Dohodol som si stretnutie s izraelskými sesternicami v Budapešti. Nevideli sme sa tri roky, preto som sa celkom tešil. Stanicu mám za rohom, bol som tam raz-dva, kúpil si povinnú vodu na cestu a pozrel na vysvietenú informačnú tabuľu – rýchlik do Budapešti mešká 15 minút. Zostal som stáť v dave rovnako čakajúcich – lavička nikde, aby nedajbože nejaký bezdomovec…
Tak nás tam čakalo niekoľko desiatok ľudí, v staničnej hale to bzučalo ako v transformátore. Poznáte to – po chvíli vás prestane baviť fixovať písmenká na tabuli, a tak som zaostril na spolučakateľov. Nikto sa ničím nevydeľoval z davu spotených tvárí, letného športového oblečenia, sem tam nejaká tá taška či kufrík. Poniektorí popíjali kávu z automatu, jeden pán obhrýzal čosi v žemli. Odrazu ma niečo podvedome vyrušilo: muž stredného veku v bezvýraznom odeve s telefónom v ruke. Stál pri stene a ústa mu krivila čudná grimasa. Pravou rukou si zašiel pod košeľu a pomaly, pomaličky sa popri stene zosúval, až zostal sedieť na pätách. Zdalo sa mi, že niečo hovorí do telefónu, ale telo bolo čoraz bezvládnejšie. Vyštartovali sme k nemu dvaja. Muž stredných rokov športového výzoru a ja.
„Ste v poriadku? Potrebujete pomôcť?“
Očividne nevládal hovoriť, iba nám otrčil telefón. Z obrazovky nás akási žena, manželka či priateľka, prosila zúfalým hlasom: „Pomôžte mu! Prosím!“
Razantný muž vytiahol svoj telefón.
„Zavoláte rýchlu?“ spýtal som sa.
Pán prikývol a stláčal klávesy 1-1-2.
Chvíľu som tam ešte postával, dobrý anjel položil chorého muža do ležiacej polohy, pod hlavu mu zasunul jeho tašku. Cítil som sa nadbytočný, tak som odpochodoval na nástupište číslo dva, kam práve vchádzal môj zmeškaný vlak. Nasadol som a zdalo sa mi, že počujem z diaľky výstražný jakot približujúcej sa ambulancie. Cesta prebehla bez ďalšieho vzrušenia. Na Keleti sme sa hľadali, ale po chvíli som už držal v náručí svoju sesternicu – naši dedovia boli bratia. Druhá z tejto dvojice mi je rodina, ako hovoria Angličania, in-law. Obe dámy žijú v Izraeli odjakživa a v šťastnom páre už veľa rokov, spoločne bývajú neďaleko Haify v kibucovom domčeku so záhradkou, ktorý si z pôvodných normovaných rozmerov 5 x 5 m rozšírili na útulný trojizbový bytík. Spolu gazdujú a chodia na protivládne demonštrácie.
„Na začiatok mám dve otázky,“ privítala ma sesternica: „Si za Irán a si hladný?“
Prvú odpoveď som si takticky nechal pre seba, na druhú som prikývol. Naložili sme si na tácky dobré maďarské jedlo, zapíjali ho pokazeným českým pivom. Si blázon, nadával som si v duchu, v Budapešti treba piť dobré maďarské víno!
Tých sedem hodín spoločného času som so sesternicami strávil veľmi intenzívne – prechádzkou po meste, kávou a najmä debatou.
Začal som Iránom.
„Ste presvedčené, že vaša vláda má medzi ľuďmi všeobecnú podporu svojej nemilosrdnej politiky?“
Odpoveď ma prekvapila:
„V Gaze nie, v konflikte s Iránom áno.“
Namietal som, že tie jatky v Gaze by mohli byť odpoveďou – i keď absolútne neprimeranou – na predchádzajúci teroristický útok na Izrael, ale prečo bolo treba napadnúť Irán? Odpoveď bola trocha zmätená, obe dámy si skákali do reči a argumentovali zvýšeným hlasom.
V zásade som ich pochopil takto:
V Gaze to Netanjahu a najmä Katz (minister obrany) evidentne prehnali. Nie všetci Palestínčania sú teroristi.
„A ten Aharanovič, minister vnútra, je…“ podvedome stíšila sesternica hlas, „je takmer fašista.“
„Akože takmer!“ – rozčúlila sa druhá príbuzná „on JE fašista, čistý fašista!“
„A ako by ste to riešili vy?“ zaujímalo ma.
„Dohodou s Hamasom. Keď skončí vojna s Hamasom, rukojemníci sa vrátia domov.“
„Ste si úplne isté?“
„No, úplne… Vieš, ako to je, vždy sa môže niečo pokaziť, ale je to najlepšia cesta, ako dostať našich ľudí späť a prestať s tým nezmyselným zabíjaním.“
„Lebo tam neumierajú iba Arabi, muž mojej netere tam bol mobilizovaný ako vojak. V ubytovni ich bolo dvadsaťjeden. Jeden ich udal a dron zamieril presne – dvadsať mŕtvych.“
„Hrozné,“ hovorím. „Ale predsa to len boli vojaci, nie nevinné deti.“
„Aj on nechal doma dve deti, i keď ony zostali, na rozdiel od tých palestínskych, nažive.“
Príbuzné pokračujú vo vysvetľovaní.
„Aj my tam máme, lepšie povedané, mali sme priateľov. Takto vyzeral ich byt predtým – a takto teraz,“ ukazuje dve fotky vo WhatsAppe. Na jednej vidno zariadenú obývačku s veľkým oknom, na druhej spúšť rozbitého muriva, drôtov a namiesto steny s oblokom iba modré nebo. Na oboch je usmievajúci sa počerný chlap s fúzikmi, majiteľ bytu. V kritickom momente nebol doma. Mal šťastie, prežil. Otázka je – dokedy… Do budúcej bomby?
„Fajn, dohodnete sa, prestane vraždenie. Ale čo potom?“ Dostávam odpoveď ako z novín:
„Dva štáty. Keď budú mať Palestínčania svoj štát, nebudú nás strieľať. I naši izraelskí Arabi hovoria – my sme lojálni občania, chceme zostať žiť v Izraeli. Máme tu svoje domy, prácu, spôsob života. Ale Palestínčania musia dostať svoj štát, inak nebude pokoj.“
„Dobre,“ provokujem, „ale na akom území? Gaza, Západný breh. A čo Jeruzalem, aj ten im dáte?“
Nervózne sa pomrvili na plastových kresielkach:
„To je vec dohody, to sa musí všetko dojednať. A Jeruzalem nech je otvorené, medzinárodné mesto.“
„A čo Irán?“ dostávame sa k prvej otázke.
„Tam je to úplne naopak. Aby sme sa mohli dohodnúť v Gaze, musia ajatolláhovia prestať huckať miestnych teroristov. A platiť ich. A potom – je tu ten ich atómový program. Za niekoľko dní mali mať hotových deväť bômb.“
„Aj v tomto ste si isté?“
„Dobre, v televízii povedali, že deväť; možno, že nie celých deväť, ale bolo to v poslednej chvíli!“
„Nechajme teraz morálny aspekt veci na inokedy, ale dá sa tam u vás vôbec žiť v takýchto podmienkach?“
Sesternica vyťahuje telefón a ukazuje.
„Pozri, vláda nechala všetkým napáliť takúto apku“, otvára sa stránka plná farebných symbolov a hebrejských písmeniek. „Tu môžeš vidieť, aké sú možné ciele útoku v Izraeli.“
V telefóne je zobrazená mapa Izraela takmer úplne zaplnená červenými ikonami výbuchov.
„A odkiaľ vás ostreľujú“, pýtam sa zvedavo.
„Z Iránu a Jemenu, ale daj, nech ti to ukážem všetko – to predtým boli teoreticky možné miesta dopadu rakiet a dronov, toto tu sú už vypočítané ciele rakiet, ktoré už letia. Čiže vážne varovanie. A na tretej strane sú miesta, kde to buchne o pätnásť minút. Čiže – do krytu, okamžite!“
Do rozhovoru sa zapojí partnerka sesternice:
„Moja matka má deväťdesiatštyri rokov. Vždy ju služba musí zniesť do krytu. Nechce, kričí, plače, ale musí. Ešteže ho majú vo vlastnom dome,“ dodáva moja príbuzná in-law.
„Ako dlho tam treba byť?“ pýtam sa.
„To je rôzne. Ak nemáš smolu, že raketa trafí presne tvoj kryt, a vtedy nemáš šancu, tak takú polhodinku. Potom sa poplach preruší, môžeš sa venovať ,normálnym‘ povinnostiam, až do najbližšieho poplachu.“
Srkám kávu z plastového pohárika a v duchu si premietam zábery z vojnových filmov. Ľudia zasypaní v kryte, roztrhaní na ulici, lebo nestihli dobehnúť na bezpečné mesto… Mlčíme. V duchu premýšľam, napokon som sa odhodlal vyriecť to:
„Myslíte si, že ten Teodor Herzl mal dobrý nápad, po toľkých storočiach obnoviť štát Izrael? Dobre, holokaust to všetko zmenil, ale dovtedy mohli Židia normálne žiť a spolunažívať s väčšinovým národom. V Palestíne sa dostali do konfliktu s miestnymi už v samých počiatkoch, ešte pred vojnou. Možno by sa Židia v Európe asimilovali a neprežili ako národ, ale zostali by nažive ako jedinci, ako ľudia.“
Obe na mňa škaredo zazreli a začali hovoriť o krivdách, ktoré zažili ich rodičia a starí rodičia dávno pred vojnou v Rumunsku a na Slovensku.
„My, Židia, sme potrebovali a stále potrebujeme vlastný štát. Prečo práve tu, na Blízkom východe? Je taký vtip – Herzlovi vraj Briti navrhovali, aby zhromaždil svoj ľud v Ugande. Uganda?, zamyslel sa Herzl. Tam by sme mali nebezpečných susedov.“ Chvíľu sa smejeme, ale je to taká neveselá veselosť.
Ponúkam sesterniciam exil u nás doma, kým to všetko prehrmí. Poďakovali, pobozkali na líce, ale že nie, ony musia domov. Vraj to nie je ani prvá, ani posledná pohroma v židovskom živote.
Sedel som vo vlaku, sám v celom kupé a rozmýšľal. O sesterniciach, deťoch z Gazy, iránskych a izraelských obetiach. Čoraz intenzívnejšie sa mi vynáral obraz toho chudáka z rannej bratislavskej stanice. Prežil – neprežil? A zrazu som pochopil: „Nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu. Tebe zvonia!“
(Úvodné ilustračné foto: Wikimedia)
