Nie zbohom, dovidenia Viktor!

O legendárnom chatárovi, ale aj o medzinárodných výstupoch mládeže na Rysy

Nikdy mi to ani len nenapadlo, no predsa len to prišlo. 21.10. 2025 sa skončila jedna éra na Chate pod Rysmi. Po takmer 50-tich rokoch služby v horách (izolovaný od civilizačného komfortu i od nešvárov), rozlúčil sa so svojím ,Slobodným kráľovstvom‘ známy a obľúbený chatár Viktor Beránek.

Z najvyššie položenej vysokohorskej chaty u nás (2 250 m) vykročil na poslednú cestu chatára dole v sprievode klavírnej hudby a potlesku návštevníkov. Pri sledovaní reportáže vo večerných správach som pocítil zvláštny smútok i trpkú pachuť na jazyku. No čo už, keď sa zbojnícka tradícia na Slovensku teší obľube nielen pod Vysokými Tatrami, no aj na tých najvyšších končiaroch…

Bolo to tak dávno! Veru, po prvý raz som bol účastníkom Medzinárodného výstupu mládeže na Rysy začiatkom augusta 1971 na jeho XV. ročníku. Za odmenu, ako17-ročný gymnazista z Dunajskej Stredy, pôsobiaci tvorivo v školskom časopise, v rozhlasovom vysielaní i ako dopisovateľ okresných novín „Žitný ostrov – Csallóköz“. Autokarový zájazd mi utkvel v pamäti pre tie prekrásne tatranské skalnaté štíty. No tiež preto, že v tábore na Štrbských lúkach som sa ocitol len na dotyk od nášho vtedajšieho prezidenta – osloboditeľa generála Ludvíka Svobodu.

Bol som vtedy aktívnym futbalistom, takže som na vrchol Rysov (2 503 m) „vybehol“ sťa nížinný kamzík… Na Chate pod Rysmi bolo plno, do interiéru som vtedy ani len nenakukol. No o to viac som si pri dobrej viditeľnosti mohol dlhšie vychutnať impozantný výhľad na hrebene Vysokých Tatier, dohliadol som až na vzdialený Kriváň za Koprovým štítom s Hrubou, uložiť do pamäte Satan, Hrebeň Bášt i Soliskové veže. Práve vtedy na vrchole Rysov inštalovali pamätnú tabulu. Súdruhov vraj to miesto na vrchole Rysov lákalo najmä preto, že na protiľahlom štíte Vysokej, Tatranci spontánne v roku 1955 vztýčili kovový veľký kríž na pamiatku horolezca Václava Raifa. 

Taký chatár bol len jeden

S chatárom Viktorom Beránkom ma zoznámil (po mojom návrate z dvojročnej vojenčiny) televízny kolega, tatranský kameraman Juraj Weincziller, na snímke nižšie. „Najlepší kameraman medzi horolezcami a najlepší horolezec medzi kameramanmi“ – tak sme si „Vajca“ s úsmevom označovali od začiatku 80-tych rokov. Zrejme žiadny iný slovenský novinár nebol na tom vrchole s pamätnou tabuľou tak často a pravidelne,ako ja. Lebo od roku 1980 do roku 1989 som mal prvý augustový týždeň zapísaný v diári redaktora Televíznych novín ako „povinnú pracovnú cestu“.

Nikdy nezabudnem na prvý Beránkov „Határsky čaj“. Lebo to bol najlepší nápoj na svete! Zaslúžená odmena po niekoľkohodinovom výstupe po skalnatom chodníku od Popradského plesa po červenej – hore, hore, hore – až na chatu postavenú zo skál pod sedlom Váha. Tajuplný chatár nám do horúceho čierneho čaju (namiesto citróna či cukru) šupol žbrďúlek rumu. A kým sme unavení horúci trúnok obradne sŕkali z otlčených šálok, za 15 až 20 minút nám Viktor bez slova, no žičlivo, ešte dva-, trikrát dolial. Ale už len rum… Vtedy mal husté čierne a kučeravé vlasy, tvár zarastenú bradou. Veselo si spomínam, že mi v sekunde pred prvým stiskom rúk pripomenul čerta z nejakej televíznej rozprávky. Bol mĺkvy, no keď prehovoril, prekvapil češtinou. „Tytok hory tady mně daly něco, co jsem tam dole ztratil“…Juraj Weincziller mi potom počas cesty späť – poskakujúc po skalách turistického chodníka – vyrozprával stručne dobrodružný príbeh horského nosiča a čerstvého chatára Viktora Beránka. Narodil sa v Prahe a keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Starého Smokovca. „Prúser mal v šestnástich za demonštráciu v Poprade v šesťdesiatom ôsmom, keď vykrikoval a hrozil päsťou vojakom  Varšavskej zmluvy, sunúcim sa mestom. Rok na to ho zatkli a vyhodili z roboty, lebo písal po meste heslá  proti okupácii.“ Pol roka predtým, než v roku 1970 nastúpil na základnú vojenskú službu, Viktor Beránek začal brigádnicky vynášať na Zbojnícku chatu. Keď vyzliekol uniformu záklaďáka, vrátil sa do Tatier a zvolil si povolanie horského nosiča, pričom ho postupne pracovne spoznali všetci vysokohorskí chatári. Mal 20 rokov, keď si Vysoké Tatry zamiloval natoľko, že sa v nich nielen ukryl, no „tam hore“ si zvolil za domov na celý život. „Už som myslel, že ho na chate dnes ani nenájdeme, lebo šéf Horskej služby Gálfy mi vravel, že vraj počul, že ako cez Slovinsko a Taliansko emigroval do Rakúska. Keď si sa bol vonku vyčúrať, Viktor mi povedal, že za tri dni už bol skoro v Traiskirchene pri Viedni, no rozmyslel si to a vrátil sa“ – dokončil môj kolega Ďuro zaujímavé rozprávanie.

Tatranský Švejk

Až počas nasledujúcich výstupov, s každoročným chvíľkovým stretnutím s chatárom Viktorom Beránkom som viac pričuchol k náture a k svojskému humor tohto vari najznámejšieho Tatranca. Ktovie, čo si myslel počas tých našich každoročných masových výstupov aj za účasti straníckych a vládnych funkcionárov. Kým sme my s Jurajom Weinczillerom a zvukárom Mirom Pisarčíkom nakrúcali reportážne rozhovory s predsedom vlády SSR Petrom Colotkom a s mladými účastníkmi MVMR, on mal na chate sto ráz viac hostí než bežne za celý rok… Beránek však pamiatku na dávny Leninov výstup z poľskej strany počas emigrácie neskoršieho vodcu ruskej revolúcie v Poľsku (1913) marketingovo svojsky využil. Na niektoré skaly v okolí chaty akrylovou farbou namaľoval ,Leninove stopy‘ a vyznačil i miesto, kde vraj sedel. Jediný raz, keď sme v Chate pod Rysmi prespali, šokovali ma v blízkosti chaty (kde personál naberal vodu), výstražné cedule, ktoré  pozatĺkal medzi skaly: „Nesrat!“ Až po rokoch potom vymyslel slávny projekt „vysokohorskej kadibudky“. Turisti ju milovali – ako praktickú a nevyhnutnú súčasť terénu – no v dobe jej kreatívnej renesancie (keď už bola maľovaná a jej sklenené dvere tvorili ,najkrajší výhľad na Slovensko‘), stala sa vďačným objektom fotografov.

Infekcia horského humoru

Zjavne bola chytľavá, veď vďaka monarchovi „Slobodného kráľovstva Rysy“ Viktorovi Beránkovi, sme pod Rysmi aj na ich vrchole zažili v mojej televíznej kariére najveselšie príhody, no tiež ,prúsery‘ , za ktoré nás mohli aj vyhodiť z práce… /bližšie v knihe „Čudo medzi ZOO a cintorínom“/. Raz sme vymysleli ozvláštniť reportáž z výstupu. Zvolili sme unikátny večerný výstup na Chatu pod Rysmi iba s jedinou čelovkou, ktorú mal na čele vpredu stúpajúci horský vodca Juraj Weincziller. Dorazili sme v úplnej tme a v chate sme sa prekvapivo stretli s televíznym štábom Televízneho klubu mladých (TKM). Zjavne rovnako osvietilo aj našich priateľov – moderátora Petra Princa a režiséra Jozefa Kaisera. Viktor Beránek podával k „Leninovmu guľášu“ ešte hrianky s cesnakom a varené víno. Uvoľnená priateľská atmosféra zosilnená alkoholom a riedkym vzduchom zrodila čísi návrh ísť sa nesmrteľnému vodcovi svetového proletariátu pokloniť o polnoci…

– To není dobrý nápad, dejte si pohov, chalani – úprimne radil chatár.

Dôvod sme pochopili až v sedle Váh, keď sme zhora – z vrcholu – začuli hlasy strážcov Leninovej pamätnej dosky, ktorí cez vysielačku ohlasovali mimoriadnu udalosť… V momente sme vytriezveli a výkrikmi hore, na už mesiacom osvetlené biele skaly, sme ten poplach zrušili a otočili sa k návratu dole na chatu. Reportáž, otvorená pútačom pri rannom východe slnka, bola fakt ozvláštnením i vedením redakcie patrične ocenená. Raz ráno som pri Beránkovej chate v auguste mohol začať komentár odjazdom kamery od malého snehuliaka, ktorého som vymodeloval z čerstvo napadnutého snehu. Boli ročníky bezchybné a slnečné, no tiež upršané – hore na vrchole s výhľadom „zabitým“ hmlou či prevaľujúcimi sa mračnami.

Na vrchole,

Stalo sa raz, že môj o dosť starší tatranský kamarát a kolega kameraman Juraj Weincziller (1948) zaspal v byte Pod Lesom a museli sme vládnu delegáciu doháňať s hodinovým meškaním. Skalnatý turistický chodník s prevýšením 1 500 metrov, ktorý turisti prekráčajú obvykle za 4 až 5 hodín, sme „urobili“ za tri. A to len vďaka pohotovej Jurajovej komunikácii cez vysielačky členov Horskej služby rozmiestnených po výstupovej trase s odkazmi Ivanovi Gálfymu, nestorovi slovenského a československého horolezectva. Bol na čele vládnej delegácie a udával tempo výstupu. Počas zastávky na Chate pod Rysmi prehovoril potichu Viktora Beránka, aby občerstvovaciu prestávku z plánovaných 15-tich minút natiahol aspoň na pol hodinu.

– Kluci, mám u vás deset pív! – smial sa Viktor, keď sme udychčaní a spotení okolo neho prefrčali len s pozdravom, poďakovaním a zdvihnutím ruky smerom k vrcholu. To sme už ale boli na dohľad od hlúčika delegácie, v ktorej na diaľku svietila biela šiltovka predsedu vlády a žiarivo červený pulóver Ivana Gálfyho. Naša radosť však bola predčasná, lebo až hore na štíte pred štartom nahrávania rozhovoru s Petrom Colotkom sme zistili, že zvukár s Nagrou nám nestačil. Nemali sme zvuk na čo zaznamenať. Potupne som sa predsedovi vlády musel ospravedlniť a kolegov z Krátkeho filmu neprofesionálne poprosiť o zapožičanie ich zvukára i s technikou. No jeho profesionálny magnetofón nebol kompatibilný s Jurajovou kamerou…, takže večer sa mi od šéfredaktora z Bratislavy dostalo patričnej telefonickej reakcie.

Autor s Petrom Colotkom, predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky.

Chatár končí, hory a priatelia ostávajú

Po prevratných novembrových udalostiach som bol na Rysoch už len dvakrát ako turista, naposledy v roku 1996 so synom. Stretnutia s Viktorom Beránkom na Chate pod Rysmi i s mojimi tatranskými priateľmi z rysáckych akcií: astronómom Ľubošom Klockom či Ľubomírom Dyčom v Tatranskej Lomnici, no tiež so synom ikonického kameramana – Leom Weinczillerom – boli vždy osviežujúce. Človek sa učí celý život . To, že Viktor Beránek je trojnásobným otcom, hoci sa ani raz neoženil, som sa dozvedel až teraz – pri vodopáde informácii a klebiet, súvisiacich s odchodom tohto legendárneho chatára, horského nosiča i spisovateľa. Čo však viem už dávno? Že tak vzostupy ako i pády, straty aj nálezy patria k životu. Aj to, že niekedy zdanlivé prehry môžu znamenať víťazstvo.

Foto: Archív Š. N.