rozumejú. Čo si o tom myslíte? Je to ozaj tak?

ETELA FARKAŠOVÁ: Vzniká dojem, akoby išlo o dve formy „rozumenia“. Mladá generácia je nesporne technicky a digitálne poučenejšia, vyspelejšia ako staršia, je schopná oveľa efektívnejšie využívať digitálnu vzdelanosť, riešiť vďaka nej niektoré problémy (najmä rýchle získavanie informácií z rôznych prameňov a prácu s nimi). Táto znalosť či zručnosť síce prináša nevídané ekonomické (aj politické) výhody, no nie je zárukou skutočného pochopenia toho, ako reálny (nedigitálny) svet funguje, aké skryté sily ho ovládajú, aké väzby či siete určujú priebeh udalostí v ňom, a nepodáva ani vysvetlenie, ako sa ku konkrétnym udalostiam môžeme zodpovedne postaviť a adekvátne konať. Staršie generácie, zväčša s menšou digitálnou zručnosťou, disponujú však niečím, čo sa dnes nedoceňuje, no bez čoho je nemožné porozumieť dianiu vo svete, ako v globálnom, tak aj v jeho jednotlivých súčastiach… Nazdávam sa, že vďaka typu tradičnejšieho vzdelávania starší ľudia disponujú komplexnejším, ucelenejším poznaním. Ich ďalšou a najväčšou prednosťou je rozsah a obsah životnej skúsenosti, jej dejinnej kumulácie, či už v rámci individuálneho alebo kolektívneho, celospoločenského príbehu. Pre porozumenie je dôležité poznať genézu javov, súvislostí, vzťahov, takisto prepojenie retrospektívneho pohľadu s aktuálnym, a odvažujem sa tvrdiť, že – hoci to môže znieť tak trochu nadnesene – potrebný je aj špecifický „vhľad“ do sveta či jeho častí… Podľa viacerých prírodovedcov je dôležité nielen pozorovať, merať, teda vykonávať empirické metódy poznávania (samozrejme, v spolupráci s teoretickými metódami), ale je potrebné sa do objektu skúmania, hoci by išlo dajme tomu o kvasinku, aj „vcítiť“. Barbara McClintock, ocenená Nobelovou cenou za medicínske a biologické vedy, hovorí o potrebe mať cit pre organizmus („feeling for the organism“). Pochopiteľne, že prinajmenšom tak to platí o spoločenskom svete, ktorý je ešte zložitejší ako prírodný, tam sa s kvantitatívnymi opismi, napríklad s tak preceňovanými štatistickými údajmi, s rozličnými grafmi, tabuľkami k porozumeniu sveta zrejme nedostaneme…

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Americký filozof Mark Bauerlein vydal v r. 2008 k tejto otázke knihu, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom Najhlúpejšia generácia s podtitulom Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť alebo Never nikomu pod 30 (Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2010). Autor tým vyvolal rozruch, ktorým si vyslúžil početné pozvania do médií vrátane CNN. Mladší nemôžu vedieť o svete viac ako starší, ale poznanie v klasickom význame tu, zdá sa, nerozhoduje. Skôr platí, že v každej dobe nastupujúce generácie mali prirodzený pocit, že „svet patrí nám” a mali aj energiu vnášať doň niečo svoje, nové. Aj naši klasickí bardi ospevovali mládež ako „držiteľku rána”. Takže mladé generácie vidia svet inak a určite sa stotožňujú so svojou novou dobou viac než generácie ich rodičov a prarodičov. Spoločenské vedy už dávno poznajú a skúmajú také fenomény ako „akcelerácia dejín“ či „generačný konflikt“. Obávam sa, že po roku 1989 sme u nás týmto fenoménom nevenovali dostatočnú pozornosť a dnes sa to pomaly ukazuje aj ako politický problém. Mladí nepočúvajú starých a starí len výnimočne majú schopnosť (či niekedy aj odvahu) osloviť mladých. Mohli by sme povedať, že je to znak „post-tradičnej“ spoločnosti. V tradičnej to funguje inak.

REDAKCIA: V súčasnosti sa dosť jednostranne preceňujú technické informácie – a podceňuje sa poznanie získavané kumulovanou životnou individuálnou alebo kolektívnou skúsenosťou. S čím a ako súvisí podceňovanie životnej skúsenosti, ako to korešponduje s dominantným hodnotovým naladením v dnešnej spoločnosti?

ETELA FARKAŠOVÁ: Nízke hodnotenie životnej skúsenosti nepochybne súvisí aj s tým, že naša doba je superrýchla, hovoríme o nej ako o dynamickej, ako o non-stop spoločnosti, v ktorej hrá dôležitú úlohu rýchlosť. Ako vravel už pred niekoľkými desaťročiami americký sociológ Alvin Toffler – v konkurencii môžu obstáť len „rýchle“ spoločnosti, pomalé sú odsúdené na prehru, ak nie aj na zánik. Skutočne, zrýchľuje sa celý životný čas a človek chce mať všetko hneď, bez dlhého čakania, bez náročnejších príprav, preto niektorí autori hovoria o súčasnosti ako o „dobe instantnej“… Technická zručnosť sa dá osvojiť pomerne rýchlo – životná skúsenosť však nie, na tú si treba nažiť, nedá sa načítať v učebniciach, ani získať v rýchlokurzoch, ale prichádzame k nej plynulým (a reflektovaným) prežívaním vlastného individuálneho (spoločenského) príbehu, nepochybne aj vďaka osobnej alebo historickej pamäti, porovnávaním zapamätaného s aktuálne prežívaným a pod. Na získanie životnej skúsenosti je potrebný čas, veľa času, veľa trpezlivosti, a to sa instantnej dobe nehodí…

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Antickí, ale i moderní filozofi (napr. Schopenhauer) hovorili a písali o „životnej múdrosti“ ako o „kvintesencii života“, ku ktorej sa dá dospieť iba tak, že človek žije „vedomý“, reflektovaný život, lebo iba taký má hodnotu, ako vedel už Sokrates. John Dewey dokonca definoval filozofiu ako „reflexiu skúsenosti“. Neopragmatista Richard Rorty zasa písal o nezastupiteľnej inšpiračnej hodnote veľkých literárnych diel. Lenže filozofia je dnes na okraji spoločnosti, ba aj umenie v podobe literatúry, ktorá je studnicou autentickej ľudskej a historickej skúsenosti, súčasným mladým generáciám veľa nehovorí, lebo čítanie a premýšľanie si vyžaduje čas a sústredenie. To sú práve hodnoty, ktoré ľuďom (nielen mladým) v súčasnom svete – podľa Zygmunta Baumana „tekutom“ – pretekajú medzi prstami ako voda. Kto sa nevie učiť zo skúsenosti iných, vrátane generácie svojich rodičov, je nútený učiť sa na vlastnej skúsenosti oveľa radikálnejšie, ba možno aj drastickejšie. Skúsenosť napokon súvisí s tým, ako prebieha dnes vzdelávanie vôbec, nielen odovzdávanie informácií, ale aj hodnôt, ktoré je dôležitejšie. Problémom je kontinuita a komunikácia medzi ľuďmi vôbec a generáciami zvlášť. 

REDAKCIA: Aké dôsledky môže mať podceňovanie životnej skúsenosti pre medzigeneračné vzťahy, nevedie to k prehlbovaniu napätia medzi generáciami, dokonca ku konfliktným situáciám nielen v privátnej, ale aj spoločenskej rovine?

ETELA FARKAŠOVÁ: Jedným z príkladov je spomínaný obrat v chápaní pozície „učiteľa“ a „žiaka“ (tu sa pozícia učiteľa neviaže na životnú skúsenosť). Tento obrat súvisí aj s utváraním nových podôb vzťahu medzi generáciami. Vo všeobecnosti sa vytráca tradičná úcta „k šediná““, na staršiu generáciu sa nazerá jednak ako na ľudí v celkovom osobnom úpadku, so stratou intelektu i viacerých zručností, so zníženou schopnosťou racionálne posudzovať aktuálne spoločenské dianie, a vôbec schopnosťou rozumieť mu, jednak ako na ekonomickú záťaž alebo (pokiaľ by staršia generácia mala ešte možnosť ovplyvňovať v niečom dôležité rozhodovanie) ako na sociálnu brzdu progresívneho smerovania spoločnosti, ako na silu spôsobujúcu jej stagnáciu.

Isté pnutie medzi generáciami nepochybne poznali aj doby minulé, čo je celkom prirodzené a čo prispieva k civilizačnému vývoju, pretože mladá generácia má nový, neošúchaný pohľad na veci, a ten je takisto potrebný ako pohľad overený skúsenosťou. Ak však prichádza k účelovej politizácii medzigeneračného  napätia, akého sme svedkami v súčasnosti, môže to mať veľmi nebezpečné dôsledky pre spoločenský zmier. Ak sa podnecuje nevraživosť medzi staršími a mladšími časťami spoločnosti, ak sa propagandisticky využíva na politické ciele, môže to spôsobiť hyperpolarizáciu spoločnosti – a v prípade, že tá je už rozštiepená aj na základe iných kritérií, môže to dospieť až k jej fatálnemu vnútornému rozvratu. Obávam sa, že v súčasnosti zaznamenávame nové podoby „ageizmu”, čo je pre demokraciu neprijateľné. Jeho spolitizovaná podoba vystúpila do popredia najmä v predvolebných kampaniach, a čo je horšie, pretrváva a negatívne poznačuje spoločenskú atmosféru podnes. Pokladám preto za nevyhnutné vytvárať generačne vyvážený pohľad na problémy, ktoré trápia spoločnosť a takisto generačne vyvážené spôsoby ich riešenia.

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Potrebné by bolo inak utvárať celkovú spoločenskú atmosféru a verejnú kultúru, na čom majú v dnešnom svete zásadný podiel médiá, ale aj politici, ktorí predsa len „udávajú tón“ v tom, ako sa riešia problémy verejnosti a spoločnosti. Generačné problémy u nás nie sú ničím novým, existovali aj v minulosti a existujú aj v iných krajinách, no ich vyostrovanie dnes je zrejme celkom „logickým“ vyústením nášho spoločenského vývoja za ostatných vyše 30 rokov. Za ten čas dospela jedna generácia a dospieva druhá, ktorá sa narodila do novej éry (v odbornej klasifikácii generácia „Z“ s narodenými medzi  rokmi 1997 – 2012 a generácia „Alfa“ s narodenými po roku 2012). Ich životné ideály a očakávania sú plodom tejto éry a musia byť nepochybne iné, než ideály a očakávania predošlých dvoch generácií („X“ s narodenými medzi rokmi 1965 – 1980, a „Y“ s narodenými medzi rokmi 1981– 1996), z ktorých prvá zažila na vlastnej skúsenosti „starý svet“ aj v dospelosti, kým druhá len v detstve, no obe tieto generácie zakúsili dobu „prelomu“ či „prevratu“ v roku 1989 a po ňom. Pre úplnosť, predošlé dve generácie – povojnová „baby boomers“ (1945 – 1964) a predvojnová „tichá generácia“ (1928 – 1945) – dosiahli dospelosť i seniorský vek ešte v „starom svete“, no dožili sa aj jeho premeny či „pádu“. Ako je možné hodnotovo zladiť všetky tieto generácie „starých“, „mladých“ a ľudí „stredného veku“? Ako by mohli mať zhodné interpretácie svojich životných skúseností? Zhodné očakávania a ašpirácie? Dosiahnuť to vôbec nie je jednoduché, skôr to vyžaduje náročnú prácu na vzájomnom porozumení, spoločenskej empatii a etike. V politickej a širšej spoločenskej rovine došlo u nás v roku 1989 k zásadnej ruptúre, ktorá v kultúrnej, intelektuálnej a emocionálnej rovine prebieha pomalšie a teraz nás „dobieha“. Ešte žijú ľudia z generácií, ktorí vedia z vlastnej skúsenosti porovnať „staré“ a „nové“, ale aj ľudia, ktorí to už takto nemôžu porovnať. Transformácia spoločnosti zo „starého režimu“ na súčasný, ktorý by mal byť jeho zásadnou negáciou a antipódom (z antikapitalistického na kapitalistický so všetkými dôsledkami) je zrejme niečo, čo je oveľa náročnejšie a hlbšie, než len výmena  politických garnitúr a hesiel. Nehovoriac o tom, že globálny svet a jeho vedúca sila – súčasný západný kapitalizmus – sa za ten čas ukázal takisto ako problémový, ba dokonca v kríze.

REDAKCIA: Porozumenie svetu, človečenské sebaponímanie, utváranie zmyslu života, pocitov spokojnosti s vlastným životom, resp. projektovanie vlastných životných plánov, utváranie vzťahov k iným ľuďom, ale aj k prírode má nezastupiteľný zástoj pre napredovanie celej spoločnosti. Pravda, závisí to od súladu a vzájomného vzťahu individuálnych a spoločenských záujmov. Ako sa pozeráte na tento problém?

ETELA FARKAŠOVÁ: Myslím si, že pre to, aby človek pochopil seba a aby bol schopný utvárať si zmysluplné osobné životné projekty – nehovoriac o tom, že pre to, aby sa cítil vo vlastnom živote bezpečnejšie a „udomácnenejšie“–, je potrebné, aby porozumel svetu, ktorého je súčasťou, aby porozumel jeho určujúcim silám a zákonitostiam. Pravda, nie je to absolútna záruka, že jedinec si nájde v živote adekvátne miesto, že sa mu bude dariť bezo zvyšku plniť vlastné očakávania, pretože ľudské osudy sú nepretržite vystavované rôznym aj celkom náhodným, nepredvídateľným vplyvom. Je však pravdepodobné, že porozumenie svetu pomáha človeku pri sebachápaní, pri tvorbe adekvátnych osobných životných plánov a čo je nemenej dôležité, že mu to pomáha orientovať sa v mnohých spoločenských situáciách, lepšie zosúlaďovať vlastné záujmy so spoločenskými, hlbšie nahliadať do jadra problémov – takýto svetu rozumejúci človek je menej manipulovateľný pri ich interpretácii a pri hľadaní ich riešenia.

EMIL VIŠŇOVSÝ: Okrem totálnej krízy dôvery človeka v druhých ľudí (nehovoriac o kríze dôvery občanov v politiku a politikov, česť výnimkám) tu máme totálnu hodnotovú krízu. Jej najvypuklejším dôkazom je odpoveď na otázku, akú hodnotu má dnes človek pre človeka. Myslím reálny človek, nie atrapa, „avatar“ či nejaký digitálny symbol v nejakom médiu. Myslím hodnotu živého človeka pre živého človeka, s ktorým žijeme v jednom dome, jeme pri jednom stole či spíme v jednej posteli, bývame na jednej ulici, sme spolu členmi jednej rodiny, obce, komunity. Myslím človeka, s ktorým sa dennodenne „naživo“ stretávame, nie posielame si e-maily a sms-ky. Ako si s týmto človekom rozumieme? Kto je komu vlastne dnes blízkym človekom? Ten, čo je na druhom konci „on-line“ komunikácie, alebo ten, s ktorým si môžeme hľadieť alebo aj hádať sa z očí do očí? Ľudia dnes viac dôverujú všeličomu inému (ak vôbec), veciam, zariadeniam, strojom, mechanizmom alebo zvieratám (čo je ešte ten lepší prípad), než druhým ľuďom. A napokon mnohí ani sami sebe nedôverujú, keď sa spoliehajú na všelijaké „hodinky“, ktoré im hlásia, koľko krokov prešli, aký majú tep atď. Obávam sa, že ak sa ľudstvo nespamätá z tejto totálnej hodnotovej krízy dôvery k sebe samému, nečaká ho nič dobré. Porozumenie svetu znamená porozumenie druhým ľuďom, vzájomné porozumenie a chápanie sa, čo nevyhnutne zahŕňa spomínanú vzájomnú dôveru, ba aj úctu, uznanie a ďalšie kvality, bez ktorých vzájomné ľudské vzťahy a spolužitie nefungujú. Sú to samozrejmé, ba až banálne veci, ale porozumenie človeka človekom sa dnes ukazuje ako veľký problém.

REDAKCIA: V nadväznosti na predchádzajúcu otázku nesmieme a nemôžeme obísť význam porozumenia svetu pre politiku – najmä v dnešnom rozpohybovanom svete. Napriek tomu, že žijeme v globalizovanej dedine, ako charakterizoval súčasnosť McLuhan, po celej planéte sa čoraz silnejšie prejavujú skupinové záujmy jednotlivých štátov, ich rozličných zoskupení a v rámci toho i mocných medzinárodných oligopolov a monopolov, ktoré vyúsťujú do krvavých konfliktov na viacerých svetadieloch. Myslíte si, že v takýchto podmienkach a za takejto situácie je porozumenie svetu vôbec reálne?

ETELA FARKAŠOVÁ: Porozumenie svetu je sťaženejšie komplikovanosťou sieťových prepojení, rôznych väzieb medzi silami, ktoré ovládajú dnešný svet a ktoré sú pre bežného človeka neviditeľné a každodenným myslením neuchopiteľné. V takých prípadoch je pohodlnejšie siahnuť po jednoduchších vysvetleniach, aké ponúkajú napríklad niektorí politici či médiá, ktoré ich podporujú. Také sa aj ľahšie osvojujú, nenútia človeka k hľadaniu vlastných argumentov, ku kritickému prehodnocovaniu toho, čo sa mu – s celkom konkrétnymi zámermi – ponúka. Šíri sa infekcia čierno-bieleho videnia, a my sa dozvedáme, ako ľahko a rýchlo sa dá svet rozdeliť na dobrú a zlú časť (ríšu dobra a zla), na tých, čo majú (jedinú) pravdu a tých, čo podliehajú hoaxom, dezinformátorom, konšpiráciám. Veď aké poučenie v tomto smere nám dala covidová pandémia? Videli sme, ako sa postupne menili hodnotenia názorov na to, čo je pravda a čo hoax, ako sa postupne podrývali tvrdenia niektorých lekárov-odborníkov a prírodných vedcov o pôvode, šírení či účinkoch vírusu… Pravda sa vždy rodila a rodí pomaly a ťažko, je to trvalý proces, ktorý vyžaduje čas, trpezlivosť. Porozumieť svetu, v ktorom sa stretáva veľké množstvo odlišných, až protirečivých ekonomických a mocensko-politických záujmov, je nesmierne ťažké najmä v aktuálnom čase, veď, ako vraví ľudová múdrosť, „až čas ukáže“…

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Politika je najzodpovednejšia ľudská činnosť. Ak je dnes svet v zlom stave, sú to práve politici, kto ho sem doviedol, či chceme alebo nie (a či to chcú oni sami alebo nie). Teda na pokraj nukleárnej katastrofy, tretej svetovej, o ktorej si nebodaj niektorí z nich vážne myslia, že ju môžu vyhrať tak, že po nej už nebudú mať nijakých nepriateľov, iba tých, čo boli, sú a budú na ich strane. Teda svojich stúpencov a okrem nich už len svojich služobníkov. Dejiny poznajú veľa tých, čo sa opili mocou a túžbou po ovládaní človeka človekom, ba celých más jedným človekom, prípadne malou skupinou ľudí. Túžba po svetovláde či globálnej dominancii je najhoršou z týchto túžob. Takže porozumenie súčasnému svetu určite zahŕňa aj schopnosť odhaľovať „obludy v ľudskej koži”, tých, čo sa vo svojej patologickej túžbe po svetovláde nezastavia pred ničím. Nie dobrým znakom globálnej politiky je aj trend „My na prvom mieste“ („Amerika na prvom mieste“, „Ukrajina na prvom mieste“, „Rusko na prvom mieste“, „Slovensko na prvom mieste“ atď.). Keď sa každý (štát) bude starať iba o seba, kto sa bude starať o celok, svet, planétu a vzájomné spolužitie?

REDAKCIA: Nepochybne, problematika skúmania zložitosti spoločenského sveta má svoje limity, a to najmä v súvislosti s prírodným svetom. V čom vidíte hlavné úskalia týchto limitov? Možno ich vôbec odstrániť a odhaliť korene ich príčin? Akým smerom by malo pokračovať spoločenskovedné bádanie a pretavovanie jeho výsledkov do života?

ETELA FARKAŠOVÁ: Najväčším limitom v porozumení svetu sú – popri spomínanej spletitosti jeho nespočetných vnútorných, často protirečiacich vplyvov – obmedzené kognitívne schopnosti človeka. Samotný náš mozog je limitovaný, nemôže v stave, do akého dospel evolúciou podnes, obsiahnuť nekonečnosť – myslím tým aj nekonečnú pestrosť a zložitosť sveta. Núka sa námietka, že čo nie je schopný mozog sám, môže dosiahnuť v spojení s umelou inteligenciou – tu sa neodvažujem dávať nijaké predpovede, iba ak vysloviť domnienku, že akokoľvek vyvinutá by bola umelá inteligencia, chýbala by jej – podľa môjho názoru – spomínaná schopnosť „vhľadu“, empatického pohľadu do skúmanej veci, ktorý je výsledkom opakovanej ľudskej skúsenosti… Iným limitujúcim faktorom pre porozumenie svetu môžu byť rôzne mocensko-politické, ideologické alebo iné „zásterky“, brániace pravdivému poznaniu… Uvedomovať si limitovanosť ľudského poznania, a teda aj porozumenia svetu, nemusí však viesť k pesimizmu a k skepticizmu pre človeka budúcnosti (za predpokladu, že o ňu aj vlastným pričinením nepríde). Ostáva ešte možnosť zdokonaľovať poznávanie i porozumenie svetu…  

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Humanitné a spoločenskovedné skúmanie a myslenie sú v súčasnom svete vytláčané na okraj, ostrakizované a bagatelizované. Pri pohľade na kolegov z prírodovedných disciplín a technovied mám niekedy dojem, že sa nesprávajú a nevyjadrujú, ba ani sami seba nereflektujú ako ľudské bytosti. Keď si vzápätí uvedomím, že ich ideálom je „objektivita“ v mimoľudskom zmysle, tak mi hneď svitne. Odľudštená veda sa hrá na mimoľudskú autoritu (nie inak ako náboženstvo). Lenže spolu s Kantom, Nietzschem, Deweym i Rortym dávno vieme, že tak náboženstvo, ako aj veda nie sú nič iné ako ľudské výtvory, „produkty“ ľudského intelektu a kultúry, intelektuálnej kultúry. Nijaká ľudská „hra na bohov“ tu nemá miesto, či už v podobe teológov alebo vedcov. Každá takáto hra je napokon dnes už aj pomerne ľahko dešifrovateľná. Všetci sme iba ľudia, „príliš ľudskí“ a zraniteľní ľudia, ktorí ak chcú svoju ľudskosť maskovať alebo nebodaj vydávať za niečo iné, tak klamú nielen iných, ale najmä sami seba. Nielen ľudský klam, ale aj sebaklam je nebezpečný. A klasici dejín vedy mali pravdu: existuje len jedna veda – ľudská –, no tá je pozoruhodne rozmanitá a pluralistická. Preto žiadna jednotlivá a konkrétna veda nemá právo diktovať tým ostatným: „My sme pre vás ten vzor, iba takto sa robí veda a všetci nás musíte nasledovať!” To nie je len vedecká arogancia, ale priam vedecký imperializmus. Pravdaže, dnes aj voči vede, akokoľvek ortodoxnej, stojí opozícia nielen tých, čo stále proti vede kladú vieru, ale aj tých, čo si ešte zachovávajú „zdravý rozum“, i keď ho odmietajú podporiť nejakým zámernejším výskumom alebo skúsenosťou. Dnes žijeme v „post-osvietenskom“ svete, v ktorom veda nie je len riešením problémov, ale sama je problémom.

REDAKCIA: Faktom je, že skepticizmus v nijakom prípade nepomôže vyriešiť tieto problémy. V tomto smere vystupujú do popredia možnosti špeciálnych vied, ale aj filozofie, literatúry a umenia. Nielenže napomáhajú v procese učenia chápať svet, poznávať vzájomnú spätosť medzi porozumením svetu a sebe i svetu, odhaľovať súvislostí návratov k minulosti v zmysle historickej pamäte, porovnávať situácie a vyvodzovať dôsledky. Ako si to predstavujete v praxi, akým smerom zacieliť úsilie, aby sa vzácne myšlienky porozumenia dostali do hláv ľudí a najmä tých, ktorí rozhodujú o ich osudoch?

ETELA FARKAŠOVÁ: Súhlasím, že ani pesimizmus ani skepticizmus nie sú riešením, pohľad na svet (do vnútra sveta) sa v histórii neuveriteľne prehĺbil, špeciálne vedy priniesli závratné množstvá poznatkov, ktoré zásadne zmenili videnie sveta… Ide o to, aby sme dokázali využiť dosiahnutú mieru poznania sveta na to, aby sme mu porozumeli, a na tom základe skvalitnili ľudský život, medziľudské (v najširšom zmysle slova) vzťahy, vrátane vzťahov medzi rozličnými skupinami, národmi, krajinami, a, samozrejme, aby sme zlepšili naše vzťahy k prírode… V dnešnom zložitom svete s mnohými záujmovými skupinami a ich stratégiami, ktoré dianie v ňom znepriehľadňujú a sťažujú rozpoznanie mnohých kauzálnych a iných väzieb, je opäť aktuálna Kantova výzva, aby sme mali odvahu myslieť vlastným rozumom. Náš rozum môže však účinne fungovať len vtedy, ak je trénovaný v hľadaní a zohľadňovaní kontextov, v analytických, syntetických, komparatívnych postupoch, v systematickom kritickom myslení… A aby som neopomenula, aj v už spomínanom „vhľade“… Porozumenie svetu (čo len relatívne, o absolútnom ani nemôže byť reč) si vyžaduje veľa úsilia, tvrdej intelektuálnej i morálnej práce. Malo by k nemu viesť kvalitné odborné i všeobecné vzdelanie zamerané nielen na získanie sumy poznatkov, ale na celostné videnie sveta a jeho porozumenie. Ideálne by bolo, ak by sa v tom duchu dalo formovať aj mentálne naladenie celej spoločnosti… K porozumeniu sveta by mali – okrem školy – podnecovať debaty vo verejnom priestore s poprednými špeciálnymi vedcami, filozofmi, takisto by mala byť účastná na tomto procese literatúra a umenie vôbec: Ja osobne verím v silu literatúry uchopiť zložitosť človeka a jeho sveta natoľko sugestívne, že je schopná prenášať isté morálne hodnoty a dotvárať individuálne (a tým aj kolektívne) vedomie. Predpokladá to však istú čitateľskú pripravenosť a ochotu prijímať to, čo literárne dielo ponúka.

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Všetko, čo kladie do centra človeka a humanistické hodnoty zachovania jeho života i kultúrnych výdobytkov, ktoré ľudské dejiny dosiahli, je dnes médiami, verejnou propagandou či „progresivistickými“ politikmi odsúvané na perifériu ako irelevantné, lebo relevantným majú byť len ekonomický rast, technologický rozvoj a neobmedzený konzum. A práve toto sa vydáva za akýsi „humanizmus“ v zmysle „mať sa dobre“: „Ty sa nechceš mať dobre? Ty chceš zastaviť pokrok? Nič také nie je možné, tak nezavadzaj! A ak chceš zavadzať, tak ťa odstránime!” Tu nejde o vzájomné porozumenie ľudí, ktorí majú rozmanité, pluralistické predstavy o živote i pokroku, ale len o diktát jednej strany, ktorá si o sebe myslí, že „požrala všetku múdrosť sveta“, pokiaľ, pravda, neblafuje alebo ideologicky nemanipuluje. Skôr to druhé bude pravdou. Preto veda, ani technológia nemôžu diktovať ľudstvu jeho budúcnosť, k slovu sa musia dostať aj umenie a filozofia. A tie sa musia dostať aj do hláv politikov, tých, čo sú zodpovední za život veľkých skupín ľudí, národov, štátov. Ako však dostať takýchto ľudí na ich zodpovedné miesta, to je zatiaľ nevyriešený problém. Zaužívané moderné mechanizmy tvorby vlád štátov, vrátane tradičných demokratických volieb, to celkom neriešia.

REDAKCIA: Otázka vzájomného porozumenia je vzhľadom na súčasnú situáciu vo svete doslova kľúčová. Ak k nemu nedôjde, môže hroziť apokalypsa. Nemá pravdu Baudrillard, keď tvrdí, že „svet nebude nikdy preskúmaný, nikdy nenastane nijaký Posledný súd, aby bol svet potrestaný alebo aby bol zbavený obvinenia (…) nezíska vyriešenie, ani rozhrešenie, ale iba nevyhnutné odvíjanie následku (Dokonalý zločin). Ako sa z tohto aspektu pozeráte na budúcnosť ľudstva?

ETELA FARKAŠOVÁ: Spomeniem nášho vynikajúceho, žiaľ, už nežijúceho filozofa Teodora Münza a jeho knihu Odchádzame? Esej o človeku a prírode (2020).

Priznám sa, takisto mám blízko k predstave, že ľudstvo nerozvážne, nezodpovedne pracuje na svojom definitívnom odchode z tejto planéty, ktorú rôznymi spôsobmi spoznávalo, no neporozumelo jej v takej miere, aby ich spolužitie nebolo pre ňu nezvládnuteľnou záťažou, ohrozením, až zničením. Ale ak živíme v sebe nádej, že ešte nie je prineskoro (a nádej by nemala umierať skôr ako my sami), hovorme, píšme o potrebe svet nielen poznávať, ale mu aj porozumieť, učme sa to spoločným úsilím.


EMIL VIŠŇOVSKÝ: Budúcnosť ľudstva je plne v rukách samého ľudstva, terajších žijúcich generácií, ako aj práve rodiacich sa, ktoré skôr či neskôr prídu k slovu i k moci.

Sme odkázaní len sami na seba, na svoju múdrosť alebo nemúdrosť. Je životne dôležité, aby to bola múdrosť, ktorá čoskoro a napokon aj v konečnom dôsledku prevládne oproti nebezpečnému trendu „stupidizácie“, ktorý tiež môžeme pozorovať v súčasnom svete (ako o tom písal nedávno zosnulý francúzsky filozof Bernard Stiegler alebo aktuálne píše prof. František Koukolík vo svojej práci Stupidita (2023).

* * *

Prof. Phdr. ETELA FARKAŠOVÁ (* 5. 10. 1943 Levoča), spisovateľka, esejistka, publicistka, prekladateľka, filozofka, univerzitná profesorka, je laureátka prestížnej celoštátnej literárnej ceny Anasoft 2018 za román Scenár (Vydavateľstvo SSS, 2017), za ktorý získala aj Cenu SSS Ladislava Ťažkého (2018), Prémie SC PEN za román Záchrana sveta podľa G. (2021), Ceny SSS Ladislava Ťažkého za dielo Hodiny lietania (2019), Ceny Slovenského centra PEN za prozaické dielo Stalo sa (2005), Ceny Ivana Kraska za debut Reprodukcia času (1978); je nositeľka viacerých medailí Univerzity Komenského, laureátka Ceny Ondreja Štefanka – za rozvíjanie vzťahov s dolnozemskou slovenskou kultúrou (2022), Krištáľového krídla v kategórii publicistika a literatúra (2018) a vysokého štátneho vyznamenania od prezidenta Rakúskej republiky Za rozvíjanie kultúrnych kontaktov s Rakúskom (2004).

Prof. PhDr. EMIL VIŠŇOVSKÝ, PhD. (* 5. 3. 1956 Sobrance), pracuje na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied (SAV), ako predseda Slovenského filozofického združenia, podpredseda SAV (2015 – 2017), šéfredaktor časopisu Human Affairs, prodekan fakulty, vedúci katedry, člen expertnej skupiny Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR v projekte Učiace sa Slovensko. Založil Stredoeurópske fórum pragmatizmu. Z jeho autorskej dielne vyšli knihy: Človek ako homo agens (2009), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Nové štúdie o pragmatizme & neopragmatizme (2014), Richard Rorty a zrkadlo filozofie (2015), Veda ako sociokultúrna praktika (2019), ďalej trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023). Publikoval a publikuje mnohé vedecké a odborné články i eseje, ktoré sa vyznačujú hlbokým ponorom do otázok súčasnej politicko-spoločenskej situácie. Prekladá štúdie a knihy z angličtiny.

Pripravil Pavol Dinka

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2024)

(Celkovo 294 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter