Bilbordy Nikolu Pašinjana.
V Arménsku som strávil týždeň práve vtedy, keď sa tam konali parlamentné voľby. Strana Občianska zmluva Nikolu Pašinjana podľa predvolebných prieskumov mala mať podporu okolo 30 % a veľký náskok pred druhým Samvelom Karapetjanom (Silné Arménsko, 11 %). V piatok pred nedeľnými voľbami mal na Námestí republiky v Jerevane premiér Pašinjan záverečný míting. Vyrástla tam obrovská tribúna s číslom 16 (číslo Pašinjanovej strany), ale ľudia sa tam nijako zvlášť nehrnuli…
Pašinjanove billboardy dominovali všade, najmä v metre. Všade boli zreteľne viditeľní aj policajti, obrovské množstvá policajtov, ktorí autami zablokovali prístup na Námestie republiky pre iné autá.
Lenže policajti boli masívne prítomní v uliciach nielen v deň záverečného Pašinjanovho mítingu, ale aj počas ďalších dní. A aby boli ozaj viditeľní, všetky policajné autá, hoci aj stáli niekde odparkované, mali nepretržite zapnuté majáky. Blikalo to tam ako niekde na kolotočoch vo viedenskom Prátri.
Žiadne politicky motivované plagáty (iné než oficiálne volebné) a ani politické grafitti som nevidel, i keď asi by nebolo jednoduché ich odhaliť, keďže Arméni majú písmo, aké majú. Nikde sme nenarazili na nijaké nepokoje, protesty…
Čo však bolo na každom kroku evidentné, bola stála prepojenosť Arménska s Rusmi (napr. maršrutková spoločnosť je ruská, je tu Štátne ruské dramatické divadlo K. S. Stanislavského, socha slávneho rodáka Charlesa Aznavoura stojí pred kinom Moskva…).
Rusov žije v Arménsku len asi 0,5 %, ale dokonale ovláda ruštinu 30 – 60 % obyvateľstva a dohovorí sa ňou 80 % obyvateľstva. Ruštinu úplne bežne počuť na ulici, v obchodoch, v metre, proste všade, a to aj z úst mladých. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že koho som oslovil po rusky, každý (aj mladí) so mnou bez problémov komunikoval v ruštine.
Podľa posledného arménskeho sčítania (2022) je Arménsko stále jedna z nábožensky z najhomogénnejších krajín Európy. 95,2 % obyvateľstva tvoria stúpenci Arménskej apoštolskej cirkvi (orientálne pravoslávna cirkev), 0,6 % sú katolíci (arménski a rímskokatolícki), 0,5 % – evanjelici/protestanti, 0,5 % – jazídisti, 0,2 % – pravoslávni, 0,2 % – Svedkovia Jehovovi, 0,1 % – molokania (historická ruská kresťanská komunita) a menej než 0,1 % – moslimovia, židia, hinduisti a ďalší.
Malá kresťanská krajina v obklopení moslimov…
Policajti v uliciach Jerevanu.
Parlamentné voľby 7. júna 2026 napokon dopadli údajným víťazstvom Pašinjanovej strany a napr. politička z KDH a zároveň pozorovateľka arménskych volieb za Európsky parlament Lexmanová bohorovne tvrdí, že Arméni sa rozhodli „pre budúcnosť v blízkosti Európy“. Tvrdí to napriek tomu, že definitívne výsledky majú byť oznámené až 14. júna!
Počas týždňového pobytu v krajine má človek len obmedzené možnosti rozprávať sa s miestnymi o politike, najmä, keď hlavným zámerom návštevy Arménska bolo spoznávanie prírodných a historických krás tejto krajiny. Napriek tomu sme do politických tém zabŕdli s tromi taxikármi a s dvomi ubytovateľmi. Viem, že je to malá štatistická vzorka na robenie ďalekosiahlych záverov, ale je to zároveň zaujímavý pohľad na názory radových občanov.
Medzi týmito piatimi „respondentmi“ sa dvaja dali charakterizovať ako jasní zástancovia doterajšieho premiéra Nikolu Pašinjana, dvaja ako jeho jasní odporcovia a jeden lavíroval medzi obomi pozíciami. Čiže pat. (Ak niekto namietne, že čo už možno prebrať s „respondentom“ počas krátkej jazdy taxíkom, musím povedať, že každá z tých jázd trvala minimálne hodinu!)
Majiteľ malého a veľmi skromného penziónu v Tateve (bol vlastne súčasťou jeho vlastného domu) videl v Pašinjanovi čosi, čo Fico nazýva politika na všetky štyri svetové strany. Majiteľ si idealizoval Európsku úniu a môj argument o tom, že sme vstupovali do inej únie, než aká je teraz, pričom som upriamoval jeho pozornosť na jej vojnychtivosť a imigračnú politiku – neakceptoval. Podľa neho je Arménsko príliš závislé od Ruska a to nie je dobré. Zároveň však pripúšťal, že Arméni nemajú vybudované prakticky nijaké dopravné prepojenia s Európou, takže nevedel vysvetliť, odkiaľ a ako by im dodávali kľúčové energie a ako by fungoval obchod s EÚ, ak by sa odpojili od Rusov.
Viac ako spolupráca s EÚ ho však trápil tzv. Zangezurský koridor. Aby nám situáciu lepšie vysvetlil (práve sme raňajkovali), zobral zo zeleninovej misy na stole akúsi kôpru podobnú zeleninu, roztrhal ju na niekoľko častí a z nich na stole vytvoril mapu Arménska a jeho okolia.
Arménsko susedí s Gruzínskom a potom už len s islamskými krajinami – Tureckom, Iránom a Azerbajdžanom. Veľkou južnokaukazskou geopolitickou témou sa v posledných mesiacoch stala otázka Zangezurského koridoru, v ktorej sa angažoval aj prezident Trump.
Ide o spojenie medzi hlavným územím Azerbajdžanu a jeho enklávou Nachičevan, pričom koridor by zároveň vytvoril dôležitú obchodnú trasu medzi Tureckom, Kaspickým morom a Strednou Áziou. Aby toto spojenie vzniklo, musí byť do neho zakomponovaná najjužnejšia juhoarménska provincia Syunik.
Po vojne v Náhornom Karabachu v roku 2020 bolo v podpísanom prímerí uvedené, že sa majú obnoviť dopravné spojenia v tomto regióne. Moskva dlho presadzovala model, pri ktorom by tranzit cez Syunik bol pod kontrolou Ruska, čo by mu umožnilo zachovať si silný vplyv v regióne, oslabenie západného vplyvu a prepojenie Ruska s Tureckom a Azerbajdžanom cez vlastné bezpečnostné štruktúry.
Majiteľ nášho „penzioníka“ v nádejnej turistickej oblasti Tatev (dalo by sa teda povedať, že drobný arménsky podnikateľ) pravdepodobne videl nádej v tom, že ak sa Arménsko pod Pašinjanom prikloní k Západu, budú do jeho domovského regiónu a penzioníka prúdiť väčšie množstvá bohatých západných turistov a jeho podnik sa bude rozvíjať. Preto videl perspektívu v tom, že Zangezurský koridor by nemal zostať pod kontrolou Rusov, ale mali by mať nad ním zvrchovanosť Arméni, ako to vraj požaduje aj Pašinjan.
Namietol som, že keď Američania v roku 2020 sprostredkovali arménsko-azerbajdžanské dohody vo Washingtone, súčasťou balíka sa stal aj projekt nazvaný TRIPP (Trump Route for International Peace and Prosperity). A ten veru nevyzerá ako nezávislý. Podľa zverejnených informácií má byť tranzitná trasa síce formálne prevádzkovaná pod arménskou jurisdikciou, ale rozvoj a správa by boli zverené americkému konzorciu na desiatky rokov. Pre USA by z toho vyplývali samé výhody – vytlačili by Rusko z regiónu, získali by strategický koridor medzi Európou a Áziou, posilnil by sa americký vplyv na južnom Kaukaze a otvorili by sa nové obchodné trasy mimo Ruska a Iránu. Namietol som, že to je predsa prechod od jednej závislosti k druhej! Majiteľ penziónu s úsmevnou, až detskou naivitou oponoval:
„Američania nám nebudú nič diktovať, určite to bude voľnejšie, ako pod ruským vplyvom…“
Argumentoval som našimi nedobrými skúsenosťami s integráciou a „nezávislosťou“ v rámci EÚ a NATO. Tvrdil, že Pašinjan to zvládne. Argumentoval som, že malé krajiny, ako je Arménsko (3 mil. obyvateľov a Slovensko 5,5 mil. obyvateľov) len ťažko môžu byť úplne nezávislé – vždy budú musieť niekam tendovať a tak by si mali Arméni dobre vybrať!
Vzhľadom na to, že Pašinjan v roku 2025 podpísal tzv. Washingtonskú deklaráciu, v ktorej popri mierovej dohode s Azerbajdžanom bola podpísaná aj deklarácia podporujúca projekt TRIPP a rozvoj tranzitnej trasy medzi Azerbajdžanom a Nachičevanom cez Arménsko a vzhľadom na to, že v januári 2026 podpísali arménsky minister zahraničia a americký minister zahraničia arménsko-americký implementačný rámec na realizáciu projektu TRIPP, je zrejmé, že Američania na projekte získania vplyvu šturmujú. To sa nepáči mnohým Arménom, či už domácim, alebo žijúcim v diaspóre – zaznieva kritika, že americká spoločnosť by mala príliš veľký podiel na správe koridoru a že ide o dlhodobé obmedzenie arménskej kontroly nad strategickým územím. Dokument vyvoláva politické spory a otázky ratifikácie. A práve tieto voľby mali rozhodnúť! Pašinjan, ktorého niektorí Arméni nenazvú inak, ako americký agent, tvrdí, že každá cesta alebo železnica zostane pod arménskou suverenitou, pod arménskou colnou a policajnou kontrolou a aby utlmil vášne, nehovorí o tomto území ako o Zangezurskom koridore, ale radšej používa názov „Crossroads of Peace“ (Križovatka mieru). Lenže dôsledný pozorovateľ udalostí za ostatných cca 30 rokov vie, ako to s tým americkým priateľstvom a mierom je…
Náš ubytovateľ sa na budúcnosť Zangezorského koridoru a vlastne celého Arménska pod Pašinjanom pozeral ružovými okuliarmi, akoby nepoznal známe výroky bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera o tom, že „byť nepriateľom Spojených štátov je nebezpečné, ale byť ich priateľom je smrteľné“, resp. „Amerika nemá stálych priateľov ani nepriateľov, iba záujmy“.
Aj ďalší náš ubytovateľ (tiež časť rodinného domu vyčlenená na účely penziónu) a teda drobný podnikateľ, videl v Pašinjanovi toho, kto rozpohybuje stojaté vody a prinesie lepšie vzťahy so Západom. Jeho penzión sa nachádzal v blízkosti lukratívnej rekreačnej oblasti jazera Sevan a teda asi tiež kalkuloval s prílevom solventných západných turistov.
Naopak taxikári – teda drobní každodenní nádenníci v pote tváre zarábajúci aspoň pár arménskych dramov (išlo o taxikárov jazdiacich pre YandexGO, čo je podobná platforma ako u nás Bolt) boli výrazne proti Pašinjanovi.
Jednému z taxikárov – Rafikovi Meliksetjanovi sa o politike veľmi rozprávať nechcelo a k Pašinjanovi mal ambivalentný vzťah. Neskôr som pochopil, čo bolo pravdepodobnou príčinou jeho opatrnosti. Taxikár sa pochválil, že jeho syn pracuje v polícii. V tej polícii, ktorá zasiahla mocensky do priebehu volieb (pozri nižšie). A pracoval tam nie ako nejaký pochôdzkar, ale ako vyššia „šajba“ v Pašinjanovej kriminálke.
Úplný extrém bol taxikár Gevorg Danieljan, ktorý nás viezol z centra Jerevanu do kláštora Garni. Sotva počas jazdy zaznelo meno Pašinjan, už sa naštartoval a s ostentatívnym odporom v hlase precedil:
Éto svoloč! (preklad: zmrd, hajzel, spodina).
Počas vyše hodinovej jazdy použil to slovo v súvislosti s arménskym premiérom ešte najmenej desaťkrát! Za vinu mu kladie neúspešnú vojnu s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, v ktorej podľa neho zahynulo 5 000 Arménov a okolo 20 000 Azerbajdžancov, Turkov a iných spojencov Azerbajdžanu. Oficiálne čísla tvrdia síce iné čísla (3 800 – 4 100 Arménov a 2 800 – 2 900 Azerbajdžancov), ale on je presvedčený, že tieto čísla klamú. Mal na to dôvod – jeho brat je podplukovník arménskej armády, zúčastnil sa tejto vojny a bol v nej štyrikrát ranený. Vie o nej svoje…
O tom, že taxikár Gevorg Danieljan nehovorí o nejakých fiktívnych arménskych obetiach, sme sa mohli zanedlho presvedčiť pri prejazde obcou Geghadir, kde ponad hlavnú ulicu boli zavesené na viacerých miestach transparenty s fotografiami arménskych obetí a popri ceste sa nachádzal aj malý cintorín týchto obetí, na ktorom vialo množstvo arménskych vlajok.
Mimochodom, keď už hovorím o štátnych vlajkách. Tie arménske viseli a viali všade. Doslova všade! Arméni sú hrdý národ ,hoci ich je len okolo 3 miliónov (v zahraničí žije niekoľkonásobne viac Arménov ako vo vlasti). V tejto súvislosti je komická snaha televízie Markíza diskreditovať ministerku Šimkovičovú za to, že vraj niekde pod jej gesciou bolo vystavených priveľa slovenských zástav (pred budovou arménskeho ministerstva zahraničných vecí veje rovných osem arménskych vlajok!).
A keď už sme pri zástavách – v celom Jerevane sme našli len jednu jedinú ukrajinskú – viala na budove českého veľvyslanectva! Človeku nevyhnutne v tejto súvislosti napadne myšlienka, či tí Česi majú zmysel pre realitu, alebo žijú v nejakom paralelnom vysnenom svete, kde existuje rozprávková Ukrajina oplývajúca vrcholnou demokraciou, bez fašistických tendencií, bojujúca za nás všetkých proti tomu zlému, zlému Russku.
Keďže taxikár neustále chválil Rusov, spýtal som sa ho, ako teda berie fakt, že Rusi im (hoci majú v Arménsku vojenskú základňu v Gjumri) nepomohli v konflikte s Azerbajdžanom.
Z jeho pohľadu aj za toto môže Nikola Pašinjan.
Tribúna pripravená na záverečný Pašinjanov míting.
Pašinjan je predsedom arménskej vlády v podstate nepretržite od roku 2018. Medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa udiali štyri ozbrojené konflikty o Náhorný Karabach. Prvá vojna eskalovala ešte na sklonku Sovietskeho zväzu (1988 – 1994).
Tri ďalšie sa udiali už počas Pašinjanovej vlády. Druhá vojna o Náhorný Karabach (27. september – 10. november 2020) trvala 44 dní a bola najkrvavejším konfliktom v regióne od 90. rokov. Nepriamo sa do nej zapojili aj Turecko (politická, vojenská a technická podpora) a Rusko (mierové jednotky po skončení vojny). Na arménskej strane padlo približne 3 800 až 3 825 vojakov, plus desiatky civilistov, na azerbajdžanskej oficiálne 2 906 padlých vojakov a približne 100 civilistov. Celkovo zahynulo viac než 6 800 ľudí, pravdepodobne aj viac.
Ďalšie niekoľkodňové boje na arménsko-azerbajdžanskej hranici sa udiali v septembri 2022. Na arménskej strane padlo približne 207 vojakov, na azerbajdžanskej približne osemdesiat. Následná azerbajdžanská ofenzíva v Náhornom Karabachu (19. – 20. september 2023) trvala len približne 24 hodín, ale znamenala definitívny koniec arménskej kontroly nad Karabachom! Počas nej straty na strane Azerbajdžanu dosiahli 192 padlých vojakov a padlo tiež viac ako dvesto karabašských Arménov. Po tejto operácii utieklo z Karabachu do Arménska viac než 100 000 (90 – 99 % populácie) etnických Arménov a Azerbajdžan získal úplnú kontrolu nad územím Náhorného Karabachu.
Súčet všetkých obetí za obdobie vládnutia Nicolu Pašinjana je na arménskej strane približne 4 200 až 4 300 padlých, na azerbajdžanskej strane približne 3 200 až 3 300 padlých.
Taxikár Gevorg Danieljan tvrdil, že Rusi boli ochotní Arménom pomôcť, ale Pašinjan nechcel. Dôvod: Boje prebiehali najmä v Náhornom Karabachu, teda nie na území Arménska. Rusko a Arménsko sú síce spojencami v rámci Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), ale táto zmluva zaväzuje Rusko brániť medzinárodne uznané územie Arménska, nie Náhorný Karabach. Rusi, ktorí sa dosť poctivo usilujú dodržiavať medzinárodné právo (či sa to niekomu zdá čudné alebo nie) teda žiadali Pašinjana, aby vyhlásil arménsku enklávu v Náhornom Karabachu oficiálne za arménske územie, pretože hoci Karabach ovládali Arméni, medzinárodne bol uznávaný ako súčasť Azerbajdžanu. Moskva preto tvrdila, že jej spojenecké záväzky sa na tento konflikt nevzťahujú. Pašinjan to však odmietol urobiť. Rusi teda nechceli konať proti medzinárodnému právu.
Samozrejme, Rusi mali aj viac iných dôvodov v Karabachu nezasiahnuť: Pašinjan ako produkt tzv. zamatovej revolúcie nebol v Moskve obľúbený, Rusko chcelo zachovať vzťahy s Azerbajdžanom ako s významným susedom a ekonomickým partnerom a nechceli si tiež narušiť vzťahy s Tureckom, ktoré v konflikte otvorene politicky, vojensky aj technologicky podporovalo Azerbajdžan.
Podľa taxikára však hlavným dôvodom ruskej nečinnosti bola Pašinjanova neochota vyhlásiť Karabach za arménske územie a teda v jeho očiach, ale aj v očiach väčšiny Arménov (tvrdil) je Pašinjan vlastizradca. Nemal pre neho iné slová ako vlastizradca, americký agent platený zo zahraničia a, samozrejme, aj svoloč!
Taxikár Danieljan tvrdil, že to si o ňom myslí veľká väčšina Arménov. Viezli sme sa s nim len pár hodín po tom, čo boli vyhlásené predbežné výsledky parlamentných volieb. Opýtal som sa ho teda, ako je potom možné, že sa to neodzrkadlilo vo výsledkoch volieb? Pohrdlivo odfrkol:
„Voľby boli zmanipulované!“
Hovoril, že aj televízny prenos z volebného dňa vraj okolo deviatej večer nečakane prerušili práve vo chvíli, keď Pašinjanovi začali rapídne klesať čísla a obnovili ho až za viac ako dve hodiny, kedy zrazu volebné výsledky boli dramaticky a zázračne iné. Náš taxikár tvrdil, že vo viacerých volebných okrskoch sa nečakane zjavili vojaci, obsadili miestnosť a manipulovali s hlasmi. Vraj v okrskoch, kde boli jednoznační svedkovia tvrdiaci, že volili hlavného opozičníka Karapetjana sa po zákroku vojakov v urnách ani jeden hlas pre neho nenašiel.
Bilbord Samvela Karapetjana.
Okrem toho dva dni pred voľbami vraj vyšetrovací výbor vykonal razie v päťdesiatich volebných kanceláriách opozičnej strany Silné Arménsko a po celej krajine a zatkol 27 podporovateľov opozičnej strany miliardára Samvela Karapetjana. Samotný Karapetjan je od minulého leta v domácom väzení, takže jeho volebnú kampaň viedol jeho synovec Narek.
Ďalšie zatýkanie sa udialo aj tesne pred voľbami – jeden deň pred konaním volieb – keď arménska polícia bez uvedenia dôvodu zatkla ďalších šesť ľudí. Tentoraz išlo priamo o kandidátov(!) strany Silné Arménsko. Celkový počet zatknutých opozičníkov v predvolebnom týždni dosiahol 44 osôb.
Na toto som zareagoval slovami:
„Ak je to tak, ako je možné, že nikde v uliciach nie sú žiadne protesty?“
Aj na toto mal taxikár odpoveď – mám si vraj počkať na definitívne výsledky, pretože viaceré opozičné politické strany namietli výsledok volieb a ústredná volebná komisia(UVK) pristúpila k prepočítavania hlasov vo viacerých okrskoch a provinciách. Definitívne výsledky majú byť vraj vyhlásené až 14. júna. A ak UVK naozaj potvrdí víťazstvo Pašinjana, potom vraj ešte len nastanú demonštrácie, nepokoje a možno aj pouličné boje.
Taxikár nerozprával bludy. Podľa arménskej Ústrednej volebnej komisie bolo podaných 30 žiadostí o prepočet hlasov týkajúcich sa 555 volebných okrskov. Žiadosti podali zástupcovia opozičného bloku Armenia Alliance a strán Prosperous Armenia a Wings of Unity. Protest podal aj Samvel Karapetjan, ktorého strana Silné Arménsko vraj obsadila druhé miesto s 23,29 %.
Počas nášho pobytu v Arménsku sme stretli niekoľko automobilov označených znakom OBSE. Medzinárodných pozorovateľov volieb v Arménsku bola takpovediac „plná riť“. Veď dvoch pozorovateľov sme stretli aj v reštaurácii pod kláštorom Noravank. Neviem, čo tam robili, široko-ďaleko žiadna volebná miestnosť v pustom kraji nebola. Hostitelia ich asi zobrali na výlet. Škandinávsky vyzerajúca pozorovateľka a možno česky či nemecky vyzerajúci pozorovateľ sa s hostiteľkou a sprievodkyňou v jednej osobe rozprávali po anglicky, a keďže sme sedeli pri vedľajšom stole viem, že o voľbách nepadlo ani slovo. Nezáväzný výletík a tliachanie o ničom…
Pozorovatelia OBSE na výletíku.
A pani europoslankyňa Lexmanová pokiaľ viem, je už tiež dávno z Arménska doma. Pritom v krajine teraz prebieha overovanie pravdivosti volebných výsledkov. Ale veď načo by už tam bola, nie? Vsjo jasno!
Západu vyhovujúce výsledky už vyhlásili, pani Lexmanová nám vysvetlila, ako sa Arméni rozhodli a ako to tam napokon dopadne už nie je pre ňu podstatné. Veď ak potvrdia Pašinjana ako víťaza – povie, že ona to už hovorila. A keby sa náhodou zistili veľké manipulácie a ovplyvňovanie volieb a došlo by k ich zrušeniu či k stanoveniu iného víťaza, tak Lexmanová vyhlási v duchu svojich chlebodarcov, že opozícia podvodom a manipuláciou pripravila Pašinjana o víťazstvo.
Pýtal som sa taxikára Danieljana, či aj v Arménsku umelci jednoznačne a v jednom šíku podporujú proeurópskeho a proatlantického Pašinjana. Jeho odpoveď znela:
„Absolútne nie!“
Všetci umelci sú podľa neho proti Pašinjanovi. Nechcel som jeho odpovedi uveriť, veď vieme, ako to chodí na Slovensku – nekritická proeurópska a proatlantická opozícia na čele s diskreditovaným Šimečkom má veľkú podporu umelcov. Myslel som si, že kvôli jazykovej rozdielnosti sme si neporozumeli a položil som mu tú istú otázku, len inými slovami ešte raz. Začudovane na mňa pozrel a zopakoval, že všetci arménski umelci sú jednoznačne proti Pašinjanovi!
Taxikárovi bola priam komická myšlienka, že by Arménsko malo patriť do Európy. Povedal:
„Čo my máme s Európou vlastne spoločné? Nič! Nemáme s ňou žiadne priame logistické prepojenie, nemáme ani more, po ktorom by sa mohol uskutočňovať obchod s Európou a všetky dôležité energetické linky sú napojené na Rusko (Rusko tvorí 41 % celkového arménskeho zahraničného obchodu.) A tak je to dobre, pretože len Rusko nás môže ochrániť pred nástrahami moslimského sveta.“
Mimochodom, taxikár mal prehľad o dianí na Slovensku, hoci u nás nikdy nebol. Vedel o Ficovi a o jeho postojoch a veľmi si ho za ne vážil. Poznal Slovan Bratislava a vedel, že tu hrá Tigran Barsegjan.
Lexmanovej predstava, že Arméni potvrdili, že „budúcnosť Arménska je v blízkosti Európy“ je teda viac ako diskutabilná. Uvidíme čo sa stane v nedeľu a čo sa bude diať v ďalších týždňoch…
Múzeum a pamätník arménskej genocídy.
Pre objektívnosť textu však musím dodať, že čiastočne som motiváciu istej časti Arménov obrátiť sa na Západ pochopil po návšteve Múzea arménskej genocídy. Vtedy im Západ, najmä Francúzi dosť pomohli. Veď dodnes Arméni, keď ďakujú, často používajú francúzske merci namiesto arménskeho Շնորհակալություն (vyslov: šnorhakalucjun). Navyše veľká časť arménskych príjmov sú tzv. remitencie (peniaze od diaspóry najmä z Francúzska, USA a Ruska).
Výrazne však Arménom počas genocídy a po nej (Turci zlikvidovali 1 500 000 Arménov) pomohli aj Rusi! Či už nasadením vojska, ale aj Stalin tým, že zariadil a zaplatil repatriáciu 400 000 arménskych utečencov z Francúzska.
Ďalšie dni ukážu…
Foto: Autor
Zdroj: pfpf.blog.pravda.sk
